ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Lipove pod vysokou zalesnenou stráňou vstávali dnes včas. Mlynárka Barbora Malinová, statná barnuša, sotva niečo na seba pohádzala, vošla do dievčenskej komory. — Vlasta, Ľuda, vstávať! Práca nás čaká. Popoludní ideme do Zeleného. — Ale zato nesháňala rozospalé dcéry s loža. S nežnou materinskou láskou zadívala sa na postele, na bledú, útlu černovlasú hlavičku i na plnšiu, ružovolícu, obrúbenú neposlušnými tmavogaštanovými vlasy, čo sa vypletaly z bujných vrkočov a strapatily vo svojej mladej samopaši. —

Mladé dievčenské telá sebou pohly, prezrádzajúc mimovoľne, že počuly materino budenie. Malinka nevedela, či dcéry boly už precítly a či ich vyrušila z najkrajšieho snenia sama. Skoro jej prišlo ľúto, že ich vyrušila zo sladkého odpočinku. Lebo veď v Lipove nebolo už hodno ani vstávať. Nad neveľkým mlynom v úžľabine, čo sa opieral skoro o samú vysokú stínnu zalesnenú stráň, krúžili čierni havrani. — Nad hnedým domcom, žmurkajúcim, malými, zelenorámovanými okny jakosi ospalo do kraja, visely temné mračná ťažkých starostí. Každý nový deň mohol priniesť iba nový kríž, čerstvý bôľ, nový účet, vyhrážky, poslov s nešetrnými, urážlivými odkazy, exekútora alebo starých mlečov, domáhajúcich sa netrpezlive a nevynalezavými slovami svojej múky alebo zrna, čo bolo beztak už dávna predané či zjedené a vracať nebolo z čoho.

V mlyne sa mlelo už iba kedy-tedy. Musel sa naďapiť mleč z odľahlejšej dediny, ktorému dosiaľ nezavadila o uši znepokojivá zvesť o nešťastí, rútiacom sa rok za rokom na mlynček, učupený na úpätí vysokej stráne. Alebo to musel byť niekto z daktorej blízkej osady, čo mal súru a nechcelo sa mu chodiť do mlyna ďaleko. Ale taký mleč sa len daromne hádal o mýto a čakal si na múku. Tmolil sa zbytočne okolo stolíc a pytlíkov, zavadzajúc mládkovi viac než to bolo hodno. Lebo veď taký posledný Mohykán medzi lipovskými mlečmi toho na svojom fúriku alebo káre mnoho nedoviezol. —

Mládok sa už beztak dávno motal viac okolo gazdovstva, než na mlynici. Ba vlastne ako ktorý, lebo veď dlhší čas v zanedbanom mlyne beztak máloktorý vydržal. Menili sa skoro každých štrnásť dní. Zunovaná Malinka síce už ani nerátala, ale i tak vedela veľmi dobre, že na tých tovaryšov, čo i chodia do poľa a okúňajú sa po maštali, vlastne iba dopláca. Jeden nechcel ráno vstávať, druhý chodil neskoro spať, vracajúc sa až kedy netedy z večnej túlačky. A s jedným jej nebodaj zmizla veľká vozová reťaz, čo visela pod kôlňou. Aspoň po jeho odchode — sám dal výpoveď — ju márne hľadala, keď nový mládok zapriahal, aby šiel sháňať melivo po okolitých dedinách. Terajší mládok náhodou bol na zanedbaný, zapustnutý Lipov až pridobrý. Šatil sa ani dáky mestský fičúr. Nenadarmo prišiel rovno z Prahy, kde bol robil v Staromestských mlynoch. Žartoval, že prišiel „zmeniť luft“, že ho to vo veľkom meste už omrzelo. Do krčmy nechodí, so ženskou ho nevidno; trebárs bol v Lipove už tretí týždeň. Z dediny vyhrabal u dakoho pár starých knižiek a kalendárov, tie čítava v nedeľu a po večeroch. Ale Malinka bola jednako presvedčená, že Lojzo neodišiel z Prahy do tohoto zapadlého kúta zo žartu, ani z pasie, ale z musu. Netrúfala si však doň znovu dodievať, aby z neho vytiahla, prečo vlastne opustil ten opojný šum a ruch, oslnivé svetlá veľmesta. Cítila pred ním — sama nevedela, prečo — akosi viac rešpektu, než ku ktorémukoľvek z mládkov, čo sa ich premlelo za tých vyše triciatich rokov, odkedy gazduje v Lipove. Cítila k nemu rešpekt, ale i dôveru, trebárs verila, že tajomstvo Lojzovej osoby ešte len vyjde ktoréhosi dňa najavo.

Matka sa už bola dávno vrátila do kuchyne, zarobila cesto na buchty, naškriabala zemiakov, vybehla so dva razy na dvor i pred dom na cestu vyzerať chalupnicu Mrvovú, či ešte nejde. Starú ženu si bola totiž zaistila na dnešok, že jej dozre na dom, kým bude preč s dcérami. Bol by síce dozrel i Lojzo sám. Ale kto ho vie, čo v takom šuhajcovi drieme. — Čo, keby tak odišiel na hodinu-dve do dediny na shovorku k četníkom alebo k stolárovi, čo si od neho knižky požičiava, alebo po obede, keď ony odídu, vyšiel si na šopu, natiahol sa tam na voňavé seno a zaspal, ako to už raz urobil? Čo sa ho vtedy nahľadaly!

Vyzerala starú chalupnicu, s ktorou sa znala už pekné roky a volávala ju k sebe pomáhať i radievala sa s ňou ako s dôvernicou. Volávala najmä od tých čias, čo odišla — bude tomu už s rok — z Lipova slúžka, odišla pred biedou a nedostatkom, veď ju len horko ťažko vládali vyplatiť, aj to len tak, že prijala za čiastku platu, čo jej prichodil, červenú granátovú brošňu, korále okolo hrdla a pár ešte pekných belasých atlasových črievic, čo ich nosievala Vlastička na bály. Ale stará Mrvová, chudera, už nebárs vládala zastávať slúžku, čo i len zčiastky. Vše jej noha stŕpla, že skoro odpadla, inokedy zasa celá sa zadychčala, keď sa jej tak prišlo za niečim zohnúť. Ani ju nemalo u schudobnelej vdovy dohromady čo tak lákať. Chova bola slabá. Nebolo priam z čoho vypekať a vysmážať, ba ani tá kávička už tak nevoňala, ako voľakedy, a počerný jačmenný chlieb tiež nechutil ani zďaleka tak, ako dakedajší hrozienkový koláč, zarábaný na mlieku a vajciach… I prestala chodiť robiť do Malinov. Ale zato bola im preca vítaná, keď k nim kedy tedy zašla rozpomínať sa na staré dobré časy, čo sa akosi nechcú vrátiť, poľutovať tie dobré, milé slečinky, čo sa musia s prácou trápiť, a poklebetiť si tak od srdca s pani mamičkou, čo sa na ňu to nešťastie tak nezaslúžene rúti.

Ale dosiaľ nebolo starej chalupnice vidno. — Či len ozaj príde? — robila si Malinka starosť, trebárs Mrvová sľúbila sa určite. Ale ak by bola preca zabudla alebo ju voľačo bolo zašlo!…

Zatiaľ dievčatá už vstaly a obliekaly sa. — Čo ten tvoj Matúš? — spytovala sa staršia, štihlá černovláska sestry. — Kedyže ťa vypýta?

— Neviem — odvrátila plná udatná tmavovláska k oknu tvár, ktorú sfarbila slabá horúčka do červena. V pekných veľkých zamatovohnedých očiach s trochu zlomeným leskom zjavila sa zradná slza. — On by najradšej hneď, keby sa otca nebál… — pozrela konečne sestre do očí, premáhajúc svoj žiaľ.

— Neboj sa, všetko bude dobre, len keď ťa má rád — pozrela sestra na sestru nežne, povzbudlivo. — Čo by ste mali ísť kraj sveta, len keď budete šťastní — dokladala.

— Len sa nesmieš trápiť, — pokračovala o chvíľu — lebo to škodí kráse a zdraviu. I Matúš by sa súžil ešte väčšmi, a jaký je prudký, ešte by sa mohol doma zabudnúť, keby ťa videl trpeť. Ešte by sa s otcom rozišiel. A teraz by sme to, ver mi, Ľudka moja, veru, najmenej potrebovaly.

— Mne je len tej našej mamy ľúto, že sa musí toľko súžiť pre zlých ľudí, — ozvala sa mladšia sestra. — Chcela by som sa jej odvďačiť za všetko, všetkých starostí ju zbaviť, tešiť ju, opatrovať — rozhorlila sa.

— Keď bude nám lepšie, bude i mame — upokojovala černovláska sestru, šibnúc zavše starostlivým okom po jej rozpálenej tvári a nežných útlych úškach, čo skoro blčaly. Zamyslela sa nad spojitosťou ich a matkinho osudu. Otca nieto. Majetok ide dolu vodou. Kamže by sa, chudera, matka vrhla, keby sa nevydaly?! Veď, hej, ten vydaj! Všetkým trom je súrny, ale jej preca najsúrnejší. — Čože je vám? — pokúsila sa znovu utešovať chorú sestru. — Ale čo sa natrápi môj Fraňo, čo sa naprosí, naponižuje a nie a nie toho tvrdého otca obmäkčiť. Ešte, že je aspoň jeho mama na našej strane. Lebo mne je už najvyšší čas, aby som bola paňou a zasadla do svojho — zavzdychlo si bledolíce dievča, na ktorého škvrnitej, prepadlej tvári a postave javily sa už zretelne stopy blížiaceho sa materstva.

Malinka skočila do stajne. Lojzo, ktorý bol tieto časy skoro viac kočišom, než mlynárskym tovaryšom, česal práve kone.

— Poď sem, Šimľo! — pohladil ľavou rukou jedného z nich, trhajúceho vše nepokojne hlavou, ako by žiarlil na svojho šťastnejšieho hnedého druha, čo ho mládok práve česal a potrepával vše po chrbte. — Neboj sa, ty starý blázon — potrepával žiarlivca po boku. — Hneď je rad na tebe, nuž, čože sa jašíš? —

— Lojzko! — ozvala sa príchodzia. Fako zaerdžal, začujúc známy hlas. Jedna z dvoch kráv zabučala žalostne, ako by pýtala žrať od gazdinej. A preca jasle boly plné čerstvej zelenej trávy.

Šuhaj prestal česať a otočil hlavu za hlasom.

— Lojzko, po obede ideme na návštevu do Lukavíc — zatajila pravý cieľ cesty — nuž, dajteže, prosím vás, dobrý pozor na dom a na všetko, aby niekto nevošiel a dačo neodniesol.

— Nebojte sa, pani mlynárka, dám.

— A nezaspiteže, prosím vás. Bude tu síce aj Mrvová, ale kým by sa tá stará ženská spamätala a vybehla von, mohol by byť zlodej za horami za dolami.

— Nezaspím. Môžete byť bez starosti. Bol by dal na dom pozor aj bez Mrvovej — robil sa skoro urazeným, že nesveria dom na neho samého.

— Kto ho vie, či tá vôbec príde, či ju niečo nezašlo.

Chcela už odísť. Ale vtom prišlo jej niečo na um. Povedať mu, či nepovedať?! Trochu zaváhala. Stará hrdosť, toľko ráz potlačená, pošliapaná v nej nedostatkom a ostatnými životnými pohromami, ozvala sa v nej znovu.

Chvíľu bojovala sama so sebou, obzerajúc sa po maštali, v ktorej už čo chvíľa nebude ani srsti. Jedno stanie prázdné vedľa druhého.

Hej, tieto ostatné si tak ľahko nedá, s tými sa nerozlúči. Biť sa bude o ne, keď bude treba, biť sa bude o ne, čo aj vzala nedávno od mäsiara, keď bola vo veľkej súre o peniaze, na jednu kravu závdavok.

Ach, preca sa len musí odhaliť, musí sa ponížiť, zdôveriť cudziemu človeku, aby neprišla i o to posledné. Ale čo robiť? Život je ťažký, dravý, ako divoká rieka, treba s ním bojovať, držať sa nad vodou, trepať rukama nohama, prskať vodu, čo sa vše do nosa, do úst naberie, držať sa, kým je čas, uhýbať vlnám špľachotavým, klzkým a zradným, nepohrdnúť ani úzkou, prehýbavou doštičkou, len keď sa človek môže o ňu zachytiť a trochu si vydýchnuť, načerpať ešte trochu síl na ďalšiu plavbu k druhému brehu.

Rozhodla sa. Silila sa do ľahostajného tónu a preca sa jej to dotýkalo tak krvavovážne.

— Keby prišiel ten Lipner, ten mäsiar z Kozieho a chcel z maštale daktorý kus odviesť, nedovoľte mu. Že nemáte na to právo, že o ničom neviete. Ba radšej mu nedajte, dotieravcovi, do maštale ani nakuknúť. A keby čo spomínal, povedzte, že vás do toho nič, aby prišiel inokedy, keď bude mlynárka doma. Ja sa s ním už porátam.

— Pre mňa a za mňa! — odsekol kočiš nevrlo. Šípil ten dobre, že bude vo veci dáky dlh. Lebo veď pozoroval od prvého dňa, čo sa sem dostal, ako vyráža zúfalá mlynárka klin klinom, nevychádzajúc z pomykova o groš.

Zarazila sa trochu.

— Sú to iba takí šudieri tí mäsiari. Brali by nasilu, čo nedostanú podobrotky — zahovárala svoje rozpaky, odchádzajúc.

— Čo som vám to chcela povedať? — vrátila sa ešte a nakukla dvermi. — Kávu nájdete v trúbe. No, veď ešte nejdem. — Vracala sa do domu.

Už na prahu, kde si utierala o slamu nohy, bodol ju do srdca bolestný kašeľ dcér. Najmä mladšia sa jakosi rozkašľala, že nedajbože sa utíšiť.

— Čo nezatvárate dvere? — dohovárala dcéram, ešte z pitvora. — Čo stojíte v prievane, keď vám to škodí!

— A tú smotanu čože si nedopila, há! — vytýkala staršej, chudorľavej dcére už v kuchyni.

— Chceš mi ešte väčšmi zbiedneť, chceš ma trápiť?!

— Keď nemôžem viacej. Však som jej vypila dosť a k tomu len pred chvíľou hrniec kávy.

— Len ma hnevaj, Vlasta, len ma hnevaj! Ako by som beztak nemala dosť súženia. — A ty si užila už syrup? — obrátila sa k mladšej.

— Keď je taký protivný — vyhováralo sa dievča, zmraštiac tvár. — Včera mi bolo po ňom na zvracanie.

— Užiješ ho hneď! — spustila strmo, rozkazovačne. — Ja ti dám, len ho vymýšľaj, ty mazna maznavá, neposlušná! Ale počkaj, požalujem sa na teba doktorovi.

Keď videla, že ju dievčatá poslúchly, trochu sa upokojila a počala sa motať okolo sporáku. Dlhoročné, milé zamestnanie ovialo ju čudným kúzlom.

— Čo sa mi vám, dietky, tejto noci nesnívalo!? — začala o chvíľu vľúdnym, pokojným hlasom, valkajúc na veľkom lopáre na kuchynskom stole cesto na buchty. — Bola som vám zasa mladá a ráňala som dlhotánskou žrďou jablká v rodičovskom dome v Ktovej, ráňala sama v sade. Bolo už voľako chladno, ako v podjesení. Zväčša mi len také zelené, nezrelé padaly. No, nič to, myslím si, veď si vás ja uložím do poličky v komore. Len sa mi vám žrď zachytávala každú chvíľu do konárov, nedajbože ju odtiaľ dostať. Dosť som sa nalomcovala, ale preca som ju zakaždým odtiaľ dostala. A keď som už mala tých jabĺčok plnú zásteru, vyjde vám z domu dáky dlhý, suchý, obstarný chlap. Ba ani som nezbadala, už mi stál skoro za samým chrbtom. Musel sa prikradnúť celkom potichu. Čože tu chceš? myslím si, kde si sa tu vzal? A či by ťa boli naposledy naši vzali do bytu? Ale nepovedala som ani slova. A ten podíde ku mne ešte bližšie a načiahne ruku, ako by mi chcel z tých jabĺk vziať. Uskočila som včas. Ja ti dám, potvorník! najedovalo ma to. Iba si potom myslím: žeby to boli naši predali celý grunt alebo aspoň toto ovocie? Ale, čo ma po tom, hútam; keď som jabĺčka ráňala, nevedela som o ničom, tak sú moje. Musela som odbehnúť, lebo potom sa mi ešte čosi marilo o krásnom sade, palmách, chodníkoch vysypaných pieskom. Len si vám všimnem, že dáka mladá ženská sedí na lavičke pred besiedkou, čo bola celá zarastená révou, sedí, pletie pančuchy a na nose má okuliare, — iste bola krátkozraká — a rozpráva sa nemecky či francúzsky s pekným malým dievčatkom. A ja sa len dívam a počúvam a potom zájdem okolo tých paliem ďalej a stretla som z vás voľaktorú, neviem, ktorú, vari teba, Vlastička. Nuž, to pekné dievčatko bolo tvoje dieťa. Bola si veľmi elegantne oblečená, v zamatových šatoch, na hrdle zlatú reťaz, na rukách samé prstene s drahými kameňami. A tak si sa milo, veselo na mňa podívala. Ach, reku, ako som rada, že je moje dieťa tak šťastné a má sa tak dobre.

— A potom? — spýtaly sa dievčatá skoro razom.

— Čo bolo, neviem, zabudla som. Akoby sme boly dlho, dlho objímaly, tešily jedna druhú, rozprávaly; také niečo. Vykúrilo sa mi už z hlavy.

— A ja som zas mala sen — ozvala sa mladšia dcéra teplým altovým hlasom, — že som sa niesla na bujnom koni horou.

— Aký bol ten kôň, akej farby? — skočila jej matka do reči.

— Myslím hnedej, či červenej.

— Chvála Bohu. Len keď nebol biely. A čo ďalej?

— Len cválam na ňom ako vo vetre. Kôň zakreše zavše o kameň na ceste, až sa tak zaiskrilo. Len ma voľačo začne kmásať za vlasy. — Jaj!… Jaj!… zabolí ma to zakaždým, že som vykríkla od bolesti. Budúže tie moje vlasy vyzerať, chúďatká! A to sa mi, ako sa nesiem na tom koni, zachytávaly vlasy o konáre, o listy. Iste sa mi rozplietly, myslím si. Chcem koňa zastaviť, trhám ho za uzdu, — pŕ… pŕ… pŕ…! — Ale darmo, nie a nie ho zadržať, taký bol rozbehnutý, celý zdivený. Nuž, čo som mala robiť, pridŕžala som si tie vlasy aspoň pravou rukou, držala som si ju nad hlavou a nedbala, že sa o konáre doráňa do krvi a pootĺka. Len keď si zachránim aspoň vlasy, myslím si, však to už beztak nemôže dlho trvať, čosi-kamsi prídeme na čistinu a ja soskočím s koňa.

— Čo by to len malo znamenať?

— Kto ho vie. Čudný sen, veľmi čudný.

— Že si šaľo do vetra, vetroplach bláznivý — usmiala sa bledá štihlá černovláska na sestru, vykúzliac úsmev i na jej tvári.

— Len keď si nie ty — pokárala sestru mladšia.

— A že si mazna strapatá, vždy aby ťa len iný česal — chytala sa dobrá vôľa i matere. — Keď sa češeš sama, iba si daromne tých krásnych vlasov navyšklbávaš — dodala polovážne, káravo. Ale hneď prikročila k dcére, naklonenej nad bedničkou, z ktorej si brala krém a flanel na obuv, pohladila ju nežne a privinula gaštanovovlasú hlavičku vrelo k materinskej hrudi. — Strapaňa moja strapatá, mazna moja drahá, zlatá! — šeptala rozcítená.

Mlynárka prežívala dnes akýsi neobyčajný deň. Schvátila ju voľaká čudná, veliká chuť k životu. Síce bolo v tej chuti hodne zúfalého odhodlania k novým odvážlivým pokusom vybŕdnuť z terajšieho biedneho položenia. Ale odhodlanie to preca bolo. Bola to silná odvaha bojovať, biť sa s napnutím všetkých síl o šťastie detí, posledných dvoch dcér (syn bol už zaopatrený). Lebo veď už iba tie jej zostaly z voľakedajších siedmich, urastených ako oltárne sviece, krásnych bielych ako z alabastru.

Tak náruživo ich ľúbila, tak im žičila všetkého dobrého, jedla, odpočinku, kratochvíle, tak nežne až žiarlivo zahrievala ich teplom vrelého materinského srdca, videla sa v nich, bláhala si, že sa bude s nimi pýšiť, vystatovať sa pred svetom i sama pred sebou vstávajúc, líhajúc, že budú jej ozdobou, kvetmi, obdivované a závidené, oslepujúce svojou krásou, omamujúce vôňou, vyznačované a zbožňované.

A všetko márne. Darmo nedala na ne ani ostrejšiemu vetríku zaviať, darmo chránila ich ako oko v hlave, peľhala, láskala, robiť im nedala, nedala poznať starostí, žiaľu, trápenia.

Pekné dievčatá uvädaly predčasne jedna za druhou. Uvädaly, práve keď maly rozkvitnúť k najväčšej kráse, dospeť v pôvabné bytnosti, oslňujúce každého, kto dostane sa do ich blízkosti. Zprostred tanečných hodín, zprostred prvých bálov snivej mladosti, spriadajúcej luzné sny o životnom šťastí, vyrvala ich jednu za druhou neúprosná smrť. Ako prichádzaly zprvu Malinovské dievčatá v celom šírom okolí do povesti pre svoju nevšednú krásu a milotu, tak počalo sa neskôr všeobecne hovoriť o ich trpkom, nezaslúženom osude. Lipov, povestný svojou pyšnou paňou, čo mala majestátnu, hrdú postavu vznešenej kňažny a veliteľský pohľad osoby navyknutej, že sa deje bez muknutia jej vôľa, to hrdé hniezdo mlynárskej rodiny, čo závodila v spoločnosti okázalým vystupovaním a spôsobmi s najprednejšími statkárskymi a bohatými meštianskymi rodinami v kraji, stalo sa zrazu akýmsi stálym domovom smútku, zlomených nádejí a nešťastia.

Na statnú matrónu, z ktorej čŕt nevymizly dosiaľ neklamné stopy nevšednej mladistvej krásy a ľúbeznosti, naučil sa svet pomaly dívať ako na živý symbol materinského bôľu, ako na Niobu, skamenelú žiaľom a bolesťou nad stratou milovaných detí, či Ráchel, roztrhavšiu rúcho svoje a kvíliacu a nedávajúcu sa utíšiť vo svojom bezmedznom smútku nad svojimi drahými synáčkami preto, že ich nieto.

Keď pomrely Malinovcom prvé tri dcéry, vychovali štvrtú, Agnešku pre kláštor. Poradila im to, vraj, veštkyňa v horách. Keď, vraj, prvé tri vychovávali pre svet a jeho radovánky, nech obetujú nasledujúcu Bohu. Keď sa sestry nedožily dňa, v ktorom by boly po pravici družbovej kráčaly ako mladuchy v bielych sobášnych šatoch s myrtovým vencom na hlave a pod závojom k oltáru, bude mladá barnabitka Agneška so zlatým krížikom na prsiach kľakať pred oltár aspoň ako nevesta Kristova.

Ale nepomáhalo odriekanie, nepomáhaly sväté sľuby. Mladá novicka nedožila sa odstrihnutia vrkoča a kláštornej prísahy. Krásne biele líca zožltly a vpadly. Kristus neprijal obeť, čo mu nešťastní rodičia vo svojom zúfalstve ponúkali.

Piata zomrela ešte za dieťaťa… nuž, zbývaly len tieto dve dcéry. Zdalo sa, ako by bol Boh konečne odtiahol svoju trestajúcu ruku od toľko ráz navštívených rodičov. Vlasta a Ľudmila dorástly krásné a milé, hrdé a veselé v dospelé panny. I do spoločnosti ich rodičia stihli uviesť, aj pozornosť mladého mužského sveta podarilo sa im na seba upútať. Už už zdalo sa šťastnej matke, že dcérky, chránené žiarlivo pred každým drsnejším závanom osudu, našly ženíchov.

A vtom prišlo kruté precítnutie z blahého sna. Dcéry počaly pokašliavať. Červ skazy a zmaru počal hlodať v mladých pekných telách.

Matka sa pustila s osudom v nerovný zápas. Volala lekárov z blízka i z ďaleka, zaopatrila sánske kozy, aby liečily jej milované deti svojím teplým mliekom, vyvárala dcéram neúnavne, novými a novými výmysly dráždiac u nich chuť k jedlu. Vyháňala ich na prechádzky slnečnými stromoradiami lesa, vetrala im izbu vo dne i v noci, v zime chránila ich pred prechladnutím.

Zdalo sa, že nebojuje nadarmo. Už už začínala víťaziť. Horúcej materinskej láske podarilo sa zaraziť zákernú chorobu detí. Dievčatá prišly napodiv k sebe a vyzeraly zasa jako ružové jablčká.

Ale osud nelenil. Zavalil rodičov majetkovými starosťami. Dlžôb pribúdalo, mleči ubúdali. Na obzore zjavily sa desivé temné mračná úpadku. Starý Malina nemal v obchodoch šťastia. Zamotával sa viac a viac, látajúc záplatou a zabŕdajúc do sporov a procesov.

Matka, žiariaca nad tým, že jej dcéry žijú a držia sa, zdala sa skoro nepremožiteľnou. Vyháňala ochabujúceho muža sháňať melivo po dedinách a blízkych mestách. Musel brať závdavky a predávať zrno trebárs na koreni, ba neraz múku, na ktorú sám nevedel, či sa mu podarí bez peňazí zrno vysháňať.

Obstarný, dýchavičný mlynár s hustou šedivou bradou, siahajúcou až po pás, bol známou postavou skoro v celom pošumavskom kraji. Vynucoval si rešpekt už svojím zovňajškom. Málokto odolal prúdom jeho výrečných slov, keď starý prorok zadíval sa naň uprene svojimi prenikavými čiernymi očami. Márne sa pred ním ošívali, darmo ho odbíjali, márne sa otáčali k nemu chrbtami. Nie a nie sa ho zbaviť. Neodišiel, dokiaľ čo-to nedosiahol. Domov sa málokedy vracal naprázdno. Lebo veď ani nesmel. Nebolo by to stálo za ten hriech či zvadu, čo by ho bola doma očakávala.

Ale čo, keď jedného pošmúrneho dňa preca len vypriahol. Obľahol so svojím starým zanedbaným záduchom a do dvoch týždňov zavrel oči naveky, kapitulujúc pred ďalšími boji o skyvu chleba.

Statná mlynárka nevedela dosiaľ odpustiť mužovi toľkú zbabelosť. Ešte ťažšie srdce mala na neho, že ju nezasvätil dopodrobna do svojich podivných praktík, fígľov, spletitých kšeftov, zamotaných účtov a beznádejných sporov a procesov. Prehŕňala sa v pestrých hromadách počmáraných papierov, roztrúsených v dlhých, hlbokých zásuvkách stolov, prehŕňala sa znovu a znovu, ale nedajbože z nich zmúdreť. Až, keď sa počaly sypať v celých tuctoch upomienky a výhražné listy, počínalo jej v hlave svitať.

Čoskoro pochopila, že muž sa odobral na onen svet akurát v pravý čas. Zbrzgal, chudáčisko starý, pred zodpovednosťou, čo by mu istotne bola čoskoro zavalila obe plecia, až by sa boly pod ňou prehýňaly.

Ťarcha života doľahla zplna na ňu, bolestnú matku-vdovu.

Do smútku vdovy za manželom miešaly sa už aj iné pocity. Bol dobrý, áno, milujúci otec i manžel, hľadal jej vôľu, ba poslúchal, keď bolo treba. Ale ozajstnou hlavou rodiny, mužom chrániacim svoju ženu pred búrkami života v bezstarostnom zátiší, čo jej vytvoril svojím umom a húževnatosťou, hrdina, sprevádzaný zdarom a víťazstvom, neklesajúci nikdy pod bremenom, ale vstávajúci so zeme po každom klesnutí s novou silou k novým zápasom, nie, to jej bystrooký jazvec, jej rozvažitý, pomalý, zánovitý medveď preca len nebol. Nastenal, nahundral, nabožekal sa za tie roky, naochaboval, klesal v malomyseľnosti, zháčiac sa pred každou novou prekážkou, čo mu osud kládol do cesty. Nebol z rodu smelcov, z rodu dobyvateľov, raziac si dráhu napred cez húšťavy, vývraty, rozvodnené rieky, mŕtvoly.

Ak bol muž preca čo hoden, ak sa tu i tu boril údatne so životom, bola vlastne iba jej zásluha. Ona držala v ňom dušu, ona odzbrojovala jeho obavy a vytáčky, dodávala mu gurážu, vedela rozptýliť jeho pochybnosti a zlé predtuchy, ba duriť, siliť ho von do prívalov a víchrov života, keď zaliezal predčasne za pec, zriekajúc sa už vopred odvážnej hry.

Áno, hlavou rodiny, dušou i srdcom, veliteľkou i udržiavateľkou bola ona. Z jej bystrej hlavy rodily sa vždy nové a nové nápady, čo podniknúť, kam sa vrhnúť, do čoho zakúsnuť, aby neklesli, neskĺzli sa so šmykľavého spoločenského rebríku. Ona vedela vždy nové spôsoby, ako prísť i v najzúfalejších situáciách ku grošu a udržovať rešpekt vo svojom okolí.

Jej nebožtík muž bol iba biedny príštipkár, životom zlomený plesnivec a mrzút, ktorému sa podozrivo krátil dych po každom prudšom, smelšom rozmachu, točila slabá neotužená hlava pri každom odvážnejšom podniku.

To všetko a celý svoj život premyslela lipovská mlynárka cez nejednu bezsennú noc, keď zmietala sa bezmocná pod návalom ťažkých starostí, mučivých obáv a temných predtúch. Toho platenia nahrnulo sa odrazu toľko, že bolo jej samej zrejmé: nemôže sa to dobre skončiť. Veritelia začínajú dodievať ako včely pred búrkou. Už nedívala sa ako na svoje vlastné ani na sčernalé, hnedé dubové povalné trámy nad hlavou. Aby ju tak schvátil život, zlomil ustavičný boj, ako muža, a chorľavé dcéry osamelý ako prsty práve teraz, keď jedna nosí dieťa pod srdcom a druhá sa zožiera bôľom, že je matke dosiaľ na krku, kdežto vydatá by skôr mohla prispeť k záchrane rodného domu, klesajúceho nevládne pod ťarchami!

Chvíľami cítila sa Malinka tak slabá, že sa jej zdalo: všetko je márné. Nie, nevydrží, klesne vysilená, premožená osudom, vyčerpaná ťažkou borbou. Alebo ochabne, zunuje všetko a nechá ísť veci ich cestou. Keď to má zhynúť, zhynie. Ľudia budú chodiť okolo Lipova, ukazovať jeden druhému prstom na zbankrotovaný mlyn a sprevádzať posunky štipľavými poznámkami: „Vidíte, čo som povedal, lipovskej pyšnej panej už spadol hrebienok, hrdopyška dogazdovala, a kto vie, u ktorých príbuzných sa z milosti poneviera.“

Zalial ju var hanby a pokorenia. Čo bude robiť? Keby si mala priam prsty dokrvaviť, hrabala by trebárs v tvrdej čiernej zemi neúnavne, aby dcéram vyhrabala zpod zeme dáky ten poklad, šťastie.

Premôže ju osud, premôže! — šeptalo jej zďaleka niečo tajomného, presvedčivého. — Veru, premôže — prisviedčala vypchaná tmavohnedá ušatá sova na skrini, dívajúca sa na ňu uprene sklenenými zelenými očami. — Áno — uisťovaly ju veliké nástenné hodiny, berúce na seba v nočnej polotme podobu hlavy. — Áno — opakovalo kyvadlo. Skrine a stoličky, poličky, dvere i obloky, strácajúce sa v nočnom šere inokedy do diaľky, všetko shrklo sa odrazu a dívalo sa na ňu významne, hneď prísne, hneď zasa ľútostivo, sústrastne: „Áno, podľahneš, mlynárka, rozlúčiš sa s nami. A nám nepozostane nič, len slúžiť inému.“

A neboly to iba letmé myšlienky a nočné prízraky. Mlynárkine obavy počaly sa stávať skutočnosťou. Ochablosť, ľahostajnosť ako by už pomaly prichádzaly. Malinku akoby ovial omar otupelosti. Napnutie povolilo. Nevyspalá, ochablá počala sa tmoliť po dome a okolo domu ako vo snách. Iba zakašľanie niektorej dcéry prebudilo ju z nich na chvíľočku. Ale preto vznášala sa v dome ďalej ako bez vôle, bez citu, bez tela.

Potom so dve noci spala dobre, hlboko, skoro na jeden dúšok, sebe a svetu nepritomná. Včera vstala na podiv čerstvá, ako by nalial do nej novej sily. Chodbou a kuchyňou zasa zaznievaly jej kroky, podpätky odbíjaly sa hlasite od schodíkov a kamenného podstenia. Zrak ako by sa jej bol vyjasnil, krv v žilách kolotala novým teplým prúdom.

Vyšla rezkým, mladistvým krokom na dvor a zadívala sa bystrým zrakom na jasné modré nebo a na vysokú zelenavú, červenasto-zlatistú lesnatú stráň nad mlynom. Slnko oprelo sa jej do chrbta a počalo príjemne zahrievať žltkasté zátylie. — Hej, azda nám ešte svitne deň! — zabláhala si a oči sa jej zablyskly výbojne ako oči šelmy, pripravenej ku skoku na korisť.

*

Toho hrejivého slnečného dňa zrodilo sa v podivne omladlej krvi mlynárkinej odvážné rozhodnutie: pôjde s dcérami, pôjde čím skôr do Zeleného mlyna, vyhľadá starého hraboša, naježeného jedovatého sysľa v jeho vlastnej diere. Postaví sa mu konečne zoči-voči. Ukáže mu, že sa ho nebojí. Dá mu pocítiť, že má proti nemu nebezpečné zbrane. Musí vybojovať dcéram, čo im patrí, aj keby mal starý strapáň srditý od jedu zubami škrípať. Hej, pôjde naň ztuha, pôjde naň prudko, kyjakom po hlave. — Nedá sa odbyť, nedá si ústa zapchať mizerným koštiaľom. Dnes to pôjde do živého. Trúfalý hlaváň, máme k tebe prístup, vieme, s ktorej strany ťa načať. Chytíme ťa za syna, za vlastné dieťa. Nie, nevykrútiš sa nám, nevymotáš, lebo veď máme pre teba sľučku na krk, máme spravedlivé nároky. Máme na svojej strane zákon a právo. Darmo si si bláhal, hraboš hrabivý, lakomý, že budeš sedeť večne na svojej hromade. Dnes prídeme sa s tebou deliť. Ukážeme ti, že máme na tvojom majetku podiel. Však ty, vlčiak vrčivý, stiahneš chvost a budeš žrať z ruky, keď ti nič iného nepozostane. Vlastné deti budú ťa pomáhať ohýbať, ty, tvrdáň ukrutný, uverený. Ak by sme ťa preca nevládaly zdolať, zdolá ťa niekto, na koho nerátaš: zdolá ťa tvoje vlastné vnúča, ešte ani nenarodené. Zdolá ťa slabučké, nevinné stvorenie, tebou nevolané, nevítané.

Áno, Vlasta bude mlynárkou v Zelenom, či už sa ti páči, či nie. A Lipov musí zachrániť pre mladšiu. Beztak sa to dievča možno viacej zmára pre tie dlžoby a exekúciu, než pre to hrdlo. Keď prídu na poriadok a budú sedeť s Matúšom v Lipove, na svojom, zmôže sa iste ako zázrakom. Nie je každý ako ten necitný klát, keď rodina ide dolu vodou.

Vošla dnu. Zdôverila sa dcéram.

— Už som sa dosť napremýšľala, ako vybŕdnuť z toho nášho trápenia. A vidím, že nebárs máme si v čom vyberať. Iného spôsobu pre nás už nieto, iba aby sme zašly do toho Zeleného.

— Čo vyvaľujete tie okále?, — osopila sa na dievčatá, trochu zháčené, prekvapené matkiným rozhodnutím. Pripadalo im veľmi náhlym; nevedely, že v materi zrelo už celé dni a noci. — Kým by ste sa vy rozkývaly, vytiahli by nám poslednú hlavnicu zpod hlavy. Rob, konaj, bi sa, hútaj, čo a jako, a čo by ti mala hneď úbohá hlava trešťať, konaj za všetkých sama, mater nevoľná, biedna!

— Pôjdeme na starého Sojku — pokračovala o chvíľu pokojnejšie. Čo sa máš, Vlasta, hanbiť! Nech sa hanbia oni, ak sa je za čo, habáni habánski nenažratí. Nech vidí, že je vnúča na ceste, že nemá čo odkladať. Nech rozdelí synov. Nech vydá chlapcom podiele. Má byť Lipov iného, nechže bude Matúšov a tvoj — obrátila sa k mladšej dcére. — A teba s Fraňom nech usadí na Zelenom, ale skoro, aby nebola z toho svetská hanba.

Dcéry síce zaváhaly, ale potom sa daly do žehlenia šiat.

*

Stará Mrvová sa dovliekla pred samým obedom.

— Kdeže ste toľko, stvorička božia?! No, len keď už idete — vítala ju Malinka. — Skoro sme sa už o vás báli, že vás niečo zašlo. —

*

— Dobre sa tu majte a nikoho sem nepúšťajte! — lúčila sa po obede Malinka s Mrvovou, vychádzajúc s dcérami zo dvora na cestu. Dom mohli na ňu sveriť bez starosti.

Ešte raz sa obzrela na medenavú stráň, hýriacu pestrými farbami jesene, pohladila rozcíteným zrakom bujný listnatý les i alej, čo sa v ňom strácala. Cítila sa tak divne. Ako by už nemala dlho chodievať v tieto milé miesta.

Nie, nesmie sa to stať! Mala pevné odhodlanie a hneď ako by dostávala krídla, tak sa pustila do chôdze ľahká a bystrá, že jej dcéry ledva stačily. Až o chvíľu sa spamätala a zmiernila kroky, všimnúc si červene, vyrážajúcej dcéram na líca.

Kráčaly popri náhone. Po pravej ruke šumela a žblnkotala, podmývajúc breh a vrážajúc do skál, koreňov, vŕbových prútov a dovlečených kriakov, bystrá riečka.

Pred nimi zahučal splav. Skrátily si cestu, odbočiac na chodník a prechádzajúc po lavičke ponad hučiace vody. Prvý splav a tak blízko Lipova, čo neženie vodu na mlyn, ale na fabrické turbíny a do betónového kanála, aby z neho vytekala tekutina, otrávená ťažkým puchom, so špinavými farbistými šmuhami na poškvrnenej hladine.

Na dostrel-dva pred nimi pri zákrute týčia sa nad dolinou vysokánske fabrické komíny, do stráne vybehávajú koľajnice, honosné železné žrde a drnčiace hladučké dróty, vagóniky, koristiace hltavo z otvoreného raneného boku stráne. V hladine skalenej rieky odrážajú sa strašideľne vysokánske žlté múry fabrických budov s dlhými rovnými rady oblokov, černejúcich sa jako úhrančivé oči nejakých apokalyptických netvorov, číhajúcich na korisť.

A preca i táto hrčiaca, chrčiaca obluda, chŕliaca nozdrami komínov a kanálov síru a dym, vyrástla na zrúcaninách malebne krásneho mlyna, pohrúženého ako do povesti do hustej tônistej zelene velebnej horskej prírody.

Mlyn hynie na doline za mlynom, prepúšťa miesto, vodnú silu iným, života schopnejším, výbojnejším podnikom. Dokedy budeš ešte rapotať, šumný Lipov, opretý o stráň, dokedy? —

Po štvrťhodinke navrhla čiernovláska:

— Mama, mohly by sme si oddýchnuť.

— Pravdu máš, dievka moja — zastavila sa Malinka a rozprestrela na široký klát z kraja hory veľký žltkastý vlniak, čo bola niesla prehodený cez plece. To pre dievčatá. Sama si sadla na skalu, čnejúcu nad vodou.

Bledá Vlasta zadívala sa do náhonu, valiaceho sa lenivo vpred.

— Aká je tá voda pekná, zelená jako smaragd, dno akoby mala vystlané zlatým pieskom. Na všetko by človek zabudol, keď sa tak do tej vody zadíva.

Zamyslela sa a vztýčiac odrazu hlavu, zašeptala blúznivo:

— Nečudujem sa už, že sa tak niekto do vody hodí, keď ho svet omrzne.

— Keby si radšej netárala! — pokárala ju matka. Ale nevdojak sama sa zamyslela nad jej slovami a v duchu dávala jej skoro za pravdu. — To urobí len blázon alebo dáka pomýlená, poblúdená duša — dodávala.

— No pôjdeme — vstávala dcéram na pokyn. — Slnko sa níži. Aby sme nemusely nazad temnou nocou blúdiť.

Prechádzaly popred krásny park. V pozadí na priestranom vyvýšenom prízemnom dome zelenala sa bujná réva.

— Aleže sa zariadil ten Burkart, ani dáky barón! — odľahčovala si mlynárka. V hrdle pocítila trpkú horkosť závisti a nenávisti.

Nevedela pomysleť na toho človeka bez rozčulenia. Veď bol akoby stelesnená výhražka celému kraju i jeho starousadlíkom: Zdrtím vás, zdrtím, rozmliaždim alebo rozoženiem po svete, lenivých zaostalcov! Postupne poskupujem vaše pozemky a vaše drobné, staré chajdy a nastaviam na ich mieste nové stupy, nové magazíny a sušiarne, čo sa budú vypínať do výšky tej mladej jedle!

Ale už vychádzaly z úzkej doliny na mierny svah pod horou, nad železničnou traťou.

— Mamička, ja do mlyna neidem. Nesilte ma, hanbila by sa — ozvala sa Vlasta. — Zostaneme tu aj s Ľudkou. — Dievčaťom sfarbila tváre červeň vzrušenia. — Budeme sa prechodiť po tejto ceste k hore a dolu sihlinou k tomu topoľu tam.

Mlynárka sa zachvela od prekvapenia. Čo, odskakujú zbabelo, keď sa blíži rozhodná chvíľa, nevďačnice, a ju, mater púšťajú do boja samotnú?! Horkosť zaliala jej hrdlo.

Ale hneď sa vzmužila. A skoro jej prišlo ľúto, že vliekla ich sebou toľký kus cesty, nebožatá. Ach, nie je to pre tie slabé, chorľavé deti, nie. Pohľad na ne, strápené, by ju iba oslaboval.

— Nedbám — pristávala. Uznávala už sama, že samodruhej dcére neprichodí sa rozčuľovať.

Oberučná mladica s gaštanovými vlasy vzala matku za ruku, pritisla na ňu bradu a vrúcne sa k nej pritúlila.

— Mamička, zostaň, nechoď ta! — zaprosila.

— Blaznieš! — vybuchla matka. — Či si ja, stvora úbohá, môžem vyberať?! — osopila sa na dcéru, len aby zakryla, ako hlboko dojíma ju jej prejav lásky.

— Nechoď, i tak pôjdeš nadarmo — naliehalo dievča. — Čo sa ich máš prosiť, hlaváňov, ponižovať sa pred nimi!

Černovláska nevedela sa premôcť. Odvrátila sa, zakrývajúc si šatočkou zaslzené oči. Matka sama musela sa držať, aby sa nesklátila.

— Idem, musím — zašeptala odhodlaná. — Neboj sa, dieťa moje, ja sa neponížim — vyriekla pevne.

Ale odbočujúc na hlbokú, prostriedkom zarastenú poľnú cestu, spestrenú po okrajoch zavše dúžim bodliačim a belasokvetou čakankou, pociťovala zreteľne, že odlúčenie od dcér ako by jej bolo nohy podlomilo. Kam podelo sa jej pevné odhodlanie, mladistvá raňajšia odvaha? Poľný svah, preseknutý cestou, ako by ju bol srážal, ťahal ta dolu na lúky k rieke, hučiacej výmoľami medzi vysokými jelšami a osikami. Ta dolu k vode, zrútiť sa na mäkkú trávu, kde hučiaca riava prehluší všetko, čo víri a tlkoce, spiera sa a búši v tej rozpálenej, rozbolenej starej hlave!

Ale nohy hnaly sa vpred nemilosrdne, bez prestania, vlečúc neúprosne a neodolateľne svoju bezmocnú obeť. Vysoký strieborný topoľ, vypínajúci sa nad cestou, zašumel vo vetre výstražne, akoby tušil tajomné vlnenie síl, predvídal, že blíži sa rozhodná chvíľa, kedy srazia sa k urputnému boju dve protivné sily, dve znepriatelené moci, pre ktoré neurčil neľútostný Osud vyhnutia, neustanovil smierenia.

Vysoká vznosná postava zúfalej matere vypäla sa odhodlane, zlovestne. Si pripravený, ty bezsrdcí soku, mlynáru?! Neprekvapí ťa môj príchod, nešľahne do tvojich trúfalých počtov ako blesk? —

Lebo už nie som to ja, úbohá dogazdovaná mlynárka, nie som to ja, vädnúca, starnúca slabá žena, čo k tebe neočakávane prichádzam. Vo mne sa rúti jako horská riava nadzemský bôľ Matky Trpiteľky, aby ťa srazil s nôh, strhol, schvátil, šľahajúc tebou o skalnaté brehy, ty necitný otec, neúprosný lakomec, kamenosrdcí tyran, čo cítil si sa tak dlho neprístupným, nezraniteľným, nedobytným vo svojej mamonárskej pýche a nesmyselnom stareckom vzdore, obohnaný jako sedmorakým hradným múrom šiancami celoživotných plodov svojho dlhoročného skyvražníctva.

Beda ti, ak ma odbiješ spupne, oslyšíš hriešne, doženieš k tomu, aby som sa vrhla na teba, starý zánovitý medveď, ako rozľútená, rozbesnená ľvica, brániaca krvilačnými pazúrmi a pomstu sršiacimi zubami svoje ohrožené mláďatá!…

Mne nevládnej, klesajúcej pod ťarchou životného bremena dodá čarovnej moci, premení ma jako zázrakom v stelesnenie zúfalstva odveký nárek ranených matiek, bezútešná kviľba státisícov zneuctených diev, samovražedlné zúfalstvo sklamaných sirôt a ubiedených detí, čo im nebolo od vekov po veky dopriané uzreť ligotnú zlatú žiaru šťastia, ani ich zlomeným srdciam zachveť sa opojným závanom blaha.

Bôľ strápených materí ponesie ma jako na krídlach, ich zúfalstvo dodá mojim, v bezsenných nociach vyprahlým, od zúfalstva vyjaveným čiernym očiam sily blesku, aby omráčily, spálily všetko, čo sa im postaví do cesty. Lebo cesta moja je náhla, bezodkladná. Veď ide o mojich posledných, zomdlievajúcich dcér spásu alebo zatratenie.

*

Husi sa rozbehly dolu cestou, pes zaštekal a plaché kury rozutekaly sa za kôlňu do lobody, žihľavy, keď zalomcovala lipovská mlynárka vybielenou kľučkou dveriec na vysokej ťažkej drevenej bráne, vŕzgajúcej medzi dvoma širokými bielymi múranými stĺpmi, s hrdými končitými hlavicami…

Vzala znovu za kľučku a pohla závorom. Dvercia sa otvorily. Vstupovala nimi so sklopenou hlavou. Čierny dunčo, uviazaný na reťazi o dlhý oceľový drôt, natiahnutý medzi kôlňou a chlievom, zúrivo zaštekal. Z holubínca na prostred dvore, opreného o bývalú vysokú pílu, vznieslo sa do výšky pár sivých holubov. To už stála, zatvárajúc za sebou, na priestranom dvore. Po jeho konci zelenalo sa dlhé mlynské stavisko, zarastené po jednej strane révou, na druhej vypínajúce sa do poschodia. Stroje hučaly výbojne, zúrivo, ako by chcely príchodzieho ohlušiť svojím rachotom.

Na mostíku vysoko nado dvorom stál, pukajúc z krátkej fajočky, zamúčený chlap s tľapkavou čapicou na hlave, premeriavajúci si príchodziu od hlavy k päte. Pod ním stál voz, naložený pár vrecami. Zprava zo stajne vyšla v červených ufúľaných šatoch staršia počerná slúžka s prázdnou nošou na chrbte. Zastala, zočiac príchodziu, nechajúc ústa pootvorené od prekvapenia.

— Doma sú pán mlynár? — ozvala sa Malinka.

— Myslím, že budú.

Zavzdychla si zhlboka od ľútosti, že nebola ušetrená tohoto horkého kalicha. Zastala pod starosvetskou čiernou železnou laterňou, otierajúc si zaprášené nohy o rozprestrenú širokú handru.

A keď zodvihla hlavu, stretla sa so troma páry skúmavých očí, oprených o ňu.

— Dobrý deň! Či je doma pán mlynár? — ozvala sa nevdojak, nepreberúc sa ešte z omaru, ktorým ju ovial ostrý korenný vzduch.

Utrela si šatôčkou studený pot, čo vyrazil jej z rozpáleného čela. Bolo jej ako trúfalému psovi, čo sa rozbehol do susedovho dvora a vtom zbadá, že ho opúšťa smelosť, čím väčšmi sa vzdialil od svojho smetiska.

Z ochablosti ju vyrušil nepríjemný chlad, čo ju narazil na kamenných dláždiciach šerej chodby. Zaklopala na otvorené dvere kuchyne.

Chudá, vráskavá žena, poliata červeňou vzrušenia, zrejme domáca pani vstala od stola a podišla jej naproti:

— Len ďalej! Á, vítam vás, pani mlynárka! — vyrážala zo seba ťažko, rozpačite. — Sadniteže si! Čože vás k nám priviedlo?

— S pánom mlynárom by som mala hovoriť — spevnel príchodzej hlas. Zasa počalo sa ozývať z neho raňajšie odhodlanie, ranené srdce materinské.

Útlé plavovlasé dievčatko zadívalo sa na paniu zvedavými modrými očami. Na lavici za stolom zodvihol zpod ježatého obočia k príchodzej spýtavý zrak zamračený mlynár s hustou hnedou bradou a nedbalo vykrútenými fúzami. Ale zato narážal ďalej sekerou širokú motyku na hrubé dlhé porisko, vbíjajúc okolo železa končité úzke cviky. Až keď žena usadila príchodziu a postavila pred ňu hrnček kávy, ozval sa sucho, odmerane:

— Nuž, tak, čože ste nám priniesli, pani mlynárka? — Vtom prišlo mu na um dievča, čo by mohlo počuť veci mu neprimerané. — Choď, Mariška, chod sa hrať na dvor! — vydúral dosť nerád z kuchyne svoje najmilšie dieťa.

Malinka vzmužila sa razom. — Ach, nuž, viete, pán mlynár, prišla som o tie naše deti.

— Aké naše deti?! — pozastavil sa Sojka. — Moje deti sú moje, vaše sú vaše. Myslím, že svet ich ešte vždy rozozná od seba — doložil tvrdo.

Zháčila sa jako niečim bodnutá. Ale iba na chvíľku.

— Nuž, o Vlastičku som prišla a o Frantíka, aby ste vedeli. Poriadok nám s nimi prichodí robiť, postarať sa o nich. Kedyže sa vezmú?

— Pre mňa a za mňa, kedy chcú, trebárs na fľaku. Ja im nebránim. Nechže si robia, ako sami myslia…

*

Čo sa ja mám teraz o nich starať?! Čo sa ma neporadili prv, ako sa mali spolu zapliesť? Keď si čo navarili, nech si sami zjedia.

— Ach, vy tak?! Tak vás do Frantíka nič? Akoby to ani nebolo vaše dieťa!

— Ba vy, vy ste si mali na dievča pozor dávať. A jemu som mal hnáty sprerážať, keď prvý raz váš prah prekročil, galganovi naničhodnému! Nemali ste im, laganom, dvere otvárať, vynukovať ich, veru, nemali, pani mlynárka, a mohli sme byť oba bez tohoto galimatiáša.

— To sú teraz daromné reči, pán mlynár. Deti sa zamilovaly, a my starí im nemáme čo brániť. Však na moju Vlastičku nesmie nikto zlého slova povedať. Frantík ju dostal nedotknutú. Ale my máme teraz inakšie starosti. Vnúča je na ceste. Mladí sa musia sobrať. Treba im z voľačoho žiť. Nuž, prišla som, ako, reku, rozdelíte synov? Pre Matúša by ste mohli kúpiť náš Lipov, lebo ja, biedna vdova, ho, veru, neudržím. Jemu by som ho rada dopriala. Veď sa chcú beztak sobrať s našou Ľudkou.

— Chachacha! Ešte i toho by ste chceli do tej kaše zamiešať! — praštil naježený fuzáň o zem motyku s poriskom. — Kdeže je toho ženenie?! A koho si ten ešte môže vziať! Ak u vás aj pár tých žvancov zjedol, dáky ten pohárik vypil, preto mu ešte nemusíte nemilobohu svet viazať. Azda je len nie aj slečna Ľudmilka samodruhá?!

— A keby hneď nechcel o inej ani počuť, — pokračoval, trochu si vydýchnuc — a keby už preň nebolo miesta na svete, len v tom vašom mlyne, z čohože ja mám mladému pánovi mlyn kupovať?! Či azda zbíjam, há?!

— Ja na váš mlyn peňazí nemám. Keby som aj niečo mal, musím pamätať na dcéru. Hej, synom dám po mlyne, a dcéra sa azda pôjde pásť?! Ak ešte čo nagazdujeme, sme tu ešte my, moja a ja, nemyslíte?

— Však vás nechce nikto ukrátiť. Dáte si napísať výmenok, aký sa vám len zachce.

— Ja váš výmenok nepotrebujem, nepotrebujem byť na milosť detí utisnutý — rozhorčil sa mlynár. — Na to som toľké roky nehrdlačil. Ja si chcem bývať so ženou, kde sa nám bude páčiť. Ako odovzdám mlyn, na druhý deň tu už prestanem zavadzať.

Lipovskej mlynárke zatmelo sa v očiach. Nie, veď toto je nie človek, nie otec, ale vlkodlačisko akési ukrutné, nenasýtné. Veď to by sa dal skôr kameň pri ceste obmäkčiť, ako tento starý divoch namosúrený, zaťatý, bezsrdcí.

Istotne lže, pokrytec podlý voľáky. Že sa Boha nebojí ošívať sa, že nemá peňazí! Ako by svet nevedel, že sa prehŕňa v desiatkach, stovkách, dukátoch a zlatníkoch, sťa by v hnilých hruškách, zamknutý v zadnej izbe.

A či by azda naposled naozaj nemal? Všetko by bol iba do toho mlyna vrazil a do kšeftov medzi ľudí? Alebo sa napálil so pár razy poriadne, ako bárskto iný, a bôľne sklamané srdce zatiahlo sa tvrdou hrubou kôrou nedôvery a neprajnosti? Nie, neubrániš sa mi, neodbavíš ma naplano, ty, pichľavý, do seba sgúlený jež!

Preca však spustila trochu smierlivejšie:

— Nieže, nie tak zprudka, pán mlynár! Ani toho výmenku sa nemusíte tak hneď odriekať. Nevieme žiaden, ako dotiahneme. Ani tým Lipovom nemusíte tak pohŕdať. Naposledy — čo to máme obchádzať — by ste mi azda mohli povedať, aké podiele dáte synom?

— Nuž, aby ste vedeli, toľko dám každému z nich, ako vy s dcérou! — Starý bradáň zagánil opovržlivo na Malinkin čipkový golier i bielu atlasovú vložku na prsiach, žobrácke to pozostatky niekdajšej panskej slávy.

Porozumela narážke. Krv striekla jej do líc, ako by ju vyzauškoval.

— Že vám je nie hanba, pán mlynár, ku mne biednej, opustenej vdove sa rovnať, čo som potrovila majetok na pätoro detí, na doktorov, na medicíny! Ešte sa mi chcete posmievať? Že sa Boha nebojíte!

— Mne hanba? Aká hanba?! Vy by ste sa mali báť, osoba ošemetná, že do vás na fľaku hrom udre. Ešte bude všetko na, chúdence, nebožatá svaľovať! Ako by nebola majetok prepánovala, hostiny vystrájala, parády, maškrty vymýšľala. A ja mám zo svojich mozoľov, lačné pýchy, na vašu panštinu doplácať, há! — rozkríkol sa starý mlynár, že mu žily navrely na čele a sluchách.

Do jeho kriku však vpadol piskľavý hlas urazenej matky-vdovy. Rozplakala sa prudko, chytajúc sa za hlavu a bedákajúc:

— Do hanby človeka uvedú a ešte ho vysmejú, bezbožníci! Či to kedy svet videl? — spustila zúfalá mať na plný gágor, zalamujúc rukami. Vychŕlila celú hromadu krutých urážok. — Že sa Boh môže na toľkú podlosť dí…

Nedopovedala. Lebo domáci pán podišiel zatiaľ celkom blízko k nešťastnej stvore, meniacu sa čo raz viac v akúsi smyslov zbavenú fúriu.

Zagánil divoko. Zježil obrvy, vzpriamil sa hrozivo, že vyrástol v obra, a zareval jakýmsi podzemným dutým hlasom, že človeku krv tuhla v žilách, sprevádzajúc ho posunkom nestrpiacim odporu:

— Tam sú dvere! Marš!

Rozbehla sa poľakaná von, bez pozdravu, ako spráskaný pes, čupiaci sa až k zemi a ňuchajúci so spusteným chvostom otvor, ktorým by vyfŕkol.

Až keď bola von na poľnej ceste, precitla z hrôzy.

Dala sa do strašného kliatia.

Stíchla trochu, až keď pribehli k nej dcéry a Sojkovi synovia, prechodiaci sa ruka v ruke za vysokým kamenným plotom. Miesto toho počala kŕčovite vzlykať.

Až po hodnej chvíli dostali z nej prvé srozumiteľné slová. —