Zlatý fond > Diela > Kratšie básne


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Kratšie básne

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1864 čitateľov

Znovuzrodenec

[42]


V Nivniciach skromných jasný je sviatok,
v modlitbách sedí zbožný brat,
sedí v myšlienkach horkých pamiatok
a v ťažkých žiaľoch svojich strát.

Hlas kukulienky z Tatier rodinných,
čo puk nový práve ženú —
sám sa ozýva v dolinách stínnych —
a Moravu premoženú
krochy zlámané pokryli
v omladenej jarnej chvíli.

V Nivniciach tichých chalúpka stojí —
cez ňu sa valí brod strmý,
a na koleso korčužné hrmí,
mohutne ho nepokojí,
upadlý v bielych penách sa vieri,
rozpráši sa od mokrých skál,
v kvapkách ustalých zase sa zmieri
a ticho tečie diaľ a diaľ:
a hrmot vody k vretenu spiecha,
vreteno vrždí a šumí žito,
jazyk mletiarok trkoce,
hrkot retiazok v huk ten sa miecha,
bielosť osieva pytľové sito,
k piatim susedom rapoce.
V hluk, hrkot, šum, vrzg a hrkotanie
aj belčovíka jedno pískanie,
aj ostrý plač detský reže,
a nad belčova drevené mreže
nahnutá matička vábi sladké spanie:
„Beliže mi, beli,
môj anjelik biely!“ —

Komenský sa v tom kolísal hrmote,
strašnejší bol hrmot v tom jeho živote,
aj žil, aj dokonal v tej hrmotnej psote.

Nosí šťastná Blahoslava
na ľavej rodzenča svoje,
pravou kolísku popráva,
ukladá čisté povoje,
čeľadi strovu k váre vydáva,
zamieša, solí v rajnici,
na dvore sem-tam poriadok správa,
oplákne ruže na líci.
Janíka na zem rovnú postaví,
stáť učí srdiečko svoje,
prekladať nožičiek dvoje
a volať „Mama“ jazýčok žvavý. —
V kuchyni kypí — mati odskočí —
chlapčok na zemi chladnej sa zočí,
ústka nakriví, zaplače,
prestane plakať vidiac koláče,
pravú si nôžku pod seba kriví,
už je sanica pohnutá,
pred ním kocúrik prechodí sivý,
on za ním z kúta do kúta.
Tam nájde stáť hor’ lavice nohu,
hneď ju objíme rúčkama,
podopiera sa mdlýma nôžkama,
stoná pre ťažkú úlohu.
Vtom Blahoslava úprimná vkročí,
vezme synčoka na ruky,
sadne, hľadí mu do jasných očí,
plače aj radosť, aj muky.
Lebo materi srdce nádeje
zaviedli v ďalšie žitia koleje:
ale akési tajné tušenie
viacej žiaľných sĺz z oka jej ženie.
Nevraví nič, len synčoka hladí
a rosí žiaľom obličaj mladý;
vidiac v búrkach lósy svoje,
vidí syna ťažké boje.
A z plných ňadier vzdychy sa vinú
jak hrachy sĺz z milých zrakov,
o rozkoš svoju, techu jedinú,
A slovuje rečou takou:
„Nevieš ty, syn môj, čo mati tvoja,
čo otec tvoj vzdychávajú:
ale či dá Boh tebe pokoja,
to ani sami neznajú.
Kebych vedela, že prísne časy
odvráti od teba Boh môj,
žiadala bych si šedivé vlasy,
necítila prác ťažký znoj:
ale znoj strachu na čelo sadá,
keď krvou ťa svojou chovám,
v hrôzach mi sila ubýva mladá
a mladú hlavu pochovám.“

Utíchla mati. Často viac v žiali,
ako v zohriatom vody krištáli
synka svojho kúpavala:
ale necítiac žiale materi,
skáče a zúbky úsmeškom cerí
nevinná tá duša malá.
Len tu i tu, jak duchom matkiným
oviata duša dieťaťa
smútkom ustydne tajným, nevinným,
z čela odhrnúc vlásky zo zlata
a držiac sa jej zástery
hľadí v bledú tvár materi. —

Oj, vrstovníci! nemožno písať,
nemožno diaľ od dieťatka!
Radšej ho večne budem kolísať
ako starostlivá matka:
a čo by som chcel pre vinu sveta
revať tie žitia mátohy —
nemôžem, v búrach môjho predmeta
hluchne môj rozum úbohý!

Ty si sa v jasliach mojej myšlienky
duch veľký znovu narodil,
a ja by som ťa svetu vyhodil
ako vrahom cnosť panenky?
Nie! padni pero; dať ho oblude! —
Nech večne dieťaťom bude!

Ale ty vystúp, tôňa veliká,
z prachov nemých zabudnutia!
Čo hrudou zostať hrudy nútia,
to nech tam v hroboch zaniká:
s svojím životom vystúp svätým,
a duchom k zemi neprikliatym
leť Európou, kades’ lietal
na krídlach činov a síl mohutných.
Posväť v Slavianstve, čo rozmetal
víchor časov, meč rúk ukrutných
a ovejúc duší mdlobu,
utíš náš žiaľ, ukoj žalobu,
unášaj s sebou ducha moc.
Keď pretrhne mohyly noc
anjel obrovský a svet osloví
a udrie na zvon duší oceľných,
asnáď uverí ten Cherubovi,
čo v bludoch temných, nezmyselných
nevie stvoriť svet si nový!

Vystúp, veď už ľud citeľnejší
a rodov čerstvých jará mlaď
a osud veje zhladenejší,
už ticho je, pokojne — hľaď!

Čo? ticho je? ach, niet pokoja,
niet pokoja v hradbách časov:
do nových búrok, nových úžasov
letí veľká duša tvoja.

Ale či hájil ty si sa boja
v hájoch žitia tejto zeme?
Neľakal si sa na divom sneme,
nezľakli ducha strašné požiare,
nie biedou ťažkou vyschnuté tváre
a nie vyhnanstva pusté chotáre,
ani plamenné pravdy oltáre;
tisíc si ty premohol skáz,
v ranách tisícich ty víťaz!
Ty stojíš slávou ozorený
v oku slabom môjho ducha,
a hlasu tvojmu otvorený
je každý čuv môjho ucha:
ale hlasy tie zo sto rokov
len ohlasom temným zvonia:
No, ale závisť a lož sokov
svetlá tvoje nezaclonia,
a čo zem tú vrazi zronia,
hviezdy nebies dol’ sa sklonia
a v požiar zblčí pokonnia
iskra tvojho povedomia!

Jak nad morskými hladinami
plamenná veža svetlo rozlieva,
s divými vetry sa zapodieva,
nad rúhavými mlčí vlnami
a svieti vetrom, aj vodám svieti
z vlastného žitia obetí:
tak ty! — no, ako svetlonos zlatý,
čo duchy hnilé dusí a katí,
metan býva tak a inak,
vláčen o skália, o cudzie polia
a o nevďačných brehov topolia
bez odpočinku: — aj ty tak.

Svet sám si rodí veľké osoby
a deti svoje nezná si,
za voľnosť matky dieťa sa hlási,
láme ohnivá poroby:
ale veď svet mučí krásy
a životu ryje hroby.

Nedivteže sa, rodáci moji,
že hlas môj hluchý, slabý je:
ktože pred zhubným rokom obstojí,
kto zo slamy kvet rozvije?
Oj, biedny to lós! Vrstovník slepý
slávny tvoj obraz nechápe,
a čo potomok rokom vydriape,
čo zo zlomkov dejín zlepí,
to tieň je len, len podoba,
a sám ten život, prítomnosť činov
do okolností tisícich stínov
zapletie, zamoce doba.
Ale nemajme za zle tej dobe,
rodiaca to zdá sa byť mať,
ktorá v bolestiach jednou v hrobe,
druhou nohou tu musí stáť.
Tá sama nevie, čo v mukách rodí,
plod srdca svojho od pŕs zahodí,
a keď sa jed už trápenia minie,
zas k srdcu dieťa nádejné vinie
a zaň aj žije, aj hynie.

Rodáci moji! čo slávnych dejov
radi slúchate jarý šum,
kde pekný skutok s peknou nádejou
utvorí veliký rozum;
čo radi máte hlasy veselé,
výrazy duší blažených vrelé
a zdarných hodín pekný šiaľ:
vy neslúchajte tieto ohlasy, —
smutné sú spevy, bo smutné časy, —
ale hrdý, velebný žiaľ! —
Vy poďte, vrstovníci, počúvať,
čo ste nezvykli s žitím žartúvať
a dávate seba v obeť;
vy, duše, ktoré rady hľadíte
na búrlivej oblohy kúr,
ohňov nebeských zázračný predmet,
práskania, leje ťažkých chmúr,
a v nich, pod nimi stojíte
čelom rovným, nezmraskaným
a zákonom sa božím kojíte
nad životom rozpráskaným:
vy poďte, vám spod spráchnilých zrubov
vstane z mŕtvych roj Cherubov. —
Zasmúťte, ale slza nech čuší,
slza je dieťa zúfania,
almužna slabých, voskových duší
a nestála rosa rania:
pocíťte bôle a nevytočte
s nimi drahé zlata prachy,
v bôľoch tých srdcia svoje zohrejte,
v nich aj sebectvo nízke zotročte,
v nich slabé hrozby slepých vysmejte,
a v nich zadrhnite strachy!



[42] Prvý raz uverejnené v kalendári Živena 1853, 129 — 135 pod značkou A. Sl.

Báseň však vznikla roku 1845, ako je to uvedené v rukopisnom koncepte (Znovuzrodzeňec a i.) Iný rukopis je v Spevoch Andreja Sládkoviča II.

Keďže v rukopisnom koncepte sú pomerne veľké odchýlky oproti nášmu textu a báseň je úplne ináč motivovaná, odtláčame text rukopisného konceptu v plnom znení:

[J. A. Komenskí]

Znovuzrodzeňec

[Predspev]


[Vistúp] Ale ti vistúp, [ti] tuoňa veliká
Z prachóv ňemích zabudnuťjá;
Čo hrudou zostáť hrudi nutja
To nach tam v hrobách zaňiká:
[Ale] Svojim životom vistúp svatím
A duchom k zemi ňeprikljátím
Leť Europou, kaďes ljetau
Na krídlách činóv a síl mohutních.
Posveť v Slavjánstve, čo rozmetau
Víchor časov, meč rúk ukrutních:
A ovejúc [mdlobu] duší mdlobu
Uťíš náš žjál, ukoj žalobu
[A ťjáhni] Unášaj sebou ducha moc,
Keď pretrhňe mohili noc
Aňjel obrovskí, a svet osloví,
[Asnaď tomuto uverí]
A udre na zvon duší [čistích, zlatích] ocelních
Asnaď uverí ten cherubovi
Čo v bludoch ťemních, bezmiselních
Nevje stvoriť svet si noví!
Vistúp, veď už ľud [mladí] citeľnejší,
A [pokolenjá] rodóv čerstvích jará mlaď,
A osud veje [pokojňejší] zhladzeňejší
Už ťicho je, pokojno; hľaď! —
Čo? ťicho je? ach, ňjet pokoja,
Ňjet pokoja v hradbách časóv:
Do novích búrok, novích užasóv
Leťí velká duša Tvoja.
Ale či hajiu Ti si sa boja
V hájoch tohto žiťjá zemi?
Ňezľakli ťa ďivjé sňemi,
[Ňje] Ňezmatli ducha strašnjé požjáre
Ňje [bjéd pre ťažkích skrahljé] bjédou ťažkou vischnutie tváre,
[Ňje] A ňje vihnanstva pustje chotáre,
Aňi plamennje [svatích] pravdi oltáre;
Ťisíc si ti [videu] preleťeu skáz
[Bojov] V ranách ťisících ti víťaz!
Ti stojíš slávou ozorení
V oku [božskom] slabom muojho ducha
A hlasu Tvojmu otvorení
Každí čuv je muojho [oka] ucha:
Ale hlasi tje zo storokóv
[Vjác prsá] Len v ohlasoch ťemních zvoňja
No, [nach aspoň povesťach sokóv] ale závisť a lož sokóv
[Ňezbľadňe čisto]
Svetla tvoje ňezacloňja,
[A bárs hvjezdi z vlasti nebjés zvonja]
A čo zem tú [soci] vrazi zroňja,
Hvjézdi ňebjés dol sa skloňja
[A v staňe v očividomja]
[V požjár iskrica]
A v požjár zblčí pokoňja
Iskra tvojho povedomja.

Ak nad morskími hlaďinámi
Plamenná veža svetlo rozljéva,
S divími vetri sa zapoďjéva,
[A hra búrnimi]
Nad rúhavími mlčí vlnámi,
A svjéťí vodám, aj vetrom svjéťí,
Z vlastnjého žiťjá obeťí:
Tak ti: — no, [ale] ako svetlonos zlatí
[Čo smradi burín pálí a traťí]
Čo duchí hňiljé dusí a kaťí,
[Od povetrjá ňevďačnjeho]
[Sem tam vláčen trhan bívá:]
Metán bívá tak a inák,
[Tak sudba nespravedliva]
[Nad] Vláčen o skalja, o cudzje poljá,
A o ňevďačních brehóv topolja,
Bez odpočinku: [ta] aj ti tak.

Svet sám si rodí velkjé osobi
A ďjeťa svoje ňezná si,
Za volnost matki ďjeťa [zápasí] sa hlasí
Láme ohnivá porobi:
Ale, veď svet mučí krási
A životu [kope] rije hrobi.

Neďivťe že sa, rodáci mojí,
Že hlas muoj slabí, hluchí je:
Kdože pred zhúbním rokom obstojí,
Kdo z rozvalín kvet rozvije?
Oj bjední to los! — [svet] vrstovník slepí
[Ňepozná ťa] Slavní tvój obraz ňechápe,
A čo potomok rokom vidrjápe,
Čo zo zlomkóv dejín zlepí
To sťín je len, [a zlomkóv] len podoba:
A sám ten život, [tú] prítomnosť činóv,
[Život] Do okolnosťí ťisících stínóv
Zapletjé, zamotá doba.
Ale nemajme za zle [tím časom] téj dobe,
Rodjácá to zdá sa bíť mať
Ktorá v boľasťach jednou v hrobe
Druhou nohou tu musí stáť.
Tá sama ňevje v mukách čo roďí,
Plod srdca svojho od prs zahoďí,
A keď sa jed už trápeňja miňje
Zas k [kr] srdcu ďjeťa naďejnuo viňje
A zaň aj žije, aj hiňje.
Rodáci mojí, čo [slavnosť] slavních ďejov
Raďi slúchaťe jarí šum,
Kďe pekní skutok z pekních naďejóv
Utvoriu velikí rozum;
Čo radi máťe [ďeje] hlasi veseljé,
Vírazi duší blaženích vrelje
A zdarních hoďín pekní šjal;
Vi ňeslúchajťe tjeto ohlasi,
Smutnjé sa spevi, bo smutnjé časi,
Ale hrdí, velební žjál.
Vi poďťe, vrstovňíci, počúvať,
Čo sťe ňezvikli s žiťjem žartúvať
A dávaťe seba v obeť;
Vi duše, ktorjé radi hľaďíťe
Na búrliví oblohi kúr,
Ohňov ňebeskích [búrlivi] [Kriv] [kľukatí] zázrační predmet
[A] Práskaňje, [ljáťa] leje ťažkích chmúr.
A v ňích, pod ňími stojíťe
Čelom pravím, ňezmráskaním,
A zákonom sa božím kojíte
Nad životom rozpráskaním;
Vi poďťe, vám z pod zprachňelích zrubóv
Vstaňe z mrtvích ruoj cherubóv.
[Ale ňeplačťe]
Zasmúťťe, ale slza nak čuší,
Slza je ďjeťa zúfaňja,
Almužna slabích, [ňev] voskovích duší,
[Slastí až zja] A ňestálá rosa raňja:
Pocíťťe buole, [jích] a [ňevilejťe] ňevitočťe
[A] [S ními] [V slzách]
S ňími drahje zlata prachi,
V buoľoch tích srdcjá vaše zohrejťe,
V ňích aj sobectvo ňízkuo zotročťe,
V ňích slabjé hrozbi slepích vismejťe,
A v ňích zadrhňiťe strachi.

[Pred][spev I.,]


[Visoké Hosťín, dávních pamjátok]
[Ozvjen slavních pustá skala]
[Oj, krásní to bou Slávi počjatok,]
[Žjál, že tam tjéž aj zaspala!]
[čo tje dolini tvoje? Sňívajú?]
[Chistajú sa ku prerodu?]
[Či už Moravi (z) kalenú vodu]
[Novje] [Čistjé vlnki umívajú? —]
[Po horách Tvojích, po Tatrách blízkích]
[A po hradbách Višehradu]
[Vežjámi zámkóv, v kolibách ňízkích]
[Vídáš ešťe svoju vládu?]
[Či aspon v dušjách sa] [roznášajú] [rozljehajú]
[A v starožitních tuoňach behajú]
[Rozpomienki minulich dňóv?]
[Dňóv, čo vzkrísiť] [vás] [vás k životu majú]
[Zaljatích s námi z kraja ku kraju]
[Temnou] [tich] [ťišini povodňou.]

[V Ňivňicjách skrovních jasno a ťicho]
V Ňivňiciach skrovních [ťichí] jasní je svjatok
[Počuť len hlasi kukuck]
V modlitbách seďí zbožní [Brat] brat,
Sedí v mišljénkách horkích pamjátok
A v ťažkích žjáľoch svojích strát.

Hlas kukuljenki z Tatjer roďinních
Čo puk [noví] mladí práve ženú,
Sám sa ozívá v dolinách stínních,
A Moravu premoženú
Krochi zlámanje pokrili
V omláďenéj jarňej chvíli.
V Ňivňicjách ťichích [do] chalupka stojí
[Cez ňu potuočok hrkoce]
[A do ňej sa potok hrňje valí]
Cez ňu sa valí brod strmí
A na koleso korčužnuo hrmí,
[A stále] Mohutňe ho ňepokojí.
[A padnúc dol pa padnúc]
Upadlí v bjelích penách vjeri,
[A rozpráša]
Rozpráší sa od mokrích skál
[A] V kvapkách ustálích zase sa zmjérí
A ticho ťečje ďjál a ďjál:
A hrmot vodi k vreťenu [hrmí] [leťí] spjechá
Vreťeno vržďí, [a pšeňica šumom kameňa] šumí žito,
[Sa druží] Jazik múkárok trkoce,
Hrkot retjázok v huk ten sa mjéchá,
Belost osjévá pitlovuo sito,
[Celuo susedstvo rapoce]
K pjatím susedom rapoce;
V hluk, hrkot, [strn] šum, vrzg a hrkotaňje
Aj Ostrí [hlas sa krížom ťjáhňe] plač ďetskí reže,
Aj belčovíka jedno pískaňje,
[A] Nad belčova drevenje mreže
Nahnutá maťička vabí [ďetskuo] [ťichuo] sladkuo spanje:
„Beli že mi beli
Muoj anjelik bjeli.“
Komenskí [v tom sa zrodiu] kolísau sa hrmoťe,
[Hrmot bou Ko v jeho]
Strašňejší hrmot [strašní] v jeho živoťe,
Aj skonau v hrmotnéj psoťe.
[Ale ako ten mlinár ustatí (drjeme) cítí]
[V drjemoťe čo sili roďí]
[Spočívá, a keď hluki zastali]
[Viskočí Mat]
Nosí šťastná Blahoslava
Na [srdci] ľavej rodzenča svoje,
[Po mliňe chodí, blúďi haťou postáva,]
Právou kolísku poprává,
Ukladá čistjé povoje,
Čelaďi strovu k váre vidává,
Zamjéša, solí v rajnici,
Na dvore sem tam porjádok správá,
[Aj bistro kráčá k viňíci]
Oplákňe ruže na líci.
Jaňíka na zem rovnú postaví
Stať učí srdječko svoje,
[Híbať učí] [V ústach ho] A volať „mama“ jazíčok žvaví.
[Potom híbať] Prekladať nožičuok dvoje.
V kuchiňi kipí! maťi [odbehňe] odskočí
[Chlapčok sa žjalom rozplače,]
Chlapčok [sa] na zemi chladnej sa zočí
Ústka nakríví zaplače
Prestaňe plakať [ale sa ňehňe] viďjác koláče,
Pravú si nuožku pod [ľavú klaďje] seba krívi
[A] Už je [chodba] saňica pohnutá,
Pred ňím kacúrik [po] prechoďí siví
On za ňím z kúta do kúta.
Tam najde stáť hor lavici nohu
Hňeď ju objíme ručkama
Podopjerá sa mdlíma nuožkama,
Sťeňe pre ťažkú úlohu.
V tom Blahoslava úprimná vkročí
Vezme sinčoka na ruki,
Sadňe, hľaďí mu do jasních očí,
Plače aj radosť aj muki:
Lebo [maťerino] maťeri srdce naďeje
Zavjedli v dalšje žiťja koleje:
Ale akuosi tajnuo tušeňje
Vjác žjálních slzí z oka jéj žeňje.
Ňevraví ňič, len [na sinka] sinčoka hlaďí
A rosí žjálom obličaj mladí;
Viďjác v búrkách losi svoje
Viďí sina [ňepokoje] ťažkje boje.
A z plních ňádjer vzdichi [sa] [viňje] vinú,
Ak hrachi slz z milích zrakóv,
[A z] A rozkoš svoju, ťechu jedinú
Oslovuje rečou takou:
Ňevjéš ti sin muoj, čo maťi tvoja
Čo oťec tvój, vzdichávajú,
Ale či Bóh dá ťebe pokoja
Ach, to aj sami ňeznajú. —
Kebich veďela že prísňjé [súdi losi] časi
Odvráťí od ťeba Bóh muoj,
Žjádalabich si šeďivje vlasí,
Necíťila [líc bľadích] prác ťažkích znoj:
Ale znoj strachu v čelo mi sadá
Keď [prsmi ťa] krvou ťa svojou chovám,
[Čo deň mi sila]
V hrozách mi sila ubívá mladá
A mladú hlavu pochovám!

Uťíchla maťi. Často vjác v žjáli
Ako v zohrjátom vodi krištáli
Sinka svojho kúpavala:
Ale, ňecíťjác žjále maťeri,
Skáče a zúbki úsmeškom cerí
Ňevinná tá duša malá.
Len časom, ako duchom [srdca] matkiním
Ovjatá duša ďjeťaťa,
Smútkom [obledňe] ustidňe tajním, ňevinním;
Z čela odhrňje vláski zo zlata
[Stratí z líc tú veselú]
A držiac sa jéj zásťeri
Hľaďí v bledú tvár maťeri.

Oh! vrstovňíci! ňemožno [spjevať!] písať,
[Na ďjeťa len ďívajťe sa,]
Ňemožno ďjál od ďjeťaťka,
[Krás tích mesto slz museu viljevať]
Radšej ho večňe buďem kolísať
[Nad osudmi ňebožjatka,]
Jako starostlivá matka.
[Strašno je hruozi sťíchle spomínať,]
[Zmordovanjeho poznovu sťínať;]
A čobi som chceu, pre vinu sveta,
Revať tje žiťjá mátohi,
[Aj cit aj rozum sa mi zapletá]
Ňemuožem [šelmi muojho predmeta] v búrach muojho predmeta
Hluchňe muoj rozum úbohí,
Ti si sa v jasľach mojej mišljenki,
[Komenskí] Duch velkí znovunarodiu,
A já by som ťa svetu vihiďiu,
[Ňje zostaň večňe v pokojnej pljenki]
Jako vrahom cnosť panenki? —
[Ňje! radšej vzívať chcem tvoje pljenki!]
[Jako v duši ťa znovu križovať,]
Ňje! padňi pero! [radšej bíť v] dať ho obluďe! —
Nach večňe ďjeťaťom buďe!

Odchýlky medzi naším textom a textom v rukopisnom zošite Spevi II (R) a textom uverejneným v kalendári Živena (Ž) sú tieto: názov: Znovuzrodenec — R: Znovuzrodzeňec; v. 1: skromných — R, Ž: skrovných; v. 11: chalúpka — R, Ž: chalupa; v. 19: spiecha — R, Ž: špliecha; v. 21: mletiarok — R, Ž: múkarok; v. 25: hrkotanie — R: trkotaňja — Ž: trkotanie; v. 26: pískanie — R: pískaňja; v. 29: sladké spanie — R: sladkuo spaňja; v. 32 — 34 má v R a v Z odlišné znenie:

Velikán kolísal sa v hrmote,
Strašnejší hrmot v jeho živote
Aj skonal v hrmotnej psote.

v. 45: nožičiek — R: nožičuok; v. 55: lavice — R, Ž: lavici; v. 56: objíme — R, Ž: obíme; v. 58: stoná — R, Ž: stene; v. 66: viacej žiaľných sĺz — R, Ž: viac žialných slzí; v. 85: v hrôzach — R: v hrózach; v. 91: úsmeškom — Ž: úsmieškom; v. 99: Oj — R, Ž: Oh; v. 107: v jasliach — R, Ž: v jasľach; v. 111: Nie! padni pero — R, Ž: Nie zmlkni hlas môj; v. 112: Nech večne dieťaťom bude — R: Nak — Ž: Nech večné veky dieťaťom bude; v. 115: nútia — R, Ž: núťa; v. 116: nech tam v hroboch — R: nak tam v hrobách; v. 117: s svojím — R, Ž: svojím; v. 120: na krídlach — Ž: na kriedlach; v. 125: unášaj s sebou — R, Ž: unášaj sebou; v. 128: udrie — R, Ž: udre; v. 130: nezmyselných — R, Ž: bezsmyselných; v. 134: zhladenejší — R, Ž: zhladzenejší; v. 135: pokojne — R, Ž: pokojno; v. 141: v hájoch žitia tejto zeme — R: v tohto žiťja tvrdej zemi — Ž: v tohoto žitia tvrdej zemi; v. 142: Neľakal si sa na divom sneme — R, Ž: Nezľakli ťa divé snemy; v. 143: nazľakli ducha — R: ňezmatli ducha — Ž: nezmiatli ducha; v. 144 v Ž chýba; v. 146: ani — R, Ž: a nie; v. 147: tisíc si ty premohol skáz — R, Ž: tisíc si ty preletel zkáz; v. 152: je každý čuv — R, Ž: každý čuv je; v. 154: len ohlasom temným zvonia — R, Ž: len v ohlasoch temných zvonia; v. 155: lož — R, Ž: zlosť; v. 159: a v požiar — R, Ž: až v požiar; v. 164: nad rúhavými mlčí vlnami — R, Ž: nad huhlavými vlnami; v. 165: a svieti vetrom, aj vodám svieti — R, Ž: a svieti vodám, aj vetrom svieti; v. 170: o skália, o cudzie polia — Ž: o skáľa o cudzé polia; v. 173: rodí — R, Ž: zrodí; v. 174: deti svoje — R, Ž: dieťa svoje; v. 182: kto zo slamy kvet rozvije — R, Ž: kto z rozvalín svet rozvije; v. 187: tieň — R, Ž: stín; v. 190: zamoce — R, Ž: zamotá; v. 193: v bolestiach — R, Ž: v boľasťach; v. 195: čo v mukách rodí — R, Ž: v mukách čo rodí; v. 207: neslúchajte — R, Ž: neslýchajte; v. 208: smutné sú — R: smutnje sa; v. 214: na búrlivej oblohy kúr — R, Ž: na búrlivý oblohy kúr; v. 219: čelom rovným — R, Ž: čelom pravým; v. 224: nech — R: nak; v. 230 nízke — R: ňízko.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.