ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počuješ ty mňa, počuješ, druh môj!
Počuješ, druh môj srdečný?
Vidíš ty ten môj žiaľny nepokoj,
že ja časný som, ty večný? —
Nečuješ vzdych môj — uši spráchneli,
nevidíš slzu — oči vytleli,
tys’ tam! — kde, kde? — oj, neviem ja!
Veď si sa vymkol z náruč priateľa,
akoby len tá hviezda zletela
na zem z božieho sklepenia!

Ale či, druh môj, ešte pamätáš
na tú tvoju dušu vo mne?
Však ver’ ty ku mne zakaždým lietaš,
keď si duch môj teba spomnie?
Však ty smrteľných druhov nehaníš?
Však sa priateľstva nášho nestrániš?
Však ľúbiš ešte otčinu? —
Tichučko, ticho. — Pokoj hrobový
previeva smutný lístok lipový
ponad kostí jeho hlinu. —

Pokoj; — on pokoj? — on, mladý Cherub!
Mladosť — pokoj! — nie, nemôž’ byť:
mladosť má rada huk víťazných trúb,
pokoj chce to, čo tu má zhniť!
Tie krásy sveta — a on pokojný!
Otčina biedna — a on bez vojny!
Blaženým byť — a mať pokoj! —
No, druh môj, či sľub tvoj bol sľub časný?
Mohol bys’ bez nás šťastných byť šťastný?
Však nie, večne verný druh môj?!

Ale kde si ty? — v hrobe? — mŕtvo tam;
nad hviezdami? — tam tajno je;
nikde: nuž čo sa tým svetom motám?
Zahyň naraz srdce moje! —
Nie, nie! ty nebom naším vesluješ,
ty túžby našej družiny čuješ,
tys’ ešte ten mladý šuhaj!
tvoje nebo je tá naša sláva,
súženie naše tvojím zostáva
a družina naša tvoj raj!

Ty si sal naše mladistvé city,
my sme v túžbach tvojich žili;
nemôžeš nám byť z duše vyrytý,
nemôžeš, druh večne milý! —
Ale nemožno ruku ti stisnúť,
nemožno od úst mladých zavisnúť,
nie brať, dávať pozdravenie;
nemožno v tvojej vídať sa tvári,
nie zhovor s tebou vyvádzať jarý:
my ľudia sme, tys’ človek nie!