Kratšie básne

Na zvon predveký udrie mlat ťažký —
     hlas prvý ohluchlý, temný;
na zvon predveký udrie mlat ťažký —
     hlas druhý silný, príjemný:
a z hrdzi strasie sa kov viehlasný,
zvoní a zvoní: šťastný, prešťastný,
     kto ucho k nemu nakloní!
Lež šťastný len ten, kto neohluchne:
lebo on jedným na pohreb buchne,
     druhým k životu zazvoní.

Ozve sa slovo, slovo spasenia,
     a málokto mu uverí:
jedným sa zdá, že to plod mámenia,
     a druhým dieťa povery.

Víťaz je ten, kto v mračnách života
hmly duše svojej pravdou stroskotá
     a na jej moci zastane.
Otrok, čo v bájach a dejoch sveta
len tône vidí, tomu klebeta
     vlastný duch jeho zostane.

Jeden vek slávou slávnou ožiari
     čelo hrdého národa;
vek druhý zdúchne tôňu tú z tvári
     a v rabstvo padne sloboda:
ten je rozumný, kto o tých stranách,
ako o bránach, ale len bránach,
     bárs aj dôstojných hovorí:
a za nimi si hrad oceľový,
ten Sion pevný, velebný, nový,
     to sväté tretie otvorí! —

V slavianskom háji, tam socha stojí,
     pradedov našich bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
     že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
     tá duší ľudských mátoha:
ale z rozvalín svojich povstala,
čo svet porúcal, bola len skala —
     jej pád, jej stanie od Boha.

Guľa nesmierna strigy zázračnej
     kvakám za podnož slúžila
a hnáty farby čierňavomračnej
     sukňa v sto záhyboch kryla;
a v dlabe ľavej, medzi pazúry,
oheň sa večný, pekelný kúri
     svetom zmámeným k záhube;
a v dlabe pravej obrovské hroty
Morene nosia zemské životy —
     a zuby, koly v ošklivej hube.

A zuby tieto diabolsky cerí
     na svojich vlastných ctiteľov,
a z kotrby sa krútia vipery
     po pleciach a šijou celou;
a z pliec širokých krídla vystiera,
zdá sa ti, že ich od netopiera
     kdes’ obrovského ukradla;
a rohy dlhé nad chrbát kriví,
či kdesi vláčil ich byvol divý,
     či ich od čerta vypriadla.

A na jej čele nenávisť sedí
     tak, ako večne prikliata,
a spod mihalníc jed sa jej cedí,
     jedom je celá zaliata:
a z jej okáľov pomsta z jedného,
vždy lačná závisť z oka druhého
     na svoje okolie škúli;
a z pravej strany sestra Morena,
o Černoboga svojho oprená,
     k starej sa oblude túli.

Čo ste ju, čo ste, osudy dávne —
     potvoru túto zvalili?
Znali ju starci, deti zábavné
     a jej sa báli, chránili:
teraz v tisícich tvárnostiach blúdi,
ona ťa, nevieš, kto ťa, ošudí
     a vrhne v bôľov priepasti;
tam tedy mieste na jednom stála,
či len tu i tu miestmi drávala
     už v každej všesveta časti.

Ktože ju pozná? tam v zlatohlave,
     tam v čiernom talári chodí,
tam v marciálnej, pyšnej postave
     pancier železný zahodí,
tam ako švec ju máš zasmolenú,
tam v strapy, handry zahalenú,
     tam v krpcoch vidíš obutú,
tam v katedru sa, tam v lóžu sadí,
tam zas na promenáde parádi,
     tam striebrom, zlatom okutú!

Ktože ju pozná? v tých istých miestach
     svätá cnosť slávu si vije,
v tom istom kroji a na tých cestách
     srdce za sviatosti bije! —
Odpornosť sily ďalej pohýna,
na blud sa človek každý potkýna
     a padá cnosti v náručia;
jedného mäkké, drahé hodváby,
druhého psoty ukrutní drábi
     poriadku sveta naučia.

V slavianskom háji, tam socha stojí,
     pohanov starých bohyňa,
každý ju vzýva, lebo sa bojí,
     že život, šťastie zaklína:
hrom od východu nebeským bleskom
zrazil ju, padla ohromným treskom
     kamenná táto potvora:
ale z rozvalín svojich povstala,
kameňom bola, duchom ostala
     najstrašnejšia Kykymora.