Kratšie básne

Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,
      rieka moja, milý môj Hron!
Mŕtve hovoria iným folianty,
      mne tvojho toku šumný tón:
žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,
aj zmena žiada sa rozmanitá
      ľudskému časov synovi;
tvoje vlny sú obrazy vekov —
a prúd tvoj, jakby naveky tiekol,
      svet nový, nový a nový.

Keď prudké svoje zamútiš vody,
      cit sa a duch môj zarmúti;
v tajomstvách kalných žijú národy,
      pekné duše osud múti;
ale zo stokov tvojich výborných
blbocú vlahy vlniek strieborných
      ako kopy hravých detí:
a tie očistia zas tvoje toky,
keď si vykonáš úkol vysoký,
      úkol: zmyť svet svoj zo smetí.

Zo strán slovenských vetry zaduli,
      ale rieka tečie ďalej;
uhly sprašťali: rieku okuli
      ľady zimy osiralej;
už nevalia sa tie moje vody,
už zviazané sú krídla slobody
      tých letných vĺn môjho Hrona:
hlasy mi jeho umĺkli razom,
ako keď zviaže smutným povrazom
      Veľký piatok srdce zvona.

Ale pod ľadmi žije syn Holi,
      nevidí svet, čo on robí
a pyšné brehov jeho topoli
      tešia sa z jeho poroby.
Až blyskne slnce a prasknú ľady
a šum rieky sa zase omladí
      a vlny slobodne hrajú:
s hukom víťazným ramená jeho
zlomky pút svojich k mora Čierneho
      vodám prudko unášajú.

Rieka sa hadím krížením točí
      a valný tok o breh bije,
prekážky svoje mocne nivočí,
      násilné boky podmyje:
ona sa nízkou vinie dolinou
a s vysokou si pohráva hlinou
      a dol’ ju melie, šuchorí,
a vypnuté tam na nízkom poli
na zrutnú výšku pyšné topoli
      strhne, zatopí, zamorí.

Nech piesne cudzie trúba sprevádza,
      alebo struny trasenie,
alebo to, čo z píšťal vychádza
      vlniek veterných vlnenie:
na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny
spievať ja budem v tie violíny
      šumu tvojho, slovenský Hron!
A keď zabúria z pŕs mojich žiale,
nech sa ozýva od skaly k skale
      búrnych tvojich vôd barytón.