ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > 12. január 1870

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Botto:
12. január 1870

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Daniela Kubíková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

174

čitateľov

12.január 1870
Zmenšiť

12.január 1870

(K otvoreniu slovenskej kníhtlačiarne.)

^[1]^[2]

Tlačiareň?! — Nač tlačiarní viacej tej Slovači?
Jej svet celý tlačiarňou; dosť ju ten natlačí —
a čo ten svet nezdolie, to nebo dotlačí! —
No, tlač len, svet, tlač i ty, vševládny prst boží!
Snáď tak ľud ten to rúcho zemeplazov zloží
a zmení sa, premení v národ prebudený!

Bolo to — žili si vám tí drobní ľudíci
jak vatra rozhodená. Každý v svej zemnici
sám osebe si jedol horký chlieb nevole;
cudzím orali, žali to dedičné pole,
čo predtým ich otcovia, obri, obrábali:
cudzí rástol a ľud ten ostával vše malý.
Malý, temný; nevidí ďalej od smetiska,
zlatom mu je všetko to, čo sa mu zablýska,
dedičstvo slávnych otcov hádže si do blata,
matkou volá čiernu zem, otcom svojho kata.
Sám nad sebou sa smeje, sám nad svojou skazou,
prevlečený syn Slávy v rúcho zemeplazov.
Ťažké jarmo kladie si sám na svoju šiju,
na prsiach chová hadov, čo krv jeho pijú.
Volajú ho z posmechu Slovákom — bez slova,
bo dávno, dávno zašla hviezda Metodova.
On chudobou nevoľnou menuje sám seba;
jeho celá modlitba: Bože, daj nám chleba!

Tak žili tí ľudíci, malí, zakrpelí —
v porobe sa rodili a v porobe mreli.
Tak mrel národ zakliaty mnoho, mnoho rokov,
bo nebolo Mojžiša, nebolo prorokov,
bo nebolo matičky, čo by drobné deti
objala, odchovala v materskom objätí. —
No, dnes už, chvalabohu! putá sú rozbité;
ľud voľný poznáva sa pri novom úsvite
a nanovo krstí sa slávnych dedov menom;
nie hana viac, no sláva, sláva byť Slovenom!
Z iskier vatry, z ľudíkov obri sa stvorili,
obri o tisíc ramien, tisíc chlapov sily.
Začali orať sebe, na dedičnej roli,
kopať otcov poklady, čo pod zemou boli
a chrámy slova stavať i slobody hrady.
Tak v zorách dňa nového vstáva národ mladý.

Tu zreve vrah slobody vo vzteku divokom:
beda tomu národu i jeho prorokom!
Na nich z ľudu zosňaté hodil on reťazy,
ale Pán Boh dá sily — a pravda zvíťazí!
Hoj, bo ktože upúta národ povedomý?
On junák jedným hnutím všetky putá zlomí!

* * *

Tak len tlač, svet, tlač i ty, vševládny prst boží!
Však raz ľud ten to rúcho zemeplazov zloží
a zmení sa, premení v národ prebudený!

No tlač i ty, tlačiareň, vytlač život nový:
nech tebou Slovák slovo slovenské vysloví!
Bo on, keď i nezroní prachom a olovom,
to zroní vrahov svojich pravdy svojej slovom.

^[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.

^[2]K otvoreniu Slovenskej kníhtlačiarne. Samuel Šipka, Bottov spolužiak z Levoče, požiadal Bottu o túto báseň z Martina týmto listom: „Brat a kmotor môj drahý! Kníhtlačiarsky výbor tutejšieho spolku, vo svojom dňa 4. decembra 1869 odbývanom zhromaždení, požiadal ma, aby Ťa ako môjho starého kamaráta a kmotra, jeho menom poprosil, abys’ bol tak láskavý k slávnostnému v čas valného svojho zhromaždenia dňa 12. januára 1870 previesť majúcemu otvoreniu kníhtlačiarne jednu primeranú báseň vyhotoviť, ktorá by sa do toho času (12. jan. 1870) ešte aj vytlačiť musela a potom medzi účastinárov a priateľov tohoto nášho národnieho podujatia rozdala, usporiadanie vkusnosti (či kratšia lebo dlhšia atď.) Tebe samému ponechajúc. — Za milú povinnosť pokladám si toto Ti zdeliť a spolu Ťa poprosiť z naloženia tohože výboru, abys’ túto úlohu na každý pád prijal, lebo túto báseň musíme mať a pokiaľ bys’ Ty zdráhavú dal odpoveď, prebehnul by čas na to súci, aj by potom obtížnejšie nám padlo kohokoľvek iného vyzývať, keď výbor tlačiarsky už len 10. jan. 1870 zasadne. V nádeji, že prosbu našu srdečnú neodmietneš, zostávam v T. Sv. Martine 6. decembra 1869 Teba srdečne milujúci kmotor a priateľ Sam. Šipka.“ Ďalej Šipka vyzýva Bottu v dodatku k tomu istému listu, aby tlačiareň i martinskú sporiteľňu propagoval a pozval ho na ono zasadnutie výboru kníhtl. spolku. (List v Archíve Mat. slov. v Martine. Šipka bol úradníkom Sporiteľne v Martine.) — Kníhtlačiarsky úč. spolok skutočne báseň vydal: Ku dňu 12. januára 1870. Báseň. T. Sv. Martin 1870, 4°, 1 list. Vyšla i v Národnom almanachu Tábor na rok 1870 (vydal Andrej Sytniansky) I, 171 — 3. Botto dal jej v Tábore toto motto z Jána Hollého:

Božský to nález! čo sto rokov predtým,
rúk sto pisarských zhotoviť nemohlo,
včul jedon nim rok, ruka jedna, všetko
stihne vyvádzať.

V oboch rukopisoch Sobraných spevov nemá toto motto.