Kratšie básne

Chlapci, na Hron,
na Hron stuhnutý!
Tavon, tavon!
Ľad je na siahu vydutý;
naň smelo, bárs dvesto,
zdrží celé mesto:
      ale kto sa od družiny
      na sto krokov vzdiali,
      zhynie podľa svojej viny,
      keď sa pod ním ľad prevalí.

Chlapci, na Hron!
Na Hron opútaný
volá nás mladosti zvon!
Od Hôľ strany
bystré, šumné vetry vejú,
nechajme chyžné záduchy:
chlap, kto sa zime protiví,
slabúch, kto za prsty dúcha!
      Ale kto sa prechladí,

      nech sa potom nevadí,
      keď ho kašeľ schytí divý,
      alebo mať vybúcha!

Pripni si, kto máš korčule,
ruku v ruke, sťa by gule!
sem-tam, krížom-krážom
po slovenskom Hrone našom,
ako strela,
by pozdĺž letela! —
Bystrá, smelá je mladosť
na ľadoch osudov:
      ale kto sa obratne
      neskrútne, nezastaví,
      zľakne sa a ostatne
      dol’ sa skrochmelí,
      nos dokrvaví:
      tomu sa, koľko len chcejú,
      vysmejú
      chlapci smelí. —

Kto vyskočí,
čo sa nepotočí? —
Kto na jednej nohe zastane,
čo nepadne? —
Na preteky k druhej strane!
      Ten uvädne, prv než kvitol,
      kto spôsobnosť mysle, citov,
      zmyslov, údov
      lenivosťou chudou
      zakryje, zabije:
      ale kto sa v nebezpečnej chvíli
      v sile svojej nepomýli —
      nech žije, nech žije! —

Sladko je lietať po hladkom ľade,
sladko žiť v klzkých radostiach,
ale nezabudni sa!
Múdry prelietne bezpečne všade,
surový v hlave, netrebný v kostiach
padne, raní sa.
      Strašné má život prielupy,
      kde je jama
      pod nohama,
      nehľadí hlúpy:
      hup! zmizne sveta podobe —
      Oj, žiaľ po šuhajci mladom,
      že zhynul pod Hrona ľadom —
      alebo vo sveta hrobe! —

No, domov, chlapci, druhovia!
Radosť sa nechce zostarať,
páni sme radostí, ale nie sluhovia,
už deň sa ide zatvárať!
      Život má aj prísne strany,
      práce a zábavy — dve mramorné brány. —
      Ha, počujete mraku zvon?
      K svätým myšlienkam volá on,
      volá večnosť hlasom hromov:
      domov, domov, domov, domov! —
      Dobre sa maj, strieborný Hron!