ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na biely domec v Zelenom pri ceste zaľahol smútok. Fraňovej Vlaste bolo zasa horšie. Preležala celé týždne. Koncom októbra sa jej síce trochu ulevilo. Chystala sa na druhý týždeň vstať. Ale bolo to iba klamlivé zdanie.

Druhého týždňa sa nedožila. Vo štvrtok na mraku dodýchala, opatrovaná matkou, v mužovom náručí.

Fraňo nevedel od samej otupelosti ani poriadne žialiť. Iba nešťastná matka skoro skamenela bôľom.

Mŕtvu previezli do rodnej obce. Stará Malinka sa rozlúčila so Zeleným. Odišla vlastne hneď s rakvou. Potom už prišla iba pre pár šiat. S domácimi rozlúčila sa iba tak ledabolo.

Viac sa na tých stranách neukázala. Odišla obývať k synovi do celkom iného kraja. Veľmi síce o ňu nestál. Ale jej, chudere, bolo už všetko jedno. Nemala na výber.

Malý chlapec zostal s mesiac u starej matky. Potom ho dal otec k svojej tetke do mesta, aby dieťa užilo trochu detskej spoločnosti.

Nad mŕtvou nestihla sa uľahnúť zem, a Rudovci počali už sháňať Fraňovi mladuchy. Aj našli tam v Krkonošiach dákusi súcu, peňažitú. Poslali aj fotografiu; bola dosť driečna.

Vypisovačky Matúšovej Helene Rybákovie totiž nepomáhaly. Pani Lina bola jako na tŕni, že mladší švagor do toho manželského jarma znenazdajky vhupne a im s Fraňom cvaknú zuby naprázdno.

Ale ovdovelá matka neponáhľala sa na odpočinok a dávať si mlyn z rúk. A osud Matúšov počaly už riadiť iné sily.

Rybákovci, poučení neblahým osudom Vlasty Malinovej, hľadeli totiž pripraviť svojej dcére zaistenejšiu budúcnosť. Do veci zasiahlo celé príbuzenstvo. O to, aby mladí dostali mlyn, zaujal sa majster nad majstrov: klatovský mäsiar a údenár Vojtech Šilhán, Rybákovie zať a dôverník.

Bol to celkom neobyčajný človek, neobyčajný už i mohutnou zavalitou postavou a velikou hlavou. Lesklá červená tvár svietila mu ako splnmesiac; pod ňou otriasalo sa bujné tučné podhrdlie. Ešte pozoruhodnejšie boly jeho schopnosti. Vedel vydriapať ľuďom z chlieva ošípané odpoly zadarmo. Kde to nešlo, popustil úzdu svojej výmluvnosti a nahovoril domácim toho toľko, až im počala hlava hučať od mnohých rečí a myseľ otupievať. Ba i s čeľaďou sa spolčoval, keď bolo treba, neľutujúc dáku tú odmenu. Nie div potom, že hovädo odrazu prechorelo a čeľaď si nevedela s ním rady, radiac hneď za horúca, že najlepšie bolo by dobytča zabiť alebo predať.

Neznal prekážok ani škrupulí. Do kláštora dodával, vraj, pár rokov mäso, šudiac ctihodné sestričky veselo na váhe i jakosti. Ale keď raz na to prišly a predstavená ho vyctila a chcela zrušiť dodávkovú smluvu, ba klamára žalovať, nestratil milý Šilhán duchaprítomnosť. Vrhol sa na kolená a abatyšu, odvolávajúc sa pre smilovanie božie na svoje deti, preca len uprosil.

Keď ho Rybákovci soznámili s Matúšom, potľapkal mlynárskeho syna po pleci:

— Hej, tá matka; známe to. Mali by ste si ju zaobísť, starú stvoru, trochu na ňu naliehať. Ale čože sa vy do takej veci rozumiete? Dali by ste sa za nosom vodiť, aj by ste zostareli, upracovali sa a utreli naprázdno. To sa musí na také zánovité staré stvory ináč.

A dal sa pozvať Matúšovi do Zeleného. Náramne všetko chválil, najviacej starú mlynárku.

Ale pred odchodom nezabudol doložiť:

— Len, mamička, nemali by ste tých chlapcov tak maznať, všetko si na hlavu brať, o všetko sa starať. Čo sa vy máte tak trápiť, keď to nemusí byť! Ja na vašom mieste by som porobil krátky poriadok: tu máte, rozmaznanci, starajte sa už raz vy. Hovel by som si, uľahčoval si, kde by som mohol. Veď ste sa vy už dosť natrápili za tie roky.

A, vyprevádzaný Matúšom, dával mu ponaučenia:

— S tou mamičkou to inak nepôjde, len zapriahnuť, — obliekajte sa, mamička, ideme k notárovi. — Taká staršia osoba by ešte neviem dokedy odkladala. Len jej to pripomínať, ustavične do nej dodievať. Raz ju to preca len domrzí a dá si povedať.

— A keď by ani tak nešlo, sľubovať. Výmenok, aký si bude sama diktovať, dievčaťu dary, dobrý život, zábavy. A, veru, neškodilo by, keď bude treba, do tej mamičky ani trochu toho trunku naliať. Nech sa tak nebojí, ale dodá si gurážu, hrom jej v duši! Veď ste preca zrelý muž a nie nejaké sopľavé decko.

A tak sa stalo, že v ktorýsi aprílový deň vypoťkal Matúš sladkými rečmi matku z domu. Že podívajú sa jako na otcov hrob a zajdú i k notárovi. Na toho notára dala síce stará mlynárka vyhýbavú odpoveď, ale túžbe za rodným mestom nevedela odolať.

Na stanici čakal ju ozrutný Šilhán. Vítal ju ako nejakú šľachtičnu a nepopustil, dokiaľ sa nedala odviesť k nim. Až potom išlo sa k hrobom a k notárovi. Tam sa ujal slova vychýrený praktikus. Matúš nemusel ústa otvoriť, on bol jeho mluvčím a zastancom. Darmo požadovala, aby jej mladí vyplatili za mlyn a gazdovstvo aspoň pár tisíc zlatých. Všetko jej vedel nastávajúci nový príbuzný vyhovoriť a narafičiť vec tak, že nedostala ani tretinu toho, čo chcela, ani to nie v hotovosti, iba ako požiadavku zaistenú na mlyne a dve tisícky Fraňovi na podiel. Ba vlastne dali jej pred notárom ešte úpis na poldruhej tisícky. Ale už idúcky domov jej ho lišiak Šilhán vydriapal z rúk.

— Načože vám je od detí úpis? Veď by ste to od nich beztak nikdy nevymáhali. To sa len tak robí pred notárom, aby sa nepovedalo — zahováral zmätenú stvoru.

*

Až potom, keď sa lúčila so starými kúty, s izbami, kde bola s mužom paňou, a prenášala sa s dcérkou do vlhkého domčeku, vystrčeného na jednej strane skoro pod samú stráň, s druhej strany nakloneného skoro nad samý strmý breh hučiacej rieky, až vtedy počínala chápať, čo to vlastne vykonala.

Matúš dohováral matke:

— Čo tak duríte? Nikto vás preca nevyháňa. Ako by ste sa báli o tie svoje haraburdy. Buďte bez strachu. Helenka ich nepotrebuje. Tá má svojho dosť.

So sťahovaním ponáhľala sa skorej Mariška, šípiac dobre, že všeličo by mohlo v mlyne uviaznuť, a keď sa raz nová pani nasťahuje, ťažko by sa to od brata vymáhalo. Ešte že im pomáhal Fraňo a Láďa, syn poštmajstrovej. I tak sa toho nechalo mladým vyše práva: periny, deky pre čeľaď i s posteľami, koryto na pranie, šafeľ a skoro všetko kuchynské náradie. Matúš odrazu prezradil, že jeho vyvolená nechala kuchyňu bratovi, ktorý mal zdediť rodičovský dom.

Keď sa prenášaly nástenné hodiny, pozastavoval sa syn zasa:

— A to mi už, mama, ani tie hodiny nenecháte?! Videla ich, keď tu bola, testiná, nuž, sa nič takého nekupovalo do výbavy.

Ešte väčšia potreba na matkine veci objavila sa po svadbe. Mladá pani vyhovárala sa so všetkým na brata. Ten od nej vydrankal to i ono. Ani perín nebolo dosť. Stará mlynárka nechala mladým so päťadvacať husí, aby mali peria, i plno staršieho šatstva, aby bolo čo po dome vláčiť.

Sama musela si dávať stolárovi zhotoviť nové koryto, šafeľ i lavicu do kuchyne.

Ale i tak stavil sa mladoženáč pod chvíľou vo výmenkárskom domci a drankal:

— Požičajte mi, mama, tej pílky. Musím si nohy na skrini pripíliť.

Inokedy bola to zasa žinka, kuchynský nôž alebo pár pohárov, keď bolo treba príbuzných uctiť.

Požičané sa ťažko vracalo.

— Načože vám je to? — osopoval sa mlynár na matku-výmenkárku. — Vy bez toho budete, beztak k vám nikto nepríde, a tuná aby človek prvé-posledné kupoval.

Iba dcéra zažalostila vše, že matka sa dáva tak ľahko o všetko oberať. A vtedy pocítila výmenkárka, čo i naoko hundrala na dievča, že prehrešuje sa proti mužovým príkazom.

A poplakala si tíško v kúte, kde jej nikto nevidel.

*

Mladá pani toho mnoho nedoniesla. Ani výbava nebola taká, ako sa sľubovala. A s venom vyzeralo to už veľmi biedne, ledva po chalupnícky.

Zato neshliadal sa rok s rokom, a v mlyne zamrnčalo prvé decko, dievča. Krštenie stalo sa hlučnou rodinnou slávnosťou.

Rozumie sa, nevestina matka zatúžila už predtým za dcérou, prišla si ju opatrovať. Zdržali ju a nepustili viacej od seba.

Strýcovia, tetky, neterinky a synovcovia, sestry i sesternice — všetko sa to premielalo na Zelenom od začiatku prvého týždňa v mesiaci do konca posledného. Vypekalo sa, vyváralo, jedlo, pilo, a stráne nad mlynom ozývaly sa pod chvíľou veselým spevom. Vyprevádzačkám nebolo konca-kraja, a za každým hosťom vliekol sa na stanicu plný vak múky, koláčov, hydiny alebo rýb.

Keď hostia odišli, počala sa mlynárka ponosovať mužovi, že má prázdny štoček na múku. A matku-výmenkárku odkladal syn, keď žiadala výmenkársky podiel, že dostane múky, až sa bude mleť nabudúce.

Ovdovelý Fraňo na Zelenom po bratovej svadbe dlho nevydržal. Počal zachodiť za dákousi vdovou do Klatov. Onedlho priženil sa k nej do mlyna.

Bolo už na čase. Aspoň mohla vziať pani Helenka k sebe za stárka vzdialeného príbuzného Militkého.

— Dobrý vám bude — rozhodoval Šilhán, ktorý bol prišiel Matúšovcom zakáľať a strkal si najlepšie kúsky do velikej remennej kapsy. — Skúsenosť má a fortieľ tiež. Nie nadarmo mlynáril sám toľké roky na svoju ruku. Ten tých vašich nežičlivých súsedov popreháňa, že budú ušima strihať. Ten vie mlečov preberať. A keby len to. Ale zo všetkého narobí peňazí.

Mladomanželia boli celí natešení a nevedeli novému stárkovi-strýcovi miesta nájsť, ako by to bol najcennejší kus mlynárkinej výbavy.

Nový stárok zavádzal v mlyne nové spôsoby. Všetko mu bolo staré, zlé, alebo aspoň potrebné opravy. Na Zelenom počali si remeselníci kľučky podávať.

Zato výmenkárku hľadel na mlynských výrobkoch uťahovať.

— Že ste to, pane otče, dovolili? Kto to kedy slýchal na výmenku dievča držať?! Keby ste chceli, musela by Mariška naskutku preč. Výmenok je preca nie na ňu písaný.

— Čo na to povieš, Matúš? — zažiarily zamatovohnedé oči pani Heleny. — Naposled je to azda pravda.

— Keby dievčisko aspoň lepšie pomáhalo — kasal sa mlynár. — Ale matka to mazne až hanba. A povedať jej dačo, hneď je oheň na streche.

*

Švárny Fraňo Sojka nemal s tými ženami šťastia. S prvou bol iba dva roky. A po troch rokoch zomrela mu i druhá, udatná barnuša, čo len tak kypela zdravím.

Ovdovelý Fraňo v útrapách zavolal si k sebe matku, aby sa zachránil, kým sa ožení znovu, pred okrádaním.

Niektorú nedeľu zabehla do mesta za matkou i dcéra.

V jeseni vrátila sa výmenkárka na dva týždne domov.

Čakalo ju však pekné prekvapenie.

Jej najmilšia krava Rysuľa práve dokonávala. Bola vychudnutá, vyziabnutá, zrejme zmučená hladom. Lebo veď Mariška, dochodiaca za matkou k Fraňovi, spomínala neraz, že úbohému zvieraťu nechcú brat a švagriná ani krmu dopriať.

Darmo sháňaly teraz obe najsúrnejšiu pomoc, núkaly kravu zrnom, počaly ju drhnúť slamou.

Úbohému zvieraťu nebolo už pomoci. Dokonalo im pred očima.

Bolo to už jediné dobytča nedávnej mlynárky, zviera dobré a rozumné, len-len prehovoriť. Stará Sojková stratila v ňom najvernejšiu — po dcére — družku svojej výmenkárskej staroby. Bezduché biedne telo Rysulino ležalo v maštali na najhoršom staní: pod oblokom proti dverám stuhlé, navalené nabok, hlavička pritlačená k mostinám, oči, tie milé oči skalené, podbehnuté krvou.

Chudera starena bola by si poplakala, požalovala sa a smierila so svojím osudom, keby zvieraťu bol určil zahynúť sám osud, keby bolo ochorelo, dostalo nákazu, nohy si zlomilo alebo zahynulo pri telení.

Ale to, čo sa stalo s Rysuľou, nebola nákaza, nebolo ožobráčenie, to nebola obyčajná smrť. To bola vražda, vražda potuteľná, dlho zákerne pripravovaná, dohovorená. To bolo vraždenie, chudiatka, hoviadka nedostatkom, hladom po celé týždne, ak nie mesiace. Bol to hriech do neba volajúci, zločinné dielo necitnej slúžky, čo sa chcela podlým spôsobom zafatinkovať svojim pánom a sniesla so sveta katansky poslednú kravičku chudobnej výmenkárky. Lebo veď odháňala úbohé zviera od krmu, oberala ho ako nejaký zbojník o seno, ďatelinu, sečku, čo mu vyťahovala z jaslí. Otĺkala ho nenávistne, aby jej nezavadzalo, neuberalo miesta, žrádla, hovädám iným, pánovým.

Ba kto vie, či to nerobila slúžka na rozkaz mladých, na rozkaz samého hospodára? Toho sa dožila od syna, čo mu dala najväčšiu časť majetku!

Áno, nevďačný syn a nevesta spriahli sa so zlolajnou, ufúľanou cundrou, aby pripravili starenu o jednu z posledných vecí, čo ju ešte tešily na tomto svete.

Keby si bola držala tú kravu z ich milosti. Ale veď Rysuľa bola preca zapísaná do výmenku, mala nárok, právo na žľab, na miesto v stajni a na krm, mala ten nárok zapísaný slávnostne pred notárom, zanesený do pozemkovej knihy. Mala na ten chlp sena, na to vykydanie zpod seba, na to stanie sto razy viacej práva, než hociktorá z premilených návštev, čo sa vláčia volané-nevolané do mlyna.

— Skántrili mi ju hlady, zabili ju, za-bi-li-i! — pustila sa starena, bohvie už koľký raz od obeda, do usedavého plaču, žalostiac a horko oplakávajúc dôvernú spoločnicu svojho trpkého vdovstva.

*

Na starých nástenných kyvadlových hodinách odbila už dávno dvanásta. Úzkou lesnatou dolinou pohrúženou do nočného ticha ozval sa tiahly, prerývaný piskot vlaku, odrážajúc sa o strmé kopce a stráne. Stromami nad stodolou a rybníkom zalomcoval prudký vietor. Pes v búdke na pazderí zavyl zúfale, beznádejne. Na výmenkárskom domčeku zatriasly sa okná a zatrepotaly vonkajšie dvere.

Polnoc už minula, mesiac zapadol za hory. Ale výmenkárka ešte nespala. Prevaľovala sa s boka na bok vo svojej rozheganej, znovu a znovu zavŕzgajúcej a zapraskajúcej posteli.

— Rodička božia Svätohorská! — zavzdychla si starena, a zosínalé pery počaly šepkať slová modlitby. Ale myseľ odbočovala znovu a znovu k všedným ľudským starostiam a bolestiam. Utrápená, usúžená stvora nevedela sa upokojiť. Rana, z ktorej krvácalo jej ubolené srdce, bola ešte pričerstvá. Nedalo sa na ňu ani na chvíľu zabudnúť.

— Ako sa len Boh môže na také zlosynstvo dívať?! — Myšlienky vírily hlavou, horké, trpké pocity lomcovaly chabnúcim srdcom ako lučavkové bubliny. — Ako sa pomstiť nesvedomitým vinníkom?

Mala by sa vychytiť hneď zrána do mesta k notárovi či fiškálovi a zažalovať tú zlymyseľnú čeliadku. Mala by sa domáhať svojho práva, vymáhať si náhradu za škodu, za skántrené zviera. A keď už tam bude, vymáhať si aj peniaze, čo jej má hospodár každý týždeň dávať, aj výmenok, čo jej zadržuje, odkladajúc s dodaním s týždňa na týždeň.

Starena sa celá rozohnila. Rozpomenula sa na nebohého muža. Škoda, že nežije jej drahý Jožino! Ten by im podkúril, darebákom, naučil by ich po kostole hvízdať! Dal by ich vyzvať notárovi alebo dal hneď na súd. Však by tí prišli a dali sa do modlikania! Ale čože ona, úbohá vdova, opustená, osirelá! Nemá opory, nemá zastania. Neodhodlá sa k púti do okresného mesta k úradom. Nebude vedeť srdce svoje tak zatvrdiť, aby zažalovala vlastného syna a nevestu. Sveta by sa hanbila, doma by neobstála, tak by na ňu zazerali, hádali sa s ňou, čeľaď na ňu podhuckávali, pred ľuďmi ju oklebetili. Ba kto vie, či by priam ruku na ňu nevztiahli.

Hej, sirota nevoľná, musí znášať svoj kríž ďalej mlčky, bez slova ponosy. Nemôže sa púšťať v nerovný boj stará, slabá, chorľavá, životom ubolená.

Pocítila v ústach horkosť. Po poslednom vzplanutí prišla na ňu tupá ochablosť, zmalátnelosť. Hnev a vzdor sa vybúril. V ubolenom srdci zostal iba mučivý žiaľ. —

Obrátila sa naznak zmorená, ustatá od ustavičného obracania s boka na bok. Ako by bola pocítila poľahobu. Rozbúrené srdce počalo pokojnejšie tĺcť. Na unavené víčka sniesol sa príjemný omar polodriemoty. Vtom ozvalo sa odnekiaľ z kúta: — cupity, cup! — a potom zvuky hrabania, hlodania. Cupot ozýval sa čo raz bližšie, raz s podlahy, hneď zasa s umývadla, stoličky, slamienky.

Starena strhla sa z driemot a s námahou posadila sa v posteli. Cupot a hlodanie utíchlo. Zatajila dych, aby vyčihala myš a praštila po nej polienkom. Ale myš sa utajila, ba zamĺkla celkom. Výmenkárku pochytil odrazu kašeľ. Ľahla si, zriekajúc sa úmyslu, že vstane a nastaví myške pascu. — Nechže si cupká, úbohé zviera! — smierovala sa so svojou netečnosťou.

Znovu prišla jej na um krava. Tá tiež behala, strečkovala, tešila sa zo života. A niekomu to bolo odrazu proti srsti. No, nechže si majú! Stalo sa, za čím dychtili. Nechže sa tešia a odmenia štedro slúžku, čo im tak vôľu hľadá. Nič z toho mať nebudú. Jedinej zlatky tým nezgazdujú. Parom im naženie darmožrútov, že by za to tri kravy vychoval.

Zamyslela sa nad svojím životom. Čo všetko prišlo jej vytrpeť od vlastných detí! Ba nešlo to azda ani tak od nich, ako skôr od ľudí, s ktorými sa splietli, od všelijakých dobrých priateľov, radcov, pomahačov a nahuckávačov. Prečo len tie deti liply vždy za cudzími, daly sa nimi tak opantlať. A prečo rozdávajú tým svojim falošným priateľom plnými priehršťami, a tuto Rysuli neušlo sa ani tých pár skromných hltov?! Prečo ju, ach, prečo ju zavliekol jej Jožino proti jej vôli do tejto divočiny, medzi vlkov v ľudskej podobe?! Čo sa dala z toľkého majetku nemilobohu vystrnadiť sem, do týchto clivých kútov, na toto vyhnanisko?!

Alebo to preca len muselo byť? Nedať im majetok, možno, neboli by jej dali vôbec pokoja, dodievali do nej, hádali sa, čeľaď, svet na ňu nahuckávali. Kto vie, — Bože, odpusť hriechy! — či by ju neboli napokon trebárs podpálili, len aby ju zlomili, primali k povoľnosti.

Ba preca nie. Nie, nemusela sem ísť. Nemala povoliť ani vlastnému mužovi. I tomu sa, nebodaj, rozum zatemnil, keď sa na tento zapadlý kút ulakomil. Vzdorovala, nehýbala sa ani, keď už bolo všetko prevezené. A potom preca podľahla. Ach, prečo nevydržala v tom svojom správnom odhodlaní až do konca, prečo sa ešte pár dní nezatvrdila, neubránila prosbám a dohováračkám?! Len ešte dáky čas vydržať, a všetko mohlo byť vyhrané. Muž by nebol vedel žiť bez nej na osamelom dvore, bol by sa durdil, bol by vzdoroval, pohrozil. Ale napokon bol by sa len dal preca nakriatnuť, bol by zrušil smluvu — však bol ešte čas — a bol by sa rozbehol na starý útulný byt, aby schvátil do verného náručia svoju Annu.

Nestalo sa. Akosi sama to zavinila svojou nevytrvalosťou. Zapadla, zotročiť sa dala. A synovia spriahli sa s tým hadím plemenom proti vlastným rodičom. Potom sa to už rútilo ani balvan, čo sa ulomil z brala, drtiac, čo mu príde do cesty. Po Malinovcoch Rybákovské plemä a ten ich vodca, Šilhán. Starene javil sa v nočnom rozrušení starý shaňač ako ohromná čierna obluda, rozkročená medzi bývalým kráľovským mestom a Zeleným mlynom, strkajúca pod širokánsky plášť dlžiznú hrubú hadicu, ktorou pumpuje životnú miazgu, krv z tohoto nešťastného kúta rovno do seba, do svojich detí a do svojich skriní, štočkov a truhál tam ďaleko v meste. Oni na Zelenom chudnú, blednú, žltnú, scvrkávajú sa. A úžasný netvor s velikým bruchom, ohromným ovisnutým podhrdlím a širokou tlamou bujnie, rastie, červenie, usmieva sa spokojne a tľapká po pleci biedneho, vyciveného hospodára:

— Veď ja prídem. Len pripravte niečo. Alebo najdem si tu sám a hodím aj vám dáky ten koštiaľ. Usmejte sa na mňa. Veď ja vás mám rád. Len nemám rád utrápené tváre. Usmejte sa na mňa. Veď ja vás ľúbim, — kým vás nezjem a nevyciciam z vás posledný špik.

Hej, starý lišiak, zákerný dravec Šilhán, pôvodca jej útisku a pokorenia! Užialenej starene, ktorú napokon počaly premáhať driemoty, zdalo sa, že zavalitý mäsiar berie na seba hneď podobu rozbehnutého funivého diviaka, podrývajúceho dlžiznými kly slabé základy výmenkárskej chalupy, klátiacej sa vo vetre, hneď zas ohromného šarkana, chŕliaceho z bezodnej tlamy okolo seba oheň a síru, rozrastajúceho sa do výšky a šírky, ovíjajúceho sa jako had okolo múrov domčeku zarasteného révou, sypiaceho hrozebne: — Daj sem, stará bosorka, peniaze, požičaj ich mladým; potrebujú, zle gazdujú. Vrátia ti ich skoro, na starého Vida, čo nebude nikdá. Daj sem svoje posledné mozole a zostaň ležať do rána, do poludnia, cez celý deň, týždeň a dodýchaj na svojej nastlanej, našuchorenej, slzami skropenej posteli skoro, skoro, aby si nezavadzala tu na svete mladej mlynárke a nám, pažravému, nenasýtnemu dvanásťhlavému rybákovsko-šilhánovskému plemenu, čo čiháme na tvoje suché údy a kosti ako na korisť a chceme hltať, hltať a pribúdať, rozplemeniť sa a zaplaviť v celých kŕdľoch Zelený mlyn i s roľami, lúkami a rovinu, kopec i vrchy dookola až po samý ďaleký okraj zachmúreného obzoru!

Do driemot podesenej výmenkárky zabučala žiaľne nešťastná Rysuľa, ležiaca v posledných ťahoch na zle vystlaných mostinách v maštali. Zabučala vyčítavo: — Čo si ma dala, aby ma zlí ľudia zahubili hladom, čo si ma lepšie nebránila?! — Skalené oči skonávajúceho zvieraťa pozeraly tak nevýslovne smutne, tak trpko, vyčítavo, že zomdlená starena zachvievala sa v bezmocnom žiali, narážajúc na tvrdú peľasť postele.

Tam vonku počaly vystupovať z vody bielasté pary. Pes na dvore vtiahol sa pred blížiacim sa ranným chladom celkom do búdky a stiahnuc sa do kolečka zavrčal zavše, chcejúc zaplašiť desivý sen.

V kuchyni v domci osmelila sa vyliezť myška zo svojej deravej skrýše, rozbehla sa, zakaždým zastanúc a očúvajúc, vyliezla na stoličku i na stôl do starej slamienky, z ktorej zaváňaly jej zbytky zrna a otrubov.

Stávala sa čo raz smelšou, hlučnejšou, vrtiac sa a nezbedne poskakujúc.

Ale nemal ju kto vyrušiť. Stará výmenkárka, chudá, kostnatá hlava pritlačená na vankúš, zhlboka odfukovala.

Až keď sa už počínal drať do okien prvý denný svit a vietor zalomcoval dvermi a okenicami divoko, ako by sa chcel vyzúriť naposledy, šklblo zmorené staré telo sebou a trasľavé prsty žilnatej ruky natiahly sa k únavou zalepeným, od ľaku sebou nervózne potrhávajúcim víčkam, aby ich pretrely k bdeniu.

Starena v posteli sa naraz posadila a už i sliezala s postele, šmatajúc nohami o bačkory, aby vkĺzly do nich.

Prudkými dlhými kroky rozbehla sa k dverom, vzala za kľučku a prešinúc sa studenou úzkou chodbičkou, vchádzala, stíšiac krok a opatrne otvárajúc do prednej izby.

Spala tam dcéra, o ktorej mala práve desivý sen.

Upokojila sa však hneď. Päťnásťročné dievča spokojne, zdravo oddychovalo.