ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zapadni, slniečko, čože už máš svietiť,
keď len samé žiale pri tebe mám svätiť.
Krásne si zapadlo, krásne si zas svitlo,
ale všetko milé pre teba odkvitlo.
Tá šťastná rodinka v tých zámockých múrach,
ako jasné slnce v čiernych neba chmúrach,
ako hviezd dakoľko na tom jasnom nebi —
zabudla na žitia surové potreby;
dokola zastala, tvár jej zaihrala
a ústmi sa pieseň sladká rozlievala.
Svietili nám oči, srdce nám skákalo,
akoby už z raja nikdy von nemalo;
stáli hry veselé, hudci šumno hrali,
nohy jarú radosť po chyži dupkali,
dupkali dokola, až sa všetko triaslo
a z jedného skoku sto druhých nariastlo;
nariastlo ich veľa a už všetky zmĺkli,
akoby holúbky z hájika vybŕkli;
vybŕkli, aby sa nikdy nevrátili,
ako tie hodiny, čo nás opustili. —

Oj, mladosť, ty švárna mladostôčka moja!
Čože chvíľky tvoje len raz nepostoja?
Ale tajdú, letia, ako hronské vody
v ich strieborných vlnkách, na vlnkách slobody!
Až sa nám potom zdá ako pekné snenie
a nič nezostane, len milé spomnenie.
Srdce nám len chladne a život nám pustne,
a mladá, jará krv zmrzáva a hustne.

Povedzže mi, družka, v hradbách tých zavrená,
povedz, čo tá tichosť v izbách tých znamená?
Veď tá tichosť mlčí, ale srdce volá,
že preč odletela radosť, čo tam bola:
a teraz zašumia tam len tvoje šaty,
zahrá si s bleskami prstienok tvoj zlatý,
až odšumia šaty a ten blesk sa stratí,
a pekné chvíľočky ktože nám navráti?

Povedz mi ty, brat môj, čo v tom zámku chodíš,
s kýmže sa už teraz po tých izbách vodíš?
Vodíš sa ty, vodíš, ale so samotou,
ako vták okolo opŕchnutých plotov;
obzeráš sa vôkol, hľadáš tých priateľov,
ale tajšli, tajšli aj s chvíľkou veselou
a kŕdeľ radostí, čo tam s nami hrali,
hádam do tých hronských tokov popadali.

Ponad háj hrdličky smutne hrkútajú,
že im spolu bývať zlí ľudia nedajú,
smutne hrkútajú, každá inde sadá,
oj, nerada býva sama duša mladá!
A keď nie je sama, čo je z takých spolkov,
kde srdce s ústami nehrá bez okolkov,
kde radosť nešumí, ale práca tlačí,
až sa nebo mladej duši zaoblačí
a dosť sa načaká zas na dníčok krásny,
v ktorom duša mladá znovu sa vyjasní!

Preleteli zore po ožltlej hore,
preleteli zore po zámockom dvore,
preleteli dole, preleteli hore
a sadli do tône zlaté moje zore;
do tône si sadli, od žiaľu obľadli,
že zo zámku časy zábavu ukradli;
a keď požialili, k mesiačku leteli,
akoby sa v jeho svetlách ukryť chceli,
lebo čo by tu dol’ v pustom už hľadali,
keď im zábavôčku všetci Svätí vzali;
z neba ju doniesli, do neba ju vzali
a nás k chladnej zemi žiaľom priviazali.

Zober sa, vetrík náš, hore šumným Hronom,
zastaň si nad pekným zábavy Sionom,
a povedz rodinke dobrej, čo tam žije,
že ešte ostatná hodina nebije,
že keď sa nevrátia všetci už ti Svätí,
aspoň jeden, lebo druhý sa navráti;
a hádam donesie už či inde, či tam,
kŕdeľ pekných hodín, aké ja rád vítam.
Tej švárnej družičke zanes pozdravenie,
pozdravenie krásne: na šťastné videnie!
A ak by tej krásnej zábavy obrazy
spomnela si cez deň, cez noc, raz, dva razy,
aby aj sem peknou dušou zaletela
a i na mňa aspoň chvíľkou si spomnela.

Zapadlo slniečko, tajšli Svätí všetci:
Dobrú noc vám! — Chlapci, budeme pri svieci!