Kratšie básne

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 1991 čitateľov.

Autor: Andrej Sládkovič

Digitalizátori: Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Žaloba

[11]


Mať moja, mať moja drahá!
     Hlávka moja bolí ma,
a neznáma kási vlaha
     slzne mojma očima.

Vädne mladá duša moja,
     stíska srdce tajný cit,
a dávne chvíle pokoja
     nechcú, nechcú pri mne byť.

V hájku mojom kvet som brala,
     plietla som malý veniec,
a tam, kde tá strmá skala,
     stál poľovník-mládenec.

Vrané vlasy, biele čelo,
     čierne oko, zrost jarý —
oko to ku mne letelo,
     primrelo mi ku tvári.

V ruke jeho rúčka moja,
     neviem, prečo, triasla sa;
duša moja nepokoja,
     neviem, prečo, bála sa.

„Krása, ľúbosť a pamiatka“ —
     reč jeho vždy tak znela,
ale čo to má byť, matka,
     ja som nerozumela.

Vzal mi venčok nedovitý,
     k mojej sklonil sa hlave,
a jak keď kvet vietor schytí,
     zmizol v šumnej húšťave. —

Mať moja! čo ma ukojí?
     Hlávka moja bolí ma:
ach, mládenec ten vždy stojí
     pred mojima očima!


[11] Prvý raz uverejnená v Spisoch básnických 1861, 119 — 120.

Aj pri tejto básni rukopis (2 listy zložené rozmerov 19 × 12,5 cm), písaný štúrovským pravopisom, nasvedčuje, že báseň bola vytvorená v polovici štyridsiatych rokov, v tom čase ako báseň predchádzajúca.

Odlišnosti uverejneného textu od textu rukopisného sú tieto: v. 4: mojma — muojma; v. 15: ku mne — ko mňe; v. 17: v ruke — v ruki; v. 27: vietor — vetor.

POKRAČOVAŤ NA ĎALŠIU KAPITOLU Dcérka a mať