ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Prišiel som, pán otec, — postavil sa stárok Militký sebavedome pred mlynára, jediaceho za stolom v kuchyni z malého tanierika škračky na predobed, — aby ste mi pridali.

Bol voľáky nezvyčajný. Tvár, inokedy chlpatá, pečlive vyholená, prešedivelé, dosť husté vlasy vpravo do čela zastrihnuté; i tie zamúčené, zaprášené jasnohnedé šaty sa voľáko napínaly na obstarnom chlapovi.

Ale najdivnejšie boly oči. Inokedy hľadely pred seba sklamane alebo aspoň ľahostajne, akoby chcely povedať: „Nie je ten život nič hoden, načo sa človek len trápi na tom svete??“ Teraz vyžiarovala z nich akási zvláštna sila, odhodlanie.

Mlynár vycítil zreteľne ostrý, skoro vyzývavý tón v slovách Militkého. Hlavou prelietlo mu všetko, čo zažil so stárkom za toľké roky nepríjemného, všetky jeho kúsky, zlodejstvá a klamy. Jeho ťarbavosť, lenivosť i neporiadnosť, tajne odnášané pytlíky, primnoho „rozpráškov“, utrmácané kone, s ktorými stárok u cudzích ľudí trebárs pol dňa pracoval, odbehnúc s nimi z mlyna, že ide mletie sháňať.

Najväčšmi však nenávidel Militkého preto, že kraľoval v mlyne skoro neobmedzene, robiac si všetko po svojom, nebárs dbajúc na mlynára, ktorý sa uťahoval skôr na pole a k paholkovi do stajne.

Bol by sa dávno zbavil protivného, zradného sluhu, čo mu vyrástol nad hlavu. Ale bola to ženina ďaleká rodina, nuž, nebárs si naň trúfal, vediac, že by sa to neobišlo bez dohováračiek celého skoro príbuzenstva.

I so ženou neraz o tom hovorili. Sto razy mali chuť zbaviť sa daromného protivníka. A sto razy si to rozmysleli.

— Neviem, ako by to vyzeralo, — zháčila sa mlynárka — keby sme prepustili obstarného človeka. Kto vie, či by si našiel miesto. Ešte by nás svet odsúdil.

Mlynár súhlasil so ženou, smieriac sa s tým, že úlisného chytráka nezbavia sa do smrti.

A teraz prichádza on sám k nemu, nespokojný so svojou terajšou mzdou, ako by chcel vyhrožovať: zanechám vás, ak mi nepridáte.

Mlynára zaliala zlosť.

— Ja vám mám, Militký, pridávať?! — odľahčil si. — Skôr by ste vy mali spustiť. Mletia skoro nič, roboty málo. Na mlyn skôr doplácam, ako by z neho niečo mal.

Stárok sa natiahol a pozrel na mlynára len tak s pleca. — Ja za váš začarovaný mlyn nemôžem. Dosť som sa tu zakopal cez toľké roky. To mi nikto nevynahradí. Odpoly zdarma viacej robiť nebudem. Nuž, reku, pán otec, či mi pridáte?

On sa tu zakopal. Robil tu zdarma! — zahučaly tie slová v mlynárovej hlave, ako hora pred víchrom. Akoby bol mal iba tú plácu a nie aj chovu a nedostával svoj pytlík, či uzlík múky, krúpov a inšieho každý týždeň. A keby len to, ale šudil, skrýval, odnášal ako tchor. Dobre, že mlyn dosiaľ neodniesol, paskudník. —

— Ja nič nepridám, nemôžem — odsekol mlynár ostro, rozhodne.

— Nuž, veď preto som prišiel. Lebo ak ozaj nemôžete, musel by som vám dať, pán otec, výpoveď. Človek môže aj inde šťastie skúsiť; azda si ho budú viacej vážiť.

— S Pánom Bohom! Len keď si budú. Koľkáže je výpoveď? Ani neviem. Však sa Helena podíva, koľko vám príde.

Obstarný chlap s prešedivelou kozou briadkou pozeral na mlynára nechápavo. Čo sa to tomu človeku robí?! Nie, tak si tento dnešný výstup nepredstavoval. Očakával síce, že mäkký, ústupčivý mlynár zašomre, postene si, požaluje sa na zlé časy a mrcha zárobky, ale napokon preca len povolí, vyhovie.

A on si ho trúfa odbiť bezohľadným: nepridám, nemôžem. No, počkaj, ty frfloš, však ty to obanuješ a to čoskoro!

— Myslím, že šesť týždňov, ak nie tri mesiace — ozval sa napokon. — Konečne mne je to jedno, len aby ste vy nezostali bez pomoci.

— O to sa nestrachujte — uškrnul sa mlynár. — Zostaňte si šesť týždňov alebo tri mesiace, ako chcete. Azda sa za ten čas ešte snesieme, čo?

— Azda len — objavil sa na rtoch Militkého trpký úsmev.

Starý kocúr odchádzal do svojej vyvýšenej ríše. Odchádzal akýsi zháčený, pomýlený.

Čo to má vlastne u toho mlynára ten čudný tón znamenať?! Bol to iba sprostý žart, a či to myslí naozaj, čudák voľáky?!

Ale kdeže by! Do konca výpovedi je ešte ďaleko. Ten slaboch namosúrený si to rozmyslí a bude rád, keď nepôjde. Ba možno mu aj čosi pridá. A bude zasa všetko pri starom.

Mlynár sa nevedel dočkať ženinho návratu z dojenia. Ale už poklepkávala po schodoch a kamennom pitvore drevákmi, nesúc v každej ruke poloplný šechtár. Hľadela pred seba jakosi pokorne.

Pozrúc na muža, prechodiaceho sa rezko po kuchyni, ulpela na jeho tvári so záujmom.

Lebo veď na bledých, nebárs plných lícach Matúšových zjavil sa ľahký ružový pýr; oči žiarily mu spokojným úsmevom.

— Prišlo niečo poštou? — spýtala sa.

— Nič — usmial sa mlynár. Až keď bolo mlieko preliate a ženin tázavý pohľad sa nemenil, mrkol Matúš na ňu a so slovy: „Mám ti voľačo povedať“ — pobral sa do prednej izby, necítiac sa v kuchyni dosť bezpečným pred stárkom.

Nasledovala ho trochu znepokojená. Aby tak bol zvedel o jej láske s Karolom?! Nie, nemožná vec. Karol by ju preca nezradil, nezradil ani za celý svet. Veď by tým zradil aj sám seba.

Ale za tú kratučkú chvíľu, čo utrela si do ručníka ruky a vyšla tých pár krokov hore schodíkmi do spálne, prešumelo jej hlavou desatoro iných možností, a srdce pošteklil akýsi ľahký závrat neistoty. Či by preca vedel alebo aspoň tušil niečo? Začul, vycítil niečo v ten opojný večer, keď ho ľutovali, láskajúc sa tíško v pitvore, ľutovali zobudiť chrápajúceho v kuchyni? Čo, ak precítol, učúval, čo sa robí, a potom sa už iba robil, že spí?! Lebo veď chvíľami strácali rozvahu úplne a zabúdali na celý svet.

Skoro sa namrzela sama na seba. Čo ju to zasa máta? Nesmysel! Ako by to mohol ten prostoreký Matúš zadržať tak dlho u seba?

Preca však, keď začal muž o stárkovi akoby jej bol kameň odpadol so srdca. Najradšej by si bola poskočila a pustila sa do smiechu, že sa mohla tak nabaláchať.

— Nuž, čo povieš? Dobre som ho ťal?

— Dobre — zažiarily jej oči uspokojením.

— Skoro by dal od radosti na kostol, že sa ho, potvory, strasiem.

— Ešte, že ho to samého napadlo — tešila sa mlynárka. — Mohol ísť už dávno. No, keď len pôjde aspoň teraz.

— Iste má dačo sľúbené — zamýšľal sa mlynár. — Tu dakde na okolí. Ale kde? Ktože by sa naň lakomil, na starého darmožrúta? A keď aj, bude sa museť inak oháňať, ako tuná, ohýbať, krčiť tie staré zlenivelé kosti, lebo by ho čoskoro hnali preč. Zacnie sa tomu, ej, veru, ešte zacnie za Zeleným, ale bude neskoro. Chytil som ťa, kujon starý, za slovo. Chceš zbŕzgať? Zbŕzgaj! Nepôjdem ťa s lampášom hľadať. Však ty budeš mať cestu zarúbanú, keby ťa to kedy nazad tiahlo.

*

Kšeft so žitom sa Sojkovcom nevydaril. Zrno počalo padať v cene znovu. Kým ho doviezli so stanice, išla škoda už do druhej tisícky. Ešte, že sa o to nestarali, tešiac sa z pekného obilia, akého v toľkom množstve už dávno nevideli na hromade.

— To je už žito! — chválil si mlynár. — Z toho musí byť chlieb, že bude len rozvoniavať, nie také stuchliny a zákrsky, ako tu človek od sedliakov kupuje. A ešte nechcú, obludy, ani predať. — Pôjde na ruvačky-mačky — uisťoval ženu.

Ani sa dlho na sýpke neobstálo. V mlyne sa roztočily čoskoro všetky kolá. Stárok Militký bol rád, že bude mať z čoho nahradiť, čo mu chybí. Aspoň čo mu chybí žita. S pšenicou bude už, ako bude. Zadrchle to voľáko; ak bude najhoršie, doplatí. Síce aké doplácačky?! Sľúbil by im, nenažrancom, že im to bude splácať z novej služby. Zabudlo by sa na to skoro. Alebo mu to ešte pri rozlúčke odpustia. Aby nie. Akoby on bol prvý mlynársky tovaryš, čo mu múka chybí.

Mlelo sa milé žito, mlelo. Ale ak sa ho ani tak nenáhlili zomleť, tým náhlejšie mali s rozvážačkou. Mlynár odkazoval miestnym pekárom a kramárom po svojom chlapcovi, keď išiel do školy, že má krásnu žitnú múku, koľko im má poslať. Po súsedných mestečkách vychytil sa ju rozvážať sám. Vtedy už vedel, že ju mlel zadarmo, ba že bude na nej aj čosi škodovať.

Ale už mu bolo všetko jedno. Len dáke groše sohnať chytro, bez meškania. Starosti, súra počaly sa valiť na utrápený Zelený mlyn zo všetkých strán.

Po prvom koni zdochol i druhý, veliký, ťažký, na zadok pošinutý oldenburák. Ešte, že boli dohovorení s koňským mäsiarom zo súsedného mesta a stihol mršine krv spustiť. Lebo nepomohly tej injekcie ani ovsené obklady na ľadviny. Ktoréhosi rána počal sa konisko triasť, o polhodiny sa svalil a pred samým poludním vyhodil kopytami naposledy.

Mäsiar, keď prišiel, zabohoval. Bol sa totiž podujal ozrutu liečiť a chodil sa na ňu podívať i dva-tri razy do týždňa. Vyjednal si od pána otca päťsto korún, ale iba, ak sa konisko vykýcha. A bol by bohoval ešte horšie, keby nie mäsa a kože, ktoré ho už teraz nemohly minúť. Ešte, že sa človek vie zaistiť na obe strany.

Prichodilo kupovať nový pár. A dovalilo sa toho platenia zrazu vyše práva: berný úrad súril energicky aspoň dve tisícky, sedlárovi prichodily tri stovky a za motor prichodilo doplatiť šestnásť stovák.

Ešte, že tento raz nedával mlynár na dlh, ale domáhal sa hotových. Síce, miesty aj spustil, najmä pekárom, skoro bez potreby, utisnutý na groš. Voľačo sa spieklo tej múky aj doma. Nuž, ani nie div, že nestačilo na všetko, najmä keď si paholok vybral z pláce stopädesiat korún na čižmy. Mlynárke kleply zuby naprázdno. Márne si bláhala, že vynoví trochu dcéry, beztak chodia, chúďatá, horšie než pastorkyne za macochy. Nuž, ale čo robiť?

Už dávno sa vozilo v „Zelenom“ na nových koňoch, ba sedlový už aj okrivel na ľavú nohu, — paholok voľáko priprudko s nimi sbehol dolu brehom… keď sa mlynárovci rozpomínali, sediac v kuchyni pri odpoludňajšej káve v nedeľu, na čo tie peniaze, čo za ten vagón utŕžili, vlastne išly.

— Padlo to žito a poriadne — skoro o päť tisícok, — zavzdychol si mlynár. — Nuž, ale kto to mohol vtedy tušiť?

— Veru, sú to skoky, keď to obilie začne váľať na tej burze kotrmelce! — divila sa mlynárka ten deň už azda desiaty raz. — Človek sa mozolí na koruny, a zrno ti skáče po tisíckach.

— Nuž, ale pomôcť sme si preca len pomohli — uspokojoval sa mlynár. — Čo by si ja len bol bez toho žita počal?! Kde by boly kone, odkiaľ na dane, na účty? Človeku si už prichodilo zúfať.

— Keby len nebola toľká dlžoba pribudla! Odkiaľže to budeme splácať? — robila si starosti mlynárka.

— Len mi zasa začínaj! — okríkol mlynár ženu. — Ďakuj Bohu, že je nie horšie. Ja si ani neviem predstaviť, čo by sme boli bez toho žita robili. Kone fuč, platenia na všetky strany, a znikade nič, ani sa hnúť, človeče hriešny. A takto sme preca len ako-tak na poriadku. A Karol je dobrý, má uznanie, počká.

— Keby nám bol radšej hotové požičal! — zažialila mlynárka. — Bol by teraz dlh o koľko menší. Iba čo sa iná robota meškala pre to žito.

— Daj pokoj, smokna! Azda mohol Karol vyňuchať, že to zrno poletí? Škoda sa stala, už je darmo. Ale ako sletelo dolu, tak to mohlo ísť naopak, a tej polpiatej tisícky by sme boli zarobili. Len trošku toho šťastia mať, čo ho nemáme.

*

Stárok Militký sa sklamal. Päť týždňov utieklo ako voda, šiesty sa chýlil ku koncu.

Ale o tom, aby stárok zostal, mlynár ani slova. Militký nelenil. Počal sa ponúkať na všetky strany. Ale netriafalo sa mu nič. Až sa ktoréhosi dňa dozvedel, že hľadajú stárka do mlyna na samote pri Tábore.

Najbližšiu nedeľu sa ta zaviezol. Mlynár bol síce brucháč, vyzeral zazobaný chlap, ale aj prísny, morózny. Zmeral si príchodzieho hrdo, hovoril s ním iba tak s pleca. Nezabudol mu vytýkať, že je do mlyna pristarý. Ba neokúňal sa vysloviť ani podozrenie, že stárok na doterajšom mieste asi nebárs vyhovuje.

— Možno by vás i vzal, — obrátil sa napokon, — ale mnoho by vám nemohol dať. Museli by ste sa zjednať.

Prijali ho iba tak, že bude robiť aj žena. Vraj, variť pre nich dvoch, ostatnú mlynársku chasu a gazdovskú čeľaď.

A gazdovstvo bolo veľké. Hotový majer.

Keď sa vrátil domov s dvoma závdavky, hneď to oslavovali. Militká vyvárala a vypekala, akoby mali sláviť prinajmenej striebornú svadbu.

Ale veselá vôľa netrvala dlho. Militký robil posledné dni na Zelenom neobyčajne horlivo. Akoby sa chcel obzvláštne preukázať. Akoby bol na próbu a od nej záviselo, či ho prijmú na stálo.

Čím väčšmi sa blížila hodina rozlúčky, tým ťažšie počínal sa smierovať so svojím odchodom.

Už sa skoro vžíval do myšlienky, že musí prísť obrat, čo priam v poslednej chvíli, ako zázrakom. Matúš Sojka nahliadne, že sa prenáhlil. Keď príde na lúčenie, chytí ho za obe ruky:

— Militký, Militký, čo vás to napadá?! Akože by ste nás mali tak nechať? nás i celé svoje dielo? Musíte zostať.

Ešte sa ho budú prosiť, blázonkovia. Mali by preca vedeť, že ostane, ostane rád. Stačí mu jediné vľúdne slovo. Vďačne bude vracať dvojnásobný závdavok, len keď bude môcť panovať naďalej v tej svojej bielej, zamúčenej ríši.

A prišla rozlúčka. Tichá, triezva a krátka. Priali si navzájom mnoho šťastia a podávali si ruky, akoby sa boli znali od dákych štrnástich dní, nie od toľkých rokov. Ani ho nevyšli aspoň len za bránu vyprevadiť. A nezavolali za ním, nevybehli, ako to do poslednej chvíľky očakával.

Nie čudo, že voľáko zhorkol, zatrpkol, zanevrel na celý Zelený mlyn a nespomenul ho od tých čias po dobrom.

A keď sa prevážali k Táboru na nové miesto, zablysly Militkému zavše mdlé, ospalé oči, a ruka zahrozila do diaľky;

— No, počkajte, vy mantragy nevďačné, vy budete ešte banovať! Budete vy čoskoro u konca so svojou mlynárčinou a budete sa ma ešte prosiť.

— Že sa ti chce mysleť na potvory! — chlácholila ho žena.

— Ale sa ma, bohu otcu prisahám, nedoprosíte! — zastrájal sa.

*

Pani Helena sa chvíľami povážlive zamýšľala pri svojej všednej práci.

V kuchyni zaškvrčalo niečo na sporáku, z mlynice dorážal hukot rozbehnutých strojov, zo dvora ozval sa psí štekot, zagágaly husi alebo zakikiríkal kohút. Prišly zo školy deti a naobedujúc sa, vracaly sa nazad alebo rozbehly na lúku za kamarátkami. Muž spomínal, čo mele a čo bude mleť, posudzoval oziminy a ponosoval sa na myši, že ich je primnoho, polia samá myšia diera. Ale to všetko púšťala si mlynárka jedným uchom dnu, druhým von. Zahučalo jej zavše v ušiach, aby už v druhej chvíli zabudla na všetko.

Myslela na blaženú chvíľu v pitvore potme, keď muž chrápal v kuchyni na lavici. Dosiaľ cítila vrelé, plné pery Karolove prisaté na svoje, cítila jeho horúci dych i vášnivé slová, čo jej šepkal do ucha. A bolo jej tak bôľne, že pitvor bol chladný a pustý a veliká lesklá odstredivka svietila do neho tak necitne, neľútostne.

Keď vychádzala v drevákoch do stajne a vracala sa od kráv alebo z chlievov od hydiny, chcelo sa jej skoro veriť, že vo dverách kuchyne vztýči sa proti nej mohutná postava Karolova, zaliata svetlom, predierajúcim sa cez veľké kuchynské okno. Klopila oči a dvíhala ich až v kuchyni váhavo, aby si predčasnou zvedavosťou nezaplašila sladkú vidinu.

Ale keď zatajujúc v očakávaní dych zodvihla hlavu a roztvorila oči dokorán, stiahly sa sklamané zasa. Lebo veď zjavil sa im iba syn, učiaci sa postojačky z knihy, položenej na biely spodok okna, alebo štetinatá tvár drobného dobráka Matúša, zabraného do upískaných, nadrapnutých lajstrov a účtov, alebo čakajúceho, že mu predloží niečo jesť.

Také dojmy ju iba vyrušovaly zo sladkého snenia. Svojou cítila sa iba v maštali pri dojení alebo v bočnej izbe, kde roztváral sa pred ňou rybník a zelený chodník, strácajúci sa medzi stromovím na vysokej hrádzi. Preberajúc jablká alebo prevliekajúc periny, či upratujúc, počala sa zamýšľať, ako už od rokov nie, nad svojím osudom. Cítila znovu a znovu mocné kúzlo, čo ovialo ju po toľkých šedých rokoch každodenných trampôt a jednotvárností. Bolo jej, ako by boly odrazu ožily vody, obklopujúce mlyn zo troch strán a počaly hučať, žblnkotať a šumeť celkom inak, než predtým. Puky na stromoch a kríkoch nalievajú sa novými šťavami, zem vlhne a počína divne rozvoniavať. Zdiaľky zašveholí vtáča, a vzduchom nesie sa závan niečoho tajomne opojného, velikého, čo ešte len príde. A keď prišiel súmrak a počalo sa zotmievať, omamne sladké tuchy pani Heleny rástly, zosilnievaly.

Bolo jej, akoby jej život mal onedlho dospeť k vyvrcholeniu. Sama sebe zdala sa iná, nová, neznáma a divná, idúca v ústrety niečomu neobyčajnému. Chvíľami pochytila ju akási nežná túžba poláskať sa s deťmi, pokrižovať ich a pobozkať na čelá, sovreť ešte raz v teplú materinskú náruč, pritúliť k rodičovskému srdcu. Nie, že by pomýšľala na odchod, na rozlúčku, ale akoby tušila, že už nikdy nebude sa im javiť dlho tým, čím teraz.

Zavše nadišly ju myšlienky trapné, mučivé a vtískaly jej v bielostné čelo z ľahúčkych, prelietavých mráčkov akúsi pečať mučenice lásky. Tušila, že blíži sa pre ňu zázračne veliké opojné šťastie, že roztvorí sa pred jej blúznivými očami čudesný zázrak, ktorého svetlo musí stačiť jej i v diaľnom matnom záblesku na ďalšiu cestu životom. Ale vyciťovala už vopred, že vrcholy blaha, bezodné krútňavy závratných slastí budú vykúpené i chvíľami tajných bôľov materinského srdca, že časom zacnie sa jej mocne, bolestne za nejedným drobným teplým kúzlom jej doterajšieho života.

Cítila, že vlny osudu nesú ju niekam, ako podmytý, podomletý a divokým vírom strhnutý kus sihotnej pažite i s korienkami a prsťou, nesú ju mocne, neodolateľne. Chvíľami chcelo sa jej zaplakať, zobjímať všetko okolo seba, vytúžiť sa, inokedy zasa kľačať s rukami sopätými k modlitbe a tak posilňovať sa k sladkobôľnej púti, čo ju očakáva.

A zavše pocítila zasa, jakoby tajomným závanom celý vesmír rozvlnievajúcich predjarných vetrov, akúsi búrlivú túžbu povyskočiť radostne vo svojej izbenej osamelosti alebo rozbehnúť sa znovuzrodená v sviežu mladicu do sadu alebo k rieke, zavýsknuť si od srdca a rozovreť roztúžené ramená, akoby sa chcely rozdeliť s prebytkom svojho šťastia s polsvetom.

V taký čas zaplašovala od seba hravo tmavé roje neveselých myšlienok, mihotavých a dotieravých jako drobné mušky nad vodou. Čo bude so sestrou Betty?! Nič zlého, však sa to všetko ukáže. Nie, Karol ju neukrivdí. Ona sama by to nedopustila. A čo s mužom a s deťmi?! Nie, nesmie byť mnoho bôľu, žiaľu. Deti pôjdu za rodičom, kam ich srdce potiahne. Nebude smútku, horkosti, bude iba túžba, úsmevy blaha, bude iba láska.

Kam smeruje, kam povedie ju Karol? Prečo nepíše, prečo sa neukazuje?! vtieraly sa jej znovu a znovu znepokojivé otázky.

Ale keď si sprítomnila jeho pohľady, objatia a slová, prestávala o ňom pochybovať.

Nie, to je nie naivný, roztúžený snilko, večne vzdychajúci, váhavý, slabošský. Karol je muž činu, pevný, odhodlaný. Písať ľúbostné listy — ach, boly by jej tak sladké a drahé — ale jemu by ich písať azda ani nepristalo. Taký človek musí videť, musí mať svoju lásku v náručí. I keď na ňu myslí vzdialený, i vtedy ho to popoháňa k činom, k novým víťazným bojom o chlieb, o majetok.

Až keď utekaly týždne, utekaly mesiace, zasvietily do šedomodravého hmlistého omaru, čo obklopoval a unášal pani Helenu v akýsi iný, rajský svet, zasvietily triezve biele lúče pochýb a výčitiek.

Čo to má byť?! Čo ten človek smýšľa? Naposledy aby sa mu to bolo všetko vykúrilo z hlavy?! Počínala rozoberať v mysli švagrovu povahu, vlastnosti. Je to sveták, u ktorého ten bozk alebo objatie nič neznamená? Možno, že si ten zbohatlý švihák málokedy zabudne dopriať rozveselenia v lákavých nočných miestnostiach hlavného mesta, najmä keď tak neočakávane zarobí na burze. Spoločnosť na také veci sa medzi ľudmi, čo ľahko zarábajú, ľahko najde, ba takí kocúri maškrtní svedú ešte i toho, kto by nechcel.

Ale preca nie. Heš! heš! zaplašovala z mysli otravné upodozrievačky, čo by jej boly chcely sať červenú horúcu krv srdca, jako v letný deň na rieke kupačovi dotieravé ovady. Nie, Karol je ešte nie žiaden sveták. Iba si na neho zahráva. Hovorí o zhýralosti bohatého sveta, ako by bol do všetkého zasvätený, akoby sám plával v kalnom prúde nízkych rozkoší. A hanbí sa priznať, že sám opovrhuje takými rozkošníkmi najväčšmi. Ale čo, ak má v Prahe ozajstnú lásku?! Ak sa tam zaľúbil do dákej vnadnej roztomilej vdovy, čo ho upútala, zaujala, podmanila si ho a drží ho v zajatí?!

Mlynárka rozpomínala sa na Karlove pohyby a počala ich posudzovať. Je to skúsený galán a či človek so srdcom dosiaľ rýdzim, úprimným, unudený sveták, čo by chcel trochu zmeny, osvieženia, a či zahorel láskou opravdovou, ktorej možno uveriť?!

Akokoľvek vec uvažovala, uznávala, že je to preca len niečo vyššieho, nadzemského, čo schvátilo ich vo svoje vrúcné blaživé objatie. Nie, Karol sa do toho nepustil s nejakým rozmyslom, vyrátanosťou.

Nie, ten človek ju nemôže klamať, ten sa nevie pretvarovať, Karol ju ľúbi každým prudkým tlkotom svojej prudkej krvi, všetkou vrúcnosťou svojej silnej duše.

Ba ešte väčší objav, ešte mohutnejší záchvev blaha počal plniť slasťou a zadosťučinením jej rozvlnenú dušu. Nie, Karol ju miluje, upokojovala sa napokon, zbožňuje ju už dávno, dlhé roky. Premáhal, dusil v sebe všemožne ten búrlivý cit, bojoval hrdinsky sám so sebou, hľadajúc toľké časy zabudnutie v práci, podnikaní, v bojoch s konkurentmi, v odvážnych špekuláciach.

Aby to bol všetko podnikal i k vôli nej, aby predovšetkým pre ňu?! Aby to bol celé roky vstával ráno k novým činom a ulíhal večer zmorený, ustarostený, s túžbou a nádejou v srdci: predstúpiť jedného dňa, keď už dosť nashŕňal toho zlata, predstúpiť pred ňu a vystreť túžobne tie silné, oceľové ramená: — Helén, drahá, jediná Helén, buď moja, lebo veď bez teba nemá smyslu môj znoj, nemá cieľa, obsahu moje žitie!

V pamäti vynoril sa jej zrazu obraz z jej pobytu u vydatej sestry Betty. — Vstupovala — bolo už biele ráno, ba jakoby boly zajasaly na podlahe izby prvé slnečné lúče, vstupovala do izby pre umývadlo, aby vymenila v ňom vodu. Sestra Betty varila už a riadila deti v kuchyni. Ako vchádzala, zočila švagra Karola, sediaceho na peľasti postele a naťahujúceho si ponožky na nohy, belejúce sa v gatiach.

Zháčila sa a cúvla, sklopiac cudne oči a nevediac, čo robiť. Ale Karol vtiahol sa bleskurýchle pod perinu, zrejme sám zahanbený. Vošla pokojne pre umývadlo. Až keď sa vrátila s ním, naplneným vodou, odvážila sa zdvihnúť oči, čo sa stretly s Karlovými. Zadívaly sa na seba so záujmom a sympatiami v srdci, on ako by jej ďakoval vďačným pohľadom za službu a chcel ju pozdraviť: „Vítam vás, švagriná, dobré ráno!“ Jej oči ďakovaly zasa jemu, že sa tak chytro vtiahol a usporil jej rozpaky.

To sa jej zdalo vtedy, rozpomínala sa. Dnes vedela o tom stretnutí dvoch párov očí viac. Pocítila skoro istotu, že už vtedy tie dva páry očí povedaly si: „Páčite sa mi.“

A čo bolo potom? Vyhasla ľúbosť prv, než skrsla, bol by Karol zabudol navždy na to biele sviatočné ráno a nerozpomenul sa nikdy?

Sotva — uspokojovala sa. Iba ak dusil v sebe horúce city, premáhal sa, skrýval. Veď teplo jeho srdca pocítila — aspoň teraz si toho bola vedomá — v každom jeho srdečnom švagrovskom objatí.

Čo citu, nežnosti, lásky bolo v tých objatiach! Čo kúzla, vône v púhych rozpomienkach!

Karol je dosiaľ statný chlapík ako struna. Len škoda, že toľko pelu krásy sotrel s jej tvári čas — počalo jej byť ľúto.

Zadívala sa vše do zrkadla v druhej izbe. Tvár väčšia, plnšia, ale mäkšia, odulejšia. Nemá už niekdajšej foremnosti, ani farby. I tie oči akoby boly už hodne stratily zo svojho niekdajšieho lesku a ohňa. Rozšírily sa poznaním, životnými sklamaniami a bôľmi, zredly, zvodnately tvrdým, tupým životom. Do preriedlych čiernych, kedysi lesklých havraních kaderí, vkráda sa prvý srieň.

Vlastný jej obraz plnil ju melancholiou. Zatúžila, ach, zatúžila tak vrúcne za svojou niekdajšou krásou, ktorej matný odraz vídava na vybledlej zarámovanej fotografii nad mužovou nočnou skriňou. Aký je to v tej anjelsky bielej, plnej pružnej tvári kúzelný úsmev! Ako by žiaril na diaľku jako nejaké neuhasínajúce svetlo! Chcelo by sa jej ešte raz v živote tak na Karola zadívať, ako tam tá na obraze, nie, ešte krajšie, kúzelnejšie, chcela by zazreť, ako sa roztápa, ako vrúcnie jeho pohľad, ako otvárajú sa čo raz väčšmi udivené oči, ako sa klopia k zemi akoby zasiahnuté bleskom, užaslé nad skvelou vidinou jej nadzemskej krásy, mužné kolená sa podlamujú a skláňajú pred ňou v obdive a chvejúce sa pery šepcú slová nekonečného obdivu, zbožňovania!

*

— Helena! — trhla sebou, začujúc mrzutý hlas mužov, a popošla nabok od zrkadla.

— Čo chceš ? — našla svoj prirodzený altový hlas, poberajúc sa von z izby. Ale bolo jej, akoby ju ktosi strhol na zem s iného, krajšieho sveta.

S mužom srazila sa až v pitvore.

— Človek sa na ňu navyvoláva a ona sa neozve — hundral. —

*

Ako zavialy prvé jarné vetry, pocítil Karol Máčalka v duši divný nepokoj. Bolo mu, ako by ho čosi vyrvalo z pôdy, v ktorej kotvil, a podchytilo za krídla, ženúc ho jako dlhonohého vtáka ta do kraja, za hory, doly, ďaleko, ta, kde brunátnie obzor.

Vychytil sa zasa do Prahy na burzu.

Precítajúca príroda, čo vkrádala sa mu okny železničného vozňa do čudesne omladlej duše, zaplašila čoskoro jeho mamonárske úmysly.

Do srdca vkradla sa túžba za bielolícou hnedookou černovláskou.

Vysadol vo Vadoviciach, ale naschvál skoro až posledný, len práve aby vo vlaku neuviazol. Skrsla v ňom obava, že by si svet mohol začať všímať jeho častých zachádzok do Zeleného mlyna. Vyhrnul si golier na svrchníku, zatlačil klobúk do očí a odvracal hlavu na stranu, kráčajúc popred stanicu a potom ďalej medzi koľajnicami.

Dva zalesnené tmavé vrchy, strážiace vchod do doliny, zamračily sa na prišelca výhražne.

Čo, ak vysadol z vlaku márne?… Mlyn najde plný sveta, s dráždivou černookaňou nebude môcť stratiť ani slovíčka. Čo, ak švarnú mlynárku najde ochladnutú, odcudzenú, hľadiacu naň s údivom, že sa mu dosiaľ nevykúrilo z hlavy trochu toho neškodného milkovania? I to bolo už tak dávno — z jej znovu a znovu zvlnenej, divne roztekajúcej sa duše vybledla akiste posledná mdlá rozpomienka na ich prvé milenecké bozky a roztúžené objímania.

Iba on sa zmenil, sám seba nepoznával.

Nevedel zabudnúť na bielolícu, pružnú, kyprú černookaňu. Nie a nie zabudnúť na kúzelný jesenný večer, na tých pár dráždivých chvíľ v hlbokej tme mlynského pitvora, na tlmené vášnivé šepoty, hľadanie sa roztúžených, nenásytnych očí a na vzrušujúce sladké dotyky v hlbokom tichu medzi horami, ktoré nerušil ani jednotvárny spokojný chrapot mlynára, rozvaleného vedľa v kuchyni na dlhej drevenej lavici, ani blízkosť detí, spiacich v druhej izbe, vystrčenej proti samému brehu nad hučiacimi vodami.

Ako sa mohol dať tak navnadiť, dať so sebou zahrávať ako hlúpy, neskúsený chlapec, čo sa stal chvíľkovou korisťou necitnej rozmarnej kokety? —

Čo ho to dohnalo sem dnes v tieto miesta jeho sladkej muky a poníženia?! Len-len že nezaváhal a neobrátil sa.

Ale ako zašumela mu pod nohami lesknúca sa skulinami švelerov spenená mlynská rieka a ovial ho tajomný svieži chlad, počalo ho to pudiť silou neodolateľnou, že sbehol s trati po stupajoch čerstvo ako mladý srnec do sviežej zelene.

V mlynskom sade zjavil sa, dojdúc zadnými dvierci, ako duch. Priblížiac sa k domu, obišiel pravý roh a pritlačil hlavu k oknu na bočnej izbe.

Za sklom zjavila sa mu biela Helenina tvár, celá vyjavená od údivu. Hneď však zmizla.

Čo to? — zháčil sa — či azda prichádza v nevhodný čas?

Zaváhal však iba na okamžik. V roztvorenom druhom okne prvej izby objavila sa totiž veľká rozčesaná hlava Helenina. Usmievala sa naň vľúdne. — Čo ťa to napadlo — ešte by ťa tam bol mohol zazreť dakto z chasy!

Ďakoval jej vďačným pohľadom za opatrnosť. — Kde je Matúš? — zašeptal, prikročiac celkom k oknu.

Zapálila sa trochu. — S paholkom na poli.

— Na ktorom? — vyrazil zo seba dychtivo.

— Tam nad mostom.

— A deti?

— V škole — zašeptala tichúčko.

Dlhé riasnaté mihalnice sa zdvihly, zamatové hnedé oči pozrely na zvedavca tázavo. Hneď sa však i sklopily, akoby srazené čudným pohľadom neočakávaného hosťa.

Zvietil okolo seba a zachytiac sa jednou rukou hrany, vyskočil do okna.

Odskočila jako poplašená. Tak divne, hrozivo vyzerala tá mohutná postava, čo zjavila sa v tej výške počapky, jako ťažký mrak, zatienivší izbu. — Čo to stváraš?! — dohovárala mu.

Spúšťal sa dlhými nohami opatrne na prsty. Pokročil za ňou, že ju schváti do náručia. Ale uskočila bystro až ku dverám a vyčítajúc mu z očí nový skok, otvorila zľahka dvere za sebou a zmizla za nimi.

Vletel za ňou po prstoch.

Stála oprená rukou o podlhovastú úzku skriňu na bielizeň, hotová k ďalším záchranným skokom.

Zavrel za sebou opatrne dvere. Chvíľku učúval. Ale nezačul nič podozrivého, iba stroje, čo hrmotily a temno hučala voda, rútiaca sa na mlynské kolo.

Zastali proti sebe, zmeriavajúc sa blýskavými očami.

Pokročil k nej pevne, odhodlane. Jednou rukou pritúlil ju k sebe. Dvoma teplými telami šľahlo to ako elektrický prúd.

— Daj pokoj, Karol, prosím ťa! — zavzdychala slabošsky, vinúc sa k milencovi dychtivo, šeptala a privierala oči, prehýbajúc a skrúcajúc sa celá pod návalom bozkov, čo sa jej vpíjaly do vysadlých zarudlých pier, do nervov, do rozbúrenej krvi.

— Si moja, Helén, moja naveky! — vyrážal zo seba tíško, trhano, okúzlený vášnivými dotykmi teplých, chvejúcich sa a zosínievajúcich rtov, pružných hebkých pŕs a omamnou vôňou dlhých bujných vlasov, štekliacich a chladiacich mu rozpálené líca.

Počali sa zachvievať rozkošou a prisatí k sebe, ovinutí, zapletení, rútili sa bezmocne do závratnej priepasti blaha.

Karolovi zatmelo sa v očiach. Nad tichým kamenným kútom, vklineným do tajomného stredu čudesnej vodnej ríše, zhučaly zo všetkých strán vody, zjačaly divoko a výstražne, až zatmelo sa v oknách. Vzbúrené vlny, vyšľahnúc k nebesiam, počaly sa rútiť zo svojej oblačnej výšky s ohlušujúcim hukotom do závratných priepastných hlbín, peniac sa a lámajúc.

A naraz bolo mu, ako by sa kotúľal v detinskej nezbednosti dolu vŕškom, zlátený slnečnými lúčami, dolu do doliny na zelenú pažiť, skoro strácajúc vedomie, necítiac, kam padá, či vo vodnú hlbinu, priepasť v lone vŕšku, či odráža sa o zelený breh ako lopta. Precítal, zaliaty ohromnou teplou vlnou slasti a roztvárajúc oči na široko, vnímal, obostrený akýmisi ružovými parami, vnímal omamný zázrak, že celý ten čarovný svet so závratne strmým vŕškom, zelenou lučinou a slnečným jasom zmenil sa mu akýmsi kúzlom v bielostné voňavé, pôvabne zvlnené, drahé ženské telo, chvejúce sa blahom a rozkošou.

*

Šialene prudký príval životnej sily vymŕštil ho do výšky. Zastal si, skypelý energiou a sebavedomím, v obloku, dívajúc sa na utešené horské panoráma.

Ale už i klesol nazad v hlbinu a zajala ho i s celým jeho nebotyčným vzletom tmavá, úzka izba.

— Ježiši Kriste, smiluj sa! — Čo sa to so mnou nešťastnou robí?! — zaupela Helena, klesajúc k zemi a s námahou zdvíhajúc sa na kolená.

Zúfale bolestné zvuky odrazily sa o mohutné čierne trámy povaly divoko, beznádejne.

Zachytávajúc sa peľasti, vstávala pani Helena na nohy. Na chvíľku akoby bola skamenela zúfalstvom a hrôzou v soľný stĺp. Hneď však ožila znovu, zalomila prudko rukami. Bezvládne ramená odkväcly jej, naklonenej napred, až na kolená. Tak zastala tam ako Eva, vyhnaná z raja, so zrakom sklopeným; bujné prúdy havraních vlasov zahaľovaly jej hanblivú tvár i belosťou svietiace prsia a život.

— Bože, Bože, ja sa zblázniem! — zaupela akýmsi dutým hlbokým hlasom. — Ja to neprežijem.

Karol Máčalka šklbol sebou hrôzou, akoby sa nad ním rúcala obloha a pod nohami rozzavila sa mu ozrutná priepasť. Ešte okamih, zapraštia hluché temné kúty a vyrútia sa naň všetci zlí duchovia týchto začarovaných končín.

Ale hneď zas pocítil čudesný príliv síl. Vypäl sa smelo, cítiac sa nadľudským obrom. Nech sa stane, čo chce. Nech príde švagor trebárs v čele celej ozbrojenej mlynskej chasy a vrútia sa sem, krvilačne zazerajúc, vyvrátenými dvermi. Rozdrtí ich jediným buchnutím pästí, roztrhá, rozmliaždi ako kŕdeľ hadov, svíjajúcich sa a sypiacich vo svojom bezmocnom hneve.

Na chvíľu akosi stratil smysel pre čas i nebezpečenstvo, čo mu hrozí. Popošiel strmo, no, bez chvatu k Helene, pohrúženej práve do usedavého plaču. Privinul ju k sebe jako mocný kôl tenučký, vetry ohýbaný štiepok. Slzy v tvári vysušil jej teplými bozkami, hladiac ju druhou rukou nežne jako starostlivý rodič dieťa. V tej chvíli bol si istý, že sa im nič nemôže stať, nemôže im ublížiť svet. Prekvapiť ich tak Matúš, pritúli ju k sebe ešte mocnejšie a ozve sa pokojne, sebavedome:

— Čo chceš, čo na nás hľadíš? — My sme svoji a svoji budeme naveky. — A bez ostychu odniesol by si ju trebárs pred očami celého domu, celého kraja.

Nablízku však neozval sa ani jediný ľudský krok. Obe izby plnilo dusné ťažké ticho, aké predchádza každému novému výkyvu osudu.

— Čo ti je, duša, čo plačeš? — privinul černovlásku k sebe znovu.

Nepomáhalo. — Bože, Bože, čoho som sa to, hriešna, dopustila! — zahorekovala celá bezútešná.

— Čo to vravíš, čo sa tak trápiš?! — chlácholil ju. — Aký hriech? Žiaden hriech. Ľúbosť nemôže byť pred Bohom žiadnym hriechom, — uisťoval odhodlane.

— Je, Karol, je, — nechcela sa dať upokojiť. — Nemalo sa to stať. Mám muža, deti. — Zdvihla na neho ubolený pohľad.

— Ja ich mám tiež — odporoval jej. — Môžeme my za to, že sa máme radi? — hľadel rozptýliť mučivé výčitky jej svedomia. —

— Ach, akože sa len podívam do očí tým deťom, chudiatkam nevinným, čo ma tak rady majú?! — ozval sa plač znovu.

— Budú ťa mať rady vždy — vyrazil zo seba s námahou.

— I podstúpiť musíme dačo, pre svoju veľkú lásku — dodal po chvíli, nejak sa zamýšľajúc.

Ešte raz ju privinul k sebe.

— Nič sa neboj, všetko bude dobre — chlácholil, zahrievajúc ju pohľadom.

Spamätávala sa k životu, zapletávajúc si konečne po čudnej prestávke rozpustené bujné prúdy havraních vlasov.

Až teraz si ju trúfal zanechať. Vystrel ramená a zasa ich stiahol. V oku zablysla mu stará sebadôvera. Ba ešte silnejším, istejším sa cítil.

— Idem za Matúšom — lúčil sa s Helenou, odchádzajúc pevnými kroky cez prednú izbu do sviežej zelene, zaliatej slnečnými lúčmi.