ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla jeseň, nepríjemná, daždivá, sychravá. Z Priehlbne sa bolo ťažko dostať na hradskú cestu, kolesá voza borily sa do blata po os. Všetky výmole lialy hojne kalnej vody do Muľavy, takže riečka vzrástla na celú rieku. Mnohé vŕby a kríčky jelšové stály vo vode. Valné vlny šumely, zavodňujúc nižšie ležiace lúky a pašienky. Od Buchlova vialy studené vetry, prenikajúce až do kostí. Príroda ukázala nemilú tvár. Vždy sa nemôže len usmievať na hriešnych ľudí.

Diela industriálnych podnikov Chlebíkových, diela Industriálnej banky ukazovaly tiež zasmušenú jesennú tvár. Nádeje na pomoc „sesterských“ bánk sa rozplynuly v nič. Sesterské banky by azda radšej boly koristily, ale keď videly, že výhľady na korisť sú malé alebo nijaké, stiahly ruky. Na industriálne podniky prišla i všeobecná finančná kríza, obchody viazly, export klesal, kapitále sa skryly kamsi.

No najhoršie bolo, že Daniel Chlebík tratil energiu, vrtkosť i vieru v seba i vo svoje dielo. Vyšlo, že Gašpar Gašparides spojil sa s nepriateľmi banky i Chlebíka, lebo mu sľúbili redaktorstvo väčšieho vydania s fixným platom. Čo len vedel, všetko vyzradil, a skutočne, jedného pekného dňa zmizlo jeho meno zo Zlatej nivy ľudu a zjavilo sa hrdo vo Voľných listoch. Ako predtým v Zlatej nive ľudu panegyrika na Chlebíka a jeho rolu nemala hraníc, tak teraz vo Voľných listoch kritika, hana, denunciácia vyvádzala pravé orgie. Pravda bola pomiešaná so lžou, dáta s klebetou; všetko bolo namáčané do zjedného roztoku zlosti, ktorou boly preplnené vnútornosti „moderného“ novinára.

Na banku prišiel opravdivý run. Trpezlivé obecenstvo bolo by ešte dlho čakalo, no nápady Voľných listov neodšumely nadarmo.

Banková veľká izba každý deň naplnila sa ľuďmi, žiadajúcimi výplatku vkladov. Priatelia boli už vyčerpaní. Ján Vydrín stratil všetky svoje úspory, elokované do štátnych papierov, a na Príehlbeň zaľahla nová ťarcha hypotekárna. Irena Chorinová, predtým Rutkovská, utratila polovicu svojich kapitálov a vietorisovský dom v Lipovej ulici niesol dlžobu. Emanuel Smeťka bol úplne hotový. Už ani hrozienko nezrelo pre neho vo vinohradoch a úrodu žírnych nív sberaly cudzie ruky. Sám Chlebík bol ošarpaný ako lipa v jeseni. Ján Kukučka vyňuchal každý groš a kurátor banky (Industriálnej banke súd dal kurátora) šiel s exekúciou. Všetko sa rumilo, klesalo, padalo, len Ján Kukučka stál v rumoch ako nezborený a nezboriteľný železný stĺp. Jeho plešivá, končitá hlava trčala naozaj z ruín: on mal svoju časť výborne ukrytú a zabezpečenú. Úradníctvo sa rozbehalo na štyri strany sveta, len Ján Kukučka, nemýlený, netknutý, chodil do Hlavného hostinca medzi stoličníkov a kvaterkoval ďalej v bázni božej.

Emanuel Smeťka zatíchol, no s pravdou neprestal bojovať.

„Nehovoril som vám,“ hovoril Jánovi Kukučkovi, ktorý mu platil veľkodušne pol litra vína, „aby sme si dali pozor na Chlebíka, na toho zkaderuka, zkadenoha nadutého švindlera, samozvanca, štrébra, živodera, megalomana! Ej, vtedy nik nepočúval múdru Kasandru! Teraz máme bryndzu… Všetci robotníci po fabrikách ostali bez chleba, úradníci bez prístrešia. Celý môj majetok šiel dolu vodou! Vydrín je blízky bankrotu. Prečo ma nepočúval? Sám som k nemu zašiel po úteku Hasselbacha. Ale on nič — ani prstom nepohol.“

Ján Kukučka neodvetil, zažmurkal malými belasými očkami a pod bradou urobila sa mu harmonika. Vypil kvaterku, kázal si novú. Kelnerku, ktorá mu ju priniesla, pohladkal na šminkované líce a tučné rameno. Fúzy sa mu pritom naježily ako zaľúbenému kocúrovi.

Daniel Chlebík zaprel sa do svojho kabinetu v Runove; nikoho k sebe nepúšťal. I tak nad vilou už vznášala sa ruka exekútorova. Všetko v nej hlásalo ešte prepych, luxus a čiastočne i vkus, ale duše to všetko už nemalo: to bola už len blýskavá škrupina, bez jadra. Služobníctvo sa rozpŕchlo. Nebolo ekvipáže, kočiša, nebolo vrátneho. Iba starý sluha, ešte Krokonayho, ostal verný pánovi. Driemal na foteli pred jeho kabinetom, odháňal návštevníkov, strážil.

Daniel Chlebík počul klopať na dvere.

„Kto je to?“ zamrmlal svojím hlbokým basom.

„Pán veľkomožný!“ odpovedal pri dverách Johann. „Nechcú odísť, že musia byť s pánom!“

Chlebík zasmušený otvoril dvere.

„Od súdu, prosím ponížene,“ povedal sluha a stratil sa.

Áno, to bola citácia k trestnému súdu. Zvala ho ako „obvineného“ s pohrozením násilného predvedenia. Žalobníkom okrem štátneho fiškusa bol — Potfajčák.

Daniel Chlebík hodil sa na diván, obrátiac tvár k stene. Ani sám nevedel, ako dlho tak ležal bez najmenšieho pohybu, prosto ako mŕtvy. Len hlboké zvuky, ktoré sa mu draly z hrude, boly znakom, že žije — ale žije strašné minúty svojho života.

Preletel mu mysľou celý život. Ako biedil, podriadený úradník, pri svojom chudochlapskom plate, ako sa boril, namáhal, unižoval, ako krivil dušou, aby dosiahol svoj cieľ. Ako sa okolo neho začali rojiť ľudia, v neho dúfať, od neho mnoho očakávať. Aký pomer vznikal medzi ním a bohatou vdovou. Ako ho okrúžili lichotníci, úslužní duchovia a la Kukučka, Smeťka, Gašparides. Ako ho zrádzali. Ako vznikla v ňom hrozná, veľká náruživosť k Ele Vydrínovej, cez aké ťažkosti prebrodil sa k nej, až po manželskú posteľ. A s najvyššej výšiny života, na ktorú sa vydriapal bez dychu, s napružením posledných síl, razom rútil sa nadol. Rýchle, srázne, bijúc sa o skálie, driapaný tŕním, pŕhlený žihľavou, pichaný picháčom. A pred jeho oči, už celkom zahmlené, predstupuje čudný obraz krásy a bolesti: Ela na rukách ženských, na bielunkej plachte, chytro zakrývaná košieľkou a paplónom z bielej ruky mníšky.

A hneď zatým hrozný úpadok ústavov a vlastného majetku, oškodovanie Vydrína temer o celý majetok, Ireny o pol majetku (druhú polovicu zachránil Chorina), oškodovanie chudobných účastinárov a vkladateľov. Videl hroziace tváre, zdvihnuté ruky pred bankou i vo veľkej úradovni. Počul nárek a preklínanie ženských, ktoré maly v banke celé svoje majetočky, tak ako Emília Záhorková, ktorá stratila posledný groš, vyzdvihnutý od brata. Videl Gašpara Gašparidesa s veľkou bradovicou, ako sa uškŕňa zlostne a v novom plátku privoláva na svojho dobrodinca súd a pomstu. Ako sarkasticky odkrýva všetky jeho nepekné, nedobré stránky, slabosti, ale nespomína ani jednu dobrú, bez ktorej činný človek predsa nemôže byť. Videl, ako sa Gašparidesovi nalieva krvou veľká bradovica, ako z jeho hlboko ležiacich očú srší zlosť a jed. Ako sa mu krivia ústa posmechom a radosťou víťazstva.

Razom bol Chlebíkovi kabinet neznesiteľný: mnoho dní v ňom preležal, mnoho dúm predumal, mnoho horkosti precítil: trestná žaloba bola kvapkou, ktorou pretiekol kalich jeho utrpenia. Ako mu bolo potrebnosťou ležať v samote, nevidieť človeka a sveta božieho, tak naraz ho zachvátil nepokoj, neposednosť. Zachcelo sa mu telesného pohybu.

Vstal. Zlaté hodinky s retiazkou odložil na písací stôl, veľký prsteň s karneolom a erbom položil k nim. Prečo, sám nevedel. Obliekol mestskú bundu s bobrovým golierom, na hlavu stokol hlboko na oči astrachánku. Striebrom okovanú palicu vzal do ruky a šiel.

Sluha za ním zavrel bránku. Pusté bolo Tivoli, pusté a smutné ako prázdna rakva. Len život ľudský obživuje i prírodu i dielo rúk ľudských. To, čo bolo predtým symbolom dobrobytu, majetku, životných radostí: méble i ornamenty, obrazy i knihy, tapety i parketované dlážky, kazetované povaly — razom stratilo celú symboliku a kleslo v mŕtvotu. Nielen prachom to všetko zapadne, ale i zmŕtvie, stratí význam i život, premení sa na rárohy, mŕtve, netrebné. Ale to sú veci, o ktorých sa nesníva školskej múdrosti.

Daniel Chlebík šiel rimavskou hradskou k mestu. Bolo mokro, blatnato. Vietor od Buchlova vial temer mrazne, prefúkal i jeho drahú mestskú bundičku. Zachcelo sa mu zohriať. Vošiel do čistej krčmičky Martina Turka. Hospodár stál pri kachliach, ruky mal na chrbte. Privítal hosťa lenivým kývnutím hlavy. Doniesol mu vo vysokom pohári dve deci runovského a zasa si stal k peci.

„Dogazdovali sme,“ povedal Chlebík Turkovi, ako by od toho tichého človeka chcel počuť nejakú útechu.

Tichý, skromný človek stál na pevnej životnej osnove a bol pravým kontrastom Chlebíka, hádzaného víchrom a búrami.

Martin Turek povedal: „Hm, hm!“ a hľadel nemo do malého obloka svojej meštianskej chyže.

„Čo hovoria o mne ľudia, pán Turek!“ spýtal sa Chlebík, upijúc si runovského.

„Všetci sme hriešni,“ pomaly, tichým, jednakým tónom povedal Martin Turek, „a nič dobrého v nás niet. Hospodin je nad nami. Povyšuje i ponižuje, dáva život i smrť. Ďalej to ani jeden človek nedonesie: žije a umiera.“

„Ale ako žije a — ako umiera. V tom je hák.“

Martin Turek zahľadel sa do oblôčka a neodvetil. Jeho múdrosť bola na konci, a bol presvedčený, že väčšej múdrosti pod slnkom niet.

Prišli dvaja mešťania. Chlebík sa striasol. Videl na ich očiach nenávisť a opovrhovanie. Vstal.

„Ešte sa ukazuje i v krčme!“ hnevno povedal mešťan, keď Chlebík už vyšiel. „Nehanbí sa, o majetky nás pripravil!“

„No, i sám všetko stratil“ povedal druhý mešťan a sadol za čistý nekrytý stôl.

Daniel Chlebík šiel ulicou, zdvihnúc široký bobrový golier bundičky.

Pred domom Ireny postál. Žiadalo sa mu vidieť Irenu. No rozmyslel si. Čože mi ona môže povedať? Ako sa jej podívať do očú? Státisíce stratila.

Daniel Chlebík nasilu sa odtrhol od vietorisovskej kúrie, prešiel celú Lipovú ulicu a našiel sa v poli.

„Nie, nemám ku komu ísť. Som sám. Nikdy som nebol taký osamotený, nikdy! A predo mnou tma, žalár, smrť…“

Už sa večerilo. Slniečko už veľmi skoro zapadalo za hrubínske vŕšky. Buchlovský vietor vial dvojnou silou. Začal pršať drobný studený dážď. Šibal mu do očú, mokril bobrový golier i čiapku. Chlebík opustil hradskú a šiel blatnatou poľnou cestou k Priehlbni. Napravo tiekla rozvodnená Muľava. Vŕby sa knísaly vo vetre, ratolesti jelšinových kríčkov, zachytávané prúdom, šľahaly po vode, Muľava sa zvrtla a tiekla húštinou. Cez húštinu bolo vidno široké pleso, povodňou premenené na malé jazierko. Breh nad ním bol vysoký, srázny.

Daniel Chlebík zastal nad plesom. Húštinou šumel silný vietor a tvoril na plese drobné vlnky, ktoré plieskaly o strmý breh. Obloha bola pokrytá šedivými oblakmi.

Napravo, kde ležala Priehlbeň, jej príkre vŕšky a výmole, zaľahly predvečerné hmly; po vysokom nebi letely vo vetre riedke, večerným polosvitom slabo osvetlené oblaky, na severe zatarasené bolo nebo čiernym, ako smola ťažkým, hrozivým mrakom.

Daniel Chlebík zahmlenými očami pozrel k Priehlbni, prameňu svojich slastí a strastí… V ľahkej hmle, ako temný punkt, černela sa veža polorozrumeného chrámu. Tam pocítil prvé sladké dotknutie Elinho voňavého tela… Striasol sa bôľom a ľútosťou.

Jeho bôľ i ľutovanie týkalo sa hlavne jeho vlastnej osoby, no do jeho surového egoizmu naraz zamiešal sa vozvýšenejší cit: bolo mu ľúto i Ely…

Od Priehlbne išla na neho hlboká duševná úzkosť, pravdivý strach pred životom, na ktorom visel tak mocne. Strach pred životom bral mu zpod nôh osnovnú pôdu. V takých momentoch je pre topiaceho sa človeka len jedna opora: viera.

Povrchná nábožnosť Chlebíkova bola dobrá robiť kariéru, získať si vplyvných ľudí i masy, ale teraz nepodávala mu nijakú útechu. Až vtedy je nábožnosť drahocenná, keď ju potrebujeme sami pre seba. „Pomiluj, Bože, pomiluj, keď ostanem sám s tebou.“

Vietor zavial veľkou silou, rozšumela sa vŕbová a jelšinová húština, rebrami zdvihly sa vlnky plesa a udieraly o hlinistý breh Muľavy. Kalná voda pomaly, temer nepozorovane valila sa nadol: tam nižšie, v užšom koryte, rozbehla sa, a plieskajúc o trávnaté brehy, sipela a hučala, tvoriac vodopád. Šum húštiny a vodopádu, hoci rozdielny, spojil sa v čudnú, ale smutnú harmóniu. Spev smrti.

Rebrové vlnky plesa boly jemné ako hodváb. Skrývaly pod sebou hlbinu, ktovie akú. Nešumely, nebúrily, nezúrily, mäkko a slobodne stlaly sa na površí vody. Také boly nevinné, ihravé, nič strašného v nich nebolo.

Daniel Chlebík stál nad plesom. Vtom začalo mu v hlave šumieť, tak ako na pešej ceste z Runova do mesta. Šum v hlave prevýšil i jak vodopádu i šumenie húštiny. Šum a dunenie v hlave sa zosilňovalo. Srdce sa mu stiahlo — myslel si, nevydrží, musí sa puknúť…

Sobliekol mestskú bundičku s bobrovým golierom, striebrom okutá palica padla na zem, sňal s okrúhlej hlavy čiapku a odhodil. Buchlovský vietor zavyl ako divý zver a tisol ho od chrbta. Spustil sa tuhý, studený lejak, oblieval mu dohola ostrihanú hlavu a tučný zátylok. Vtom, tuho posotený víchrom, zvalil sa ako mech so strmého brehu Muľavy do plesa. Vlny sa vzbúrily, zašplechotaly… Zmizol pod kalnou vodou… No skoro sa nad ňou zjavily dve bojujúce ramená, i hrubá hlava sa ukázala. Potom sa pohrúžila… Malé bublinky sa vyrinuly na hladinu. Všetko ticho. Len rebrové vlnky, jemné ako hodváb, nevinné, ihravé, lunily sa plesom…

„Nemohol som čerta dohoniť,“ povedal Ľudovít Záhorka, pribehnúc celý zablatený, zadychčaný k plesu, „a teraz mi zmizol.“

No uvidiac bundičku, palicu a čiapku, uhádol, čo sa stalo. Mŕtvola utopenca doplavila sa už ta, kde pleso prestáva a začína sa ručaj. Tam Záhorka zazrel na moment hlavu i tučný zátylok. Bežal k ručaju a chcel utopeného vytiahnuť. Utopenec sa prevalil z plesa a hučiace, revúce vlny vodopádu schvátily ho a niesly nadol. Pena ho pokryla.

Záhorka postál na chvíľku a hľadel na rozpenenú Muľavu. Zdvihol so zeme bundičku, palicu i čiapku.

„To bude do konkurznej masy,“ povedal s tichým úsmevom a šiel k mestu…

(1904 a 1913.)