ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hory pusté, hory — hájiček zelený,
divne sa to všetko na tom svete mení.

Oj, vŕšky krásne, vŕšky maľované,
čo ste širokú dolinu obstali
sťa krotké deti krásou vychované,
čo by zo dvoch strán otca poslúchali.
Sinec polnočný, ten otec poctivý —
nemo im v doline ukazuje divy!
Zelená lúka sťa široké more,
po nej hodvábna jarabie sa tráva,
ligotné kvieťa sťa ružové zore
so snehobielym krásou sa miešava.
A jej prostriedkom tá tichá Rimava
hadí sa sticha dolu krútňavami
sťa dáka stužka striebroligotavá,
skrútená divne valnými vetrami —
sticha si plynie — temnučko šepoce —
vari o zore, čo sa jej ligoce?! —
Slávny Maginhrad z týchto dlhých radov
hrdo pred bratov druhých vystupuje —
vidí kvet zlatý, čo mu už odpadol,
ak Rimavou tichou len sťa vo sne pluje,
do jej vĺn sivých so zármutkom hľadí,
ak by oplakal večne svoj vek mladý,
lež keď mu slnce plešiny dopáli,
čierne si mraky od otca ukradne,
z nich svoju pomstu v dolinu zavalí —
a len mu potom krutý hnev ochladne.
A tá úbohá, tá Rimava tichá,
mútne sa nadýma, žiaľne si zavzdychá. —
Vzdycháva nad sebou (tou celou dolinou),
nad svojím rajom i nad svoj’ rodinou.
Z teplého poludnia sťa sivé oblaky
vrchy vysoké v diaľky sa sivejú,
nad jeden druhého vypínajú zraky,
všetci na tú krásu čudovať sa chcejú. —
Lež vše zachmúria svoje vážne čelá
za slávou dávnou, čo preč uletela.
Sláva uletela, ukradli ju časy,
len slabé po nej ostali ohlasy —
a aj tie ešte vietor het odniesol
do jaskýň tmavých, do zakliaťa lesov.
Vŕšky úbohé, kruto spustošené,
oj, vŕšky krásne, vŕšky maľované,
čo načúvate Rimavy šuškanie —
oj, vo vašich prsiach dač tajného hučí,
že z vášho kvetu nový sa vypučí!
Hučteže mi, hučte o tých slávnych dobách!
O vašej kráse, o vašich ozdobách!
Povedzteže mi, kto po vás chodieval,
kto po vás ostrou šabličkou zvonieval,
šabličkou zvonieval z ligotnej oceli,
čo sa jej štrkotom ozýval svet celý!
A vy len nemo, nemo tu stojíte,
tajnými hlasmi tichučko hučíte!
Ej, vaše ústa nikto neotvorí,
len ktorý svet borí — a zas nový tvorí!
Povedzže, Rimava, ty Rimava milá,
čiaže ťa to krv v červeno farbila?
Povedzže, povedz, kto to po trávničku
blýskal šabličkou na švihlom koníčku?
Ktože to tvoje vzdychanie načúval?
Ktože sa tebe potajme žalúval?
A ona ticho, oj, tichučko šumie;
lež ktože tajné jej slová rozumie?
Povedz mi, vietor, veď ty prudkým letom
od pamäti sveta lietavaš nad svetom,
čiaže sa tebou zástava vlnila,
čiaže tu sláva široko žiarila? —
Zahučí vetrík mojimi prsami
a moju dušu vychytí krídlami —
letí sokolom ponad sveta krásy,
divne si letí v dávnoveké časy. —
Tam ona sadne na duba starého,
stade sa díva do sveta divného,
i načúva tam — hlas to divotvorný
a mečov ostrých hrmot svetoborný.
Nad dolinou, dolinou širokou,
nad Rimavou, Rimavou tichučkou,
čo sa belie na tom vŕšku tmavom?
Či to snežný oblak navalil sa?
Či to vrchy ľadové stávajú?
Nie. — To zámok mocný Magy krásnej,
Magy slávnej, mladej to vdovicin.
Múry hrubé, múry vybielené
vŕšok venčia ako pomník tvrdý,
nepreletné tým krahulcom dravým,
neprebitné horúcimi hrommi.
Na nich bašty od štyroch strán sveta,
čo sa pyšne do neba dívajú —
čierne vejú ponad ne zástavy,
ak by víchrom tí čiernokňažníci
v hromonosných krútili sa mrakoch.
A na bašte, čo v stredku vyniká,
lieta vetrom bielušká zástava,
až sa blyští na nej žiarou slnca
kríž a kalich vyšívaný zlatom,
svieti slncom širokej doline,
svieti smutne spod čierneho flóru.
V zámku ticho ako v mŕtvom hrobe —
len pri bránach stoja obri silní —
dubec hrubý nad hlavy im trčí,
naň sa tuhá podopiera ruka —
hlava, pomstou zatiahnutá večnou,
ku tichej sa nachyľuje zemi.
Perlou svieti slza v mútnych očiach,
rosičkou sa valí brázdou tvári
cez šedivú bradu k prsiam verným,
i ticho je v bôľnych dušiach jejich.
A v tom zámku chyže maľované,
maľované, smútkom obtiahnuté —
a v tých chyžiach dubové lavice,
na lavici sedí kňažná Maga. —
Líčka sú jej dve bledé ružičky,
čo nepadá na ne teplý dáždik —
čo nepadá na ne vlažná rosa.
Tie jej očká sú dve čierne trnky,
čo sa v chladnej zamárajú vode.
Tie jej prsia zdýmajúci Vezuv,
keď von tisne stocentové skaly —
i beda je v nich jej duši bielej.
Šaty sú jej tá nočná mrákava.
Sedí nemo s ovesenou hlavou,
len žiaľ krutý v tom srdiečku bledom
bôľne vzdychy vyráža jej hrdlom.
Vše sa díva v širokú dolinu,
lež jej krása zamračená pred ňou —
vše sa díva na belasté vrchy,
lež jej kruté neukrotia žiale.
Nad ňou šable siahové sa blyštia,
oj, blyštia sa postriekané krvou,
čo štrkotom strachy v duše siali,
čo rúbali oceľové hlavy;
pri nich visia na bieluškej stene
flinty ťažké, flinty skaloborné,
čo hrmotom hromovým húkali. —
A pri nich tam zas centové mlaty,
čo praskotom vyrážali duše,
vyrážali z oceľových prsú.
Cez ne krížom prelomený vpoly,
prelomený leží mocný dubec,
ostrý bodák na ňom skrvavený,
čo železom kryté pichal srdce.
A naproti, na tej stene druhej
blyskoce sa oceľový šišak,
vybíjaný tým ligotným zlatom,
vo dve poly hlboko zaťatý,
tou červenou zafarbený krvou.
Pod ním ťažký náprsník z ocele,
hlbokými škárami posiaty,
dohýbaný prudkými guľami.
Pod ním tvrdé oceľové šaty,
posekané ostrými šabľami,
pofŕkané tou červenou krvou,
z nich strašlivé hľadia boje kruté.
Po nich očká žiaľnej Magy liecu —
vari život ulietly hľadajú?
Nie — nenájdeš života v oceli,
v oceli to mŕtvej, skrvavenej —
lež sa na nej boj veľký maľuje
s časom smutným, v minulosť zalietlym.
A jej myseľ smutná, nepostojná —
po nej sticha šíro sa rozlieva.
A vtom všetka tá zbroj vyostrená
zarýva sa v bôľne jej srdiečko —
predsa jej je tou jedinou krásou
na tom pustom preširokom svete,
čo aj pichá jej strápené srdce.
„Oj, Bože môj, Bože všemohúci,
nač si odňal moje zlaté časy?
Nač si odňal môjho srdca radosť
a nasial si doň krutého horca?
Časy moje, svetoslávne časy,
oj, slncom ste uleteli jasným,
len mi nebo pošmúrne zostalo.
Hradom ste sa hrdým zosypali,
v tých rumoch len horké zieľa rastie.
A medené nehurtujú bubny,
nehurtujú ako ťažké hromy —
nesedám viac na bystrého sivka
a nechytám do rúčky šabličku,
šabličku to pomstu sypajúcu.
Nesekám viac už krkavcom grgy —
čierny oblak zakryl silu moju:
lebo padla moja pravá ruka,
padla — padla vztekom krutých vrahov,
pod mohylou chladnou už načúva
šuchotanie širokého duba. —
I zakŕka nad ňou sokol plavý,
i zakŕka o nej hustým lesom.
Zarmútia sa so mnou husté lesy,
i zaplačú so mnou ľúte zvery,
jedno srdce nepriateľov zlostné
zrihoce sa nad ňou peklom vzteklým!
Padol víťaz, v hrobe jeho sila,
nepohne sa tamten na stene mlat,
nezahučia pred ním vrahov prsia —
slobodne ich rozrastajú grgy. —
Nač som sama na tej čiernej zemi?
Nač mi zlato, nač mi drahé perly?
Oj, nežijem ani neumieram!
Roztvorže sa, roztvor, ty čierna zem
a zavri ma v svoje tmavé prsia!
Azdaj sa tak ukryjem pred žiaľom
a pred mukou neskrotenou srdca!“
Vtom jej potok tých sĺz krištáľových
ukrotil tie jedovaté žiale. —
Vezme trúbku, trúbočku to zlatú,
namieri ju k Sincu vysočnému,
namieri ju na vysokú baštu
a na bašte v oblok otvorený
volá sestru hrdličiným hlasom,
volá staršiu sestru Sibyliu,
Sibyliu, veľkú prorokyňu —
i rozumie ona hláskom zlatým.
I zanechá Maga chyžu pustú,
bo ju chladné nepotešia steny —
vyjde tichou pávou na dvor temný.
Pred ňou stojí sto obrovských chlapov,
na sto tvárach hrozný žiaľ rozstretý,
a v sto silných prsiach vernosť duní,
poklonu jej zaštrngocú šabľou —
lež vdovicu neteší viac vojsko.
Zíde dolu poza biele múry —
a tichučko príde ku tichučkej,
ku tichučkej hadovej Rimave —
a poslúcha pod tým nebom mračným,
oj, poslúcha predvečernú pieseň. —
Príde ďalej i sadne si nad ňu,
na tú mäkkú voňavú trávičku —
tie jej slzy horké z očiek tečú —
a pije ich pánbohov chlebíček,^[4]
i pije ich s ďatelinkou drobnou,
sťa zarána ligotnú rosičku.
Lež ovesí svoju hlávku krásnu
od horkosti tých slzičiek mútnych.
A uteká od nich včielka rezká —
neprídu k nim motýľky jarabé. —
I načúva Maga hlasy tiché,
i pozerá jej sivé vlnôčky —
a Rimava šepce hlasom temným,
ak by tešiť chcela Magu smutnú,
Magu smutnú, priateľkyňu vernú. —
„Oj, len šepci, ty Rimava dobrá,
ty Rimava tichá, hlasom tajným!
Tvoje hlasy, tvoje smutné piesne
vytrhujú z môjho srdca žiale!“
Myje si v nej zaslzené líčka,
lež si horké zmyť nie v stave slzy. —
Prišla sestra staršia Sibylia
tam zo Sinca, z vysokého zámku,
prišla sestra staršia Cinkopanna,
prišla dolu od Hradovej skaly,
bo zazneli hlásky trúbou zlatou,
čo pustila múdra Sibylia. —
Rozumela ona hláskom temným —
i vzdychalo troje pŕs s Rimavou —
zamútili jej sivé vlnôčky,
zamútili jej ich slzy smutné,
i plakali vtáčky okolo nej —
i plakala s ňou celá dolina —
pri tom smutnom zvonení večernom.
Keď za hory temné slnce zašlo —
ony išli od tichej Rimavy —
lež im žiale len v srdciach ostali.
Išli hore pri mesiačku bledom,
bledom sťa tie vdovicine líčka.
Keď on pozrel na nich spoza chmáry,
zatiahol si bledú tvár obláčkom —
a smútil sa on — dobrý mesiačik.
K zámku tiahnu sťa tmavé tôňavy —
dve k tej zemi hlávočky sklonili,
ak by po nej rozsievali žiale.
Lež s sivými očkami Sibylia
hor’ pozerá na bystré hviezdičky
a vyzerá na nich časy tajné.
Na tom bielom zámku Maginhrade
so slzami skropili koniec dňa,
so slzami skropili čiernu noc.
Tak minul deň — tak minuli týždne.
A keď stý raz pred slniečkom jasným
obláčkov sa zapálili líčka,
ako líčka hanblivej dievčine —
Maga chodí v chyži maľovanej,
maľovanej, smútkom zatiahnutej —
vyblednutá sťa zvädlá ľalia.
Tam na stene visí obraz svätý,
obraz svätý Krista Spasiteľa —
zohla nôžky slabé k chladným skalám,
ku obrazu späla rúčky biele.
Napnuli sa tie jej prsia ťažké
a ružové ústičká tichučko
šepotali z srdiečka modlitbu.
Hore vstala, k oblôčku bežala,
v sivé kraje oči upierala —
upierala na tichú Rimavu.
Lež neblýska jej vodička sivá,
bo je ešte tá dobrá Rimava
šatou ľahkou raňajšou zastretá.
I zacvendží Mage v ľavom ušku,
v ľavom ušku ako liaty zvonček.
„Necvendž, necvendž v mojom ľavom ušku,
bo zlé chýry do neho priletia!
Bože veľký, buďže milostivý.“
I prechádza širokú palotu —
prejde tri ráz kol lipovho stola,
i vrazí sa do jej tenkých ušiek,
vrazí sa vresk mosadzovej trúby.
I schytí sa hore plachou srnkou
a vybehne do šíreho dvora.
„Pani, pani! psohlavci sa blížia,
sem sa blížia od východnej strany!“
I zavolá prestrašeným hlasom:
„Oj, vrátnici, zamykajte brány!
Oj, rytieri, skáčite na múry,
vy rytieri, čo ste krv cedili
v tom víťaznom tábore Jiskrovom —
čo ste pevní ako skaly tvrdé!“
„Pevne, silne zastaneme múry,
len cez naše ocelisté prsia
vedie cesta do mocného hradu!“
Ozvali sa hlasy hromom temným.

Cez tie vŕšky strhaní psohlavci
preleteli tuho víchrom prudkým,
so škrekotom hladových havranov
rozliali sa v dolinu prívalom,
v tú dolinu krásnu, omladenú
a behali vztekle hladným vlkom.
Bolo kriku všade po doline —
až sa vŕšky šíro ozývali,
ak by k sebe tých svojich volali.
Nad dolinou kadikové chmáry
ako vrchy pošmúrne sa vozia
a to nebo stemnelo sťa šata,
čo si muža vdovica v nej smúti.
Či je to deň, či je to jasná noc?
Či to slnce na tom smutnom nebi?
Či to mesiac s temnobledou tvárou?
Ej, to je deň, lež slniečko zbledlo,
zbledlo nad tou plačúcou dolinou —
tvár si zlatú v chmáry zahalilo,
by na hrúzu nehľadelo divú.
Po doline šírej plameň liece,
plameň jasný sťa v horúcom pekle —
iskry liecu k vysokému nebu,
v tých mrákavách strašlivého dymu,
aby pomoc od neho prosilo.
Po doline potok krvi tečie —
tečie strmo do Rimavy sivej.
Oj, Rimava, ty Rimava mutná,
veď ti farbí tie vlnôčky sivé,
vlnky tiché tvoj’ rodinnou krvou!
Ty Rimava dobrá — tichoteká,
ty si kryješ s plačom svojich drahých
pochovávaš ich do svojich prsú,
svojich prsú dobrých, materinských —
a oni tam tvoj’ šumy slúchajú,
vzdychy tvoje — svoj’ matičky žiaľnej.
Vyhadzuješ na breh mrchy čierne,
tam im pije zlú krv piesok drobný,
tam ich mäso driapajú krkavci,
tam ich kosti zhryzú hladní vlci.
Slnce smutné za hory sa skrylo,
Za tie hory temné, pusté lesy.
A mesiačik s rozpálenou tvárou
nad chmárami ohnivými letí.
Oj, mesiačik, ty mesiačik dobrý,
oroduj tam pred širokým nebom,
oj, oroduj za dolinu biednu!
A Maginhrad pyšne dolu hľadí
ako obor na tie čierne mravce —
na ňom trúby chrapľavé škrekocú —
skaly dolu centové skákajú
a zrážajú dolu vrahov divých
ako víchor tie jesenné lístky.
Tomu hlava zmliaždená sťa koláč,
tomuto zas roztrepané prsia,
tu jednému odrazené nohy,
tam druhému dolámané ruky —
rozhádzané ich sekery ostré
po skaline krvou zafarbenej.
Tí so škrekom v mukách skaly hryzú —
z týchto nemo duše čierne liecu —
tie flintiská hromové búchajú,
guľky prudké hlavy rozrážajú
a z nich čierne vyrážajú duše.
I zakryli husto tú chladnú zem —
husto ako snopy hodné polia —
hnusnú krv im sivé skaly pijú.
Lež tisíc ráz ešte toľko na hrad
rozďavuje psie pysky krvavé
a driape sa na vysoké múry.
Lež tisíc ráz ešte toľko horou
hor’ sa ženie škrekotaním divým,
ak by hora čierna sa dvíhala
a zarútiť chcela zámok pevný.
Praskom hroma hučia pusté lesy,
kalné strely na zámok švihajú
zo štyroch strán krupobitím hustým.
Oj, na múroch tí obrovia silní
zrážajú ich siahovými mečmi,
z múrov bielych, krvou dofarbených.
Štrkot šablí, lámanie driev hrubých,
skaloborný hrmot flínt hromových,
krik ranených, škrek umierajúcich,
fičanie striel jedovatých divé:
to sa v jeden strašlivý hlas mieša —
a ten liece po horách širokých —
a ten liece po vrchoch, po dolách.
I vyplaší z hájov vtáctvo krásne,
i vyplaší z lesov zvery divé,
i vyplaší zo šírej doliny,
oj, vyplaší poľakaných ľudí.
Len sa vrany od neho neboja —
s pažravými čiernymi krkavci —
tie lietajú pod vysokým zámkom
ako oblak čierny, hromoplodný
a s škrekotom driapu mŕtve telá —
len sa kosti belejú za nimi.
Tak minul deň, tak minuli týždne.
A keď nový mesiac svetlé rožky,
svetlé rožky z obláčkov ukázal:
už na zámku nezbývalo guliek,
už na zámku nezbývalo chleba.
Z tvárí hrozných vymizela jarosť,
z pästí bledých vymizela sila —
z prsú tvrdých nezmizela vernosť.
Maga hľadí z vyšného výhľadu,
hľadí dolu na to vojsko kruté —
duje víchor tuhý od západu —
a tie strely sype na hrdinov.
I zavzdychá ťažko bôľnym hlasom:
„Aj, ty vietor, ty vetrisko krutý!
Či nemáš kde po tých horách lietať,
po tých horách pustých, tmavých lesoch?
Či nemáš dosť miesta v šírych púšťach?
Po rovinách, i po hladkých moriach?
Tam sa môžeš s piesočkom zahrávať —
tam na sivých kolísať sa vlnkách,
a predsa len ponad nás lietavaš,
jedovaté strely sem sypávaš,
oj, sypávaš na nás ľudí biednych!“
I skrútil sa vietor po doline
a s prívalom striel do hôr zahodil —
i zhučali nimi husté hory.

Maga chodí po širokom dvore,
v trepiech krutých zalamuje ruky —
i díva sa smutne na ľvov silných,
lež smutnejšie na čiernych psohlavcov —
i zavolá na širokom dvore:
„Vynášajte tie múčané sudy,
vynášajte na vysoké múry
a posypte dná bieluškou múkou,
nech sa divia krvaví psohlavci!“
„Oj, pekári, vy pekári moji,
Upečteže veliký chlebisko
z tej ostatnej drahocennej múky!“
Besnou zlobou psohlavci sa driapu,
hor’ sa driapu sťa vzteklé kuviky —
už víťazným zaškriekali hlasom,
tie múry už oblakom zaľahli.
Vtom valí sa storočné dubisko,
porazí ich dolu prudkým víchrom,
i rozmliaždi ako chrústy hnusné.
Pod múrami, múrami bielymi,
pod múrami krvou sfŕkanými,
zem pokryli husto telá čierne
ako v jeseň lísťa žlté hory.
A tisíce tých žravých psohlavcov
ako z čiernej vystupujú zemi.
Škrípu zubmi v rozdráženom vzteku,
keď zahliadnu tie múčané sudy —
ako lační vlci v tuhej zime,
čo nad dierou na borsuka striehnu,
keď im nejde do pazúrov ostrých.
Zaskakuje chlebisko zo zámku,
až zem pod ním temným hlasom duní;
i zazrie chlieb ten ich vodca vzteklý,
žlč mu celé pozalieva prsia,
i zaškrípne zubom kancom divým
a peny mu tečú bradou čiernou.
I zatiahne obočiami zraky,
zraky čierne, zraky jedovaté
a čiernym mu pyskom kliatba zhrmí —
prsia hučia hurtom to pekelným,
bes krutý mu naťahuje údy —
a praskne ním na zem skrvavenú.
Krvavé mu peny pyskom tečú,
zraky zlostné spod čela sa tisnú,
spod čela to pomstou zhúžvaného.
Ručí vztekle býkom rozdráženým,
hryzie v trapiech tvrdých skaly tvrdé.
A na zámku, na tom zámku smutnom,
Maga bledá, zamyslená sedí —
„Smutné nebo, sivé bez slniečka,
lež smutnejší zámok bez pomoci,
bo keď zájde slniečko za hory,
vyjde mesiac s malými sestrami,
lež keď pomoc na zámok neletí,
len jedinká hviezda ligoce sa,
ligoce sa nad strápenou hlavou!
Oj, sokolík, sokolíčok bystrý,
ty rozpínaš svoje krídla dlhé
nad šírymi horami, dolami,
a ja biedna v mori vrahov stojím!
Daj mi krídla, tvoje krídla silné
a vynes ma nad široké svety,
a vynes ma nad pazúry vrahov!
Budem ťa ja pohladkávať rúčkou,
bieluškými chovávať baranci!
Neposlúchaš, sokol, hlasy moje,
ej, lež prosby moje poslúcha Boh!“
„Oj, kováči, podkúvajte koňa,
podkúvajte koníka švihlého,
na tie nôžky ľahké vetroskoké
pribíjajte podkovičky naspak —
nech nezvedia tí krkavci hladní,
že im korisť uletela drahá!“
Hrdinovia, vybiedení hladom,
hore k nebu zúfale volajú,
oj, volajú chrapľavými hrdly
a šeptajú vybledlými ústy.
Slnce zašlo, mesiačik sa zblyšťal,
zablyšťal sa na pošmúrnom nebi
medzi tými zákrutami dymu —
zasmútil sa nad krutosťou vrahov.
Maga sedí na koníčku sivom,
na sivom to ako tá jasná noc —
zadupoce, ľahkým letí skokom —
vo svet letí tichým temnom nočným.
I skryli ju hory, husté lesy,
ej, skryli ju pred pohľadom svojich,
ani chýru, ani slychu o nej —
ak by bola zo sveta ulietla.

Na tom hrade, prevysokom hrade,
v rade sedia vyblednutí obri —
medzi nimi stojí silný Ivor
ako javor naprostriedku hory,
päsť mu ľavá na ťažkej šablici,
pravica mu na vzbúrenom srdci.
I pritiahol k sebe všetkých zraky —
zraky spadlé, temné sťa mrákava.
„Aj vy, bratia verní, vy silné ľvy!
Vyblednuté vaše hrdé tváre —
vyšťavené žilovaté päste —
načže dáte blednúť tváram vašim?
Načže dáte šťavieť pästiam tvrdým?
Máte v nich meč dlhý, oceľový —
máte šišak na tých vašich hlavách —
máte prsia silné, skalopevné,
pod prsami tými krutosť tvrdú!
Ajta! za bieleho svitu rannej zory
krutosť vriacu vylejte na vrahov!
Boh nám veľký víťazstvo daruje!“
„Aj, na vrahov!“ zahučali hlasy —
podali mu na to ruky silné —
prisahali roziskreným okom,
prisahali pomstu večnú vrahom!
Už zornička zlatá nad horami,
nad horami sladko sa usmiala,
už obláčky červené lietali,
lietali to po východe zlatom.
Aj! na zámok strely nelietajú.
nelietajú sťa kamenec vetrom —
a na múry škrekom sa nedriapu,
haj, nedriapu tí psohlavci krutí —
nieto slychu ani šľaku po nich,
akoby ich zem bola prehltla,
prehltla to v ten pažerák čierny.
A rytieri povýšeným hlasom
ďakovali velikému Bohu.
Pod múrami husto zdriapanými
zletujú sa kŕdle pažravých vrán,
s množstvom silným hladových havranov.
I prikryli šíro telá krídly,
i trhajú s škrekom mäso tvrdé
a s kvákaním zovú vlky dravé,
vlky dravé na tie hody hojné.
I pripália z tých hôr lační vlci,
a za nimi ostrozubé líšky —
a s chromkaním obhryzujú kosti.
I bolože škreku, zavýjania,
so štekotom na tých hodoch hnusných.
Tou dolinou smútkom obtiahnutou
len Rimava žiaľne piesne spieva,
žiaľne-temné nad tou pustatinou.
Lúky krásne v bahno rozšliapané —
pole zbité krutými vrahami —
šíro po ňom rozmetané kosti.
Pri Rimave pusté spáleniská —
a na rumoch sedia vzteklé vlky,
zavýjajú krutosť v pusté doly.
I zďaleka vychádzajú ľudia
z lesov, z jaskýň tmavých, neprístupných,
vracajú sa na tie pusté rumy,
vylievajú po nich horké slzy,
rozsievajú po nich ťažké žiale,
vzdychávajú tou Rimavou mútnou —
ona bôľne šeptáva im deje,
šeptáva im o krutosti vrahov.
Tak minul deň — tak minuli týždne.

Či to havran od polnoci letí?
Či to oblak čierny búrku nesie?
Neletí to havran od polnoci —
neženie to oblak čierny búrku,
lež to rytier na koníku vranom —
na hlave mu oceľový šišak,
na šišaku tvrdom biele pero —
v očiach plameň, v pleciach šírych sila.
To je rytier z Jiskrovho tábora,
čo pohýna strachom šíre vlasti,
letí víchrom pod Maginhrad mocný.
Pred koníkom miznú pusté kraje,
za koníkom oblaky vstávajú —
a kopytom striasajú sa polia.
„Cválaj, cválaj, môj koníček vraný,
otvoria nám brány naši drahí —
vovedú ťa do maštale teplej,
očistia ťa, nachovajú ovsom,
i budeš rád, koníček môj verný!
A ja budem po palotách krásnych
slzy stierať ubiedenej sestre.“
Koník počul — uškami zastrihal,
švihol chvostom — sto razy zaskočil —
a už hrabe pred železnou bránou.
„Vrátny, vrátny, otváraj mi bránu,
bránu ťažkú, krvou zastriekanú!“
I poznali hlasy jeho verní.
Brána vrzgla — nabok odletela —
rytier mladý stál na šírom dvore.
Tam si päť ráz desať silných mužov
tie šedivé pred ním hlavy uhlo —
tie šedivé, sto ráz dosekané,
pomstou večnou hlboko zhúžvané.
I neide k nemu sestra drahá —
i neide brata si uvítať,
bo je ona za tisíc horami,
bo je ona za tisíc vodami.
I rozkladal pravo silný Ivor —
i rozkladal tú novinu smutnú —
zhučali mu prsia riekou mutnou,
i zbledli mu líčka mesiačikom —
i zaplakal on, mladušký rytier,
i zaplakal brat nad milou sestrou,
i vypúšťal do hôr smutné hlasy,
lež s hlasami neulietli žiale.

Minuli dni, minuli aj týždne —
on panoval nad šírou dolinou,
on panoval nad troma zámkami,
Prešlo leto — prišla hojná jeseň.
A v jeseni, v jeseni bohatej,
stúpali v krok chlapi za svoj’ pánom,
stúpali ta k tým belastým vrchom,
ta k belastým vrchom, sivým horám.
Nosievali od belastých vrchov,
od belastých vrchov, od sivých hôr
zlato čisté, zlato slniečkové,
dovádzali vetronohé kone,
doháňali sivé, tučné volky.
I bývali hody, slávne hody,
i bývali hrdinské turnaje
na tom bielom zámku Maginhrade.
Prešla jeseň, preletela zima —
a šediny pominuli zemské,
i omládza poznovu matička.
Už zelené rúcho rovné lúky
prikrývalo pri slávikov speve,
pri radosti tej doline novej.
Zblyšťalo sa to teplé slniečko,
zblyšťalo sa nad dubovou horou,
a pomedzi mládniky mladušké
preletelo na vidný oblôček
a z oblôčka Magovi na hlávku,
na hlávku to jarovyjasnenú —
vyjasnenú ako vedré nebo.
I tiahnu sa od Dunaja mraky,
mraky čierne, búrku to nesúce —
i mračí sa v jeho jasnej hlave.
Meria čiernym očkom diaľku sivú —
strieľa, strieľa očima na búrku —
i zblysnú sa iskrou oči jeho —
i ozemnie ako biela stena,
i stiahnu sa strachom prsia ťažké —
i vyrazia hrdlom hlasy temné:
„Oj, nie sú to hromové oblaky,
neblýska to blýskavica jasná —
nehrmia to temno hromy jasné:
veď to vojsko vystupuje čierne,
veď to vojsko od Mateja kráľa!
Bo sa srdí na ľva nášho Jiskru,
čo sa zúri ako divý kanec,
keď mu lovci zastanú na cestu,
na cestu to s ostrými bodákmi.
Aj, beda mne, beda mojim hradom!“
I zaskočí divej kozy skokom —
i zakričí na širokom dvore,
až sa múry dokola ohlásia:
„Sluha, sluha, sedlaj koňa vránka,
čo ho havran nepreletel v behu,
nech odletím pred hromovou búrkou!“
I vystúpi nôžkou do stremeňa —
vyhodí sa ako hybký prútik,
vyhodí sa na bystrého vránka
a vyletí bránou orlom švihlým
v hory pusté tým plachým jeleňom.
I dunejú pod kopytom lesy —
už sú ticho — už sa len kus černie —
i zakape na večnosť v húštine.
Už sa blíži tá hromová búrka —
už sa blyští slncom šíro vojsko,
vojsko silné od Mateja kráľa.
Víchor hučí a delá hurtujú,
oj, hurtujú proti Maginhradu,
zasnuje sa dymom nebo jasné.
Rozgoň^[5] káže — vojsko ťahá delá,
hore ťahá na zelený vŕšok.
Rozgoň káže — vojsko páli delá,
páli hromy do vysokých múrov —
lež sa múry hrdo vypínajú —
trúby vreštia a delá hurtujú —
oj, hurtujú proti Maginhradu,
bašte chrapštia, múry sa rúcajú.
Plačú nad ním hory, husté lesy —
a on padá do šíreho hrobu —
i nemáš v ňom živého človiečka.
Trúby vreštia a delá hurtujú —
oj, už múry lietajú v dolinu —
zem sa trasie — Sinec smutno hľadí —
smutno stojí nad svoj’ tmavým hrobom —
bašte hrmia — hory víchrom hučia —
to ti pieseň pohrebná, Maginhrad!!
Pieseň stíchla — tichosť nemá stojí —
len ten vetrík ľahkými krídlami
zvoľna temné prežehnáva rumy,
prežehnáva na tichú dlhú noc,
i nesvieti na rumy slniečko!

Stojíš, Maginhrad, bez koruny slávy
v hlbokom smútku s tou krásnou dolinou.
Čas je nad tebou pošmúrny, mlhavý —
v tej hmle nevídaš svojich verných synov!
Tvoj’ zmútené zraky všade ich hľadajú!
A tí sa len v sne na teba dívajú!
Hľadia na teba, predsa ťa nevidia —
usmejú sa ti, predsa ťa neznajú —
len niekedy víchor, keď odhalí mraky,
tie tvoje časy v nich sa strblietajú —
ich duša tými zahučí túžbami,
horkými nad sebou zaplače slzami!
Všetko sa búri — svet sa nový tvorí!
Ha! a ty ligotné nemáš vidieť zori?!! —