ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mlynárka dostala od syna z Krkonoš list. Ani sa mu veľmi nepotešila. Písal jej, že vo štvrtok odpoludňajším vlakom príde so ženou a deťmi do mlyna na vakácie.

Nevyzeralo z toho nič dobrého. Rudo, ten nezdarný Rudo, čo narobil rodičom svojimi záletami a ženbou toľko žiaľu, čo sa ich nasužoval dosť i potom, ten Rudo počal sa po otcovej smrti pokladať akoby za hlavu rodiny a začínal sa i so ženou miešať do vecí, do ktorých ho nebolo nič.

Trúfal si na príklad napísať matke veľmi rozhodným tónom, až skoro užasla, že Zelený mlyn musí dostať Fraňo a nikto iný. Matúš ho dostať nesmie, nesmie pripraviť staršieho brata o dedictvo.

Všetci v Zelenom cítili, že Rudo sa dal zachvátiť sympatiou k Fraňovi. Tých dvoch akoby sbližovaly rovnaké osudy. „Fraňo nesmie byť trestaný ešte i po otcovej smrti za svoju lásku“ — napísal Rudo v ktoromsi liste. Matke bolo zrejmé, že chcel vlastne napísať: ja, Rudo, nesmiem byť potrestaný za to, že som si vzal Linu. Mne musíte nahradiť, o čo ma otec ukrivdil.

Ba starnúcej mlynárke bolo jasné, že listy sa ani nevyliahly v belovlasej Rudovej hlave. Skôr mu ich vnukla Lina sama.

Lebo veď tej namyslenej, ctibažnej svetáckej ženskej odpadol svokrovou smrťou kameň so srdca. Kameň, čo ju po roky tlačil a nedal jej poriadne vydýchnuť. Svokor, rázny chlap vedel ju držať na desať krokov od tela i od svojho mlyna. Bála sa jeho jediného nevľúdneho pohľadu a jeho rozhodnému slovu netrúfala si odporovať.

Do Zeleného mlyna prichádzali s mužom iba ako pokorní prosebníci, chudobní príbuzní, čo musia byť radi, keď sa im voľačo predloží a dá z milosti dačo na cestu do uzlíka. Cítili sa jako vydedenci, čo závistivo zazerajú s cesty na vysoké múrané ploty a hrdú, výstavnú stĺpovitú bránu, za ktorou tušia plné stodoly a sýpky a zpoza ktorej dolieha k nim z dlžizných teplých stajní a chlievov bučanie a bečanie statku.

Zelený mlyn javil sa im po celé roky ako pevný, nedobytný hrad. Okolo obchádzali ako zasmušilí vyhnanci, pokútnici, vydedenci.

Otcovou smrťou sa mnoho zmenilo. Ako by bola doba ich nedobrovoľného vyhnanstva pominula a pred nimi otvorily sa brány neprístupného im gruntu skoro dokorán. Áno, ty najstarší syn, inteligent, štátny úradník a pokrokový muž, vezmeš do rúk opraty na rodinnej bryčke. Ty budeš odteraz riadiť osudy rodu, ktorý sa konečne vymanil z dusnej nadvlády tyranského otca.

Keď počal Rudo v listoch narážať, že by chceli letovať v Zelenom, očakávajúc, že si takýmto činom vynúti pozvanie, mala, chudera, vdova so synom Matúšom preto iba mrzutosti. Matúš vytušil už dávno, že brat a švagriná by ho z otcovského gruntu najradšej vypšikali. Ani nie div, veď s bratovou pochybenou ženbou sa nikdy nesmieril, ba neraz vystríhal matku, aby si nedávala najstaršiemu synovi vydrankať ostatné úspory.

Keď sa dozvedel, že Rudovci sberajú sa na leto k nim, bol rozhodne proti tomu. Taká hrdopýška nepotrebuje ich, chrapúňov, vyjedať. A ktože bude v mlyne opatrovať tú jej rozmaznanú patoru?!

V starnúcej mlynárke prehovorilo však materinské srdce. Nestála naskrze o nevestu, čo jej nedala pred svetom ani poriadneho mena, ale uľútilo sa jej chorľavého syna. Keď syn sa tiahne domov, ktorá matka by odolala?

— Kto vie, či zasa, chudák, nepľuval krv — počala pracovať jej vzrušená fantázia. — Ja by som myslela, Matúš, aby prišli.

— Najlepšie otvorte tej kľampe vráta dokorán, aby vás cuzdila, rozťahovala sa nám tu, robila nesvár medzi nami a ohrnovala ten svoj fajnový nosíček nad tým, čo uvaríte — odporoval Matúš.

— K vôli nej nie, ale k vôli Rudovi a deťom, čo za nič nemôžu.

— Nemôžu, nemôžu. Však si ich tá vychová po svojom.

— Ale Rudo potrebuje si oddýchnuť.

— Ten nepoviem — mäkol Matúš.

Napokon pristal na celú patoru.

Ale zato tešiť sa na nich netešil. I matka a Mariška chodily po dome a dvore bez vôle.

Zato Fraňo celý žiaril. Musel sa premáhať, aby sa nezabudol a veselo si nezaspieval.

— Aby sa im šlo s vozom naproti — navrhoval vo štvrtok hneď zrána. —

*

Priviezli sa s veľkou slávou. Pani Lina v šedom cestovnom kostýme, pán oficiál v ľahkých modrých šatoch, s hnedým pinčom na hlave, na šťúplom nose cviker so zlatou obrubou, najmladšiu ratolesť na lone. Zato dvoje starších detvákov ledva sa dalo udržať na sedadlách, len len že z rozbehnutého voza nesoskočily.

Mariška vybehla im otvoriť bránu. Zastala konča nej pred domčekom, viac zo zvedavosti, než zo sympatie k príchodzím. Lebo veď s obavou myslela na budúce dni, na svítanie mamy s vnúčaty a na to, ako sa bude Fraňo s nimi maznať. Sama toho od otcovej smrti skoro nikdy neužila. I predtým málo; nebolo času „na také hlúposti“. A tak bola toho žiadostivá, aby sa s ňou niekto zaoberal, hral sa s ňou, za ruku ju vodil, láskal, maznal sa s ňou! Žiarlila na bratove deti už vopred.

Priviezli sa na voze veselí, vysmiati. Mariškinu závisť vzbudili už tým, že sa doviezli. Jej sa toho vozenia nebárs dostalo. A zarazila sa neobyčajne, keď pani Lina, sotva sliezla s voza, obrátila sa na švagra s vyčítavou otázkou.

— A to nemáte koča?

Fraňo mal na to iba pár rozpačitých výhovoriek.

Až potom nasledovalo objímanie a bozkávanie. Zúčastnili sa ho z rodiny všetci.

Iba Matúš nehol sa z mlynice ani na krok a na pozdrav brata a švagrinej, poberajúcich sa do svojich izieb, zamrmlal iba nevrlo:

— Vítam vás.

*

Na Zelenom vznikly dve strany, dva tábory. Jednou z nich boli Rudovci s Fraňom. Schádzali sa zväčša v predných izbách, kam sa Rudovci na ten čas nasťahovali.

Fraňovi žilo sa tieto časy neveselo. Žena počínala zasa vážnejšie chorľaveť, biednela, polihovala. Fraňo sám naprechádzal sa so synom, ktorého nechcel nechávať pri chorej žene, po lúke, po dvore do vôle. Inokedy zaviedol ho k matke a sestre. Zavše počínal znovu dúfať a kupovať žene prášky a lekárom predpísané syrupy. A zasa strácal nádej a žravý bôľ srdca hľadel ohlušiť robotou, do ktorej sa vrhal ako do vodnej hlbiny. —

— Nevydrží — vyriekol ortiel nad Fraňovou ženou Rudo, sám hlboko dojatý. Lebo veď aj u neho ozýval sa chvíľami trápny suchý kašeľ a z nervov dosiaľ nevymizol mu dojem hrôzy, čo ho pojala, keď ho bola v zime zasa krv zaliala. — Ja aspoň jem, chodím na slnce, na vzduch. Ale Vlasta sa, chudera, ledva vlečie od slabosti — porovnával svoj stav so švagrininým.

— Veru, vás ten vdovský stav neminie — vzdychla pani Lina a fľochla roztúženým okom na Fraňa, ktorý sa jej pozdával už dávno. Taký rozžialený, rozcítený, štihlý od súženia a práce, videl sa jej ešte príťažlivejším, než inokedy. Nezábudkové oči švagrove, uprené k nej v hlbokej, až detinskej dôvere, rozvlňovaly jej vnútro, dráždily jej beztak vznetlivú obrazotvornosť. Nepotrvá to dlho, a bujnovlasý Fraňo s postavou pružnou ako struna bude vdovcom, bude voľný. A nepovlečie sa týmto životom dlho, čo ako sa chlapí, čo ako striehne na hojivé slnečné lúče, ani jej Rudo. Márne sa vpíja večne hladnými očami, nedosýtenými smysly do trávnej zelene, do modra zvoncov, rozkvitnutých pod brehom rozdivenej rieky, striebristého chvenia topoľových listov. Krokom tichým, potuteľne ako zlodej, silou neodvratnou, neúprosne ako osud blíži sa deň, kedy mu vypadne z vyziabnutej, bezkrvnej ruky pestrofarebná paleta a mäkký štetec, najmilšie jeho zamestnanie vo voľných chvíľach.

Fraňo a ona budú, ach, budú zasa nespútaní, voľní, nevediaci, čo si počať so svojím nepokojne tlkotavým srdcom, k novému životu precítajúcimi smysly a celou svojou roztúženou, utrpením a odriekaním vykúpenou mladosťou.

*

— Ten Fraňo sa stará o hostí, ako by mu platili dukáty — posmeškoval Matúš, vrátiac sa s poľa s plnou fúrou suchej ďateliny.

— Nechaj ho, nech sa stará — chlácholila ho mater.

— Však také panstvo potrebuje okolo seba ustavične mládenca, aby im obuv čistil, šaty prášil, obliekal ich.

— A keby Rudovi aj vyklepal šaty, čože by bolo? Však mu je brat, ktomu chorý.

— Veď ja nič. Panstvo je panstvo. Akože by tí boli o našej prostej chove! Musia si, nebožatá, každú chvíľu niečo prikupovať, tu šunku, virštle, inokedy zasa rybičky alebo maškrty od cukrára. Ba i do hostinca zajdú si vše na pivo; tuším, aby nedostali v tých horúčosťach pípeť. Ona si kväcne na lavicu za stôl jako páva. A on chodí tiež naveky v sviatočnom. Už ich aj v obci ľudia spomínajú.

— Daj im pokoj. Staraj sa o seba — zavracala syna matka.

*

Ktorýsi deň Matúš zapriahal. Vo dverách zjavil sa Rudo. Tvár mal vážnu, ale už ohorenú, zdravšiu. Popošiel k bratovi a položil mu ruku na plece.

— Matúš, čo bude s mlynom?

— Akým mlynom? — pozrel mu Matúš od koní smelo do očí.

— S naším. Takto to nemôže dlho ísť. Matka si s tým nevie rady.

— Prečo by si nevedela?! — zastával sa jej Matúš. My dvaja urobíme, čo treba, a je to.

— Už sa mi vidí na to skoro pristará. Motá sa iba okolo tej plotne a sliepok. Gazdovstvo a mlyn by maly prísť na poriadok.

— Myslím, že nikomu je nie náhlo — usmieval sa Matúš popod fúz trochu ironicky. — Keď príde čas, dostane mlyn, komu ho otec chcel dať.

Beľavovlasáň s cvikrom na nose sa zamračil.

— Čudujem sa ti, Matúš. Grunt patrí odjakživa najstaršiemu. Ja mám úrad, nuž, patril by Fraňovi.

— Tomu ho otec nezanechal. Iste vedel prečo.

— Prečo?

— Čo koho po tom! Vieš to tak dobre, ako ja sám! — A vieš ty, čo? Staraj sa radšej o seba o svoj úrad — odsekol Matúš bratovi opovržlivo. — Dijó! — praskol bičom do koní.

*

V Zelenom nastaly čudné časy. Najstarší syn so ženou zaľahli naň ako mura na spáča.

— Tu sa ide stať veliká krivda — rozčuľoval sa pán berný oficiál. — Matka ide pripraviť o mlyn syna, ktorý ho mal dostať. — Veď preca otec prečaral dom v meste k vôli Fraňovi, nie k vôli takému lenochovi, jako je Matúš — rozhadzoval rukami, prechádzajúc sa so ženou a deťmi po lúke.

Matúš sa ponosoval zasa matke, že sa brat-úradník starie do neho, ba skoro by mu chcel rozkazovať.

Frflalo, ohováralo, posmeškovalo sa na oboch stranách.

Ba ktorýsi deň pohádala sa pani Lina na dvore so svokrou. Prestaly sa shovárať. Ledva sa pozdravily, zazerajúc na seba nenávistne.

*

V nedeľu popoludní zazrela pani Lina Marišku hojdať sa za vodou v sade. Sieťová hojdačka visela medzi dvojitým kmenom veľkého gaštanu.

— Čo, pritreť sa k tej mazne a nakloniť si ju? — skrsol plán v hlave pani oficiálovej. — Matka lpí beztak na nej a hľadá jej vôľu. Mladé dievčisko sa dá nakriatnuť. Azda sa naučí pozerať na rodinné veci trochu našimi očami.

Že nechcela na seba domácich upozorniť, vyskočila zľahka, nepozorovane, podkasajúc si šaty, oblokom. Priplichtila sa k malej švagrinej akoby nič.

Dievča by bolo radšej odbehlo, keď ju zočilo. Ale bolo už neskoro.

Rusovlasá pani Lina ponúkla sa dievča hojdať. Keď dostala košom, vyzvedala sa jej, či jej neni na Zelenom clivo, či by nechcela do mesta do škôl, do ústavu lebo do kláštora. Až popudená žabkinou nedôverou a zánovitou odmietavosťou, dala sa strhnúť k neprozreteľnej vyhrážke, že bez ústavu bude z nej iba slúžka.

Urazené dievča soskočilo a rozbehlo sa so slzami v očiach k matke do mlyna.

Keď sa Lina požalovala mužovi, bola z toho iba hádka. Rudo jej robil výčitky, že si počína hlúpo a že poštve i to nerozumné dievča proti nim.

Pani Lina odišla sa prechodiť po sade, aby trochu zabudla na nemilú scénu. Ale mrzutosť ju neopúšťala. V hlave vynorily sa nové a nové myšlienky, a každou z nich precítaly v srdci city trpké jako blen, ktorých horkosť mala už dávno pominúť.

— Len počkaj, ty mazna sprostá, vzdorovitá, však ťa život naučí! — rozpomínala sa znovu a znovu na švagrinú. — Dievčisko nepodarené. — Človek jej dobre chce, a ona by ho bola vstave prebodnúť tými hadími očami. Ako by, kľampa, tušila, že si s nimi ľahko dáme rady, len nenechať ich, sysľov zlostných, zánovitých pohromade — zastrájala sa pani Lina.

Pustila sa proti mlynskému potoku v ľahkých čiernych atlasových črieviciach, stúpajúc vlhkým, hrboľatým chodníkom pozorne s nohy na nohu.

Potom popošla drobným haluzím a kamienkami k štvorhranným výsokým, úzkym otvorom v kamennom plote. Zadívala sa do kraja. Zalesnený tmavý končitý vrch nad dolinou, pred ním žlté strniská a bledozelená lúka, svažujúca sa k rieke, obrúbenej hustou šedivastou vrbinou. — Všetko to javilo sa jej v otvore plotu akýmsi nádherným obrazom, na ktorom je najkrajší ten zlatý slnečný jas. Približovala sa k otvoru a zas odstupovala od neho, skúmajúc, odkiaľ je krásny obraz najnádhernejší. Vše mihla okom i na okienka súsedné a premeriavala prižmúreným okom dlžiznú vysokú kamennú ohradu, čo vrúbila veliký zelený sad so dvoch strán celou svojou hrúbkou.

Zamyslela sa, zasnila. Keby tak bola zámockou paňou a takto dívala sa do kraja z hradieb! Pekná, hrdá bola by — premeriavala očima sama seba — na to dosť. Rozumie sa, miesto ovocného sadu bol by tu anglický park, miesto nízkej sušiarne vysokánska strmá bašta. Priestranstvo nad rybníkom a riekou by sa za zámok hodilo. Bola by zámockou paňou. Veď vlastne mohla už ňou byť, nemusela sa trápiť s chudobným, chorľavým úradníčkom. Veď vrchný správca panstva v okresnom meste, kde muž pôsobil, by si ju bol rád vzal. A bol to elegantný, pritom ohnivý chlapík, čo aj trošku v rokoch. Má iste krásne dôchodky, ba i pekné úspory. Bola by bývala na zámockom dvore a dívala sa každý deň z okien svojho bytu v dvojposchodnom úradníckom dome na hrdý renaisančný zámok s okrúhlymi vežami a prechádzala sa po terasovitom parku, kedy by ju vôľa nadišla. Lebo veď pán vrchný správca šeptal jej na ktoromsi fašiangovom bále do ušiek slová náramne roztúžené. Trebárs jej hučala v ušiach hudba a bálový šum, vyrozumievala, že ide o ich budúcnosť. Tie blúznivé reči tanečníkove šteklily ju a hladily, blažily, vzrušovaly, opájaly akýmsi ľahkým horúčkovým omarom. Ako by sa bol s ňou na chvíľku svet zatočil. Žiadalo sa jej skoro, aby tá chvíľa potrvala dlho, hodno dlho. Celý život zalomcoval jej v tej chvíli hlavou, všetky krásy života ako by jej boly v tom okamihu novými farbami zažiarily. Ale len na chvíľku. Keď precítla z vytrženia, videla, že pán vrchný správca podáva jej s akousi nevrlou, skoro zamračenou tvárou rameno a vedie ju nazad na miesto. Až keď stál zasa pred ňou a ukláňal sa, odchádzajúc, premohol sa a vykúzlil na svoje plné brunátne líca roztomilý úsmev, porúčajúc sa, ako by sa nič nebolo stalo.

Vtedy sa jej šťastie akoby samo podávalo. A prepásla ho, nevedela si ho vážiť, nevedela ho uchopiť, trebárs kráčalo dôverne popri nej.

Ale z čarovného kúzla nádherného sna ako by sa chvíľami čosi vracalo. Pocítila ho, keď sa svítala s rozcíteným krásavcom Fraňom, ktorý ako by bol chcel vliať do švagrovského objatia a bozku na stanici, kam im prišiel naproti, všetok svoj bôľ, rodiaci sa smútok nastávajúceho vdovca, hlboko roztúženého človeka opusteného životom i ľudmi. A pocítila ho i vtedy, keď sa bola svítať s chradnúcou mladuškou švagrinou v domci a zbadala v jej lícach červené ruže zákernej choroby. Čo ako jej prišlo sympatického mladého stvorenia ľúto, preca len zachvela ňou slastná myšlienka, že by ju osud mohol s najkrajším sojkovským potomkom navždy spojiť.

To by sa konečne dostal v toto utešené miesto krásny ľudský pár. A žilo by sa tu s milovaným mužom skoro ako na zámku. Iba čo by sa dom prestavil, vyvýšily schody, rozšírily, predĺžily okná a prvé poschodie doplnilo hrdým kamenným balkónom. Po rybníku plávaly by štihlé dlhokrké biele labute, mlynský potok by sa preklenul na najkrajších miestach vznosnými mostíkmi a lavičkami, a vysoká hrádza pozdĺž lúky by sa vysadila husto brezami a smreky, že by z nej vyrástlo rozkošné tônisté zátišie, odkiaľ by zaľúbený pár iba vše pomedzi konáre vyzrel zo svojich sladkých snov do skutočného sveta, zelených lučín a polí.

Pocítila velikú túžbu panovať, mať moc nad tými, čo sa jej spierajú. To vzdorovité strídža, Marišu vzala by si za slúžku, nie, za kravskú dievku a dala by jej robiť, že by sa jej navždy odnechcelo kaziť jej dobrú vôľu, ba stavať sa do cesty jej plánom. A svokru by strčila na niektorý majer do pastierne, kde by bola sama, bez dcéry a zožierala sa bezmocnou zlosťou nad svojím prázdnym, neradostným životom. Nepustila by k nej to strídža, leda na výročné sviatky. Však by tie skrotly, z tých zánovitých hláv by sa im muchy vykúrily. A Matúš bol by rád, žeby mohol byť u nich sluhom. Však by mu hrebienok spadol, naučil by sa móresom, naučil panstvu klaňať. Za všetky príkoria, poníženia, čo zakúsila od pánovitého svokra, za tie jeho pohŕdavé pohľady, za zlostné blesky jeho očí, s ktorými ju prijímal, kedykoľvek sa ukázala na tomto grunte, za všetky tie nevľúdne, odmietavé slová by sa jej chcelo pomstiť, urobiť si podnož z tejto lakotnej, neurvalej fajty, šliapať po nej, ako po tráve, čo sa nevie pred ťažkým tvrdým opätkom brániť ani bolestne zaupeť, len trpeť nemo, bezmocne.

*

Ku koncu hádky prestaly. Ako by sa bol každý tešil na blízky rozchod.

Keď sa Rudovci lúčili posledný deň pred odchodom domov so „Zelenákmi“, rozcítila sa celá rodina. Chybela iba Fraňova Vlasta s malým Frantíkom, čo od svokrovej smrti dolu do mlyna nenazrela.

— Mali by ste lepšie o Ruda dbať, Linuška — prihovorila sa mlynárka za syna. — Po Bohu je vo vašich rukách jeho zdravie. Dať pokoj zábavám, muzikám, dymu, chladnému nápoju, ponocovačkám, keď ho máte radi. Budete mi na ume či v bdení či vo snách všetci.

— Čo budem môcť, urobím, mamička, — sľubovala nevesta úprimne. — Keby len do úradu nemusel. Krčiť sa nad spisami v tom prachu a ešte toľké hodiny, to je nie pre chorľavého človeka. Ale takí ľudia nemajú uznania. Myslia, že Rudovi práca smrdí.

— Aj prácu zmôže a bude zdravý, keď bude spokojný a domasedný — napomínala ustarostená matka.

— Spokojný, spokojný! — bručal Rudo posmešne. — Človek má ženu, troje detí, v úrade plno práce a málo pláce, býva v cudzom, na poriadne liečenie nieto groší, a má byť spokojný — pozeral vyčítavo na bratov, žijúcich na otcovizni, z otcovizne. — Ani ten byt si nemôžeš vybrať, čo by ti bol zdravý, keď ti kuká bieda z očí — rozžialil sa.

— Neboj sa, bude aj lepšie, postúpiš — nezdržal sa Fraňo, aby brata neutešoval. — Budeme na vás pamätať s ovocím, zabíjačkou, len nebuď smutný.

— No, len aby, — usmial sa beľavovlasáň Rudo cez zarosený cviker.

Pani Lina vzala Marišku za obe ruky, zavrtela sa s ňou do kola, potom pritiahla si tenké biele ruky chudorľavého dievčaťa okolo pásu a pozerajúc jej veselo do očiek, spytovala sa milo:

— Musíš k nám, Mariška, prísť. Kedyže sa vyberieš? V októbri sa začne tanečný kurz, zašla by som zavše s tebou, i kamarátky by som ti našla.

— Ja neviem — vyhýbalo dievča sľubu. — Ako bude mamička chceť.

— Alebo na fašiangy, videla by si bály aj maškary.

— Na také radovánky má dosť času — rozhodla matka. — Nuž, ale na pár dní by zato mohla, na dáke divadlo lebo čo takého.

— No, tak preca — rozjasala sa pani Lina a zavrtela sa s dievčaťom znovu.

— A ty príď, keď budeš môcť! — ozval sa Matúš k bratovi.