Kratšie básne

Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Hádam súdená v časov potoku
rodinám našim poroba? —
Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
zamĺkla pieseň veselá,
kvíľba sa ako hučanie zvona
nad rodom celým prestrela.

Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
o zlobe vrahov národa;
ale nežiada kliatbu a tieseň
duchov slovenských sloboda.
Spieval bych sväté otčiny žiale;
lež načo slabé kvílenie?
Keď spráchnivejú synov koštiale,
duch dá otčine spasenie.

Či mám dať strunám môjho varyta
mátožných strachov trasenie?
Či radosť hlásiť, že nám už svitá
po tmách storočných vzkriesenie?
Či mám cit v túžbe prázdnej zanoriť,
čo sama sebou umiera? —
Nie, bratia! našu slávu utvoriť
musí rozumnosť a viera.

Čo sa ľakáte zlata štrngotu
v truhliciach zradcov národa?
Či sa cvendžania mečov a hrotu
ľakala otcov sloboda?
Čo má so zlatom veľkosť svedomia?
Čo ľúbosť k rodu s panštinou?
V lone veľkosti sily sa lomia,
s trpkou moc rastie hodinou.

Nech si má sok náš kus týchto časov,
daných mu, by mal čo stratiť;
čo nám má slávnou zostať okrasou,
dvojne nám musí navrátiť:
„Veríte v Boha, aj vo mňa verte!“
Tak hlasom ľudským Boh volá;
len si poklady ducha zoberte,
duch mocný peklu odolá. —

Nekvitne veru národov sláva
z násilia, kriku, hmotnosti;
národ z národa svojho povstáva,
večné sa rodí z večnosti.
Čo vzniklo ako blesk meteora,
tomu smrť určia hodiny;
pomaly vstáva z dejinstva mora
mohutný život vidiny. —

S nadšením pekným spieva hlas Kóny
o divnom štíte Fingala:
Slovanských bardov posvätné tóny
budú myšlienky pochvala.
Voľnosť hľadali zapadlé doby,
voľnosť tá bila národy;
ale v Slovanstve z temníc poroby
svitne deň ducha slobody.

Svet, čo vo vekoch minulých zhasol,
choval sebectva nádoby;
ale zásada slovanských časov
zaprenie vlastnej osoby:
vlastnenec verný sám seba zruší
a žije vlasti jedine,
otčinu nájde vo svojej duši
a dušu svoju v otčine.

Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Či snáď vlasť naša v svojom pokroku
je Danaidok nádoba?
Či snáď víťazstvo chceme bez boja?
Či žať prv, než by sme siali?
Či chceme pokoj bez nepokoja?
Či bez zásluhy pochvaly?

Pravda je u nás poklad jediný,
duch pravdy hradba storaká;
žiadny surovec ľúbosť dediny
nevymkne z prsov Slováka.
Bratia! keď máme ľúbosť a vieru,
v božskosti pravdy nádeju:
strhneme slepcom z očí zásteru,
v svetle slzy ich zalejú.