ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef Sojka kupoval Zelený mlyn s velikou radosťou v srdci. Akoby mu ho dávali darom, a nemusel zaň dávať svoj krásny dvojštokovec v Klatovoch a ešte k tomu pár tisíc navyše, nerátajúc ani trovy. Ako by mu mal nastať v zelenej prírode medzi horami nový, lepší život.

Žena sa bránila kúpe do posledku. Ba ani, keď už bolo darmo, mlyn kúpený, na veci nedalo sa nič meniť a muž so synmi sťahovali sa na fúrach na nový majetok, nevedela sa pani Anna odtrhnúť od svojho meštianskeho pohodlia, svojich pekných izieb s výhľadom na námestie a od rodného mesta, ku ktorému pútalo ju toľko rozpomienok.

Vyvárala si aj s dcérkou, nerobiac si nič z toho, že synovia odvážali ďalšie zásoby a náradie. Na odchod ani pomyslenia. Zdalo sa jej, že jej srdce pukne, ak by sa mala k tomu odhodlať.

Nepomáhaly prosby, nepomáhaly dohováračky.

Už sa skoro zdalo, že to dobre neskončí. Pani Anna mala chvíľami tušenie, že z toho bude rozsobáš. Len nevedela, ktorý z nich vyriekne prvý to osudné slovo.

Lebo veď cítila sa hrdinkou a bola pevne odhodlaná, že nepopustí.

A preca len sadla jedného odpoludnia na voz a dala sa zaviezť synom, nevravná, zamĺkla za hory, za doly, smieriac sa z akejsi čudnej otupelosti so svojím osudom.

Potom sa už všetko obrátilo k horšiemu.

Ba vlastne obrátilo sa už vtedy, keď muž predal klatovský dvojštokovec.

Súsedia — mlynári nepustili sojkovské vozy, prevážajúce periny, riad, stroje, seno, zrno, nepustili cez svoje mosty. A tie mosty narobily sa ešte mnoho, mnoho galiby. Už to mohlo byť hlavatému Sojkovi výstrahou, že na novom grunte, do ktorého sa tak náhle zamiloval, neočakáva ho ani rodinu nič dobrého. Lebo veď mlyn nemal svojich vlastných ciest. Ba vlastne mal, ale ktože by humpľoval kone po takých krútňavách, strminách, zanedbaných skalnatých závozoch alebo krkolomných výškach ponad spenenú rieku, kde sa beztak tesná cesta úži v nebezpečnú pirť, ktorú ledvaže prejde človek, nie to hovädo s naloženou fúrou. Amerikán platil súsedom mostné, ale pred Sojkom to pri kúpe mlyna zatajil.

A keď sa nový mlynár s nevraživými súsedy napokon preca len dohodol a sľúbil im platiť za používanie mostov veľké ročné výkupné (lebo veď stavať vlastné mosty, keďže nemal hotového groša, mu neprichodilo), počali mu zadržiavať mlečov a vábiť k sebe. Čo sa žena preto naplakala, naľútostila za predošlým gruntom; čo sa nahneval, nadohováral so súsedmi muž! A jaké sklamanie ich čakalo, keď svážali do velikých, priestranných stodôl prvú úrodu, čo ju sial a sadil ešte predošlý majiteľ, ten darmovrav Amerikán! Zeme vyžité, nehnojené. Úroda na hanbu. Sojkovci sa skoro báli, že svet bude si pre ňu z nich robiť posmechy. Namozolili sa všetci, ako by im bolo prichodilo čajsi vyklčovať a obrobiť divoký prales, kam dosiaľ nevkročila ľudská noha.

Ej, nebolo to už podujatie pre zmoreného šesdesiatročného chlapa a matku toľkých detí. Mlynár, pravda, rátal na synov. Veď pre nich odhodlal sa opustiť na staré kolená pohodlné, teplé hniezdo a začínať na novom. — Nechže sa činia, junáci, — hovorieval — však robia pre seba. My dvaja majetok beztak nevezmeme so sebou do hrobu.

Však sa tí činili! Dali sa nachytať spanštelým bankrotárom, navnadiť na ich dievky. Pre fifleny nepodarené zanedbávali pole a mlyn. A ešte sa durdili, že pre samú robotu dostáva sa im málo behať za maznami, čo boly za nimi celé spochabené. A pre tie fifleny dali sa na krivé chodníčky, počali si gazdovať pre seba, zatajac pred rodičmi, šesták — dva diškrecie alebo dáku tú zlatku z peňazí, čo vybrali od mlečov, rozvážajúc múku a krúpy po dedinách. Jedinou ich túžbou, ctižiadosťou bolo odrazu hrdopyškám dary kupovať. A predtým nesiahli ani na krajciar. Stovky mohol pred nimi nechať bez obavy.

*

Malinovcom sa noví mlynárovci neubránili. Ba nešťastná, upadnutá, vymierajúca rodina stala sa Zelenému mlynu osudom.

Lipov nevedela Malinka nijakým činom zachrániť. Márne behala a posielala poslov po príbuzných, darmo odkazovala do Zeleného, ba ktorýsi sychravý novembrový deň uponížila sa sama a vzala vec od iného konca, dajúc sa na prosenie, modlikanie.

Bieda rástla, a došlo to tak ďaleko, že chorľavé dcéry samy sa ponúkly materi na stráni raždie sbierať. Lebo nebolo už čím ani oheň v sporáku rozložiť. Svet sa čudoval, zazrúc niekdajšie hrdé slečny uponížiť sa k takej sluhovskej práci.

No, nebolo to pre ich neduživé telá. Ľudmila onedlho uľahla a zomrela.

Zomrela ešte v rodičovskom, v mlyne. Bolo to jej šťastie. Lebo vtedy už mleli z posledného. Ešte, že zaľúbený Fraňo nosil, čo mohol, ba po márnych doháňkach s rodičmi Vlastu si aj vzal.

Bolo to štrnásť dní po pohrebe. V dome núdza, roztrpčenosť. Bolo to veselie neveselé. Otca zvali márne. Zatvrdil sa. Ešte dosť, že nezabránil ísť žene a dcérke. Ale, neborák, Fraňo bol šťastný. Lebo veď bol už otcom pekného chlapca. Spolu so svadbou odbavovali aj krštenie.

Ženbou prišiel Fraňo aspoň trochu na poriadok. Na matkinu prímluvu urobil ho otec stárkom a platil ho týždenne. Ba i múky, krúpy a všeličo iné dostával a zanášal žene a testinej.

Osud Lipova bol spečatený. Na prvé decembrové dni vypísaná bola naň licitácia. Malinka nechcela sa tej svetskej hanby a pokorenia dožiť v mlyne, kde bola toľké roky paňou, ale včas starala sa o útulok. V blízkych Lukaviciach mala príbuzného sedliaka. Ta počala vláčiť uzlík za uzlíkom, miešok za mieškom.

Zavše zaviezlo sa niečo i na káre. Ba posledné dni i niečo náradia a celé bedny šatstva na vozoch. Nechybel ani rezervný pluh, brána, reťaze, ba i pár sliepok a koza.

Prevážali to Fraňo s Matúšom.

Najprv poprosili otca otvorene o kone. Otec však, šípiac, že sa ide prekrývať časť majetku pred veriteľmi, osopil sa na synov hrubo:

— Ani muk o tom, galgani naničhodní! Ešte by človek prišiel pre tých bankrotárov do galiby. Veď je to proti paragrafom.

Ale synovia nedali si povedať. Vytratili sa ktorúsi noc z domu i s koňmi. Iba matka a sestra o tom vedely. Čušaly však, aby nebol znovu hriech v dome.

V deň lipovskej licitácie sa na Zelenom pilne pracovalo. Ešte i mladí páni museli sa činiť. Pred mlynárom nesmel nikto Lipov ani spomenúť.

I tak by to bolo bývalo daromné. Na upadlom Malinovskom grunte vyplnil sa osud. Bolo to až na podiv, ako lacno ten mlyn šiel. Za dvanásť tisíc zlatých. A preca na licitáciu sišlo sa dosť sveta, pravda, skôr zvedavcov, než kupcov. A časy boly zlé, medzi ľuďmi málo groša. K tomu mlyn zanedbaný, polia tobôž a bolo ich iba biednych pár škvariek. Veru, nie jednému veriteľovi cvakly zuby naprázdno. Ba tratily ešte i sporiteľne. Každý sa čudoval, ako mohli tí ľudia toho toľko na rohy nabrať. A nielen to, ale ešte k tomu gazdovstvo tak vypľundrovať. Veď sena a sečky našlo sa tam pri troch vychudnutých hoviadkach sotva na dva dni. Aj zemiakov nechali ledva pár košíkov.

Mlyn vylicitoval tak odpoly zadarmo akýsi mäsiar. Rozumie sa, Malinovci nevideli z kúpnej ceny ani haliera.

*

Čosi kamsi zunovalo sa mladému Fraňovi Sojkovi na dvoje žiť: robiť u otca a behať k žene a decku na druhú dedinu. Počal drankať od otca domček pri ceste. Domček stál obďaleč na druhom konci dvora, oprený o väčšiu stodolu. Kedysi býval v ňom ženatý stárok. Teraz v ňom spávali oba mlynárovi synovia.

Otec ho nešetrne odbyl.

— Povedal som, že tú perepúť nechcem ani videť, a basta!

Malinka behala po celom kraji, žalujúc sa na mrcha svata, čo nemá kúska srdca, ale rozlučuje, čo Boh spojil.

Ani súsedov a konkurentov Zeleného mlyna nevynechala.

Neskôr dala sa na vypisovanie, nerobiac si z toho nič, že starý Sojka hádzal jej škrabaniny do ohňa nečítané.

Konečne sa podarilo Fraňovi získať mater, aby mu vymohla v domčeku pre ženu a decko jednu izbu.

Ženiným prosbám nevedel starý bradáň dlho odolávať. Svolil, ale s výhradou:

— Nuž, nedbám, ale dolu aby som z tej patory žiadne nezazrel. Ani mladú ani decko. Lebo by som to hneď hnal ta, odkiaľ prišlo.

Na jar sťahoval Fraňo ženu a decko k sebe. Starý mlynár si toho ani nevšimol a nedopustil, ani aby sa žena a dcéra s nimi svítaly.

Mladá s deckom sa cítila tiež cudzia, nesvoja. Zpočiatku netrúfala si skoro ani von vyjsť. Vyhýbala domácim, ako len mohla. Postačil jej malý kút s milovaným mužom. Útulne to tam nemali, lebo veď izba bola zakladená náradím a škatuľami. Chudobná mladucha mala šiat, drahej bielizne a rozličného vyšívania, behúnov, dečiek, čipák a ozdobných predmetov celé hromady. Kto ho vie, ako sa toho neskôr zbavili. Iste porozpredávali časť pod rukou.

Zato mlynárka a Mariška sa nezdržaly a navštívily mladú matku i decko samy. Prišly nakuknúť, keď bol starý mlynár preč, i častejšie. A keď chlapča podrástlo a púšťalo sa na nohy, naučily ho zabiehať i do mlyna.

Ktorýsi májový deň zazrela Vlasta svokra vychádzať zo dvora na pole bráničkou.

Po krátkom váhaní vybehla z domu za ním. Pozdravila, pobozkala mu tmavú žilnatú ruku, čo ju ako odťahoval.

— Nehnevajte sa na mňa, otecko! — vyhŕkly jej prosebné slová z úst skoro nevdojak.

Starý hlavaj pocítil pošklbávanie nervov v očiach, okolo nosa a kútikov úst. Musel sa premáhať, aby mu nevyhŕkly slzy. Naklonil sa k neveste, pohladil ju nežne po vlasoch a pobozkal na čelo.

Napätie v dome trocha povolilo. Mladá nútila sa i do práce na poli a všemožne hľadela sa zaľúbiť svokrovcom.

Ale poľná práca nebola pre suchotinárku. Uľahla. Muž nevedel, či má robiť, či ženu a decko opatrovať. Najímal im nádenicu.

Až po dlhšom čase osmelil sa doviesť k chorľavej žene matku-testinú. Aj to len pod zámienkou pártýždňovej opatery. Žena sa síce na šťastie čoskoro ako tak vystrábila. Ale stará im už prischla. Nechcelo sa tej vracať k nevľúdnym príbuzným do Lukavíc, čo ju strpeli iba, kým im mala zo zachránených zásob čo strkať.

Kedy prišla, nevedel z domácich v Zelenom okrem Fraňovcov nikto. Iba čo slúžka zvestovala ráno v kuchyni mlynárke, že hore v domčeku zazrela starú paniu plienky vešať.

Ale z domácich sa o ňu nikto neozrel.

Zato však ona počala sa rozťahovať, vysúšať periny, šatstvo, bielizeň po dvore, po záhrade, pristavovať čeľaď a vyzvedať sa na domácich. Zavše strčila niečo slúžke, paholkovi fajčiva, len aby boli shovornejší.

Raz to zazrel s vŕšku starý Sojka.

— Hnáty ti sprerážam, ak od tej osoby ešte raz niečo vezmeš! — pohrozil paholkovi. A starú Malinku odkázal na kôlňu a kus záhradného plotu, aby neboly medzi nimi pre sušenie bielizne daromné mrzutosti.

I to jej iba odkázal. Zoči voči si s ňou prehovoriť neuznal ju za hodnu.

Tej však narástol hrebienok i tak. Prijímala v dome návštevy: pani správcovú z fabriky, hornú mlynárku, ba i pekárku z dediny za horou. I pohostila ich kávičkou a bábovkou alebo iným koláčom. Popretriasaly celý kraj. Rozumie sa, najmä na Sojkovcoch nenechaly jednej nitky dobrej.