SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jánu Seberinimu

(Z Halle nad Sálou 1844)

[44]


Už chválospevy Sitna prestali,
slávnosti zvädli okrasy:
len vlajú ešte od brehov Sály
slávnemu slávy ohlasy;
len vlajú ešte z krajov cudziny
poslovia vernej pochvaly,
aby sa znovu slávne hodiny
slávnemu k poctám ozvali.

Doby tie zhasli — zhasli? — mámenie!
Čo má svet ducha s dňom, rokom?
Večnosť je verných duší znamenie,
čas je spomienky otrokom.
Cnosť premien zemských už neuznáva,
na zemi ona je v nebi,
prútom čarovným okúzli sláva
stoletia svojej veleby.

Čo slávia hlasy sitnianskych sborov?
Či tône časov zapadlých? —
Tie spevy vďačných kresťanských chórov
sú sláva zásluh nezvädlých:
Otče dôstojný! tá česť stoletia —
žiaľ! — život Tvoj nám nezdĺži —
sláva tých dejov, čo z nej sa svietia,
tri toľko časov zaslúži.

Keby každý rok z rokov tých slávnych
vzal hlas, vzal tvárnosť anjela
a každý anjel v zvukoch zábavných
Tvoje by opieval diela:
Hoj! sťa Amfion, hýbal by skaly
chór tento hlasmi blahými,
harmónie tie svet by rozžali
tisícmi cnosťmi mladými!

Keby každá cnosť z cností tých svätých
diamantom jasným ostala,
tiene by zmizli v bleskoch tých zlatých,
zem večný deň by dostala:
jak ohne tvoje, sveta obloha,
hviezdy by tieto žiarili,
rozdiel by zeme a výšin Boha
v ligote svojom zmarili.

Či srdce v deň ten mi nehorelo,
keď sláva Teba slávila?
Dôstojný! jakby bolo vedelo,
čo tá Nedeľa svätila: —
ba, odpusť, odpusť, že v tomto hlase
nízkosť je moja spomnetá —
v deň ten premilý a o tom čase
svitol mi prvý deň sveta.

Dvadsaťpäť svedkov, Otče láskavý,
v deň ten sa Tebe klaňali,
aby všesvetu, žes’ otec pravý
sirôt, vdov, núdznych — vyznali:
iskry vďačnosti v zrakoch sperlených
boli Tvoj odblesk milosti,
hlasy duší Tvým slovom tešených
Tvojej ohlasy ľúbosti.

Muž osvietenia! Olymp Helady
z bájov Ťa starých velebí,
že si chrám pekný k poctám Pallady
pod Rajom zdvihol; — na nebi
svitli vprostred hviezd lesklé rubíny,
Tvojej to slávy písmeny,
a v tých písmenách je Seberini
vekmi večnými zvečnený.

Otče velebný! Keď súdna trúba
v ten veľký deň svety zroní
a hlas ohromný nebies Cheruba
na zmŕtvychvstanie zazvoní:
Duch blahoslavný! aká to sláva
ožiari Tvoju jasnotu,
že zbožný duch Tvoj tisícom dáva
slobodu, s Bohom jednotu!

Zjavte sa tiene otcov slavianskych,
padlých sebectvom Germána,
leťte tam k hájom krajov tatranských
a slávte slávne Slaviana!
Búre sa nebom slovenským valia?
Národ má v ňom stroj Franklina;
slzy nátiskov Váh a Hron kalia?
On prosí zaň Hospodina. —

Nač je zaklínať tiene zapadlé?
Čo je slávnemu s mŕtvymi?
Živý svet slávi cnosti nezvädlé,
česť jeho medzi živými;
a česť tú kresliť ťahmi bledými
hriech je snáď a nie pochvala:
cnosť sa len mračí chválami mdlými,
ona blesk vlastný dostala.

Ale kto zbráni bytnosti živej
zdeliť sa svetu v úkaze?
Kto zbráni duši vďačnej, horlivej,
pŕs úzkych preboriť hrádze? —
Ťažko by túžbam, smutno by citom
bolo lkať v srdca žalári,
keď by nezneli zvučným varytom
nezneli z úprimnej tvári.

Nesú sa duše anjelským letom
v myšlienkach voľných nad svety,
letia časnosťou a krehkým svetom,
tu, tam si prídu vústrety:
tu láska lásku v náručie prijme,
tam česť cti dáva poklony,
tam sláva tichú nízkosť objíme,
tu vďačnosť slzu vyroní.



[44] Prvý raz uverejnené v Spisoch básnických 1861, 383 — 386.

Už sám podtitul (z Halle nad Sálou, 1844) nám ozrejmuje vznik básne. Presnejšie datovanie nachádzame v rukopise (Sôvety a i.), kde celý názov básne znie:

Dóstojnímu Pánu
Panu Janovi Seberinimu ku slavnosi
štvrťstoletnej Jeho v Cirkvi Štjávnickej
Úradovanjá: dna 30. Brezna 1844 z Halli nad Sálou

Ján Seberini zaďakoval Sládkovičovi za báseň v liste z 20. júla 1844: „Děkuji Vám vroucně za tento ohlas Vaší lásky a ucty ke mne — tam od Sály pošlý, který si povždy vážiti budu. Zamýšlel sem z počátku tento utěšený výlev poetického citu Panu Palkovičovi zaslati, aby ho v 2hém svazku dílu III-ho Tatranky, kterí niní vyšel, dal vytlačiti, ješto by tento zpěv jen samu Tatranku byl velmi krášlil a jestě se naší veřejnosti byl líbil, ale naposledy odstoupil sem od toho předsevzetí, aby mne někdo z marnochlubosti neobviňoval.“

Zdá sa, že pôvodne báseň bola napísaná po česky, keďže Seberini ju chcel uverejniť v Tatranke (ktorá vychádzala po česky). Na českú predlohu poukazujú i niektoré výrazy. Česká pôvodina sa však nezachovala.

Medzi uverejneným textom a textom rukopisným sú tieto odlišnosti: v. 3: ešte — ještě; v. 8: slávnemu — slavnímu; v. 9: mámenie — mámenjá; v. 12: spomienky — zpomnjénki; v. 17: sitnianskych — Sitňanskích; v. 20: sú — sa; v. 22: nezdĺži — ňezdlúži; v. 24: tri toľko časov — triráz tích časov; v. 29: sťa — jak; v. 34: ostala — zostala; v. 35: tiene — stini; v. 36: deň — den; v. 38: žiarili — zárili; v. 40: v ligote — v ligotu; v. 41: deň — den; v. 42: sláva Teba slávila — sláva Tvá sa slávila; v. 47, 48, 50: deň — den; v. 53: iskry — jiskri; v. 71: ožiari — ozárí; v. 74: tiene otcov slavianských — stíni otcov slovanskích; v. 77: a slávte slávne Slaviana — a slávňe slávte Slovana; v. 82: tiene — stíni; v. 103: v náručie — v náručjá.