Kratšie básne

Búrlivé vlny o breh plieskajú,
      jakby svet chceli zaplaviť:
Či sa pokoju mdlému rúhajú?
      Či moc chcú slávnu objaviť? —
Ony sa búria! — A junák mladý
vešteckým okom do hlbín hľadí
      na ich tajomné pohnutie. —
A nad morom sa nesie, rozvieva,
hlasom v bralistých krajoch zaznieva
      velebné jeho nadchnutie:

Odkry sa, odkry, prosím ťa, tmavá
      nových dňov mojich zástera!
Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva
      moja v svet a v Boha viera!
Nádeje moje, ako kryštály,
čo ruky božie nebom rozsiali,
      do duše mojej blýskajú:
kto ale vývod zo sĺz nešťastných
vydá, čo z očí mladých a jasných
      na hrob nádeje padajú? —

Hoj, duša mladá, v centrum sa večnom
      usaď túžením Cheruba!
Zastane ten na hrade bezpečnom,
      kto sa k božskosti prerúba!
Bárs aj zákon ten, čo svetmi krúti,
veselosť tvoju krížom zarmúti,
      ty znaj nepoznať nehody!
Nech ti je svätá myšlienky sláva,
ostatné slávy, čo svet podáva,
      sú tieto svojhlavé vody! —

Ha! jak sa k nebu hádže vlnami
      divý syn tento prírody!
Ale ťarcha tá s jeho vodami
      vždy ho naspak o zem hodí:
Tak teba, moja biedna otčina,
ku zemskej hrude živel zaklína,
      čo sám nezná sa zvelebiť;
ale musíš sa cez biedy, hroby
z nešťastia svojho, slabosti, mdloby
      na slnce života prebiť!

Ako ty, more, v národov rade
      rod môj sa šíre rozkladá,
ako ty, v svojom plamennom hlade,
      okúsiť voľnosti žiada!
Ako ty, more, v svojich hlbinách,
poklady kryje v svojich rodinách
      a svetu ich neodkryje;
ako ty, more, v divej ľútosti,
vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti,
      on do pŕs vlastných sa bije!

Ako ty, more, on je mohutný,
      a predsa ako ty, slabý!
Ako ty, more, on je ozrutný,
      jak ty, v stenaní pochabý!
No, jak ty, more, v silných orkánoch,
v tvojich nesmiernych vodných balvanoch
      vyváraš hrozný tento šum:
tak ľud môj v dutí silných orkánov,
pod ťarchou tisíc ráz oplakanou,
      objaví svetu svoj rozum!