Kratšie básne
Autor: Andrej Sládkovič
Digitalizátori: Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová
[29]
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Hádam súdená v časov potoku
rodinám našim poroba? —
Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
zamĺkla pieseň veselá,
kvíľba sa ako hučanie zvona
nad rodom celým prestrela.
Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
o zlobe vrahov národa;
ale nežiada kliatbu a tieseň
duchov slovenských sloboda.
Spieval bych sväté otčiny žiale;
lež načo slabé kvílenie?
Keď spráchnivejú synov koštiale,
duch dá otčine spasenie.
mátožných strachov trasenie?
Či radosť hlásiť, že nám už svitá
po tmách storočných vzkriesenie?
Či mám cit v túžbe prázdnej zanoriť,
čo sama sebou umiera? —
Nie, bratia! našu slávu utvoriť
musí rozumnosť a viera.
Čo sa ľakáte zlata štrngotu
v truhliciach zradcov národa?
Či sa cvendžania mečov a hrotu
ľakala otcov sloboda?
Čo má so zlatom veľkosť svedomia?
Čo ľúbosť k rodu s panštinou?
V lone veľkosti sily sa lomia,
s trpkou moc rastie hodinou.
Nech si má sok náš kus týchto časov,
daných mu, by mal čo stratiť;
čo nám má slávnou zostať okrasou,
dvojne nám musí navrátiť:
„Veríte v Boha, aj vo mňa verte!“
Tak hlasom ľudským Boh volá;
len si poklady ducha zoberte,
duch mocný peklu odolá. —
Nekvitne veru národov sláva
z násilia, kriku, hmotnosti;
národ z národa svojho povstáva,
večné sa rodí z večnosti.
Čo vzniklo ako blesk meteora,
tomu smrť určia hodiny;
pomaly vstáva z dejinstva mora
mohutný život vidiny. —
S nadšením pekným spieva hlas Kóny
o divnom štíte Fingala:
Slovanských bardov posvätné tóny
budú myšlienky pochvala.
Voľnosť hľadali zapadlé doby,
voľnosť tá bila národy;
ale v Slovanstve z temníc poroby
svitne deň ducha slobody.
Svet, čo vo vekoch minulých zhasol,
choval sebectva nádoby;
ale zásada slovanských časov
zaprenie vlastnej osoby:
vlastnenec verný sám seba zruší
a žije vlasti jedine,
otčinu nájde vo svojej duši
a dušu svoju v otčine.
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Či snáď vlasť naša v svojom pokroku
je Danaidok nádoba?
Či snáď víťazstvo chceme bez boja?
Či žať prv, než by sme siali?
Či chceme pokoj bez nepokoja?
Či bez zásluhy pochvaly?
Pravda je u nás poklad jediný,
duch pravdy hradba storaká;
žiadny surovec ľúbosť dediny
nevymkne z prsov Slováka.
Bratia! keď máme ľúbosť a vieru,
v božskosti pravdy nádeju:
strhneme slepcom z očí zásteru,
v svetle slzy ich zalejú.
[29] Báseň prvý raz uverejnená v almanachu Nitra III. 1846, 135 — 138.
Sládkovič toto znenie bez väčších zmien pojal do svojich Spisov básnických, pretože medzi ním a textom v Spisoch básnických niet väčších odchyliek. Väčšie odchýlky sú iba v rukopise (Sôvety v rodine Dušanovej a i.) Medzi naším textom, textom rukopisným (R) a textom, uverejneným v Nitre (N) sú teda tieto odchýlky: v. 4: rodinám našim — R: roďinám Tatrou; v. 5: brehoch — R, N: brehách; v. 12: duchov slovenských — R: slovenskích duchov; v. 14: lež načo slabé kvílenie — R: ale nač slabuo kvílenjé — N: ale nač slabuo kvíleňja; v. 16: spasenie — N: spaseňja; v. 18: trasenie — R, N: traseňja; v. 20: po tmách storočných vzkriesenie — R: den duchovního vzkrísenjá — N: po tmách storočních vzkríšeňja; v. 21: zanoriť — R, N: zamoriť; v. 22: sama sebou — R: sama v sebe; v. 25: štrngotu — R, N: štrnkotu; v. 26: zradcov — R: zrádca; v. 28 ľakala — R: läkala; v. 29: Čo má so zlatom veľkosť svedomia — R: Čo má s ligotom zlata svedomjá — v. 31: v lone veľkosti — R: v loňe mekosti; v. 33: Nech — R, N: Nach; v. 35: okrasou — N: okrašou (tlač. chyba); v. 38: Boh — R: Buoh; v. 40: duch mocný peklu odolá — R: pravda aj peklu odolá; v. 45: vzniklo — N: zňiklo; v. 56: deň — R, N: ďen; v. 57: vo vekoch — N: ve vekoch (tlač. chyba); v. 60: zaprenie — R, N: zapreňja; v. 70: než by — R, N: lečbi; v. 73: u nás — R: Tatrom; v. 74: duch pravdy — R: duch pevní.