ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred vilou Tivoli v Runove bolo večer neobyčajne živo a rušno. Emanuel Smeťka, hoci si Chlebík prísne zakázal všetky gratulácie a ovácie, ustrojil pred svadobným domom svadobnú serenádu.

Už dňom pred svadbou chodil v meste z domu do domu agitovať. Verboval dievčence, ktoré maly, oblečené v bielom s kvetmi, pozdraviť mladoženíchov. Vzbúril všetky miestne, ba i krajové spolky: spevácky, hasičský, priemyselný i hospodársky, aby prišly večer pred vilu Tivoli do Runova, pravda, s fakľami a lampiónmi. Hasičský spolok mal mať so sebou i hydrofor. Spevácky spolok nacvičil kapelník Janko Sklenička ním samým napochytre skomponovanú pieseň: „Hymeneja, hymeneja — sladká žitia epopeja…“ Text bol od Gašpara Gašparidesa.

Redaktor Gašpar Gašparides mal i okrem toho vážnu úlohu: pozdraviť mladoženíchov vysokoparnou rečou. Ján Kukučka sa musel naučiť svadobnú ódu.

Emanuelovi Smeťkovi podarilo sa sohnať do Runova dosť veľké obecenstvo. Naraz vytrhli z mesta v strojnom pochodovom rade a prišli pred Tivoli, ktorého obloky na poschodí boly jasne osvetlené.

Speváci urobili polkruh, členovia priemyselného spolku im svietili na noty. Janko Sklenička zdvihol taktovku z ebenového dreva a chór začal fortissimo:

potom stíšil, prešiel až do pianissima a končil zasa fortissimo s refrénom:

Zatým cigánska banda húdla, ako vedela, svadobný marš zo Sna noci svätojánskej, zakončiac ho víťaznou fanfárou. Emanuel Smeťka zdvihol do výše klobúk a zavolal hlasom tura:

„Nech žije mladý manželský pár!“

Za ním volalo množstvo basom, tenorom i diskantom, fakle poskakovaly, lampióny sa kolembaly a zpoza obecenstva vyletely do vzduchu dve rakety. To bolo prekvapenie so strany hasičského veliteľa Jožka Kmoška. Tuš! Po tuši všetko stíchlo. Vila stála nemo, bez ozveny, osvetlená fakľami a lampiónmi, sama svietiac radom tuho osvetlených oblokov na poschodí. Iba svetlo oblokov dodávalo jej trochu života.

Redaktor Gašpar Gašparides, v čiernom, s bielou stužkou na golieri, predstúpil pred kruh spevákov, zakašľal obrátil sa tvárou k frontu vily a začal:

„Oslávenec náš! V deň tvojej slávy a na prahu tvojho manželského šťastia…“

Vtom razom zhasly svetlá vo všetkých oblokoch poschodia. Vila stála nemo, ticho a už i bez obločných svetiel. Nebolo na nej najmenšieho znaku života pri takejto veľkej, hlučnej i slávnej ovácii!

Redaktor Gašpar Gašparides sa zmiatol a obzrel sa úzkostlive na Smeťku, či má ďalej rečniť holým múrom a stromom. Smeťka rozhodil naširoko svoje mohutné ramená, bielu bradu zdvihol do výšky, ako by v nebi hľadal rozriešenie nedorozumenia. Ale shora nič neprichodilo. Temné oblaky stály nad Runovom, hotové sa rozplakať. Zástup stál tiež v nedorozumení, až razom začali sa smiať v zadných radoch a padaly poznámky:

„Účet bez krčmára!“

„Pekná svadba bez mladých!“

„To nás Smeťka má za bláznov!“

Ján Kukučka strčil ódu do vrecka, Cigáni, bojac sa dažďa, brali husle a klarinety pod pazuchu a tratili sa. Hasiči obrátili hydrofor. Kapelník Janko Sklenička sberal noty, priemyselníci vyhášali fakle, tlčúc ich o zem. Z lampiónov vyhášali stearínové sviečky. Množstvo redlo, a keď začalo kvapkať, rozpŕchlo sa ako hmla. Tivoli stálo zas ticho, nemo prostred záhrady, viničia a vysokých orechov.

No spolky neodpustily tak ľahko Emanuelovi Smeťkovi. Pred Hlavným hostincom ho dolapily so žiadosťou svadobnej výslužky.

„Báči, aspoň hriateho a koláča!“

„Či nám márne zmokol hydrofor? Do týždňa ho budem čistiť!“ kričal Jožko Kmoško.

„Veru i nám hrdlo vyschlo!“ povedal Janko Sklenička, smädný a skutočne zachrípnutý.

Emanuel Smeťka, hoc i hodne pomýlený, zmätený a urazený nevysloviteľným postupom Daniela Chlebíka, usmial sa a riekol:

„No, choďte, smädný národ, bude čosi!“

Členovia spolkov zavolali Smeťkovi na slávu a rojili sa do veľkej dvorany Hlavného hostinca. A keď zadunely hluché údery kyjanice do sudovej točky pri čapovaní, všetko zabudlo na runovskú blamáž, rozveselilo sa, posadalo za dlhý, široký stôl pod improvizovaným javiskom potulnej teatrálnej spoločnosti. Pivo skoro zašumelo v pohároch. Po toľkých spolkových prácach a námahách chutilo ako nektar.

„Teda toto je vlastne svadba?“ zavolal fidélny starý mládenec a veliteľ sboru dobrovoľných hasičov Jožko Kmoško.

Bol v plnej hasičskej paráde so zlatým golierom, na ktorom boly tri strieborné flamy, na boku s pozláteným kordom; s hlavy si ešte nestačil sňať prilbu s veľkým bielym plymážom, ktorý mu padal až na plecia.

„Svadba, svadba!“ kričali mnohí. „Ale kde je ženích a nevesta?“

„Ženíchom nám bude pán Emanuel Smeťka!“ povedal vtipný kapelník speváckeho spolku Janko Sklenička, ináč z povolania kantor.

Všetci okrúžili Smeťku, triasli mu ruky a blahoželali k svadobnému hodu.

„A nevesta kde je?“ spýtal sa veliteľ Jožko Kmoško, skladajúc šišak s hlavy.

„Nevestu si má právo sám ženích vyvoliť,“ riekol Gašpar Gašparides. „Nevestu nemožno nadiktovať. Sloboda osoby, uctenie individualizmu! Voľná myšlienka, voľné svedomie!“

Emanuel Smeťka urobil z pravého ramena praclík (predtým ho robieval z cesta) a s poklonou podal ho Gašparovi Gašparidesovi. Redaktor prijal rameno s milým úsmevom, pričom sa jeho pravé líce s ohromnou bradovicou skrčilo na harmoniku. Škripec mu spadol s nosa a kolembal sa na hodvábnej šnúrke.

Oboch viedli v triumfe za vrchstola, hasičský trubač zatrúbil fanfáru a Cigáni dali tuš. Pre Gašpara Gašparidesa požičali od hostinskej biely čepiec a stokli mu ho na hlavu. Nepekná, lišiacky úlisná tvár redaktora Zlatej nivy ľudu, s veľkou bradovicou na pravom líci, pod bielym čepcom bola ešte špatnejšia a úlisnejšia, no smiešna, a zábavná bola celá farsa. Farsa neobyčajne rozihrala celú spoločnosť, bola výtečným liekom na sklamanie pred vilou Tivoli v Runove. Na ženícha, a zvlášte na nevestu strúhali dobré i plané vtipy, viac-menej osolené a paprikované, no prijímané s jednakým všeobecným smiechom. Sám Emanuel Smeťka s minúty na minútu zabúdal na svoje dnešné veľké fiasko a vžíval sa do žartovnej úlohy oslavovaného ženícha. Redaktor Zlatej nivy ľudu a korešpondent pokútnych zahraničnýdh plátkov zpočiatku sa mrzel na čepiec, no pri všeobecnej dobrej nálade, vypijúc za každým pohárom piva kalištek koňaku, zabudol na čepiec a začal susedovi, predsedovi priemyselného spolku, vykladať, že Boha niet, Kristus bol obyčajný nezákonný syn Márie a Duch svätý je tuto: ukázal na kalištek koňaku a hneď ho prevrátil.

Jen Kukučka vytiahol z vrecka svadobnú ódu a vážnym hlasom ju recitoval. Pravda, čo bolo v nej seriózne pri skutočnom sobáši alebo pri pozdravovaní skutočných mladoženíchov, obracalo sa pri farse nevdojak na humor a trivialitu.

Tu ho pretrhol homérsky smiech a búrlivý potlesk. Lebo Gašpar Gašparides, nominálna nevesta, strúhal zahanbenú tvár, a vyšlo mu to na grimasu. I tak nepekný, tuho pehavý, s veľkou bradovicou na pravom líci, dosiahol, nechtiac, dojem komickej špatnosti. Vtedy náhodou jasne odzrkadľovala sa v jeho tvári a grimase i jeho vnútorná špatnosť a podlosť charakteru. A to nebolo v jeho programe. On chcel prosto zabaviť a blysnúť duchom a vtipom.

Keď už bola óda, speváci spustili Skleničkovu svadobnú pieseň:

Gašpar Gašparides usmieval sa samospokojne, veď text bol jeho: nič nerobí, že ho ukradol z Offenbachovej operety Herzogin von Gerolstein.

Potom Cigánom kázali zahrať svadobný marš zo Sna noci svätojánskej. To všetko budilo veselosť kontrastmi, komika z toho vyšla nevdojak. Čím väčšie bolo sklamanie pred vilou Tivoli v Runove, tým bujnejšie vyrazila dobrá, až vospustná vôľa pri improvizovanej, svadbu travestujúcej pohuľanke, a travestujúcej podarene, nie bez humoru a vtipu.

Smeťka už celkom zabudol na fatálnu nepríjemnosť, na zahanbenie pred spolkami a mestom a bezstarostne upadol do svojej mánie farbenia vyše umu i rozumu. Rozprával korone, ktorá sa okolo štedrého hostiteľa shromaždila, pravé divy a zázraky zo svojho života. Ako v Debrecíne maturoval, ako v Anglicku jeho kôň vyhral mu derby, ako v Rusku videl kŕmiť bojarove kone zo zlatých hrantov a strieborných rebrín, ako sa spúšťal po rebríku do krátera Vezuva, keď najlepšie chrlil oheň a lávu…

„A rebrík vám nezhorel?“ opýtal sa apatekársky pomocník, hlavný ostrý vtipkár meštianskej mládeže.

Smeťka sa obrátil s nahnevanou tvárou v stranu, zkadiaľ prišla otázka, ale apatekársky pomocník len hodil bombu a skryl sa.

„Blázon, holopľusk, žltopysk! Vieš, ty vrabčiar, čo je rebrík, na ktorom lezú do Vezuva! Veď je to nie rebrík z dreva, ale z alumínia! Holopľusk!“

Spievali, toastovali na ženícha i nevestu. Nevesta odpovedala na toast, a to vážne. Gašpar Gašparides s emfázou hovoril o nových, svetohybných ideách, o modernom ponímaní sveta, o precenení všetkých cenností, o novom náboženstve, ktoré pochová všetky dogmy a mravné pravidlá. „Ni dieu, ni maître,“ skončil, popraviac si čepiec, a sadol.

Hasičskému veliteľovi Jožkovi Kmoškovi bolo Gašparidesovej múdrosti priveľa.

„A krumplí v kožke by ste nechceli?“ opýtal sa Gašpara Gašparidesa, odpľul si, odpásal svoj pozlátený kocprd, podbočil sa, zvrtol, Cigáni spustili „odzeme“, a Kmoško, hoci už dosť starý mládenec, začal hajduchovať ako skutočný mladý valach. Pritom hvízdal na palec, hádzal sa zboka nabok, zvŕtal sa, nohy rozčapoval, rukami vesloval v ťažkom dymnom vzduchu dvorany. Spoločnosť si stala kruhom okolo tančiaceho a tlieskala dlaňami v bystrom takte hudby. Veselosť, trochu udusená fádnou rečou Gašpara Gašparidesa, znova ožila, rástla, až dosiahla svojho vrcholu.

Vtom sa dvere dvorany rázne, naširoko otvorily, a v nich zjavila sa mohutná, hoci shrbená figúra Ľudovíta Záhorku.

Mnohí sa upozornili na nového hosťa, no väčšina sa len ďalej zabávala, rečnila, spievala, tancovala. Záhorka bol podnapitý, ale nie opitý. Šaty, ktoré mu Emília zadovážila, boly už hodne ošarpané; košeľa, ktorá vyzerala zpod krivo zapätej vesty, nebola čistá. Jeho oči, veľké a čierne, horely nezdravým, zimničným leskom ako dva uhlíky. Tvár mal už zas medenú, hodne zapuchnutú. Jeho krok bol, hoci nie celkom istý, ale dosť pevný.

„Orgia, orgia!“ zavolal natresnutým, ale mocným, smelým hlasom a šiel dvoranou rovno k predsedníctvu.

„Ach, tu sedí akási opica!“ ukazoval rukou na očepčeného Gašpara Gašparidesa. „Opica so zvoncom, s červeným obojcom. Poznačená opica! Každá šelma je poznačená, aby sa ľudia mohli chrániť. A tu pán Smeťka — kasír! Pán! Sadlo ho pálilo, išiel medzi pánov. Počkaj, budeš ešte pece kúriť, majster Žemlička, pán Onajska! Chlebíkov otrok… I ja som bol, ale nie som. Som slobodný človek, americký občan. Som všade istý, bezpečný. Opovážte sa! Len sa opovážte ublížiť slobodnému občanovi Spojených štátov amerických! Prezident pošle na vás flotu. Ruku mi tisol vo Washingtone!“

Záhorka ťažko sadol neďaleko Smeťku, schytil nedopitý pohár piva a začal smädne, zúrive piť. Pritom vypúlil oči, hľadel škúliac do pohára. Oči mu zasvietily slasťou pijanskou.

Všetko zatíchlo a tmolilo sa okolo prezídia.

„Čo ste zatíchli? Čo nezúrite ďalej? Čo razom mlčíte? Ha! Nevolaný, neželaný hosť prišiel. Vagabund! Korheľ, ožran, vyvrheľ! Však? To sa nepáči ctnostným velikášom, bankárom, kasírom, účtovníkom! Spasiteľom nášho ľudu! Vlkom v ovčom rúchu!“

„Hosť sem, hosť tam,“ prísne riekol redaktor Gašpar Gašparides, „ale hosť, či nehosť, nech sa slušne chová v slušnej spoločnosti!“

Záhorka sa celým telom obrátil k redaktorovi.

„Aké holopľúšťa to tak múdre spieva? Zkadiaľ berie právo? Hádam preto, že Chlebíkovi päty líže? Budeš ty ešte i postruhňovi nielen päty, ale i niečo inšie lízať. Že vraj redaktor. Redaktor! Z ktorej školy ťa vyhodili, koho si okmínil? Pán Smeťka, volajte ho na poriadok. Nech neuráža slobodného občana Spojených štátov of America. Grinhorn! Ani len grinhorn je ešte nie. Iba sperma budúceho grinhorna. Na tvári mu vidím: ten chlap príde ešte do Ameriky zdierať robotný ľud, krvavú mzdu majnerov, príde fondy defraudovať…“

„Pán Záhorka,“ ozval sa Ján Kukučka, potriasajúc svoju končitú, holú hlavu, „hoci ste i švagor Jána Vydrína, nesmiete urážať spoločnosť. Buďte ticho, alebo sa practe do šnapsbutiky, kam patríte. Tu sedia poriadni ľudia!“

„Ach, ešte i ty budeš diškurovať, potrimiska a špión kadejaký? Piva sem, som smädný! Ty budeš diškurovať, ty, ktorý kradneš a zbíjaš za príkladom svojho principála? Ty budeš niečo diškurovať čestnému človeku, ktorý síce tiež kradol, ale hriech expioval životom a krvou? Krvou, zdravím a utrpením, biedou, hladom a mrznutím. Ľaľa! Kukučka robí so Židmi bussines. Za groš podplatku predá pol banky. Ty budeš diškurovať?“

Spoločnosť sa búrila. Intermezzo so Záhorkom pokazilo celú zábavu, keď bola v najkrajšom kvete. Jožko Kmoško už rozkázal trom dúžim hasičom, aby robili poriadok, keď zapiskne na svojej hasičskej píšťalke.

Záhorka vstal zpoza stola v celej svojej mohutnej postave a začal ohromným hlasom:

„Áno, ja som korheľ, vývrheľ, vagabund! Dlho vám tu nejdem zavadzať! I hriešnik som, milujúcu ženu som zradne opustil, rodine hanbu robím. Ale počujte, vy triezvi, poriadni, ctnostní ľudia! Vy ste horší ako ja, a k tomu farizeji, tajní hriešnici, tajní zlodeji i s vaším Chlebíkom, s vaším nafúkaným, nabubreným velikánom, ktorý zmučil švagrovu nádhernú dcéru! Kobold, satyr, nie človek! Vy hajduchujete, tancujete na vulkáne. Vulkán vybúši, a vás všetkých si čert poberie i s vašimi farizejskými ctnosťami. Huľáte, kradnete, šudíte, švindlujete. No príde deň súdu. Zastihne vás už tu na zemi, a potom pri posledných veciach… I Vydrín nie je lepší, i Smeťka…“

Ale už nestačil dohovoriť. Jožko Kmoško zahvízdal na svojej hasičskej píšťalke. Traja dúži hasičia chytili Záhorku za ramená i plecia, druhí za nohy.

„Feri, marš!“ zavolal redaktor Gašpar Gašparides na Cigánov, ktorí hneď začali hrať Rákóczyho marš.

Gašpar Gašparides skočil za hasičmi a udrel neseného Záhorku päsťou do hlavy. Pritom mu pena nabehla na ústa a ohromná, špatná bradovica navrela krvou. Robil dojem divého Indiána, skalpujúceho svojho protivníka. Záhorka, pocítiac tuhý úder pästi na svojej poloplešivej hlave, obzrel sa a zazrel rozbesnenú tvár Gašparidesa.

Pri zvukoch Rákóczyho maršu niesli Záhorku dvoranou. Mnohí spievali bez slov s hudbou, iní sa smiali, ako sa nesený bráni, rozhadzuje rukami, kope nohami. Hasičom prišli iní na pomoc, niektorí otvorili dvere. Hasičia rozkolembali Záhorku a vyhodili z dverí. On, letiac v parabole, rozpleštil sa na vydláždenom dvore.

Chvíľu ostal omámený ležať. Potom sa pomaly sbieral. Našmátral potme klobúk, ktorý za ním vyhodili, postavil si ho na hlavu a horko-ťažko vstával. Vyhodením a údermi, ktorých sa mu hodne ušlo, necítil sa ani ukrivdeným, ani urazeným. Ba akési šťastie ho prejalo, akási vnútorná spokojnosť ho zachvátila. Povedal pravdu, a za pravdu trpieť nie je hanba. Áno, povedal pravdu — a tam bola samá lož, samá netrebná komédia! Len úder päsťou Gašpara Gašparidesa ho akosi mravne rozhorčil a vzbudil v ňom nepekné city, ba až cit pomsty. To mu odplatí!

„A predsa ja mám pravdu,“ mrmlal a šiel bránou z Hlavného hostinca.

Pred hostincom sa potočil a padol na chodník. Prišla mestská nočná stráž, zdvihla ho a viedla do šupasníckeho domu.

„Len pomaly, delikátne,“ hovoril strážnikom, „ja sa neprotivím. Vy ste polismeni. Poriadok musi byť — i v Amerike. Bratia, len pomaly. Všetci sme rovní. Vy ste statoční ľudia. Veďte ma. To je vaše právo.“

Ale vo dvorane Hlavného hostinca bolo po zábave, ako by ju boli vyhodili s opitým Ľudom Záhorkom. Darmo chcel primáš-Cigán rozveseliť spoločnosť ohnivým čardášom. Razom sa všetko začalo sberať. Obraz podnapitého, biedneho človeka neschádzal s umu tiež hodne podnapitých ľudí.

„Či sme my omnoho lepší?“ pýtal sa nejeden sám seba. Pravda, veľká väčšina cítila sa omnoho vyše vagabunda Záhorku, notára, ktorý pre defraudácie ušiel do Ameriky. On je stratený človek, bez groša, bez príbytku, bez rodiny a priateľov. A oni majú dom, dvor, ženu, deti, úrad, poriadok, reputáciu.

Smeťku, bezuzdného vo fantáziách, nepríjemne dojal incident s opitým Záhorkom. Čo ako ľahko ponímal život, hoci bol už starý, predsa nemohol utajiť sám pred sebou, že z opitých úst zunelo čosi ako pravda. Ľudská, zemská, s fantáziou alkoholu smiešaná, ale predsa — pravda. A postupok redaktora Gašpara Gašparidesa sa hnusil i jeho cynickej duši. Načo biť biedneho, na rukách i nohách sputnaného človeka? Mrzko!

Gašpar Gašparides po prvý raz v živote počul základný tón pravdy, preto mu bol odporný, urážlivý. On a jeho jestvovanie bolo založené na lži, jeho zamestnanie bolo slúženie lži, a to ešte na cudzie komando — za peniaze. Jeho existencia celkom spočívala na lži, vybrúsenej, vycibrenej, logickej, ktorá sa chce podobať pravde.

Celkom spokojný líhal do postele a premýšľal, ako vysoko mravne, s mravným zhrozením opíše Záhorkov škandál v poriadnej, veseliacej sa spoločnosti v najbližšom čísle Zlatej nivy ľudu. Bude to zaujímavý chýrnik, ktorý Chlebík honoruje. Honoruje ho i banka, ktorá bola napadnutá ožranom. Keď už zaspával, s radosťou sa rozpamätal, ako udrel Záhorku po plešivej hlave a ako mu hneď navrelo miesto úderu. I to napíše! Dôkaz oddanosti a smelosti. Honorár bude!