ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čože sa hnev váš búri a srdí
na reči rodnej sladké výlevy?
Čože pľujete, vy srdcotvrdí,
v mladé líca krásnej devy? —
Či ľúto vám je, že z nízkych smradov
vychádza s tvárou spanilobľadou?
Tvrdosrdcí, tvrdohlaví! —
No aký orkán sa to rozvliekol
nad mladých druhov, že z rabstva vekov
chcú vytrhnúť dcérku Slávy!

Ha, ha, ha! — duchov zhaslých tôňami,
šprihaninou ledajakou,
hnevlivcov slabých jedoslzami
so susedou krvozrakou
chcieť zastaviť tok valného Hrona!
zastaviť zvesty vzkriesenia zvona,
vysušiť bystrý, prudký Váh,
rozváľať Sitno, Tatry rozrúcať,
orlovi smelý väz povykrúcať
a zhasiť blesk v mladých prsiach!

Či neviete vy, že duša smelá
mátoh sa bájnych nebojí? —
Že dosť by Hoľa mŕtvych zavrela
v odvážnom padnutých boji?
Neviete, že keď ku slncu lieta
orol, maznavé nedbá na dieťa,
ani na huk Krkonošov? —
Nuž teda duchu nerúhajte sa,
nedržte za trón diablov nebesá
a Cherubov za loptošov!

Nič si ty svetu neublížila,
reč sladká našich pradedov!
Tristo vekov si v nízkosti žila
a nik ťa z nej nevyviedol!
Ale aspoň ti nik nenahádzal
na oči biedu, ktorou ťa zviazal
vrah, čo slávu hanil tvoju:
Teraz vlastný rod hádže blatom
na teba, a čo mal by ťa zlatom
krásiť, nuž ťa strká k hnoju! —

K hnoju, ku stajni, k mŕtvej prírode! —
Čo na to rieknu susedia,
ktorí o tvojom vysokom rode
a o krásach tvojich vedia?
Po satansky sa jedni uškrnia,
druhí sa hnevom svätým naplnia —
A my čo? — My večne s tebou!
My sa tešíme, že tvoje krásy
tým krajšie skvitnú, keď bludné hlasy
pred tvojou zmĺknu velebou! —

Rúhači, ktorí hlas svojich otcov
do chlievov zamykať chcete!
Viete vy, akú hanbu vy z tých slov
na vlastnú hlavu sypete? —
Či v chlievoch ste sa vy narodili?
Či kočišia vás vravieť učili?
Či ste vy sprostí bačovia?
Či milé vaše vravia ohavu?
Či deti vaše oslovia kravu,
keď mať slovensky oslovia? — —

Otcovia drahí! nahnevajte sa
na deje vlastného ducha;
vy vodu liali na tie kolesá,
vám hnutie toto prislúcha:
A vy dnes-zajtra k otcom zájdete,
my zostaneme na búrnom svete,
ponesieme ťarchy žitia;
vaše je, vaše časy čo zvinia,
zo svojich vývod vydajú synia,
keď ich veky nové schytia. —

Ale ty, slabúch zlostný, lenivý,
bez skutkov, bez svätej vôli!
Ty vyskacuješ ako vlk divý
na peknom slovenskom poli:
Vieš ty našprihať cudzím zásluhám
a vysmievať sa nádejným dúham
a vymýšľať zradu, klamy!
Ty hluchý, kremä telesných uší,
ktorý pre blaho slovenských duší
nepreložils’ krížom slamy!

Nazdáš sa, že keď otcov si ctíme
v spore jednom, v stých pokojoch,
že my s tým istým srdcom stojíme
aj v špatných s planci rozbrojoch? —
Alebo tvojich striel sa bojíme? —
Never, niet guľky v tom tvojom dyme:
oj, nejdeš nás skutkami biť.
Kto hnil až podnes, aj dneska hnije,
hniť bude, až mu k smrti odbije,
aj naveky len bude hniť!