ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oj, zámky! oj, zámkov tône!
Čo je to, čo ma vábi k vám?
Je v vetroch vašich piesne veselej,
je v prachoch vašich bujná sila?
Či krása v dierach vašich sa skryla?
Či máte spolky družiny smelej? —
Jašter sa hniezdi vo vašom lone:
lež na hrob slávy rád sa ja dívam.

Okolo srdca tak mi je, bratia,
ako tej vernej sirote,
ktorej sa v hroboch zrovnaných stratia,
stratia v ulietlom živote
aj družka milá, nádoba krásy,
aj otec, muž, aj sestra, brat,
aj priateľ, spomínaný nastokrát,
aj mladosti jasné časy:
Tak mi je, vrstovníci ľúbení,
keď do tých skál sa zahľadím,
akoby stáli títo milení
so mnou na chvíľočku malú;
svet ten šedivý zdá sa mi mladým;
skloním sa k prachu, že tam usadím
pri nich dušu osiralú:
Ale ta letia, zas mi ta letia,
aj mňa s sebou unášajú
a zo stoletia až na stoletia
blúdime — tam ma nechajú; —
a zas duch môj len k vám čiaha,
vrstovníci, moja vy rodina drahá! —

Pre vás, hovorím, čo radi máte
ohlasy vážnej stariny,
čo radi zámky zlaté staviate,
radi objímate stíny:
pre vás nie, pre vás neviem ja písať,
čo nemáte nič krem očí,
ktorí v snov mladých peknom úbočí
neviete sa pokolísať.
Pre vás ja spievam, kvetové očká,
devy tohto môjho kraja,
ktorým je milá i spomienočka
na dávnu jarosť šuhaja
a ktorým ľúbe ňadrá sa zvlnia
nad skrahlých ňadier ľúbosťou,
ktorým sa oči blyskom naplnia
nad očí stlelých milosťou
a ktorým líca sa zabronejú
nad spomienkou uvädlých líc,
ktorým v tichosti dávnej zaznejú
úst znemelých vzdychov tisíc! —

Spomnite si, kvety-devy,
na tie hlasy, ktorých už niet;
a keď zmĺknu moje spevy,
mohli by ste aj mňa spomnieť!