SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dcérka a mať

[12]


V slzách matička sedela,
     často vzdychlo sa jej,
a malé, útle dievčatko
     vraví mamke svojej:

„Čo kropíš tými slzami
     moje žlté vlasy?
Či vari visia nad nami,
     mamička, zlé časy?“

Pritisknúc k srdcu vrelému
     mať púčok ružový,
a ústa k čielku bielemu,
     dcérušku osloví:

„Otec tvoj nechce z hrobu vstať,
     spod zelenej trávy:
a nevie, nevie tvoja mať,
     čo svet z teba spraví!

Svet má zbroje, tys’ bez zbroja,
     veľký svet, tys’ malá:

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
a nevie, nevie mať tvoja,
     komu ťa chovala!“

A slza v očiach dievčatka
     teší plač materi,
a potecha tečie sladká
     z nevinných úst dcéry:

„Dobrí sa zlostných neboja,
     čo by sa ich báli? —
Boh má zbroje, svet bez zbroja,
     Boh veľký, svet malý!“

A dve ľúbosti objímu
     nádeje svet nový;
pritiskne k srdcu vrelému
     mať púčok ružový.



[12] Báseň prvý raz uverejnená v Orle tatránskom III. 1847, č. 83. str. 657.

Ľudovít Grossmann v Orle 1879, str. 222 uvádza, že báseň Sládkovič poslal do časopisu pre mládež „Včelka“, ktorá začala vychádzať r. 1851 v Humpolci za redakcie Jana Sluníčka, kde bola aj v 5. čísle druhého ročníka uverejnená po česky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Text básne bol čoskoro i zhudobnený. Báseň sa teda často spievala spolu s inými národnými a ľudovými piesňami, ako to aj Grossmann opisuje, uvádzajúc zaujímavú príhodu zo Sládkovičovho života: „… prišiel raz Sládkovič, už jako radvanský farár, keď už dávno bol na tieto duchovné plody zapomnel, k tamejšiemu učiteľovi Fuchsovi, u nehož práve bol jeden suplikant. Tento chcejúc učiteľove dcéry zabaviť, dal sa do spevu rozličných národných piesní. Sládkovič jeho spev s obľubou poslúchal. Tu prišiel rad na pieseň, ktorú Sládkovič nikdy predtým nepočul a ktorá zvlášte upútala jeho pozornosť nielen svojou melódiou, ale ešte viacej svojím obsahom, ktorý sa mu známym zdal byť, bez toho, aby sa hneď v prvom okamžení bol mohol rozpamätať skade. Rozmýšľal teda a poznával, až sa konečne priznal svojmu vlastnému, už od rokov stratenému, teraz už slovenským obecenstvom jako miláček odchovanému a v rúchu krásnej melódie odenému dieťaťu. Bola to po prvý raz vo ,Včelke‘, ktorú Sládkovič asnáď nikdy ani nevidel, v rúchu českom uverejnená pieseň: ,V slzách matička sedela‘. Že táto udalosť, ktorú mi sám Sládkovič rozprával, bola nielen milým prekvapením pre nebožtíka, ale aj tou najlepšou kritikou na jeho duchovný výtvor, o tom ani hovoriť netreba.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rukopisný koncept, hojne prečiarkovaný a opravovaný (1 list rozmerov 18,5 × 15,5 cm) má názov Poťešujúca. Strofy sú číslované. Medzi naším textom, textom rukopisným (označujeme ho skratkou R) a textom uverejneným v Orle tatránskom (označujeme OT) sú tieto odchýlky: v. 3: útle dievčatko — R: útlo ďjoučatko — OT: útlo ďjevčatko; v. 7: vari — OT: azda; v. 9 — 12 majú v R odlišné znenie:

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Priťiskla k srdcu vrelími
Mať púčok ružoví,
Priťisknúc ústa k čjelku bjelímu
Céročku osloví

v. 15: tvoja mať — OT: bjedna mať; v. 16: z teba — R, OT: z ťebä; v. 18: tys’ malá — R: ti malá; v. 19: mať tvoja — OT: bjedna mať; v. 21: v očiach dievčatka — R: v očach ďjoučatka — OT: v očach ďjevčatka; v. 30: nádeje svet — R, OT: naďejí svet; v. 31: pritiskne — R: priťisknúc.