ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neúprimnými, akosi nanútenými svadobnými slávnosťami zunovaný dom Vydrínov pocítil obľahčenie, keď už nebolo v jeho múroch Daniela Chlebíka. Bol on naozaj „ťažký hosť“, i ťažký zať a švagor. Sú ľudia, ktorí nám život obľahčujú svojou prítomnosťou, a sú iní, ktorí, nechtiac, nič nepríjemného nekonajúc, rozširujú okolo seba akúsi ťažkú atmosféru.

Katarínka slobodne vydýchla a položila umorené ruky do lona, sediac na foteli, Ján Vydrín už o ôsmej hodine kázal si postlať posteľ, a ako oslobodený z väzenia, vyvalil sa i skoro zaspal. Nela nevedela, kam so svojím šťastím, nemala ho komu sveriť. Ela jej chýbala naozaj ako pol duše. Rodičov sa bála, Emília nemohla mať porozumenie pre poryvy a radosti mladej dievčenskej duše.

Včasné ráno na druhý deň po svadbe pribehol schválny posol z mesta s listom.

„Naša Elena — písala Irena Rutkovská — dosť ťažko ochorela po príchode do Runova, hneď zvečera. Potrebuje súrne rodinnú opateru, hoci jej niekoľkohodinový pán manžel telegrafoval po milosrdnú sestru do Prešporka. Bola som v noci u nej. Možno, že je to len nejaká nervóza. Ale opatery potrebuje. Vaša celým srdcom vám oddaná - Irena.“

Zhrozenie bolo veľké. Katarínka hlasne zaplakala, po nej Nela, hodiac sa na diván. Strach o sestru prevážil jej prešťastné nastrojenie. Zabudla na seba.

No skoro sa obe vzchopily, každá chcela k Ele.

„Mama, ty ostaň; pozri, aký je otec!“

A skutočne, Vydrín bol bledý, triasol sa ako nikdy, klesal sám do seba ako boriaca sa veža.

„Nela, ty si primladá a neskúsená. Nikdy si nebola pri chorom. Budeš iba zavadzať.“

Obe sa znova rozplakaly.

Ján Vydrín sa našiel. Zaškaredil sa, hodil čibuk do kúta, len tak letel z neho oheň po izbe, dupol nohou a zvolal surovým hlasom:

„Ani jedna, ani druhá! Vy ste rozplakané, smutné vŕby nad potokom! Pôjde Emília. Ak treba skutočnej pomoci, na to je len Emília. Zavolajte ju!“

Nahol sa oblokom až do pása a hromovým hlasom zavolal:

„Priahať!“

Emília prišla, celá bledá strachom, či zas nejde na ňu nejaké nové pokušenie, nejaká žaloba na Ľuda, ktorý sa túlal po celom kraji temer ako žobrák, všade roznášajúc svoju pravdu a žalobu na zlý svet. No brat ju útle chytil za ruku a hlasom neobyčajne citným, mäkkým, akého od neho nepočula dlhé roky, povedal:

„Odpusť, sestra, že som ťa neraz tvrdo urazil. Nebolo to zlým úmyslom. Bol som neraz surový — z lásky k tebe, Milka. A teraz ťa ja prosím o lásku. Rutkovská píše, že Ela ťažko ochorela. Irena je baba s umom, daromníc by nepísala, musí byť zle. Sadaj na koč a ber sa do Runova. Pomáhaj, ako môžeš. A daj mi hneď vernú, nič nezakrývajúcu zprávu, nič, rozumieš? Vieš, ako milujem svoje deti. Emilka, viem, čo môžem od teba očakávať…“ Odvrátil sa a rukávom chaláta sotrel si s očú slzy. „Emilka, ak mi zachrániš moju nádhernú Elu, moje dieťa, Emilka, zľutujem sa i nad Ľudkom, Ale už choď!“ zahrmel na konci zas prísnym, skoro surovým hlasom. „Každá minúta je drahá!“

Emília Záhorková chytro sa posbierala, nezabudnúc so sebou vziať ani kartónovú škatuľu so zelinkami a všakovými odvarmi vo fľaštičkách.

No, ako to už býva v živote ľudskom, zlá zpráva nebýva sama. Na obed priletel Smeťka, celý vyhriaty, zadychčaný a oblednutý. Dlhá biela brada bola pomrvená ako vymlátená slama.

„Ach, dajte mi oddýchnuť si,“ povedal, sadnúc si vo Vydrínovom kabinete na malý divánik. Vydrín si sadol oproti nemu.

„Azda ste počuli o chorobe mojej dcéry?“

No Smeťkovi nebolo do chorôb. Vytiahol šatku a utieral si spotené čelo.

„Nešťastie, pán Vydrín, nešťastie. Luitpold Hasselbach, tajomník banky, kasír industriálnych podnikov, zmizol z mesta. Vždy som hovorieval, aby nedôverovali Nemčiskovi. Či má počúvli? Hovoria, že v kasách je veľké manko! Tu máte svoj Hessen-Cassel! Bežím na Dubovú… Azda sa dá niečo zachrániť.“

A Smeťka vyskočil s divánika ako mladík. O chvíľu už ho nebolo.

Nuž pravda je pravda, keď je i horká. Útek Luitpolda Hasselbacha z Hessen-Casselu nebol príčinou, ale iba následkom. Na fabriku na umelé hnojivo vrhli sa veritelia ako krkavce, fabrikát nešiel na odbyt, nedaril sa, prišly žaloby, vrátenie tovarov. Z toho útraty, procesy. Šaroveň, pre ktorú konečne vymohly za veľké poplatky koncesiu, dali Židia do bojkotu, lebo im garbiari prestali dávať lacno špinavú vlnu. Čistú predávali priamo do Brna. A ktože u nás s vlnou kupčí? Židia.

Vápenica s cementárňou v Hradišti, hoci dávaly tovar prvotriedny, hynuly málokrvnosťou: peňazí nebolo, a čo bolo, išlo na komisie, revízie, diurná. Peňazí nebolo, lebo nestačili dodávať tovar; tovaru nebolo, lebo nebolo peňazí. Circulus vitiosus.

Píly, na ktoré Industriálna banka dala veľké kredity, že vraj pozemnoknižne, s pupilárnou istotou zabezpečené, horely ako sirky; o asekuračnú sumu árendátori ošudili banku akosi ľahko, pohodlne, bez procesu, z ľahkej ruky „nášho“ Jána Kukučku. Z iných píl, ktoré náhodou nezhorely a na ktorých mala banka veľké pôžičky, Židkovia cez noc odvážali celé hŕby dreva a hotových dosák, pravda, nie bez vedomia nestatočných šafárov. Ján Kukučka, vyslaný s diurnom na inšpekciu, nič nebadal, nič nevidel. Jeho nevedomosť a slepota mala príčinu. Príduc s revízie na fabrickom batári, sadol v Hlavnom hostinci na svoj „štamtiš“, guasi re bene gesta začal kvaterkovať. Na druhý deň referoval Chlebíkovi, že je na píle všetko v najlepšom poriadku.

No Daniela Chlebíka začaly tlačiť i väčšie starosti, ako bola choroba ženy a nezdary fabrík a píl. Potfajčákovská tristotisícová pôžička, pri ktorej sa Chlebík delil s Potfajčákom s ohromnou províziou, narástla postupne do milióna. Raz podal prešibanému vyslancovi palec, už mal švindler i celú ruku, i rameno po plece. Raz stal sa spoluvinníkom, už nevládal sa vzoprieť nestydatým ďalším požiadavkám. A keď už raz vzal províziu, bral ju i po druhý, tretí raz… Nechtík uviazol — celý vtáčik bol chytený.

Veľmi pomýlený sedel v direktorskej, hlavu na dlani. Zacengal. Prišiel Ján Kukučka. Najprv strčil do odchýlených dverí končitú, plešivú hlavu, potom sa vtiahol, ako had, celý do izby.

„Potfajčákova vec ma mrzí, pán účtovník. Dlžoba rastie, úroky sa množia. Neplatí ani na kapitál, ani len úrokov. Strašné! Kam to povedie?“

Ján Kukučka sa úlisne usmial, jeho malé, belasé očká zasvietily ako kahančeky, vrásky okolo brady sa stiahly ako harmonika.

„Ach, pán direktor, to je nie potiaľ. Pravda, dosiaľ nezaplatil nič z kapitálu, i úroky ostal dlžen. Ale bonita našej požiadavky je skalopevná, len treba trpezlivosti. Latifundium, na ktoré je zabezpečená banka, nedonáša ani haliera, má asi toľkú cenu, ako by bolo na mesiaci. V tomto ohľade nás Potfajčák so Židom i barónom napálil. Ale to je nie potiaľ. Trpezlivosť, a my napálime ich. Štát ide stavať kanál, ktorým sa odvodní práve tisíce jutár nášho pozemku. Terajšie bahná, žumpy a trasoviská, súce iba pre divé kačky a vodné sliepky, obrátia sa na prvotriednu ornú pôdu, na pravý Kanaan. Povstanú dediny, kde teraz len bogdál žaby loví, parcelovanie pôjde ako po masle. Ani nebudeme vedieť, čo pýtať za jutro. Sumy na kanál sú už v štátnom rozpočte odhlasované. Bol by hriech teraz tiesniť Potfajčáka a jeho kompániu. Nám kynie miliónová výhra, hovorím, miliónová.“

„Ale Potfajčák ešte pýta. Ako to zodpovieme pred direktóriom?“

„Dať, dať, ale ho zaviazať na prípad drenáže. Podeliť sa s ním. Všetko bude dobre.“

Daniel Chlebík sa trochu potešil — uveril rád Kukučkovi, aby mu odľahlo, a odľahlo mu, lebo uveril, aspoň si mocne nahovoril, že uveril. Veď by to ináč bolo hrozné! On sám sa delil po bratsky s Potfajčákom, veľká časť pôžičky ostala v jeho vrecku, a tak pri nezdare bol by sám hrobárom ústavu, ním založeného. To nebolo v jeho pláne. A Ján Kukučka vedel, aspoň šípil o nedovolenej provízii. O čom by nevedel Ján Kukučka, narodený špión!?

Ale Kukučka bude mlčať ako hrob, potešil sa Chlebík. V hrubej noticke Chlebíkovej, do ktorej zapisoval hriechy svojich bližných, ale nie svoje, sú zapísané šteklivé dáta o Jánovi Kukučkovi, ktoré mu v prípade potreby zamknú ústa. Drahocenná hrubá noticka! Koľko ráz mu bola na pomoci! Ruka ruku umýva, ale i špiní.

Zlatá niva ľudu priniesla fulminantný článok z pera Gašpara Gašparidesa, ale väčšinou z hlavy Jána Kukučku, pod titulom „Naša banka a kanalizácia“. Všetky novodobé národohospodárske heslá a floskuly boly v ňom zvlášte prízvukované, bola starosť o ľud, o jeho blahobyt a hospodárske povznesenie. Miliónmi sa tam hádzalo ako planými hruškami. Vôbec v novej ére „hospodárskeho zveľadenia“ tisícky už vyšlý z módy, „moderným“ stal sa milión. Pritom na konci článku Gašpar Gašparides nezabudol kopnúť do „plesnivých starygáňov“, „skostnatelých konzervatívcov, ktorí sa už dvadsať rokov ničomu nenaučili, nepoznajú pokrokov vedy, vania nových perspektív, nových myšlienkových svetov, ale trvajú v podlej strnulosti a závisti oproti mladému pokroku“. Článok sa končil: „Dolu s retrográdmi!“

S ohľadom na Potfajčákovo dielo Kukučka ako-tak upokojil Chlebíka. No okolo potfajčákovskej zlej hviezdy-stálice rojily sa menšie, nedobré hviezdy, a každá mala bledý, nedobré veci veštiaci svit. Pôžičky štvrťmagnátom, špekulatívnym Židom, fabrikantom, ktorých komíny prestaly sa dymiť, len-len čo boly vystavené.

Daniel Chlebík skormútený viezol sa na svojej hrdej ekvipáži do Runova. Do Runova prichádzal vždy so strachom, do banky taktiež so strachom. Vôbec jeho povedomie a sila akosi slably a tratily sa. Boj s pravdou je mnohosľubný, často ľahký, ale máva smutné konce.

Ela ležala už desiaty deň v jeho pyšnej spálni, ktorú veru určil pre iné ciele. Ležala najviac v zabudnutí, málokedy sa prebrala, a to iba k polovičatému povedomiu, takže aspoň Emíliu Záhorkovú poznala a podala jej ruku.

Milosrdná sestra Marta, ešte nestará, vo svojom temnom habite, v belunkom ako sneh čepčeku, s belunkou ako sneh zásterkou, zvoniac ružencom za pásom, stala sa neobmedzenou paňou nad celou vilou, nad služobníctvom, nad Emíliou i nad samým domovým pánom. Raz sa chcel Chlebík sprotiviť jej povoleniu. Marta sa vystrela, zdvihla očepčenú hlavu, zablýskala očami, a pozdvihnúc ruku, ukázala mu dvere. Odvtedy sa Chlebík bál už i milosrdnej sestry. Ona robila dojem energie a akejsi povznesenej, očarujúcej čistoty. Všetko na nej a okolo nej jagalo sa čistotou a poriadkom.

Emília Záhorková bola jej pomocníčkou zrovna ideálnou. Hoci slabo rozumela provincionálnemu nemeckému nárečiu milosrdnej sestry, chápala každú jej myšlienku, každý povel, každé želanie a všetko plnila zručne, chytro a dôkladne, ako plniť môže len milujúca, srdcom bohatá ženská bytnosť. Po širokej nádhernej spálni, pravda, premenenej na špitál, chodila ako duch, ako tieň. Počuť, vidieť ju sotva bolo, len účinky boly viditeľné.

V kúte, neďaleko postele, stála veľká alumíniová vaňa, po diváne a stolcoch rozprestreté boly kompresy, chystané na hlavu a život chorej. Aby bol k nej voľný prístup, druhú manželskú posteľ dala Marta vyniesť — na povalu.

Daniel Chlebík chodieval do spálne denne dva razy, ale k chorej sa neblížil. Za každou návštevou sa fŕkal kolínskou vôdkou a dezinfikoval. Bavil sa len niekoľko minút, zasmušený, v zlobnom strachu a v strašnom nedorozumení. Nijako nemohol privyknúť na myšlienku, že sa niečo takého mohlo udať jemu. Jemu, Danielovi Chlebíkovi! Z pána stal sa vyhnancom z vlastného domu, vytúžené radosti života, „pôžitky“, ako sám hovorieval, obrátily sa v blen. Po takom ťažkom boji, po strastiach a trápení, po horkých nociach, po zúfalých blúdeniach brehmi Múľavy, ktorá ho lákala do svojich chladných ramien, prišiel až k samej méte. A tu razom priletel Černomor na brade — a jeho Ľudmila zmizla. Úbohý Ruslan!

Nezmizla. Tu je. Šiel ju zas pozrieť…

Milosrdná sestra s Emíliou Záhorkovou práve braly Elu na ruky, pozorne, ľahunko ju dvíhaly z postele. Bezpomocne, voľne, milo ležaly jej krásne, čisté údy na rukách ženských, hlávku mala nazad sklonenú, dlhé belavopopolavé vrkoče, prehodené cez rameno sestry, temer sa dotýkaly koberca pri posteli; mladé, útle prsia odrážaly sa od temných šiat mníšky.

V Danielovi Chlebíkovi ako čo by sa bolo niečo prelomilo, ako by sa všetko, čo dosiaľ myslel, tvoril, cítil, staval, vedel, znášal, zrútilo na hromadu a roztrúsilo v netrebné rumy. Hroznú bolesť pocítil v hrudi, ľútosť sovrela mu srdce ako kliešťami. Zahmlené oči zjasnely a jastrily na Elu ohňom horúcej túžby. Ako by len teraz videl, čo tratí, čo mu uchodí. Ľútosť, zľutovanie netýkalo sa biednej, bezpomocnej chorej, bôľ nepramenil zo sústrasti k ťažko trpiacej. Ľutoval len sám seba, bolestil len nad možnou, ba pravdepodobnou stratou predmetu svojej horúcej žiadosti.

Ženské doniesly Elu nad vaňu, sestra rukou probovala temperatúru vody, a potom pomaly spúšťaly ju do vlažnej vody. Ela otvorila oči a pozrela radostným pohľadom na bielu, milú tvár sestrinu; v jej pohľade bol jasný výraz nekonečnej vďaky, možno nepovedomý. Ale iste vlažný kúpeľ musel lahodiť rozpálenému mladému telu, iste obľahčoval, chladil, oslobodzoval od nejakej stiesnenosti a nevoľnosti. Pritom jej milá, zmučená tvárička sa vyjasnila a ľahunký, ledva znateľný úsmev sadol jej na vyblednuté ústa. Ukázaly sa zúbky ako drobné perličky. Úsmev azda platil Emílii, lebo so sestry sa oči chorej skĺzly na tetku. No i v úsmeve bol citný, do sĺz nútiaci výraz vďaky. „Ďakujem vám, drahé, za minútové obľahčenie,“ hovoril úsmev i výraz očú. I prosba bola v ňom: „Nedajte mi umrieť!“

Kúpeľ trval len málo minút, podľa príkazu lekára, takže milosrdná sestra a Emília ani neodtiahly rúk zpod Ely. Sestra pozrela na stenové hodiny.

„Genuch,“ povedala a štyri mäkké ženské ramená pomaly dvíhaly chorú z vane.

Mokrá plachtica prilipla sa k jej krásnym, ako z mramoru kresaným údom.

Daniel Chlebík nevydržal. Akýsi hlboký, hromový zvuk nevdojak vyrval sa mu z hrude, takže sa obe opatrovkyne zľakly a chorá sa na ich rukách zimnične striasla.

Keď kládly chorú na sviežo prestretú plachtu do postele, celkom obnaženú sestra chytro prikryla košieľkou a paplónom. Chlebík ešte raz zamrmlal svojím hromovým basom a rútil sa zo spálne, preletel izbami, sbehol dolu schodmi a bežal záhradou až na runovskú hradskú cestu. Postál a chytil sa za hlavu, v ktorej začalo čosi šumieť. Prvý raz v živote.

Šiel strmo k mestu. Vo vile, ktorá v sebe držala jeho veľké túžby a veľké sklamania, nebol by vydržal, ani čo by ho boli reťazami priputnali. Priťahovala ho i odsociavala.

Nad všetky pomysly a možnosti bol zaľúbený do mladej, zdravej, hoci k nemu i chladnej krásavice priehlbnianskej, v jej veselých, úzko priliehajúcich šatočkách, raz v grote, raz v zimnej besiedke, raz nad Krasnovom, pri rozrumenom chráme, na brehu kalnej Múľavy: ale keď zazrel dnes prekrásnu, chorobou bezvládnu, na rukách ženských ležiacu devu, jej útlu hruď, útle ramienka, svisnuté prekrásne nohy, krv mu udrela priamo do mozgu, búrila a šumela v srdci a on pevne veril, že jeho duchovné sily nevydržia hrozný nával. Tak blízko pri cieli, v jeho vlastnom dome, po vyplnení všetkých formalít… A razom úder, priepasť, zúfanie…

Úradníci banky vo veľkej izbe sa veľmi zadivili, keď videli direktora prichádzať pešo z Runova. Bol celý zaprášený júnovým prachom hradskej, rozpálený júnovým slnkom, uznojený bystrou chôdzou. Bez pozdravenia bral sa cez veľkú izbu do direktorskej. Bankový sluha mu oznamoval, že ho mnohí páni hľadali. Neodvetil.

Za ním, ticho zaklopavši na dvere, vyčalúnené matracmi, prišiel Emanuel Smeťka. Na tvári, ináč vždy veselej a spokojnej, ležal akýsi tieň. Bankovému obchodu síce nerozumel no niektoré znaky a zjavy sa mu zneľúbily.

„Pán direktor,“ začal, „ľudia akosi náhle vyberajú vklady. I kapitula vypovedala cirkevné fondy a za ňou pán prelát svoje vlastné. Vypovedali kostolný fond chlebušický, i oskorušianski grófi. Kasa prázdna, treba sa postarať o hotové…“

Daniel Chlebík počúval len pol uchom. Všetky jeho myšlienky, duchovné schopnosti, city i starosti boly zaujaté, preťažené, do prasknutia napäté veľkým, čisto osobným, tak povediac telesnoduševným nešťastím. Jeho fantázia nemohla sa odtrhnúť od spálne, od dvoch ošetrovateliek, od bezpomocného, na bielunkej plachte ležiaceho tela Elinho. V tomto trápnom momente pre neho mohla sa zrútiť celá Europa so všetkými bankami a fabrikami. Ani chápať nemohol, čo mu hovoria o bankových dielach.

„Choďte ku Kukučkovi!“ zakričal Chlebík na Smeťku takým hlasom, ako sa volá s hole na hoľu.

„Veď ma práve pán účtovník Kukučka poslal k vám, pán direktor,“ nesmelo hovoril Smeťka. Tvár mu pomaly rudla. Dlhá brada sa potriasala.

„Teda choďte do jazerného pekla k belzebubovi!“ už celý bez seba hrmel Chlebík.

Oči sa mu pokryly hmlou, hlavu hodil nazad, takže mu mocne navrely valce na tyle a krátko strihaná hlava sa nervózne klátila.

V kancelárii prestaly razom všetky perá škriabať, hlavy sa vystrčily zpora písacích stolov. Takého hromu ešte v banke nebolo! Čo to znamená? Lepšie platení úradníci sa naľakali, pre nich je škodná každá búrka, najhoršie platení volontéri a diurnisti sa usmievali a tešili nejakým výstupom. Dosť mali suchého rátania a klepkania na strojoch. Diurnistka Bibiana, chudá, nepekná, s biednymi tenkými vrkočmi, sa až rozchichotala.

Emanuel Smeťka vyšiel z direktorskej, celý obarený, pomýlený, zastrašený, v hlbokom nedorozumení, lebo tak ešte nikdy nehovoril hlavný direktor s hlavným kasírom Industriálnej banky, tak sa nikdy neoboril na povestného mešťana, reprezentanta, Emanuela Smeťku, predsedu početných spolkov, čestného člena päťdesiatich zahraničných inštitútov, ba i akadémií, ako často tvrdil za bielym stolom v Hlavnom hostinci.

A už sa do direktorskej nik neopovážil. Návštevníkov odhovorili — pán direktor vraj nie je v dobrom duchu.

Daniel Chlebík sadol za ohromný písací stôl, na ktorom bol prišraubovaný telefón. Čo ako bol Chlebík ohúrený, zaujatý domácim nešťastím, zvesť, že kapitula vypovedala fond, predsa ho zarazila. Telefonoval na direkciu kapitulských imaní, či je pravda, že kapitula vypovedala uložené peniaze.

„Áno,“ prišla odveta, „z direktného rozkazu Jeho Excelencie biskupa. Ale ešte sa možno shovárať. Možno, že je to mýlka. No prišly i udania od akéhosi redaktora. Ráčte sa spýtať kanonika Tichého. Zdá sa, že máte v dome kmína.“

Daniel Chlebík zazvonil na hlavného účtovníka. Vo dverách sa ukázala najprv plešivá končitá hlava a zablysly sa belasé, malé, ustrašeno pozerajúce očká, potom sa vtiahol do chyže ako had, celý dlhý, chudý Ján Kukučka.

„Peniaze dostať na eskompt! Bez hotových byť nemôžeme. Ako môžete kasu tak zanedbať?“

Ján Kukučka sa schúlil dohromady, ako by bol stratil tretinu svojej výšky. Skrátil sa, ako keď zavrieme nôž.

„Ale kam sa obrátiť, pán direktor? Už nám tri banky vypovedaly eskompt. Včera som posielal groše.“

„Marš!“ zas hromovým hlasom zadunel Chlebík, až sa Jánovi Kukučkovi podlomily dlhé nohy. „Svolať direktórium! Na všetko aby som sám myslel! Načo vás banka platí? Načo vám dáva preddavky a tantiémy?“

„Tantiémy i pán direktor — — a preddavky tiež i pán direktor — —“

Chlebík bol bez seba. To sa ešte Kukučka dosiaľ neopovážil.

„Dajte si pozor na jazyk, pán účtovník! Pozerajte na zadné kolesá, pán Kukučka! Mám dáta o pílach od Schlesingera. O cementárni od Büchlera. Pozor, pán Kukučka!“

Ján Kukučka sa vytiahol v celej výške, ako keď nožík otvoríme. Drobunké belasé očká zasvetielkovaly ako dve svätojánske mušky na bahne, vrásky okolo brady sa roztiahly ako harmonika. Bol si vo svojom istý. Jemu sa nedalo pristúpiť.

„I ja mám dáta, pán direktor, dáta o dolnozemskom latifundiu — od samého Potfajčáka.“

Drzosť Kukučkova tak ohromila, zostrašila, rozzúrila Daniela Chlebíka, že v ten moment pozabudol na svoje domáce bôle. Vyskočil zpoza písacieho stola, prevrhol ťažký fotel, na ktorom sedel, so stola shodil celú kladu písem a rútil sa na Jána Kukučku.

Chcel ho chytiť za golier, ale ruky mu chmatly do prázdneho vzduchu. Rýchlosť, akou Ján Kukučka zmizol z direktorskej, bolo možno porovnať iba s elektrickou iskrou alebo vypálením projektilu z morského dela. Tu, tu stál v celej svojej dĺžke, s končitou plešivou hlavičkou, s dlhými rukami a nohami — a huš — už nebolo ani končitej hlavičky, ani plešiny, ani nôh, ani rúk. Azda ani nie dverami, ale kľúčovou dierkou zmizol!

V ríši podriadených duchov, tam vo veľkej pisárni, všetky sympatie boly na strane Smeťkovej a Kukučkovej. A boly by bývaly, i keby Daniel Chlebík bol mal tisíc ráz pravdu a oni tisíc ráz nepravdu.

Vox populi… Naskrze neveríme, že by bola i vox Dei. Koľko ráz hlas ľudu je hlasom diabla, koľko ráz je výrazom hnusných, nízkych, podlých inštinktov, nerozumu, zvrhlosti, „Ukrižuj Krista a prepusť nám Barabáša!“ bol tiež hlas ľudu. Ale to sú iba krajné nesrovnalosti, hrozné výnimky. Istý hlboký smysel má „vox populi“… Koho všeobecný, spontánny, čo i neodôvodnený, logicky nesprávny hlas ľudu znenávidí, odpudí, sotva môže byť človek dobrý. Hlas ľudu temer vždy krivdí, kde má mať slovo rozum, vkus, zásluha, práca, nezištnosť, ale málokedy sa mýli, kde má mať slovo intuícia, cit. No to sú imponderabilia.

Daniel Chlebík odišiel z banky podvečer. Po ňom sa všetko vyrojilo ako z úľa. Všetci boli rozčúlení, nespokojní a čiastočne ustrašení. Všetci cítili, že čosi praská v stavisku, ktoré im dalo útočište. Len dlhá, málokrvná diurnistka Bibiana v mužskom klobúku nebola ani nespokojná, ani ustrašená. Pohvizdovala si a tešila sa na kávu.

Emanuel Smeťka prv ako obyčajne zasadol v Hlavnom hostinci za vrchstola. Tvár blčala mu ohňom, no bola na nej i skľúčenosť, obava a neistota. I ostatní od banky boli tichí. Len Ján Kukučka bol, ako vždy, mierno veselý, ako vždy podrapkával kelnerku, šuškajúc jej oplzlé žarty, ako vždy začal kvaterkovať. Bol si istý ako v nedobytnom hrade. Na všetko, čo konal, mal uzavretia, zápisnice, písomné rozkazy direktora. Bol si hlboko istý, že keď sa všetko rozrumí, z rumov bude veselo trčať bez úrazu jeho plešivá končitá hlavička. Okrem toho mal svoju časť na koristi v suchu a istote. Sú ľudia, ktorých nezabije ani hrom, nepohltí ani hlboké more, nezachváti ani široký plameň, nepopáli ani síra Sodomy a Gomory.

Danielovi Chlebíkovi sa nechcelo domov. Strach pred Runovom ho nútil nájsť si chyžu v Hlavnom hostinci. Večerali dolu v reštaurácii, ale nie pri stole Smeťkovom a Kukučkovom, pri ktorom zatíchol rozhovor a všetci nemo pozerali do tanierov a pohárov.

Gašpar Gašparides prisadol k Chlebíkovi a začal o politike. Chlebík sa škaredil, skoro zaplatil a bez odobierky šiel na poschodie do svojej chyže. Gašpar Gašparides sa za ním zamračil a urobil grimasu.

„Aký Jupiter tonans!“ zamrmlal pod fúz. „Ani neodpovedá. Veď ti ja rozviažem efata! Medveď!“ Bradovica na líci mu zrudla.

Daniel Chlebík na koridore stretol sa s Boninom.

Prehradilo ho. Chcel sa popri ňom prešmyknúť bez pozdravenia. No Bonin ho pristavil.

„Pán direktor,“ riekol zvučným hlasom, „odpusťte, že som vás v Priehlbni urazil. Ľutujem…“

Chlebík sa zmiatol. Zamrmlal svojím hlbokým basom čosi nesrozumiteľného, nehľadiac na Bonina. Jeho nenávisť topila sa v jeho nešťastí. Duša plná biedy a bôľov, nemá sily nenávidieť.

Boninovi ho bolo až ľúto, keď videl jeho zmätok.

„Dobrú noc, pán Chlebík! Sme susedia. Dobrú noc!“

Hlboko nešťastný bol Daniel Chlebík, no čudné, striezlivé slová Boninove ho nepotešily. Urážaly jeho povedomie. Hľa, „vagabund“ už sa cíti jemu roveň. Okrem toho postava a slová Boninove ho upamätovaly na hrozné vyznanie Elino v Priehlbni, na večery u Ireny Rutkovskej. No už rozpomienka nevzbudila v ňom hnev, ale vzbudila otupný, nyjúci duševný bôľ. Jeho sudba s triviálnej, sebeckej úrovne vyšinula sa na úroveň hlbokej tragiky.