Kratšie básne
Autor: Andrej Sládkovič
Digitalizátori: Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová
[12]
V slzách matička sedela,
často vzdychlo sa jej,
a malé, útle dievčatko
vraví mamke svojej:
„Čo kropíš tými slzami
moje žlté vlasy?
Či vari visia nad nami,
mamička, zlé časy?“
Pritisknúc k srdcu vrelému
mať púčok ružový,
a ústa k čielku bielemu,
dcérušku osloví:
„Otec tvoj nechce z hrobu vstať,
spod zelenej trávy:
a nevie, nevie tvoja mať,
čo svet z teba spraví!
Svet má zbroje, tys’ bez zbroja,
veľký svet, tys’ malá:
komu ťa chovala!“
A slza v očiach dievčatka
teší plač materi,
a potecha tečie sladká
z nevinných úst dcéry:
„Dobrí sa zlostných neboja,
čo by sa ich báli? —
Boh má zbroje, svet bez zbroja,
Boh veľký, svet malý!“
A dve ľúbosti objímu
nádeje svet nový;
pritiskne k srdcu vrelému
mať púčok ružový.
[12] Báseň prvý raz uverejnená v Orle tatránskom III. 1847, č. 83. str. 657.
Ľudovít Grossmann v Orle 1879, str. 222 uvádza, že báseň Sládkovič poslal do časopisu pre mládež „Včelka“, ktorá začala vychádzať r. 1851 v Humpolci za redakcie Jana Sluníčka, kde bola aj v 5. čísle druhého ročníka uverejnená po česky.
Text básne bol čoskoro i zhudobnený. Báseň sa teda často spievala spolu s inými národnými a ľudovými piesňami, ako to aj Grossmann opisuje, uvádzajúc zaujímavú príhodu zo Sládkovičovho života: „… prišiel raz Sládkovič, už jako radvanský farár, keď už dávno bol na tieto duchovné plody zapomnel, k tamejšiemu učiteľovi Fuchsovi, u nehož práve bol jeden suplikant. Tento chcejúc učiteľove dcéry zabaviť, dal sa do spevu rozličných národných piesní. Sládkovič jeho spev s obľubou poslúchal. Tu prišiel rad na pieseň, ktorú Sládkovič nikdy predtým nepočul a ktorá zvlášte upútala jeho pozornosť nielen svojou melódiou, ale ešte viacej svojím obsahom, ktorý sa mu známym zdal byť, bez toho, aby sa hneď v prvom okamžení bol mohol rozpamätať skade. Rozmýšľal teda a poznával, až sa konečne priznal svojmu vlastnému, už od rokov stratenému, teraz už slovenským obecenstvom jako miláček odchovanému a v rúchu krásnej melódie odenému dieťaťu. Bola to po prvý raz vo ,Včelke‘, ktorú Sládkovič asnáď nikdy ani nevidel, v rúchu českom uverejnená pieseň: ,V slzách matička sedela‘. Že táto udalosť, ktorú mi sám Sládkovič rozprával, bola nielen milým prekvapením pre nebožtíka, ale aj tou najlepšou kritikou na jeho duchovný výtvor, o tom ani hovoriť netreba.“
Rukopisný koncept, hojne prečiarkovaný a opravovaný (1 list rozmerov 18,5 × 15,5 cm) má názov Poťešujúca. Strofy sú číslované. Medzi naším textom, textom rukopisným (označujeme ho skratkou R) a textom uverejneným v Orle tatránskom (označujeme OT) sú tieto odchýlky: v. 3: útle dievčatko — R: útlo ďjoučatko — OT: útlo ďjevčatko; v. 7: vari — OT: azda; v. 9 — 12 majú v R odlišné znenie:
Priťiskla k srdcu vrelími
Mať púčok ružoví,
Priťisknúc ústa k čjelku bjelímu
Céročku osloví
v. 15: tvoja mať — OT: bjedna mať; v. 16: z teba — R, OT: z ťebä; v. 18: tys’ malá — R: ti malá; v. 19: mať tvoja — OT: bjedna mať; v. 21: v očiach dievčatka — R: v očach ďjoučatka — OT: v očach ďjevčatka; v. 30: nádeje svet — R, OT: naďejí svet; v. 31: pritiskne — R: priťisknúc.