ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Využijúc chvíle, keď zostali v kuchyni sami, pristúpil vysoký, zažitý blondýn Máčalka k počernej mlynárke, zamestnanej práve pri sporáku, od chrbta. Opatrne sa poobzeral, či sa sklenenými dvermi nikto nedíva, a potom v náhlom rozhodnutí oblapil neveľké stvorenie oboma rukami a vtisol mu na teplý biely krk, nad ktorým černel sa pletenec havraních vlasov, dlhý náruživý bozk.

Mlynárka trhla sebou do ľava. V prvom okamihu velel jej inštinkt presvedčiť sa pohľadom na dvere, či ich nikto nezazrel. Nezbadala síce nič podozrivého, trebárs zvedavec bol by sa mohol bleskurýchle uhnúť nabok, aby číhal pred prahom domu alebo v kúte pitvora ďalej.

Nezbadala nič, ani nezačula žiaden podozrivý šramot. Jednako zapálila sa až po uši a pozrela na švagra rozpačite, vyčítavo, šepkajúc:

— Karol, máš rozum! — všimnúc si až vtedy, aký je ten veliký a hrdý chlap rozplamenený, roztúžený, trebárs stál z opatrnosti už pri stole, nemôžuc od nej oka odtrhnúť.

— Čo, keby ťa bol niekto zazrel?! — dohovárala, trebárs dosiaľ cítila v celom tele sladké šľahnutie jakéhosi mocného prúdu, ktorému nevedela sa, čo ako chcela, vymaniť.

— Nezazrel — šepkal roztúžene. Jedným skokom bol zase pri nej a schvátil ju do náručia vášnivo, mocne, až sa jej dych zatajoval. Ale vytrhla sa mu v nasledujúcej chvíli z objatia preca a pokračovala v miešaní rozpustenej omasty na rajnici.

Pritlačil sa k nej, zaliaty vlnou smyselnosti, že ho musela po dotieravej ruke udreť. — Mám ťa rád, Helén, zbožňujem ťa! — šepkal jej do jemne krojeného úška vrelo, až ju ovial jeho teplý dych.

Obzrela sa znovu, či sú v bezpečí, a po krátkom zaváhaní ozvala sa, vytriezvujúc z prvého vzrušenia:

— Rád, rád, — keby som ti verila. Je to, Karol, iba vášeň, ver mi. — A pozrela naň voľáko smutne, sklamane.

Musel sa veľmi premáhať, aby sa neurazil.

— Je to láska, len láska, prisahám, nič iného! — bránil sa, zastanúc pred sporákom na dva kroky.

— Prosím ťa! — usmiala sa trpkosladko, ako by chcela povedať: — A čo tá ruka všetečná?!

Teraz sa on poobzeral okolo seba, počúval ako zlodej a priblížil sa k nej pomaly. Vzal jej hlavu nežne do rúk a posial jej hrdlo a vlasy, sčesané do tyla, celým dažďom bozkov. Boly sladké, jemné, ale prvotný oheň z nich vyprchal.

Karol Máčalka uznal, že kuchyňa je nie miesto na milkovanie. Najmä nie v lete a ešte k tomu, keď vedú do nej dvere a schodíky z mlyna. Skrotil silou vlastnej vôle rozpálené smysly a vyšiel na vzduch na dvor, obzerajúc sa po svete, ako by sa nič nebolo stalo.

Černovláska pri sporáku až teraz oddávala sa dráždivej vlne sladkého vzrušenia. Ved bolo to tak zvláštné, v jej jednotvárnom, ba neraz otupnom živote také neobyčajné. Až teraz si zplna uvedomila nebezpečenstvo, v ktorom boli pred chvíľou obidvaja. Predstavovala si, že by bol mohol vraziť do kuchyne neočakávane muž alebo z mlyna stárok. Aká to mohla byť hanba, ba dramatická scéna, kto vie, či nie s krvavým zakončením!

Kochala sa v nových a nových predstavách, čo sa mohlo stať a nestalo, nahmatávajúc si až teraz hlavu, či má frizúru v poriadku, a zásteru, či sa nerozopäla. Vzrušovala ju tak sladko myšlienka, že osud jej závisel vlastne iba na vlásku. Čo to toho človeka popadlo tak zrazu, neočakávane? Veď znala ho odjakživa ako vzor rozvahy, triezvosti, ba vyrátanosti. Jeho život bola samá špekulácia, samá mamona. Posmieval sa neraz hlúpejším od seba, pohŕdal ľuďmi netrebnými, nehybnými, váhavými. Pohŕdal všetkým okrem bohatstva, svetskej cti, panského života. Šiel, aspoň sa jej tak zdalo, celé roky vytrvalo, húževnate za svojím jediným cieľom: povzniesť sa, vyšinúť nad svoj stav, stúpať vyššie a vyššie. A darilo sa mu, ku podivu darilo všetko od počiatku. Z chudobného pekárskeho tovaryša stal sa bohatý majiteľ mlyna a veľkého pekárstva. Dcéry vychoval za panské slečny.

Sám chodí vyobliekaný, s ťažkou zlatou hodinkovou retiazkou na bruchu, s briliantovými prsteňmi na rukách, s krásnou granátovou ihlicou v kravate, s viržinkou medzi zuby, jemným čiernym pinčom na hlave, v zime v ťažkom kožuchu cestujúc medzi Sušicou a Prahou dva-tri razy do mesiaca jako burzián, sosadajúc v hoteloch a dávajúc si predkladať drahé vyberané jedlá a nápoje.

Čím to vlastne zahorel k nej ten hrdý, honosivý človek, čo neuznával skoro nikoho za seberovného?! Je to ozaj láska, zbožňovanie, a či púhe vzplanutie smyslov u chlapa, čo dobre a dlho spal a znamenite si zajedol?! Dosiaľ preca nezbadala u neho nič takého.

Mlynárka rozpomínala sa na časy, keď bývala za slobodna po otcovej smrti u švagrovcov. Matka jej ešte žila i so synom, čo prevzal rodičovský obchod a mal dostať i dom, ale ju poslali, dievča na vydaj, k sestre do okresného mesta, kde sa jej skôr môže trafiť šťastie. Pobudla u sestry a švagra s prestávkami iste s poldruha roka, ak nie dva, motajúc sa v práci a obliekaní po celom dome. Švagor jej bol milý, pohostinný, nemôže sa ponosovať, hľadel, aby sa dostala medzi ľudí, na zábavy, do spoločnosti. A bol to vtedy dosť mladý, švárny chlap; iste sa v meste nejedna ženská za ním obzrela. Či sa raz podíval na ňu inak, než na hosťa, na ženinu najmladšiu sestru, čo im bola sverená pod ochranu?! Nevie sa rozpomenúť, že by jej čo len raz bol povedal, pošepkal niečo smelšieho, dotieravejšieho, ba ani pred ňou azda nikdy trochu rozpustilejšie nezažartoval. A bola mladá, pekná jako obrázok, pel sviežosti nesotretý so rtov; vlastná sestra sa v nej kochala, pozerajúc na ňu ako na drahocenný kvet. Ako otec choval sa k nej Karol po všetky tie časy, ako láskavý starší brat. A kto by ho mohol za to odsúdiť, keby sa jej bol dakedy preca trochu hlbšie zahľadel do teplých zamatových očí, čo tak žiarily, tak hladily každým svojím pohľadom?! Či by bol div, keby bol s ňou zažartoval, uštipol ju za pružnú okrúhlu bradu, vsolil jej rozpustilý bozk na pery alebo na tvár? Nebola by kričala, leda sa zadurdila, aj to s úsmevom. Preto by sa azda nebol prehrešil proti žene, ani by sa nebolo stalo nič, čo by bolo na ujmu ich švagrovskému priateľstvu.

A či preca cítil k nej sympatiu, alebo azda ešte viac? Niekedy, vari, akoby bol hlavu sklopil a zavzdychol. Aspoň tak sa jej zdalo teraz, z diaľky šestnástich rokov. Mal ju azda, chudáčisko, rád a nikdy sa jej s tým nesveril? Miloval ju tajne, že to ani sama netušila? Vžívala sa do romantickej myšlienky: chodili popri sebe deň po deň, a ten človek sa vedel tak premáhať, že sa jej ani jedinkým slovíčkom nezdôveril, nevyšla z jeho pier narážka na to, čo k nej cíti. Prečo sa tak trápil, prečo tak trýznil ten fešný Karol s tou vysokou hrdou postavou a bujnými fúzmi, vykrútenými a la Wilhelm II.?!

Alebo vôbec neúfal, že by šla za neho a odlúdila ho žene, svojej vlastnej sestre? Pokladal ju ozaj za takú ctnostnú, neprístupnú?! A jako sa za tie roky ustavične vzmáhal, počala rásť v jeho srdci ľútosť, že prepásol svoje šťastie. Teraz, keď je z neho už bohatý burzián a vracia sa z Prahy, kde zarobil trebárs obratom ruky ťažké tisíce, teraz, keď sa vracia a mal by sa tešiť z velikého zdaru, teraz by bola tá horkosť, čo v sebe toľké roky dusil, naraz, neočakávane prekypela?!

S černookou mlynárkou zatočil sa svet. Bola by ozaj milovaná, náruživo, prudko milovaná, zbožňovaná, zas mal by ju oviať čarovný dych velikého blaha, čo vracia sa v živote trebárs iba raz za pár rokov, aj vtedy iba na letmé okamžiky?! Lebo veď úprimne rečeno, neveľká pani mlynárka, vyzerajúca so svojou veľkou bielou tvárou a krátkymi nohami jako nejaká figúra gašparkového divadla, nebola naskrze ukojená ani kurizovačkami mladých ľudí za svojich slobodných rokov, ani známosťou a pätnásťročným manželstvom so svojím Matúšom, trebárs nažívala ako najviacej takzvaných šťastných manželských párov. Ale veliká, romantická láska, za jakou zatúžila Helena, čítajúc za slobodna ľúbostné romány, to nebola.

Prečo však mlčal smelý, hrdý švagor Karol zbabelo, váhavo toľké roky? Prečo jej nezašepkal ani raz do ucha dôverne, úprimne: „Mám ťa rád, túžim za tebou, drahá, myslím na teba ustavične.“ Prečo dusil v sebe, podrývajúc sám seba, žravú pahrebu citov cez najkrajšie, najbúrlivejšie mužné roky, olupujúc ju o toľké blaho, čudesné, nádherné sny, čarovné, krásné rozpomienky, či aspoň sladkú útechu v šedé, jednotvárne, otupne plynúce dni, valiace sa jeden za druhým jako kalné dažďové prúdy dolu riekou? — Neboly by ju zavše tak bolely Matúšove nešetrne drsné slová, nebola by ju tak rozlaďovala jeho vracajúca sa omrzelosť, neboly by ju tak ranievaly jeho trpké, nezaslúžené výčitky, nebolievala tak mužova občasná ochablosť v práci. O čo ľahšie bola by znášala, čo osud prinášal, hravo sa povznášala nad trpkosti dňa, večne sa opakujúce starosti o groš, mučivé starosti matky strachujúcej sa o život dieťaťa v čas nemoci, o čo radostnejšia bola by vstávala, poberajúc sa v ústrety vychádzajúcemu slnku, ako nekonečne viac by ju bol tešil celý život, každá práca, keby bola vedela, že v diaľke, za horami, dolinami má niekoho čo na ňu myslí, čo ju horúcne ľúbi, šepkajúc podvečer, keď zaznejú sladké zvuky zvonku, nabádajúceho pokľaknúť, šepkajúc slová vrúcnej modlitby za jej zdravie a šťastie.

Netrúfal si priblížiť sa k nej za mladi. Dusil v sebe ten Karol, dusil prudkú náklonnosť k nej roky, aby sa prezradil jedného dňa tak zrazu, tak neopatrne. Divila sa mu, že je taký naivný, taký chlapecký, že vzplanul tak prudko práve on, kšeftár, burzián, mysliaci len na nové a nové zisky, ďalšie zbohatnutie. Nechápala ho dobre a preca sa v hlbinách duše tešila z jeho náruživosti. Len nechcela sa dať ňou spáliť, ale radšej zahrievať, blažiť pomaly, dlho, dlho. Bála sa, že by si ten smelec mohol začať robiť nádeje, že by mu nestačil neskôr už ani objem ani bozk, ani dôverný šepot v omamne sladkej vzájomnej blízkosti. Bála sa, aby sa nedal strhnúť vášni a neublížil jej dobrému menu. Zatúžila za tým, aby ho ovládala, aby sa dostal úplne do jej moci, do jej vleku. Skrotiť, osedlať si ho sa jej zachcelo. Nie, nepodľahne mu, nesmie, nedá sa občankať jeho mámivými slovy, žiariacimi pohľadmi. Nesmie sa stať nikdy jeho bezbrannou korisťou. Chce ho k sebe pútať, budiť v ňom nežné city, môcť čítať z jeho očí obdiv a oddanosť, úctu i záblesk blaha. Ale chce sa vyvarovať presýtenia. Pre prvé časy mal by im vlastne stačiť púhy láskavý pohľad.

*

Po hojnom obede vyšli si švagrovia, že bolo krásné letné odpoludnie, pofajčiť, pobesedovať do záhrady. Že však bolo sparno a pivo, ktorým usilovne boli zalievali pečeňu, šumelo omamne v žilách, zasadli si pod prvý košatý tônistý orech do zelenej trávy. Boli by v nej azda čoskoro zdriemli, keby malý Matúš nebol priniesol z izby vlnenú deku a neprestrel ju pod nich. Vyrušení, pokračovali v besede. A neprestali v nej, ani keď im pani mamička doniesla po šálke čiernej kávy a uviazla na chvíľu pri nich.

— Povie sa zrno, obilie — poľná plodina — však ver, — vykladal Karol Máčalka švagrovi, oklepávajúc popol tučnej havanny, čo mu žiarila medzi zubmi, o drobnú halúzku, vyčnievajúcu z trávy, — ale ten, čo to pole obrába, nemá z toho zrna toľko. A nebárs má z neho i ten mlynár. Veru, môj zlatý, zlaté časy mlynárske sa už minuly. Čo je to tých mizerných pár korún melného za metrák pri dnešnej režii? Smotánku si sobere preca len pekár, cukrár, hostínsky, pernikár, taký vojenský dodavateľ, čo skupuje slamu na vagóny.

— Slamu vojsku dodávať sa nebárs vyplatí — staval sa domáci pán na odpor. — Je to na nábidky, najlacnejšia sa príjme. Keď slama zdražie, aby dodavateľ predal poslednú košeľu, môže prerobiť tisíce.

— Môcť môže, čo o to, ale neprerobí, — blysol driečny Karol očima — lebo nemusí. Dávať si pozor, neprenáhliť sa. A keď treba, podmastiť.

— Iba ak tak — zažmurkal pán otec, podliehajúc vývodom odborného znalca a štipľavému dymu lacného dohánu, čo poťahoval z fajky. —

— No, a čo burza, obilná burza, to je nič? — ozval sa domáci pán po chvíli.

— To je už nie taký istý zárobok, môj zlatý, ako u pekára a cukrára — vysvetľoval hosť hrdo, s autoritou nevšedného znalca. — Kto chce zarábať na obilnej burze, ten musí mať tuto — klepol si švárny Karol na čelo briliantovým prsteňom, čo jagal sa mu na prostrednom prste ľavej ruky. — Tam sa nezarába už tak mechanicky. Ja nemyslím statkára, ani árendátora, čo predáva zrno z vlastnej úrody. Ten sa naposledy ani nemôže tak opáliť. Iba že predá zavše to obilie včaššie, ako mal. Alebo že ho predal prineskoro. Nuž, ale ten predal, aby utŕžil, nie zo špekulácie. To je ešte nie žiaden burzián. Ale tí obilní veľkokupci a agenti, to sú tí praví. Tí vedia na tom zrne zarábať. A neraz ho ani nevidia, inokedy ak trochu na vzorku. Pár poriadnych šlusov, a zarobili dosť na celú sezónu.

— Čo sú to za ľudia, židia? — zadívala sa mlynárka na sebavedomého burziána so záujmom.

— Židia, nežidia, kresťania, nekresťania, ako príde; Česi, Nemci aj cudzinci.

— Keď majú do toho toľké peniaze — probovala pani Helena zmenšiť zásluhu burziánov. — Kto má miliony, čo by nezarábal státisíce?!

— Lenže mnohí z tých ľudí nemajú žiadnych milionov a preca zarábajú státisíce — zastával sa Karol akoby svojich kamarátov.

— A to už ako? — nešlo to mlynárovi do hlavy. — Za čo tí ľudia to obilie kupujú? Však ho musia nakúpiť ťažké vagóny.

— Všetko má svoj spôsob — usmieval sa švagor, dávajúc zreteľne najavo svoju prevahu. — Taký špekulant nakúpi toho trebárs sto vagónov.

— Bože, sto vagónov! — zhíkla mlynárka od divu. — To sú už potom kšefty! — vzdychla si závistlivo.

— A, veru, sú — dotvrdzoval hosť. — Obilie dá složiť v daktorom prístave v sklade. Na to, že ho složil a koľko ho složil, dostane potvrdenie. Na to potvrdenie dostane potom pôžičku z banky.

— Ako to? — nechápala mlynárka.

— Veľmi ľahko. Povedzme ten špekulant uloží v tom sklade, trebárs v Dečíne alebo v Komárne obilia, dajme tomu, za dva miliony. Dostane od skladu potvrdenie. Obilie vydajú iba tomu, kto má potvrdenie. Špekulant má, povedzme, iba polmiliona. Banka mu na potvrdenie zo skladu požičia poldruha miliona. Obilie sa zaplatí.

— A čie je potom? — ozval sa Matúš.

— Čieže by bolo? Špekulantovo.

— A keď má potvrdenie banka v rukách?

— To nerobí nič. To je iba jako kaucia. Špekulant si obilie predá, dajme tomu, za dva miliony dvestotisíc, zaplatí skladu dvacaťtisíc, banke vráti poldruha miliona a, dajme tomu, osemdesiattisíc na úrokoch. Zvýši mu zárobku stotisíc…

— Pekné peniaze! — vzdychla si pani Helena uznanlivo.

— To si myslím — dodal švagor.

— Čo tí ľudia len robia s toľkým grošom? — rástla v mlynárke zvedavosť.

— Čo robia? — usmial sa burzián trochu pohŕdavo na zaostalcov. — Užívajú sveta. A ešte ako užívajú! To sa musí videť — mľaskol jazykom labužnícky. — Báječne sa je, pije, do divadiel chodí, do kúpeľov, k moru. V takých morských kúpeľoch, trebárs v Abbazii, to je život ako v povesti z „Tisíc a jednej noci“. Býva sa v luxusných vilách v palmových hájoch na brehu mora, kde nieto prášku, nevidí človek po celý čas jedinej smutnej tvári. Hudba hrá, tancuje sa od výmyslu sveta, hrá tenis, hrajú karty, hazard o strašné peniaze. A zavše býva tam veliké milovanie.

— Aké milovanie?! — zahľadela sa dumavá pani Helena hosťovi skúmavo do očí.

— Aké milovanie?! — zasmial sa Karol nezbedne. — Nuž, také svetácke, ako medzi bohatými ľuďmi. Z celého vidieku sa dovezie panská spoločnosť, všelijaké krásne dámičky, usporiada sa veliká hostina, potom strašná pijatyka a potom sa to všetko smieša, tancuje sa, bozkáva, objíma a ešte viacej; celú noc sa hýri a potom trebárs celý deň spí. To je život, hehehe! —

Mlynárovi sa zaiskrily oči. Švagrove reči sa mu páčily. Vidno, chodí medzi svet, mnoho počul, mnoho vie.

Iba pani Helena bola sklamaná. Zaujaly ju švagrove reči o labužníckom živote burziánov. Ale čo má znamenať ten rozpustilý smiech pri spomínaní hýrivých dámičiek?!

Túži Karol za tým prepychom, za tým panským ovzduším, že ho ešte nevidel? A či sa mu cnie za ním, že sa už raz-dva razy nasal jeho hriešnej omamnej vône?!

Bola to dnes chvíľku v objatí vilníka, v ktorom zahorely v tej chvíli odpočinuté smysly?! A či sa to ten driečny človek do takých rečí, svetáckych a labužníckych pohľadov iba nútil? Hanbil sa priznať, že stýka sa s tými koristníkmi kolísavých cien iba pri obchodných pultoch dvorany, dýchajúcej činorodou vôľou triezveho bieleho dňa, najviac ešte ak pri bielych obrusoch neskorého poburzového obeda a penivej sklenici jasného piva, nezapadol však nikdy do ich nočnej pohuľanky v drahých elegantných lokáloch, kde každý úsmev stojí zlato a za každým kúskom prepychu skrýva sa — nehanblivosť?!

Vpíjala sa do jeho tvári, do lesklých zelených očí, hustých, švihácky nakrútených beľavých fúzov, sto razy zmerala pohľadom tie pekne krojené pery, mierne napred ohnutú bradu i biele, veľké, a preca jakési žensky nežné, jemne modelované ucho, vracajúc sa znovu a znovu k červeným perám. Keby aspoň zašeptal svoj nesúhlas s burziánskymi radovánkami, oddelil sa v citoch od tej spustlej mamonárskej spoločnosti, čo si myslí, že za svoje pestrofarebné papiere dostane všetko, všetko!

Čakala však tento raz márne. Švihácky Karol so sebavedome vypnutou hruďou bol práve obrátený k pánu otcovi. Žmurkajúc veselými kocúrimi očami, rozprával, dôverne stíšiac hlas, niečo hodne rozpustilého, ako sa to zreteľne zrkadlilo v žiariacej tvári Matúšovej.

Na roztúženú černookú pani Helenu sa ani neobzrel.