Zlatý fond > Diela > Kratšie básne


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Kratšie básne

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1861 čitateľov

Otrok

[41]


„Batu! Batu!“ vresk reve dolinou,
mongolský jatagán zvoní,
nad pariacou sa krvi barinou
vrie zdivelých rehot koní.
Šarvanci naši besne rúbajú,
heslo ich: vlasť a sloboda!
Ale tatárske hromy padajú,
ďas vojny sám ich vojvoda.

Slnce za smutné slovenské hory
padá k zbledlému večeru,
sťa — keď Mikuláš cengá cez dvory —
chlapča materi v zásteru;
a jeho blesky dňa sa pasujú
s tôňami noci letiacej,
tak s nádejou sa strachy borcujú
v revaní vojny hrmiacej.

Splašeným poľom vreštia poľnice,
mať oči škriabe Tatáru,
nevinnosť zbledlé driape si líce,
Čud neodpustí oltáru;
zúfalstvo srdcom vlasti lomcuje,
starcov a deti ozbrojí,
aziat divý páli, drancuje
a strašne sem-tam sa rojí.

Stohlasé „Beda!“ nebom zatriasa:
Ktorá strana to beduje?
Kto zná? Obidve strany škrtia sa,
z oboch strán záhuba duje;
stohlasé „Hurráh!“ svetom zaznieva:
Ktorá to strana víťazí? —
Ach, ostatná hrsť našich omdlieva!
Otčina, to ťa dorazí! —

Akoby z neba kŕdeľ sa nový
junače našej dovalí,
strhne sa bitka, kovy na kovy
padajú, skaly na skaly.
Tam kosci dvaja obrovskí kosia
stepárov smrtným palošom:
Kto tí? čo za česť, za meno nosia?
Pán Rimov s verným zbrojnošom.

Ha! aký zmätok! jak sa to valí! —
Kde zmizli tie dve postavy? —
Či stoja? padli? či zutekali?
Kde sú našincov zástavy? —
Tiahne k severu divochov črieda,
raba k rabovi pribíja.
Kto zostal po nich? — púšť, žiaľ a bieda
z rozvalín bydiel zavýja. —

„Žena! srdca i duše mojej rodina!
Helena, rabova žena!
Oj, darmo žiaľ tvoj muža spomína,
kraj jeho Púšť je Kamenná;
na bašte zámku pustého stojíš,
v diaľky lúpeže pozeráš —
čím seba, čímže dietky ukojíš?
Darmo ty v žiaľoch umieraš!“

„A ty, ľud biedny, otčina moja,
vy zbytky dňov nešťastlivých!
Vykúpila si tichosť pokoja
hrobom všetkých svojich živých!
Kedyže svoje zahojíš rany?
Kedy sĺz vyschne ti rieka?
Tvoj syn, tvoj večneverný poddaný
v tatárskych väzbách narieka!“ —

A z upálených Rimovca očí
lúč pomsty strieľa divoká,
reťaz zarinčí — ako vyskočí,
od nôh druhého otroka;
k rinčaniu puta hlas sa pripojí
zo srdca, kde vernosť horí,
a Budiač pána teší a kojí,
sluha k sluhovi hovorí:

„Pán môj, trináste leto konáme,
čo v zraky tvoje pozerám,
v nich slzy tieto sú mi neznáme —
nechaj to matkám a dcéram!
Syn sveta, chlap! maj srdce z ocele —
duch silný biedu premôže —
poruč na Boha a dúfaj smele —
kde svet nie, tam Boh spomôže!“ —

„Verný môj sluha! nie — bied spoločník!
Ktože si srdce zatají?
Zlý priateľ si ty, bárs dobrý rečník —
dúfať — a v mongolskom kraji! —
Hoj, nie tešiť sa! oči vyplakať
do hnilej pod sebou slamy!
S divým túžením deň pomsty čakať,
v reťaze sekať zubami!“ —

„Kde tu nádeja, Budiač? vrav, sluha!
Kde tu je potecha viery?
Zajtra ťa budú priahať do pluha,
žertvu pohanskej povery!“ —
„Rimov!“ — zas hodný sluha začína —
„Rimov, v moc božiu dúfajme!
Beda, kto zákon boží preklína,
keď svet ho v nešťastie zajme!“

Čo Budiač priateľ, sluha i rada
chamre a maká pri stene?
A mlčí smutno a čosi hľadá
vo vlhkej, starej halene: —
tá tichosť vo tmách pustej temnici
čosi strašlivé hotuje.
Rimov mlčí, má dlane na líci,
duchom po Tatrách putuje. —

Čo to udrelo? — putá zbrnčali,
pána krv na tvár ošplechla: —
„Sluha! čo robíš? — sny sa mi zdali? —
Mňa vlaha ostriekla teplá!“ —
A priateľ sluha: „Ty si slobodný!
Sluha vykonal úlohu —
dá vďačne — kde mrieť mal by pán hodný —
sluha aj ruku, aj — nohu.“ —

Krvavá leží v prachu sekera,
z nohy Budiača krv kypí: —
„Pán môj! dávno je už od večera;“
sluha v bolesti zachripí —
„Choď zbohom, počím mračno ti hovie
a stráž driemotou opilá;
slovenských líp mi pozdrav stromovie,
kde choť čaká ťa spanilá.“ —

Rimov dobrému sluhovi padá
okolo hrdla; lúči sa! —
„Čo? či druh verný druha okráda?
Či pán od sluhu učí sa? —
Zostanem s tebou, Budiač! — nemožno —“
Budiač mu zas prejme slovo:
„Choď, choď, na horách kľakni nábožno
za blahé mretie rabovo!“ —

Ešte ustíska, ešte zbozkáva
odpol slobodný otroka,
a slza vďačná za slzou pláva
aj z toho, aj z toho oka:
„Nuž, zbohom! zbohom, ty druh môj drahý!“ —
Už zora mladý vedie deň —
leží len jeden rab na podlahy,
temnicou vzdych znie len jeden. —

Chán práska nohou, ústa mu kľajú —
čo chce tá hrozba divoká? —
Traja otroci k nemu štverajú
jednonohého otroka:
„Červiak ty biedny! mocnému chánu
ešte smieš vystrájať prieky?
Čos’ kvôli tvojmu vykonal pánu —
prisám — oželieš naveky!“

K otrokom: „Toho psa mi vyhojte,
odrežte, čo sa zahojí,
zahojte znovu, zas rezať chojte —
nech pána otrok sa bojí!“ —
A súd ten rabov lomcuje uchom,
zatriasa srdcom tatárskym:
ale s velikým šuhaj sa duchom
usmieva hrozbám barbarským.

„Nech vinu svoju tisíc ráz cíti,
nech tak ožíva, umiera!“ —
Z otrokov ten krk, ten nohu chytí
a tretí dvere odpiera; —
A chán sa díva — a úsmech vlaje
kolo zbledlých líc šuhaja:
„Zložte ho!“ — rabským černochom kľaje —
v sieni zostali len dvaja.

„Šuhaju! tá ťa nedesí psota?
Neprosíš za dar milosti?“ —
„Chán! otrokovho tys’ pán života,
ja som pán svojej vernosti!
Raniť a liečiť? — tak osud robí! —
Umrieť? — kolíska hrob chová!“
A chán: „No chlape! nie s’ syn poroby! —
Zajtras’ na brehoch Šajova!“



[41] Báseň prvý raz uverejnená v Spisoch básnických 367 — 372.

Ladenie básne a rukopis (Spevi Andreja Sládkoviča) nasvedčuje, že Otrok vznikol v prvej polovici štyridsiatych rokov.

Medzi naším textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 2: jatagán — atagán; v. 4: vrie zdivelých rehot koní — zňje rehot zďivelích koňí; v. 8: ďas vojny sám ich vojvoda — víťazní ďas jím vojvoda; v. 9: Slnce — Slnko; v. 10: k zbledlému — k zbľadljemu; v. 11: sťa — keď Mikuláš cengá cez dvory — ak, keď Mikulaj dvere otvorí; v. 16: v revaní — v revaňú; v. 19: zbledlé — zbľadluo; v. 35 — 40 majú v R odlišné znenie:

Strhňe sa bitka a tresk hromoví;
Od strani ku straňe pálí,
Hľa! tam dva orli zázračňe kosjá
Mongolóv ťažkím palošom!
Kdo to? čo za česť, za meno nosja? —
To Jasoň s verním zbrojnošom.

v. 44: Kde sú — Kďe sa; pred v. 49 je v R naznačená rímska II. v. 49 — 50 v R znie:

„Žena! najbližšjá moja roďina!
Bela! otrokova žena!

v. 56: v žiaľoch — v tužbách; v. 60: hrobom všetkých svojich živých — ach, draho od vrahóv ďivích; v. 65: Rimova — Jasoňa; v. 69: rinčaniu — rinčaňú; v. 73: trináste — trinácto; v. 75: sú mi — sa mi; v. 76: nechaj — nahaj; v. 77 — 79 majú v R toto znenie:

Sin sveta, muž! maj srdce z oceli!
Duch silní bjedu premuože;
Poruč na Boha a buď veselí

rukopisné znenie v. 83 — 85:

Zlí prjáťel si ti ač dobrí rečník, —
Smjáť sa — a v mongolskom kraji! —
Ha! ňje ťešiť sa! oči viplakať

v. 87: túžením deň — túžeňjém ďen; v. 90: potecha viery — podpora vjeri; v. 93: „Rimov!“ — zas hodný sluha — „Jasoňu!“ hodní sluha; v. 94: Rimov v moc božiu — Jasoňu! v Boha; v. 97: sluha i rada — sluha a rada; v. 103: Rimov — Jasoň; v. 106: krv — krú; v. 108: ostriekla — ofrkla; v. 116: v bolesti — v boľasti; v. 117: Choď — Choj; v. 119: mi pozdrav — že pozdrav; v. 121: Rimov dobrému sluhovi — Jasoň dobrjemu druhovi; v. 127: Choď, choď — Choj! choj; v. 134: deň — ďen; v. 135: jeden rab — jeden sťín; v. 141: Červiak — Červík; v. 142: vystrájať prieky — vimíšľať prjeki; v. 148, 153, 154: nech — nach; v. 158: kolo zbledlých líc — kol zbľadlích licóv; v. 164: svojej — mojej.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.