Zlatý fond > Diela > Kratšie básne


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Kratšie básne

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1871 čitateľov

Kykymora

[39]


Na zvon predveký udrie mlat ťažký —
hlas prvý ohluchlý, temný;
na zvon predveký udrie mlat ťažký —
hlas druhý silný, príjemný:
a z hrdzi strasie sa kov viehlasný,
zvoní a zvoní: šťastný, prešťastný,
kto ucho k nemu nakloní!
Lež šťastný len ten, kto neohluchne:
lebo on jedným na pohreb buchne,
druhým k životu zazvoní.

Ozve sa slovo, slovo spasenia,
a málokto mu uverí:
jedným sa zdá, že to plod mámenia,
a druhým dieťa povery.
Víťaz je ten, kto v mračnách života
hmly duše svojej pravdou stroskotá
a na jej moci zastane.
Otrok, čo v bájach a dejoch sveta
len tône vidí, tomu klebeta
vlastný duch jeho zostane.

Jeden vek slávou slávnou ožiari
čelo hrdého národa;
vek druhý zdúchne tôňu tú z tvári
a v rabstvo padne sloboda:
ten je rozumný, kto o tých stranách,
ako o bránach, ale len bránach,
bárs aj dôstojných hovorí:
a za nimi si hrad oceľový,
ten Sion pevný, velebný, nový,
to sväté tretie otvorí! —

V slavianskom háji, tam socha stojí,
pradedov našich bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
tá duší ľudských mátoha:
ale z rozvalín svojich povstala,
čo svet porúcal, bola len skala —
jej pád, jej stanie od Boha.

Guľa nesmierna strigy zázračnej
kvakám za podnož slúžila
a hnáty farby čierňavomračnej
sukňa v sto záhyboch kryla;
a v dlabe ľavej, medzi pazúry,
oheň sa večný, pekelný kúri
svetom zmámeným k záhube;
a v dlabe pravej obrovské hroty
Morene nosia zemské životy —
a zuby, koly v ošklivej hube.

A zuby tieto diabolsky cerí
na svojich vlastných ctiteľov,
a z kotrby sa krútia vipery
po pleciach a šijou celou;
a z pliec širokých krídla vystiera,
zdá sa ti, že ich od netopiera
kdes’ obrovského ukradla;
a rohy dlhé nad chrbát kriví,
či kdesi vláčil ich byvol divý,
či ich od čerta vypriadla.

A na jej čele nenávisť sedí
tak, ako večne prikliata,
a spod mihalníc jed sa jej cedí,
jedom je celá zaliata:
a z jej okáľov pomsta z jedného,
vždy lačná závisť z oka druhého
na svoje okolie škúli;
a z pravej strany sestra Morena,
o Černoboga svojho oprená,
k starej sa oblude túli.

Čo ste ju, čo ste, osudy dávne —
potvoru túto zvalili?
Znali ju starci, deti zábavné
a jej sa báli, chránili:
teraz v tisícich tvárnostiach blúdi,
ona ťa, nevieš, kto ťa, ošudí
a vrhne v bôľov priepasti;
tam tedy mieste na jednom stála,
či len tu i tu miestmi drávala
už v každej všesveta časti.

Ktože ju pozná? tam v zlatohlave,
tam v čiernom talári chodí,
tam v marciálnej, pyšnej postave
pancier železný zahodí,
tam ako švec ju máš zasmolenú,
tam v strapy, handry zahalenú,
tam v krpcoch vidíš obutú,
tam v katedru sa, tam v lóžu sadí,
tam zas na promenáde parádi,
tam striebrom, zlatom okutú!

Ktože ju pozná? v tých istých miestach
svätá cnosť slávu si vije,
v tom istom kroji a na tých cestách
srdce za sviatosti bije! —
Odpornosť sily ďalej pohýna,
na blud sa človek každý potkýna
a padá cnosti v náručia;
jedného mäkké, drahé hodváby,
druhého psoty ukrutní drábi
poriadku sveta naučia.

V slavianskom háji, tam socha stojí,
pohanov starých bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
kamenná táto potvora:
ale z rozvalín svojich povstala,
kameňom bola, duchom ostala
najstrašnejšia Kykymora.



[39] Prvý raz uverejnená v Spisoch básnických 1861, 359 — 363.

Sládkovič vytvoril Kykymoru v prvej polovici štyridsiatych rokov, o čom svedčí aj jeho vlastný korešpondenčný údaj (citovaný pri básni Otčiny mojej spevy). Roku 1846 poslal ju na uverejnenie do Orla tatránskeho. Štúr ju však v Orle tatránskom neuverejnil, iste pre „filozofičnosť“ prvých veršov, na ktoré naráža v liste Sládkovičovi z 20. mája 1846: „Či bi sťe ňedovolili z Vašej básňe ,Kikimora‘ tri prvje verše odňať? Tje tri verše sú vjac filosofickje a bez ňích báseň je pekní celok. Ostatňe ako chceťe.“ (Citované z Listov Ľudovíta Štúra II, Bratislava 1956, 131.)

Rukopis básne je v Spevoch Andreja Sládkoviča. Medzi naším textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 7: ucho — ucha; v. 9: pohreb — pohrab; v. 13: jedným sa zdá, že to plod mámenia — jedním sa to zdá zlostnuo mámeňja; v 16: duše svojej — duši svojej; v. 18: v bájoch a dejoch — v bájach a dejach; v. 25: kto o tých — čo o tích; v. 31: v slovanskom — v slavianskom; v. 35: hrom od východu — hrom od Azii; v. 51: diabolsky — ďjábelskí; v. 66: vždy lačná závisť z oka druhého — vždilačná závisť z druhjeho; v. 75: tvárnostiach — tvarnosťach; v. 80 — 90 majú v R odlišné znenie:

Kdo že ju pozná? tam v zlatohlave,
Tam v čjernom taláre choďí,
Tam zas v Junóni pišnéj postave,
Tam pancjer na seba hoďí.
Tam, ako šouc, ju máš zasmolenú,
Tam v strapi, handri zahalenú,
Tam v krpcoch viďíš obutú,
Tam sa v kathedru, tam v lóžu saďí,
Tam zas na promenaďe paráďí,
Tam železom, tam zlatom okutú!

v. 98: hodváby — hodbábi; v. 101: slavianskom — slovenskom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.