ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,
rieka moja, milý môj Hron!
Mŕtve hovoria iným folianty,
mne tvojho toku šumný tón:
žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,
aj zmena žiada sa rozmanitá
ľudskému časov synovi;
tvoje vlny sú obrazy vekov —
a prúd tvoj, jakby naveky tiekol,
svet nový, nový a nový.

Keď prudké svoje zamútiš vody,
cit sa a duch môj zarmúti;
v tajomstvách kalných žijú národy,
pekné duše osud múti;
ale zo stokov tvojich výborných
blbocú vlahy vlniek strieborných
ako kopy hravých detí:
a tie očistia zas tvoje toky,
keď si vykonáš úkol vysoký,
úkol: zmyť svet svoj zo smetí.

Zo strán slovenských vetry zaduli,
ale rieka tečie ďalej;
uhly sprašťali: rieku okuli
ľady zimy osiralej;
už nevalia sa tie moje vody,
už zviazané sú krídla slobody
tých letných vĺn môjho Hrona:
hlasy mi jeho umĺkli razom,
ako keď zviaže smutným povrazom
Veľký piatok srdce zvona.

Ale pod ľadmi žije syn Holi,
nevidí svet, čo on robí
a pyšné brehov jeho topoli
tešia sa z jeho poroby.
Až blyskne slnce a prasknú ľady
a šum rieky sa zase omladí
a vlny slobodne hrajú:
s hukom víťazným ramená jeho
zlomky pút svojich k mora Čierneho
vodám prudko unášajú.

Rieka sa hadím krížením točí
a valný tok o breh bije,
prekážky svoje mocne nivočí,
násilné boky podmyje:
ona sa nízkou vinie dolinou
a s vysokou si pohráva hlinou
a dol’ ju melie, šuchorí,
a vypnuté tam na nízkom poli
na zrutnú výšku pyšné topoli
strhne, zatopí, zamorí.

Nech piesne cudzie trúba sprevádza,
alebo struny trasenie,
alebo to, čo z píšťal vychádza
vlniek veterných vlnenie:
na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny
spievať ja budem v tie violíny
šumu tvojho, slovenský Hron!
A keď zabúria z pŕs mojich žiale,
nech sa ozýva od skaly k skale
búrnych tvojich vôd barytón.