ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kornélia bola strašne rozčúlená - viac ako sama Elena, Keďže sa jej vec netýkala bezprostredne, videla ostrejšie, aspoň sama verila vo svoj objektívny náhľad. Tvár Eleny, stopy sĺz na očiach, jej krátke odpovede, nesdielnosť ju zarazily: zdalo sa jej, ako by sa medzi obe prvý raz postavil niekto tretí, rozdeľujúci, rušiaci ideálnu úplnú rovnováhu medzi blížencami. Akási predtým nikdy nepočutá nôtka, cudzia, nesvojská zunela v Eleninom hlase. Po statočnom, úprimnom odrazení Chlebíka mala by byť Elena veselá, silná, uradostená, cítiť sa slobodnou, túliť sa ešte bližšie k sestre, vernej pomocnici. A ono zdalo sa, ako by medzi obe sesterské duše položil sa jemný temný prúžik, aký pozorovať medzi farbami slnečného spektra. Farby slnečného spektra susedia, tisnú sa jedna do druhej, prechádzajú jedna do druhej, ale ich čosi vidomé-nevidomé, pozorovateľné, no nevysvetliteľné delí: jemné, temné pásemko, tenunká nitôčka.

A to bolo hrozné pre Kornelku, a keď sa trochu upokojila v prítomnosti sestry, i pre Elenku. I ona začala cítiť tenunkú nitôčku, ktorej skrsnutie a jestvovanie nezáviselo ani od jednej, ani od druhej sestry.

Kornélia, zachvátená tajným strachom, objala Elenu svojimi útlymi, pružnými ramenami, položila hlavu na jej hruď a šepkala, trasúc sa rozčúlením, preniknutá nesmiernou, nesebeckou, čistou láskou:

„Buď mu zlá, Elena, buď mu zlá! Sestra, miláčik, duša, buď mu zlá!“

Mesiac bol už dosť nad temným borom, už hodne bledší, jasný ako chatrná kópia slnka. Svojím strieborným, matovým svetlom osvietil grupu sestár, nežne spojených dušami i telami. Ony upomínaly na antiku vo svojich ľahko splývajúcich, letných šatočkách, krásne a ticho vinuly sa záhyby, plasticky odrážaly sa ich hlávky od temného úzadia… Večná škoda by bola, keby krásny obraz, nevdojak skrsnuvší, krásny moment, nevdojak priletevší z dŕžavy krásy, unikol bol zo všehomíra nevidný, neprecítený, nedotknúc sa živej ľudskej duše, neprejdúc jej čistým hranolom. Ale neunikol… Andrej Mach vstúpil svojím tichým spôsobom bránkou, prešiel bez šumu pieskovým chodníkom a zastal pred grotou. V matovom, magickom svetle plného mesiaca zazrel nehybnú skupeninu sestár. Len hlávka Kornelkina slabunko pohybovala sa vlnením Elenkiných pŕs. Mach zatajil dych, zmizol ako nepovolaný laik, razom ocitnuvší sa vo svätyni. Už chcel sa nepozorovane vzdialiť - no tu Kornélia zdvihla hlávku a obzrela sa.

„Aby sa páčilo… otec sa hnevá,“ povedal Mach, nemôžuc ani hľadieť na sestry.

Len na moment videl ich v takomto čudnom rozcítení, ale to bol moment, ktorý sa nezabúda v celom žití.

Devy kráčaly pieskovým chodníkom.

„Buď mu zlá,“ temer srdito, nahlas povedala Kornélia, prechádzajúc bránkou.

Za nimi šiel Mach.

V zimnej bolo mnoho ľudí, ale ináč dosť ticho. Chlebík sedel nadurdený, Katarínka bola nepokojná, bledá rozčúlením. Záhorková obsluhovala nemo hostí. U nej všetko išlo nemo, ticho, bez náhlenia, plavno a spokojne. Iba Emanuel Smeťka bol, ako vždy, hovorný, fantastický. Teraz sa zaujímal projektom zavodniť Saharu a premeniť najväčšiu step a púšť sveta na kraj a záhradu krásy, hojnosti a bohatstva. Vydrín mu oponoval dosť srdito. Bonin kreslil do albumu tužkou zasmušenú krajinku so zabudnutým náhrobným pomníkom, na ktorom bolo srdce, prestrelené šípom. Potom vstal a učil Dunaja novým kúskom. Ale to všetko neosviežilo náladu. Mach sa chvíľami smutne prizeral na Elenu, ktorá bola neobyčajne rozčúlená. Čosi nového zbadal na jej tvári. I Kornélia, zdalo sa, že sa premenila. Prvé vyznanie lásky pre devu! Veď je to samo sebou udalosť, a čo by vyznavač naozaj bol ešte len maturant.