ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zvon predveký udrie mlat ťažký —
hlas prvý ohluchlý, temný;
na zvon predveký udrie mlat ťažký —
hlas druhý silný, príjemný:
a z hrdzi strasie sa kov viehlasný,
zvoní a zvoní: šťastný, prešťastný,
kto ucho k nemu nakloní!
Lež šťastný len ten, kto neohluchne:
lebo on jedným na pohreb buchne,
druhým k životu zazvoní.

Ozve sa slovo, slovo spasenia,
a málokto mu uverí:
jedným sa zdá, že to plod mámenia,
a druhým dieťa povery.
Víťaz je ten, kto v mračnách života
hmly duše svojej pravdou stroskotá
a na jej moci zastane.
Otrok, čo v bájach a dejoch sveta
len tône vidí, tomu klebeta
vlastný duch jeho zostane.

Jeden vek slávou slávnou ožiari
čelo hrdého národa;
vek druhý zdúchne tôňu tú z tvári
a v rabstvo padne sloboda:
ten je rozumný, kto o tých stranách,
ako o bránach, ale len bránach,
bárs aj dôstojných hovorí:
a za nimi si hrad oceľový,
ten Sion pevný, velebný, nový,
to sväté tretie otvorí! —

V slavianskom háji, tam socha stojí,
pradedov našich bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
tá duší ľudských mátoha:
ale z rozvalín svojich povstala,
čo svet porúcal, bola len skala —
jej pád, jej stanie od Boha.

Guľa nesmierna strigy zázračnej
kvakám za podnož slúžila
a hnáty farby čierňavomračnej
sukňa v sto záhyboch kryla;
a v dlabe ľavej, medzi pazúry,
oheň sa večný, pekelný kúri
svetom zmámeným k záhube;
a v dlabe pravej obrovské hroty
Morene nosia zemské životy —
a zuby, koly v ošklivej hube.

A zuby tieto diabolsky cerí
na svojich vlastných ctiteľov,
a z kotrby sa krútia vipery
po pleciach a šijou celou;
a z pliec širokých krídla vystiera,
zdá sa ti, že ich od netopiera
kdes’ obrovského ukradla;
a rohy dlhé nad chrbát kriví,
či kdesi vláčil ich byvol divý,
či ich od čerta vypriadla.

A na jej čele nenávisť sedí
tak, ako večne prikliata,
a spod mihalníc jed sa jej cedí,
jedom je celá zaliata:
a z jej okáľov pomsta z jedného,
vždy lačná závisť z oka druhého
na svoje okolie škúli;
a z pravej strany sestra Morena,
o Černoboga svojho oprená,
k starej sa oblude túli.

Čo ste ju, čo ste, osudy dávne —
potvoru túto zvalili?
Znali ju starci, deti zábavné
a jej sa báli, chránili:
teraz v tisícich tvárnostiach blúdi,
ona ťa, nevieš, kto ťa, ošudí
a vrhne v bôľov priepasti;
tam tedy mieste na jednom stála,
či len tu i tu miestmi drávala
už v každej všesveta časti.

Ktože ju pozná? tam v zlatohlave,
tam v čiernom talári chodí,
tam v marciálnej, pyšnej postave
pancier železný zahodí,
tam ako švec ju máš zasmolenú,
tam v strapy, handry zahalenú,
tam v krpcoch vidíš obutú,
tam v katedru sa, tam v lóžu sadí,
tam zas na promenáde parádi,
tam striebrom, zlatom okutú!

Ktože ju pozná? v tých istých miestach
svätá cnosť slávu si vije,
v tom istom kroji a na tých cestách
srdce za sviatosti bije! —
Odpornosť sily ďalej pohýna,
na blud sa človek každý potkýna
a padá cnosti v náručia;
jedného mäkké, drahé hodváby,
druhého psoty ukrutní drábi
poriadku sveta naučia.

V slavianskom háji, tam socha stojí,
pohanov starých bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
kamenná táto potvora:
ale z rozvalín svojich povstala,
kameňom bola, duchom ostala
najstrašnejšia Kykymora.