Vojenské piesne

Mamička, mamička!
čože sa to stalo,
veď sa nám v dedine
snehu nasypalo?!
„Naprostred dediny
niet snehu bieleho,
veď to biely koník
tvojeho milého!“
Mamička, mamička,
zle bude, mamička!
Obláčka nevidno —
jasné nebo blýska.
„Neblýska to nebo,
moja holubička,
veď sa ti to zblýskla
milého šablička!“
Mamička, mamička,
kde tak smutne hrajú —
kde tak smutne hrajú —
kde tak vyzváňajú?
„Nehrajú, nezvonia,
šablička to zvoní,
šablička milého
na bieluškom koni!“ —
Mamička, mamička,
skloniže sa, skloni!

Vykvitol biely kvet
na našej jabloni!
„Nie to biely kvietok
na našej jabloni,
ale je to Janík
na bieluškom koni!“
Mamička, mamička,
zázraky stávajú,
veď už dnes druhý raz
zore vychádzajú!
„Ej, nie sú to zori,
tie ružové zori,
veď ti to milému
tvárička tak horí!“

Janíček, Janíček,
na ty rozmajrínček,
nejdi na vojničku
na bielom koníčku!
Bielušké je, bielo,
tvoje mladé telo,
bohdaj tej vojničky
nikdy nevidelo!
Bo je tá vojnička
krvou maľovaná,
ťažkými guľami
husto vykladaná!
Tvoja zlatá hlávka
nie je makovička,
žeby ju rúbala
turecká šablička,
ale je, ale je
biela ľaliočka,
by na ňu hľadeli,
moje sivé očká!
To tvoje srdiečko
nie je jarabička,
žeby doň strieľala
turecká flintička:
ale je, ale je
voňavá fiala,
by si ju pri mojom
srdiečku chovala!
Tá tvoja krvička
nie sivá vodička,
žeby ju vypila
tá suchá zemička:
ale je, ale je
červená farbička,
by ti maľovala
tvoje biele líčka. —

„Anička, Anička,
moja prepelienka!
Divná mi je teraz
tá moja hlávenka:
nie je makovička
ani ľaliočka,
by na ňu hľadeli
tvoje sivé očká:
ale je, ale je
sokolíček plavý,
čo k slniečku letí
cez mrákav krútňavy!
Anička, Anička,
zlatušké pierečko!
Divné mi je teraz
to moje srdiečko!
Ni je jarabička,
ani je fiala,
by si ju pri tvojom
srdiečku chovala:
ale je, ale je
tá kačička plavá,
čo sa v búrnom mori
rada kolísava!
Anička, Anička,
biela holubička!
Divná mi je teraz
tá moja krvička!
nie mi je vodička,
ej, ani farbička,
čo by maľovala
moje biele líčka:
ale je, ale je
to more divokô,
čo sa po tom svete
rozlieva široko!“