ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Duma nad Dunajom

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Botto:
Duma nad Dunajom

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Nina Dvorská. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

175

čitateľov

Duma nad Dunajom
Zmenšiť

Duma nad Dunajom

^[1] ^[2]

Na Dunaji pláva húska biela,
húska biela s červenými ústy.
Vietor búri širokým Dunajom,
vietor ženie na ňu vlny hrozné,
vlny hrozné ako sklené vrchy.
Na tých vlnách kolíše sa húska,
húska mladá na nich letí dolu. —
Rozšírila krídla, krídla mladé:
vyhodí sa ako rybka švihlá —
a otvorí červené ústičká
a vypustí hlásky prenikavé —
prenikavé hlásky vietor schytí,
vietor divý, nepriateľ Dunaja —
a šľup dolu — pod vlny sa skryje.
Nevidno už letieť húsku bielu,
húsku mladú s červenými ústy. —
Dunaj starý temným hlasom šepce,
temne šepce pesničku večernú.
Na vlnách mu pláva tvár mesiačka,
tvár mesiačka s bledými líčkami,
kolo neho sestričky maličké
ako kŕdlik mladých kačíčeniec
kolo matky, matky ich vodiacej.
Chodí šuhaj mladý kolo vody,
kolo vody starého Dunaja.
Šuchocú mu jeho šaty tmavé,
šaty tmavé, vetrom lietajúce;
hurtujú mu pod mocnými prsy
žiaľ s nádejou ak’ oblak hromový. —
Zamyslený ide — ani nevie,
kde ho vedú jeho nohy mladé. —
Krok zastavil — na skalu si sadol,
na skalu to chladnú, nepredupnú
ako bystrý orol na Kriváni,
na Kriváni sivom, nebenosnom. —
A vzdychne si hlasom holubovým —
a prerazia prsia túžby ťažké,
túžby ťažké, plameňom horiace —
a vybĺknu ako rozdrážený,
rozdrážený oheň Etny^[3] vriacej —
a letia hor’ ponad vodu sivú,
ponad vodu ticho ločkajúcu.
Napne ucho — vlny dač šeptali:
šeptali mu minulosti temnej,
minulosti slávnej hrdé skutky.
Z vĺn vyletia prenikavé hlásky
„Gá, gá, gá!“ lež ich šuchot zachváti,
šuchot temný starého Dunaja. —
„Ľaľa! tamto, čože sa to belie?
Či to rybka sa hor’ vyhodila
za komárom, za komárom chutným?
Či obluda dáka ľudí máce,
ľudí mladých zajačieho srdca?“
Myslí šuhaj — upiera ta oči,
oči bystré, oči sokolové. —
Hľa! už vidí húsky hlávku bielu,
hlávku bielu s červenými ústy.
Dunaj starý ešte raz zahučí,
zahučí to hlasom hromov temných,
až sa brehy dokola zatrasú:
„Oj, ty šuhaj! bystrý šuhaj, počuj,
počuj tajnosť starého Dunaja!
Vychyť húsku bielu zo zakliaťa,
zo zakliaťa už tisícvekého. —
Smelo skoč dnu, až ti je súdené,
ak ti hriechy srdce neprebili,
neprebili ako anjelovi,
ak máš sily — hoj, sily obrovskej:
vynesieš tú húsku nad sneh belšiu,
nad sneh belšiu s červenými ústy;
ale beda, sto ráz beda tebe,
až si hriešny — zahynieš ty biedne,
zahynieš ty v mojich vlnách sivých!
Potom húsku nepočujú gágať
večer jasný pri mesiačku bledom,
bo odpluje s druhými do mora,
oj, do mora nepremeraného!“
Trhli údmi šuhaja tie hlasy —
ešte vzdychne: „Bože, pomáhaj mi,
Bože, ktorý riadiš osud sveta!“
A strhne sa ako bystrý jeleň,
keď zašuští len lístok v húšťave,
vrhne bystrým okom na tú stranu,
dupne nohou a kríky preskočí,
a preráža parohy hustinu:
skočí šuhaj do vody peniacej —
vietor mece rozježené vlny,
rozježené vlny na mládenca.
Mocnou rukou siahne, nohou dúpi,
nohou silnou vodu rozdráženú —
a rozráža vlny pľaskom hrozným —
a zachváti tú húsku plujúcu,
plujúcu tam pod vodou s rybkami. —
Húska zgága radostným už hlasom,
zgága tri ráz na brehu Dunaja —
švihne krídlom, krídlom umoreným:
a už jej niet pred mladým šuhajom. —
Ale div to nikdy neslýchaný:
pred šuhajom stojí biela panna,
biela panna s červenými ústy.
Vlásky zlaté jej vetrom lietajú,
vencom sviežim, lipovým stiahnuté —
zdvihne sivé očko ako nebo,
ako nebo k Bohu velikému. —
Vyskočia jej perly z očiek sivých,
perly čisté, perly krištáľové —
a vzdychne si hlasom hrdličiným:
z pŕs bieluškých hor’ vyletia vďaky,
vďaky vrelé v plameni belastom
a prerazia belavosť nebeskú! —
Šťastný šuhaj si ty, šťastný sto ráz:
máš ty veniec, oj, veniec hrdinský;
máš ty pannu bielu, nad sneh belšiu,
nad sneh belšiu s červenými ústy. —
Vietor skučí a vlny sipejú
ako dvanásťhlavové šarkany,
keď im korisť drahá uchvátená. —
Slnce sto ráz cestu dokončilo,
cestu dlhú po belastom nebi:
a vietor sa skrotil v svojom hneve,
v svojom hneve, pomstu sypajúcom. —

^[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.

^[2]Najprv vyšla v Živote I, 1846, č. 15, 11. marca, str. 129 — 131, pod názvom Duma pri Dunaji. Tento text pokladáme za prvý.

Druhý variant je v Básňach 1846 Duma nad Dunajom. O význame rozdielov v textoch píšeme v úvodnej štúdii. Presne sú takéto: Text v Básňach 1846 je rozšírený 1) štyrmi veršami „šuchocú mi jeho šaty tmavé“ až „žiaľ s nádejou ak oblak hromový“ (u nás str. 165), 2) štyrmi veršami „a prerazia prsia túžby ťažké“ až „rozdrážený oheň Etny vriacej“, ktoré v Živote nahrádza verš: „Vrelé túžby letia ponad vodu“, 3) dvanástimi veršami „švihne krídlom, krídlom umoreným“ až „nad sneh belšiu s červenými ústy“, premena húsky na pannu, ktorej v Živote niet. Tým sa stali zbytočné tieto verše z textu v Živote a Botto ich vypustil:

Na Dunaji pluje húska biela,
húska biela s červenými ústy.
Dorástli jej mladé pierka v krídlach,
v krídlach tuhých, na brkoch bieluškých.
Nezachváťa ju už vlny dravé,
vlny dravé, vetrom razplašené.

Ostatné rozdiely sú len štylistické a bezpodstatné.

Text v Živote vpísaný cudzou rukou.

Text zo Života odtlačil Pavol Dobšinský po básnikovej smrtí s inými básňami v Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 465 — 67 (Pabierky z rukopisov a básní Jána Bottu, str. 455 — 476) s týmto úvodom: „Keby mu nebo bolo prialo ešte života, bol by Botto vyviedol na verejnosť z dosiaľ uvedených omnoho dokonalejšie a zaokrúhlenejšie básne a neúplné doplnil, nezavŕšené zavŕšil. Bo on behom rokov spevy svoje ustavične prezeral, korigoval čo do reči, formy i obsahu; zachovával to: nonum prematur in annum. Len čo už dokonale pretríbeného a zavŕšeného mal, to podal R. Pokornému k vydaniu. Aby sme i na toto dôkaz mali i básnika, jaký bol v mladosti a v prvopočiatkoch posúdiť mohli, na to podám niektoré počiatočné jeho básne, jak do žiackych našich zábavníkov z čiastky svojou rukou ich napísal, z čiastky usporiadateľa týchže zábavníkov z podatých rukopisoch na čisto odpísať ich dali.“ (str. 465) Nasleduje Duma pri Dunaji a za ňou je táto poznámka Dobšinského: „Pod túto dumku napísal Janko Rimavský (rozumej Ján Francisci — J. M.) do zábavníka ceruzkou: „Utešená báseň!“ (Zápis je na str. 131 v ľavom spodnom rohu obyčajnou ceruzkou, krížikom odkázaný na pseudonym Bottov — Janko Maginhradský — podpísaný na konci básne. — J. M.) Nemohol zdržať sa; ač sám jako správca bol zakázal do zábavníkov poznámky robiť. Poslal ju potom redakcii Orla tatránskeho; ale Ľ. Štúr neuverejnil ju, vraj len preto, že by to svet poťahoval naňho a bolo by, ako by sám sebe v svojom časopise chváloreči spieval. Z tejto dumky je v Spevoch J. Bottu na str. 46 podaný Báj nad Dunajom (správne Báj na Dunaji — J. M.); jako to, aj zárodok dlhšej básne Smrť Jánošíkova zrodí sa v mysli básnika nasledujúcou, r. 1846 dňa 24. novembra do zábavníka Holubica podanou piesňou.“ Nasleduje Pieseň Jánošíkova, o ktorej ešte bude reč.

Tretí variant poslal Botto Dobšinskému do Sokola, časopisu pre krásne umenie a literatúru a tam vyšiel (roč. II, 1861, č. 18, 25. júna, str. 137 — 8) pod názvom Báj. Keďže ide o text značne odlišný od prvších dvoch, odtláčame ho na tomto mieste:

Báj

Na Dunaji pláva húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Víchor búri širokým Dunajom,
sem-tam valí rozježené vlny,
a na vlnách kolíše sa húska,
húska mladá vystiera si krídla,
zodvihuje svoju hlávku smutnú,
i vypúšťa prenikavé hlasy.
Oj, ty húska biela — duša moja!
Darmo voláš prenikavým hlasom,
darmo voláš do divého vetra!
Vietor divý, nepriateľ Dunaja,
pochytá ty hlasy tvoje žiaľne
a pochová s tebou, húskou mladou,
oj, pochová do Dunaja na dno.
Víchor búri širokým Dunajom
a vo vlnách smutné letia hlasy:
„Zašla, zašla v búrnych vinách húska!“

Dunaj sivý temným hlasom šepce,
temne šepce modlitbu večernú,
a na vlnách pláva mesiac bledý;
kolo neho hviezd sestričiek sbory
ihrajú sa ticho s bratom dobrým.
Nad Dunajom strmie skala pevná,
na skale opretý dumá šuhaj;
duša jeho po vodách si pláva,
oči sa mu s hviezdičkami hrajú,
ústa šepcú s tým Dunajom starým,
jako dieťa s dobrým svojím otcom.
Či to rybka vyšvihla sa hybká
za komárom ponad vodu sínu?
Či to dieťa zaplakalo vodnô?
Dunaj starý odpovie mu šeptom:
„Hoj, ty šuhaj, šuhajíčku dobrý!
Aj, tam vidíš pod lunami húsku,
húsku bielu, moju vlastnú dcéru.
Počuješ, to tiché, žiaľne hlasy,
žiaľne hlasy z jej červených ústok!
Dolu šuhaj, keď si orol mladý,
dolu spusť sa, keď si dieťa čisté,
do vĺn chladných, prsov mojich bôľnych,
a vynes mi zo zakliaťa dcéru,
zo zakliaťa húsku moju bielu!
Ale beda tebe, šuhaj, beda,
keď nie orlie tvojich ramien sily,
keď nie čisté tvoje prse mladé;
bo zahynieš v mojich vlnách sivých
a pochováš húsku moju bielu,
pochováš zas do Dunaja na dno!“

Zažali sa šuhajove oči,
zatriasla mu ramenama sila
a zavzdychlo jeho srdce čisté:
„Oj, Bože náš, dajže dobré šťastie,
dobré šťastie jako vôľa moja!“
A hodí sa jako sokol jarý,
jako sokol — do širokej vody.
I zbúril sa Dunaj, Dunaj sivý,
zbúril sa to nepriateľom víchrom.
Sem tam let a rozpenené vlny,
na vlnách sa nesie šuhaj mladý:
„Oj, ty húska biela, duša moja,
volaj, volaj prenikavým hlasom,
volaj, volaj k nebu vysokému!“
Aj, zachytí húsku šuhaj mladý,
i pritúli na junácke prsia.
Zahučal to vetor rvúcim levom,
i vyhodil od dna do pol neba —
do pol neba rozježené luny;
na lunách sa nesie šuhaj mladý —
jako veštec na šarkanoch vzteklých —
šuhaj mladý s umorenou húskou.

Nad Dunajom strmie skala pevná,
na skalu vystúpi junák mladý;
na prsiach mu verných húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Aj, pozrite zázrak, ľudia boží!
Nie to húska na šuhaja prsiach,
nie to húska — ale panna biela,
panna biela s červenýma ústy.

Oj, ty Dunaj, Dunaj otče starý,
zaspievaj ty pieseň — pieseň rannú,
a požehnaj tvoje deti biele!

Rukopis tohto variantu nemáme.

Z týchto troch textov rozhodli sme sa zaradiť do nášho súboru text z Básní 1846 z niekoľkých príčin: 1) ide o text z roku 1846 a chceli sme ukázať podobu tejto básne z mladých, levočských čias Bottových, aby bolo vidno jej vývin; 2) okrem niekoľkých posledných veršov je to súčasne i text zo Života; 3) Botto zámerne prepracoval báseň podľa posudku, ktorý o nej napísal Mikuláš Ferienčík v Živote I, 1846, č. 22 z 3. mája, str. 195 — 8; 4) je to autentický text (rukopis) Bottov.

Báseň mala, pravda, ďalšie osudy, ale o tých si povieme až pri oddiele Spevov (Báj na Dunaji).

^[3]Etna — sopka v Taliansku na ostrove Sicília.