ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robota v meste kypela, ale akosi bez božieho požehnania. Daniel Chlebík svojou vrtkosťou, smelosťou a priamou drzosťou sústredil do mesta a filiálok veľké kapitále i pracovné sily, no medzi nimi i také, ktoré neboly ani sily, ani pracovné. Nahnalo sa do úradov všakových peciválov a darmožráčov, ktorých sa chceli rodičia sprostiť. Mamkini synkovia mali platy, lichotili „direktorovi“, po krčmách robili nezbedy, prichádzali do úradov neskoro, alebo vôbec neprichádzali. Veľký Chlebík všetko napraví.

Ján Kukučka, vytiahnutý ako žeriav, plešivý, s okrajom červených vlasov okolo plešiny, naoko horel za blaho Industriálnej banky, spieval všade hymny o „našej banke“, ktorá je nie to, čo iné banky, úžerníčiace, z ľudu šťavy sajúce, ale „naša banka“, „naša banková rodina“ postavená je na „altruistických“ osnovách; ona má len jeden „altruistický“ cieľ: pomáhať ľudu, vytrhnúť ho z rúk úžerníkov bankových, sporiteľničných i privátnych. No Kukučka pri takomto ideálne „altruistickom“ počínaní mal tajné spojenia so stránkami, potrebujúcimi veľký kredit na hybkých sekuritách. Ani jedna pôžička, trochu vážnejšia a riskantnejšia, nešla prosto, žeby sa Kukučka nebol zamiešal. Falitné firmy, ktoré už nemohly dostať kredit u iných ústavov, smelo sa obracaly na Jána Kukučku, na milého, všetkému sa rozumejúceho Jána Kukučku, na milého „nášho“ Kukučku. Peniaze sa dávaly, lebo Kukučka ubezpečil výbor, že tá alebo iná firma je prvotriedna, k nám prišla jedine, aby Chlebíkove veľké tvorby národohospodárske podoprela a veľadila. No pričinením Kukučku dávaly sa peniaze i bez vedomia a odobrenia výboru. Keď prišly na direktorát výstražné telegramy a listy dobrých ľudí, ktorým bolo ľúto čestného groša, listy i telegramy zmizly, stratily sa ako gáfor. Keď sa ľudia dobre smýšľajúci opovážili poznamenať, že je škoda dávať groše chudobných účastinárov a nebohatých vkladateľov bankrotovaným firtlišom, špekulatívnym Židom, nesolídnym podnikateľom, Kukučka a jeho klika išli so zemou smiešať „nepovolaných votrelcov, intrigánov, zpiatočníkov, zadubených zastaralcov, ktorí by chceli ostávať pri systéme dukátmi nabitých pančúch“. Smeťka pri tomto boji proti „pochybovačom“, „závistníkom“, „retrográdom“, „zaostalcom“ zastupoval úlohu hrubej artilerie: on do nich búchal nie šrapnelmi, ale až lodnými projektilmi, ktoré bijú na tri míle.

„Nášho Chlebíka upodozrievať! Chlebíka, spasiteľa nielen nášho slávneho mesta, ale celého vidieka naširoko a ďaleko! Čestného človeka, s čistými, priamo zlatými rukami! Dobrodinca, geniálneho finančníka! Človeka, ktorý cíti a pracuje za ľud! za biedny ľud! Tohto nepriateľa tisícjutrášov a všetkých belorukých aristokratov! On nikoho nefumiguje, s ľudom žije a umrie!“

Smeťka bol pre Chlebíka demagogický kanón. On so svojou hrmotnou, hoci i konfúznou výrečnosťou a tým, že pochádzal z remeselníckeho stavu, že vedel huckať „chudobu“, zadovážil si vplyv, Chlebík sám vedel majstrovsky využiť demagogické frázy proti „inteligencii“, hoci len z nej žil, len s jej pomocou sbieral hrsti i kríže. Ale divno, nik sa nepozastavil na takej „Zwiespalt der Natur“. Pred remeselníkmi so slzami v očiach tvrdil, že veď i on začal od haleny, od krpcov. Zodratý krpec svojho deda tríme v sklenej vitríne, aby ho upomínal na jeho pôvod. Inteligenti, ktorí sa odtrhli od ľudu a intrigujú proti ústavom a banke, sú aristokrati, belorúčky, egoisti, ktorým halena nevonia. My sme za haleny, a nie za fraky a smokingy.

No v jeho novozriadenom Tivoli, kúpenom od Krokonayho, nebolo nič, čo by bolo harmonizovalo s jeho halenárskou demagógiou. Nebolo ani starootcovského krpca vo vitríne, ale bol prepych, drahé koberce, viedenské méble posledného dekadentského vkusu, bol skvele zariadený kúpeľ, nad posteľou baldachýn, v jedálni dubový stôl, dubové tapety. On sám veru neužíval zemiakov v kožke, ani neomastenej kaše. Do mesta, hoci to bolo blízko, nechodil pešo, ale vždy na ekvipáži. V Hlavnom hostinci bol prvým hosťom, v kasíne štedrým hostiteľom. Jeho celá bytnosť, štréberská, nahor sa ženúca, bola priamym kontrastom skutočného demokratizmu, ale slová boly ultrademokratické, kde to osožilo, kde to malo aký-taký dojem.

„Eh, striga!“ podumal Daniel Chlebík, navrátiac sa domov od Ireny Rutkovskej. „Aká razom tvrdá hus! No, veď ja jej ukážem!“

Hodil sa na anglický kožený diván a zapálil si drahú cigaru. Zavolal na sluhu. Sluha, Krokonaym vycvičený, ostal stáť pokorne pri dverách.

„Vína, z toho runovského!“ povedal Chlebík a začal chodiť izbou.

Bol u Rutkovskej v obchodnej veci. Dosť jasno jej vyložil, že neslobodno vec opustiť v polceste, keď sú výhľady také skvelé. Treba ešte oleja do stroja. Olejom mal byť Rutkovskej podpis na 200.000 korún. Bagateľ pri takej ohromnej veci. Dostaneme vicinálku, všetky naše tovary, surové i spracované, stanú sa prístupnými svetu, pôjdu na odbyt, prinesú veľké osohy.

Ale Irena, ako by do nej bol vstúpil iný duch, ani hnúť. Prijala ho veľmi vľúdne, ale i veľmi chladne. Bola bledá a rozstrojená. Bolo vidno, že sa ho chce čím skôr sprostiť.

„Pán Chlebík,“ povedala s akousi pre neho novou určitosťou, „ja mám k vám dôveru. Honorovala som ju nad svoje sily. Čo ste si zaželali — vykonala som. Ale, odpusťte, na jednu kartu nemôžem položiť celý svoj majetok. Vy máte také široké spojenia, nie ste upriamený na groš vdovin.“

V tom „groš vdovin“ zunel sarkazmus.

„Ach, ty beštia,“ pomyslel si Daniel Chlebík, „ty nehovoríš zo seba! To nie sú tvoje vlastné slová. Za tým trčí čert! Treba poveriť Kukučku, nech to vyňuchá.“ A skutočne, telefonicky poveril Jána Kukučku, aby mal v evidencii bohatú vdovu.

Aký dobrý nos! Skutočne, Irenu Rutkovskú zvláštnym milým spôsobom pred niekoľkými dňami ratoval Ďurko Chorina. Posielal jej úradnú listinu, ktorou bolo už záverečne dokonané dielo pozostalosti a všetky procesy; na konci belasou ceruzou napísal: „Pozor na Chlebíka! Bližšie medzi štyrmi očami, ak by som bol taký šťastný.“ Irena odhodila písmo, až po niekoľkých dňoch prišla na čudné „postscriptum“.

Irenu prehradilo. Jasne poznala charakter a celú dušu skromného sudcu. Neváhala ani na minútku. Hodila na seba kepeň, stiahla na hlavu kapucňu a podvečer blížila sa k osamelému bytu Chorinovmu.

Chorina práve bol prišiel zo svojej krčmičky Martina Turka. Dve kotúľky runovského mu akosi dobre chutily, Turek bol akýsi neobyčajne prívetivý, hostia tichí a ani jedného nebolo, ktorý by bol Chorinovi protivný. Všetci boli skromní, úctiví a akosi veľmi ukazovali rešpekt, ba i lásku k sudcovi.

I lampa sa mu ľahko doma zapálila, i vzduch v jeho izbe bol čistý, ľahký, v bibliotéke hmatom našiel knihu, ktorú chcel čítať (inokedy sa vždy nahľadal, pri svojom neporiadku), i chalát mu akosi pohodlne sedel na pleciach. Len jedno ho trápilo: veľká túžba po ženskej, ale len po jedinej, po Irene Rutkovskej. V ňom, zrelom mužskom, nemohlo byť už pochybnosti o tom, že ju miluje. No bola mu ďaleká a on sa už chystal na večné odriekanie.

Razom počul v sieni šum. Bolo už deväť hodín, o tom čase nik k nemu neprichodí. Dvere sa otvorily bez klopania, a v nich zjavila sa impozantná ženská figúra. Tak sa málokedy stretne túžba so skutočnosťou!

Chorina mal spadnúť s nôh. Irena, Irena Rutkovská! Skôr by sa bol smrti nazdal. Už raz nevedel, čo robiť. Lampa bola chatrná, vzduch málo čistý, chalát mu tlačil plecia, nájdená kniha mu vypadla z rúk.

No Irena ho vytrhla z rozpakov.

„Odpusťte, pán sudca,“ povedala veselým, dôveru budiacim tónom, „a neráčte sa čudovať nad mojou vizitou. Veď vám ju len idem vrátiť. Ostatne, nie sme už deti. Vaša poznámka na súdnej listine dala mi právo vás i takto prekvapiť.“

No poznámka na súdnej listine už bola vyletela z hlavy krásnej ženy. Vyletel i celý Chlebík, i všetky zmenky vyletely.

Chorina chcel ujsť do spálne, shodiť chalát a preobliecť sa, no Irena nedovolila.

„Nejdem vás búriť v ničom. Len na minútku. Ale dovoľte, aby som shodila masku.“

Irena zručne shodila plášť s kapucňou na fotel. Chorinovi mžiky ihraly v očiach. Taká bola krásna, oslepujúca! Ľahké šatočky mala, jasné, priliehajúce. Raz nevedel, čo povedať, ako sa chovať.

Irena, vidiac jeho strašné rozpaky (azda by sa bol skryl do myšacej diery!) a presvedčená, že od neho nemôže žiadať iniciatívy, pristúpila k nemu blízko, s nekonečnou dôvernosťou, usmiala sa a povedala:

„Poznám vás, pán sudca: vy mi nezazlíte, ani nebudete krivo vysvetľovať, že som sa odhodlala vás, mládenca, navštíviť. Vidím to i teraz na vašej tvári, na vašich zadivených očiach. Vedela som o tom i vtedy, keď ste tak tajne ušli z mojich večierkov.“

Chorina až teraz jasne chápal, že jeho neúradná poznámka na úradnej listine nemohla Irenu Rutkovskú privolať do jeho bytu. Tvár sa mu zjasnila, oči stratily výraz bezpomocného rozpaku a zajagaly sa celou veľkosťou jeho utajovanej lásky. Od nej, tak blízko stojacej, viala akási nikdy nepocítená vôňa, akási elektrina. Od vône a elektriny začala sa mu krútiť hlava.

Ani sám nevedel, ako sa osmelil schytiť jej podlhovastú, trochu veľkú ruku, skvostne oprstienkovanú, a skloniac sa pružno, začal ju celovať. Irena sa naklonila k jeho hlave a pobozkala ju, ako by letkom. No on pocítil i také ľahunké, nežné dotknutie jej horúcich úst…

„Milosťpani… Irena… Ako je to možné!“

Viacej nevládal. Tuho pritisol pery na jej teplú, voňavú dlaň. Irena Rutkovská stála ticho, ako by stŕpnutá a zmeravená, vlastným citom premožená. Pred ňou rýchlosťou blesku ukazoval sa obraz celého doterajšieho žitia. Sny a túžby toľkých dní staly sa skutkom. Odmena za dlhé, dlhé utrpenie sa blíži.

Razom sa striasla ako by zo sna.

„Podajte mi kepeň,“ povedala prosebne, s hlbokým vzdychom.

Chorina ešte nepúšťal jej ruky.

„Len ešte moment, milosťpani, Irenka!“

„Milý, milý!“ vybúšilo z nej, vytrhla si ruku, položila obe na tvár a hlasno zaplakala.

„Milosťpani… Irena… anjel!“ hovoril Chorina, idúc za kepeňom.

Ona si ho obratne, bez jeho pomoci hodila na plecia, kapucňu stokla na hlavu.

„Obslúžiť ešte neviete!“ povedala už so smiechom, ale oči mala plné sĺz. „Aspoň sme už načistom,“ doložila s bájnym úsmevom. „Však?“

„Načistom… z milosti… Ó, dobrota srdca!“

„Teda s Bohom, Ďurko! Áno, už Ďurko!“

Nazvanie „Ďurko“ pozdvihlo Chorinu do extázy.

„Prosím posvietiť. Máte škaredú chodbu.“

Chorina schytil lampu, svietil v chodbe i potom na chodník s poškodeným asfaltom. Pred svojím malým domcom zazrel vysokú, šťúplu postavu, bledú, vráskavú tvár. Poznal Kukučku. Irena zmizla v tme.

„A čo i tisíc kukučiek a kuvikov,“ pomyslel si Chorina, hľadiac za odchádzajúcim, ktorý sa plazil ako had, naddvihujúc golier na svoj plešivý zátylok. „Špión si, to je stará vec, ale dnes si sa pomýlil! Zajtra to bude vedieť celé mesto, ale nie od teba!“

Chorina sa vrátil s lampou. Obzrel sa. Jeho skromný byt razom stal sa mu svätyňou. Neuveriteľné! Ona, ona tu bola, jej kepeň tu ležal na tomto profánnom priestranstve! Jej milota, jej krása osvietila túto biednu chalupu! Ona, ona prišla k nemu, a s akou prostotou, s akou veľkolepou pravdou citu! Áno, s pravdou…

„Pravda, to je u nej hlavné, to je to, čo mňa tak oduševnilo zpočiatku. Pravda, to je jej bytnosť. A potom um, veď ma ona celého prezrela. Ničím som jej neukázal svoje city - ničím. A nezavrhla skromného človeka. Zmilovala sa. A potom krása! Veď pred ňou blednú i mladé krásavice ako Vydrínky. Čim som si to zaslúžil? Ak verné srdce, ak verná, veľká láska je zásluhou, teda, možno, áno. Ale nie! O tom ani vedieť nemohla. A okrem toho, čo vykonala nado mnou, je vyše každej zásluhy — je milosť, to je dar boží!“

A Ďurko Chorina, azda po mnohých rokoch, pocítil potrebu hodiť sa na kolená a pomodliť sa. Až sám sa divil, že tak riadne a pekne, bez chyby vedel vyrecitovať Otčenáš. Potom skočil na rovné nohy, zakričal niečo neskladného, divého a hodil sa na diván.

Dlho ležal ako by bez vedomia. Potom sa sobliekol a ľahol na posteľ vo svojej skromnej spálni. Dlho nespal. Ale málokedy na svete taká úzka, malá miestnosť obsahovala a pokrývala takú ohromnú masu ľudského šťastia. To bolo také šťastie, ktoré človek len preto znáša, lebo musí. Tak ako i veľký bôľ.