ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na kraj hory skala, na kraj skaly more,
na kraj mora tôňa, tôňa ľudskej tvári,
s ňou si blesk zahráva, bledý blesk mesiaca,
a ona si s bleskom belavým pohráva;
ale hra je to, jak rozhnevané vody
v zápasoch s divým a búriacim severom.
Hneď ticho stojí, hneď sebou zase trhá,
mrští sa o zem, jakby sa chcel pochovať
za živa; hneď zas sa vychytí hore a
žilnatým ramenom nebo chce uchopiť,
akoby strhnúť chcel k nížinám oblohu,
alebo vyšinúť seba k tým výšinám. —
A zver vydurená z ponocných peľachov
vyskočí, zastane, díva sa; díva sa
utíchly Oceán; aj hviezdy zvedavé
z ich belasých nebies na belasé more
okolo tej tône sadli si: myslel bys’,
že zlatých tisíce má očí Oceán;
mlčí aj sama noc v tichom užasnutí
a svieti si lampou nebeskou a hľadí
na hladinu mora, kde obraz strašlivý,
obraz divokosti, tieň duše zúfalej! —
Zhasil by nešťastník slabé svetlo noci,
aby ani tôňu on svoju nevidel,
aj aby od sveta on videný nebol:
ale keď to nemôž’, aspoň tichosť nočnú
prelomí a kliatbou zahrmí k nebesám,
a ohlas roznáša temnými horami
žaloby zúfalca diaľ a diaľ okolo:
„Šelmy pustých hôr tých, čo chcete? — mám šelmy
v duši svojej divšie nad vás! — A čo chcete,
vy lampy nebeské? — žiaden svit nádeje
od vás mi nepadá! — Čo chceš, ty zradná noc?
Či obraz čierneho smútku mi podávaš?
Čo si stíchol naraz, svet vodný? Asnáď chceš
počúvať žaloby duše rozbolenej? —
Hoj, viem už! Hýbate sa, zvery, a svetlo
z vás, vy hviezdy, prší: hýbanie a svetlo!
Živly to života: noc je odpor svetla,
smrť odpor života: čo padne v Oceán,
to zmizne, stratí sa, tak čo smrť uchytí,
zanikne, v hrobovej stratí sa hlbine.
Preťažké volenie! tu život a tam smrť,
tu dni plné biedy, tam strašné zhynutie!
Život môj, smrť moja! dve strany bytností,
ktorá z vás má spásu pre dušu zúfalú?
Hrozný je život, že nieto v ňom pokoja;
sladká je smrť, že v nej býva večná tichosť.
Sladký je život pre večný svoj nepokoj;
hrozná je smrť práve pre tú večnú tichosť! —
Čo? sladký je život? prekliaty je život:
v otroctve zrodila ma mať, a preto som
otrokom, a preto bič, hlad, hanba, reťaz
s osudom nešťastným od kolísky tvrdej
až dosiaľ mi dušu v otroctve trápili! —
Sám svätý ten Ganges, svätým mokom svojím
nevie zmyť z duše mi poškvrnu otroctva;
pes viac je tyranom nežli ja; červiaka
ušetrí v prachu tom noha brahmanova,
mňa panská surovosť šliape tvrdou pätou;
chrobák právo žitia má, ja v očiach katov
ani len života nezdám sa byť hoden!
Prečo aspoň práva smrti neužiješ,
keď právo života kradne ti poroba? —
Či všemožný Brahma preto ma len zrodil,
aby som nástrojom stal sa pýchy cudzej?
Či vôňu kvetov a príjemné ovocie
dáva len tyranom? — Hádam krádež je to,
keď vôňa kvetová oveje otroka?
Tuším každý pohľad na krásu prírody
je hriech a na veľkosť pomyslenie zločin!
Nič, nič nemá otrok: aj ten dych, čo dýcha,
je cudzí a s každým dýchnutím okrádza! —
Čo? sladký je život? prekliaty je život!
Čo odkladáš, more, vody svoje vyliať
a strhnúť v bezdnotu svoju zavrženca?
A čo, vy potvory, ostré nezatnete
pazúry do údov reťazmi zodraných? —
Život môj nebol môj, aspoň smrť je moja:
ohavnosť žitia, v tých vodách ťa utopím!
Vlastnej vôle plodom ani jedinký čin
nebol v biedach mojich, aspoň smrť nech bude
činom slobody! —“
A tu ešte jeden raz
zatočí zrakma po bohatej prírode
mládenec biedny — len skok — a dve milostné
ramená sa mu kol hrdla ovinuli. —
Obzrie sa — skrotne — vzdychne: „Otrok ľúbosti
ani umrieť nesmie! —“
A sklamané vody
pod milým a milou smutne zastenali.