K mladosti
Autor: Ján Botto
Digitalizátori: Viera Studeničová, Ina Chalupková, Daniela Kubíková, Branislav Šušlík
Čože tak vädneš, mladý svet?!
Jak mrazom prvší jarný kvet,
jak tá rosa na doline
hynie, hynie — až zahynie;
chýru, znaku po tebe niet:
oj, mladý svet, môj mladý svet!
Čos’ tak pletieš po tej zemi
s opustenou nadol hlavou —
ako pustyňou tieň nemý,
ako motýľ kryptou tmavou:
štyri steny — tvých svetov svet,
prach a pleseň — tvých kvetov kvet,
liezať, padať — tvých letov let,
oj, mladý svet, môj mladý svet! —
Čos’ tak tichý, svet môj mladý?!
Jak ten potôčik pod ľady,
jak dom vymretý v pokore.
Čo značia tie tvoje dumy? —
Čis’ to jak pred búrkou more?! —
Piesne treba, víchru treba!
Nech sa zdvihnú luny v nebá —
a svet starý padne v rumy!
Piesne treba, prúdu treba,
čo potopou svet zaleje,
ten svet padlý, bez nádeje;
čo splákne mrcín hromady,
žúžaly, chrobač i hady:
že tvár zeme zoškvrnená
nanovo sa zazelená.
Piesne treba, búry treba!
Čo zatrasie štyri strany,
čo razom strie, razom zmelie
modly, tróny spráchnivelie,
čo zdrúzga putá i knuty,
i všetky krivé rozumy,
i nadutej pýchy dumy,
ich vežou Bábel[3] zarúti.
Piesne treba, blesku treba!
Čo krížom-krážom dva svety
strelou Perúna preletí,
čo prenikne v špik i kosti,
čo zažne srdcia mladosti
v požiar velikých obetí:
iskra za iskrou nech letí
do výsosti, do výsosti! —
Že tmavé nebo nad nami
zjasá novými zorami
slávy, krásy, velebnosti! —
Novej piesni zaznieť treba,
piesni, mladosť, hodnej teba!
Čo zhrmí jak na počiatku
slovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi,
i vyvolá z živlov zmätku
nové svety, nových ľudí!
[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.
[2] V rukopisnom zošite Sobrané spevy Jána Botto 1873 má ju pod poradovým číslom 1. Je veľmi počiaraná, takže sa z nej stal makulát. Dôležité je, že v „Obsahu“ zošitu v rubrike „z roku“, kde mal pôvodne 1848 (pravdepodobne vtedy, vznikol variant predošlý) a hneď za tým Skálnik ako miesto vzniku, opravil ceruzkou na rok 1847 a na Levoču, t. j. Botto si uvedomil, že najprvší jej text je priam v nadpise pripísaný presnému dátu (1. júna 1847).
V rukopisnom zošite Sobrané spevy Jána Botto 1879 je tak isto na prvom mieste text, ktorý odtláčame. Dobšinský ju odtiaľto odtlačil do Slov. pohľadov III, 1883, str. 471 — 2, odkiaľ ju Škultéty prevzal do vydania Spevov r. 1909, str. 217 — 9. — V tomto rukopise datuje Botto báseň pri texte rokom 1846, odkiaľ akiste prevzal vročenie i Dobšinský do Slov. Pohľadov. No Botto v „Obsahu“ tohto zošitu udáva rok 1846/7, čiže najprvší text je Duma dňa 1. lipňa 1847, potom Pieseň mladosti a napokon K mladosti, upravená do takejto podoby až po roku 1873, v ktorom ešte tejto podoby nemala (vid. zošit z r. 1873).
Pieseň mladosti odtláčame tu ako zaujímavý variant tejto dôležitej básne. (Zachovala sa v Bottovom rukopise na osobitnom liste. Škultétyho pozostalosť v archíve Matice slovenskej. Nekatalogizované. Tlačou vyšla v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 62 — 3.)
Pieseň mladosti
Čo tak vädneš, môj mladý svet,
jak mrazom prvší jarný kvet!
Mladosť tvoja len tak hynie
jak rosa na ďateline:
chýru, šľaku po tebe niet!
Blúdiš po tej čiernej zemi,
večne hluchý, večne nemý
s ovesenou smutnou hlavou
ako motýľ kryptou tmavou!
Prach a plieseň — tvých kvetov kvet,
štyri steny — tvých svetov svet,
liezať, padať — tvých letov let —
čo tak hynieš, môj mladý svet! —
Čos’ taký tichý, môj svet mladý,
jak spustlý dom bez čeľadi,
v hlbokej voždy pokore!
Dlhé dumy — žiadne šumy:
čis’ to jak pred búrkou more?!
Víchru treba, piesne treba!
žes’ vlny zdvihnú do neba —
a svet starý padne v rumy! — —
Novej piesni zhrmieť treba —
čo bude siahať od zeme do neba!
Sem! Bojanova surmita —
zvuk Lumírovho varyta!
Hlasy všetkých duchov!
Proroctvá vedúchov —
i kliatby padúchov,
čo lietate nad mohyly! —
Všetky moci, všetky sily,
čo držíte prášky, nebá!
Sem! hviezdy, slnká, víchrice,
hromy, búrky, blýskavice!
Rachot boja — šum prápora,
hukot hory — jakot mora!
hlahol trúby na súdny deň! —
Sem v chór jeden — sem v hlas jeden!!
Nech zahučí pieseň nová,
pieseň, mladosť, hodná teba:
ozvena božieho slova! —
Piesne treba, piesne treba!
čo zahrmí, čo zašumí,
že sa strasú štyri strany!
Čo razom strie, razom zmetie
tróny rabstva spráchnivelie —
i všetky krivé rozumy,
ich vežou Bábel zachráni!
Piesne treba, piesne treba!
čo potopou svet zaplaví,
ten nízky svet, svet pľuhavý!
Čo splákne mrcín hromady,
hnusnú chrobač, podlé hady —
že tvár zeme zoškvrnená
nanovo sa zazelená!
Piesne treba, piesne treba,
čo paromom svet preletí!
Zapáli srdce mladosti,
že vzbĺkne žiarou obetí: —
iskra za iskrou poletí
do výsosti, do výsosti —
nového kde sa života
hviezdou večne zaligotá! —
Novej piesni zhrmieť treba!
čo bude siahať od zeme do neba —
všetky živly vzbúri k bojom! —
že sa zem, nebo otvorí!
Čo myšlienku večnú vzbudí,
spiacu pod noci závojom —
a jediným „staň sa!“ stvorí
nové svety — nových ľudí!! —
[3] Bábel — podľa mylného výkladu Gen. 11, 9 vznikla legenda o veži babylonskej, pri ktorej nastalo zmätenie jazykov. Babylon sa hebrejsky nazýval Bábel.
