ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dvoch rokoch nemusela sa už Hloušková na svojom poli trápiť. Panstvo vzalo si vŕštek nazad. Lebo Hlouškovci neplatili, trebárs cena bola dosť nízka. Keď už mali v rukách čierno na bielom, že pôjdu s vŕšku preč, pochytila ich akási zimničná horlivosť. Odrazu mali tam práce plné ruky. Hlouška počal vytínať staré plánky, krovie, dubce, liesky, jelše v koryte. Na vŕšku mihaly sa vo vetre po dva či tri dni zjašené dve postavy, pobehávajúce od jedného konca k druhému, odvážajúce na vozíku poslednú korisť z majetku, čo sa naučili už pokladať za svoj a ktorý im Osud v poslednej chvíli preca len driape z rúk.

Našklbali, nalámali toho toľko, že svet už počal četníkov upozorňovať na tú skazu.

Ešte väčšmi bol svet pobúrený, keď jedno ráno horel na Hlouškovie poli rad slivák, obložených slamenými vechťami. Ľudia, idúci okolo, hasili oheň hrudami.

Na druhý deň nebolo po ohorených slivkách ani stopy. Akiste si ich Hlouškovci poodvážali ešte za tmy.

*

Prišla jeseň. Polia sa zahnedly zorané. So stromov opadalo listie.

Cicvárkovci neorali, nekopali, ani nesiali. Stŕnisko na ich žitovisku žltlo sa hlboko do zimy, kým ho nepokryl biely sneh.

Iba jeho bolo vidno vše blúdiť po hradskej s ovesenou hlavou. Iba keď prekvapil ho dáky neočakávaný zvuk alebo zazrel proti sebe ísť strmým krokom niekoho, čo mu nebol po srsti, strhol sa, ako zo sna, hodil spurne hlavou a divoko sa zamračil.

Nikto nevedel zprvu, čo sa s tým človekom deje. Pred pár známymi síce spomenul, že si nebude pre pár stebiel, čo sa mu urodí na tej Golgate, remeslo kaziť. Nuž, ale veď Cicvárek šusterčil slabo, keď sa mu o poli azda ešte ani nesnívalo. Keď si však teraz doniesol kto k nemu dáky pár deravých topánok do reparácie, vyhováral sa, že mu to nemôže sľúbiť, lebo má mnoho práce s poľom.

Až v ktorejsi krčme na tretej dedine vytiahli ľudia jednu sobotu večer z podnapitého Cicvárka, že by nedbal to svoje pole predať. Taký kus z dediny do poľa chodiť sa mu neodplatí, najmä nie k vôli tým pár fliačkom. I dlžoby chcel by si poplatiť, beztak je pre ne v dome medzi ním a ženou ustavične hriech.

No, kupca nie a nie najsť. — Čo to máš kupovať, — hovorili si ľudia — keď sa taký hrdloš na tom nemôže udržať?

Práve preto sa každý divil, keď sa o dva týždne roznieslo, že Cicvárek predal svoje pole — vadovickej obci. Predal skoro bez zárobku, lebo veď za tie tri stovky, o čo mu dali viac, nebolo sa mu hodno celé týždne po celom okolí vláčiť.

Nová zmena majiteľa poľa sadla Matúšovi Sojkovi na prsia jako mura. Nevedel si odpustiť, že zasa prepásol príležitosť rozšíriť medze svojho majetku, ba vlastne získať niečo nazad z toho, čo utrmanili predchodcovia.

Lebo veď Cicvárek zašiel raz v trápení i do mlyna, prv než sa shováral s obecným tajomníkom, a ponúkol mu pole. Hovoril síce, že nechce peniaze, že ho dá iba za práve toľký kus mlynárovej oráčiny bližšie k dedine.

Ani sa však s ním vážne neposhovárali. Mlynár mal vtedy takú akúsi rozpustilú chvíľu, nevychádzal z prekáračky. Cicvárek odchádzal z mlyna po dákej hodine namosúrený.

— Však on príde, — uisťoval mlynár ženu, ktorá by nebola Cicvárka tak ľahko pustila — len nech sa trochu vyspí. To hovoril z neho trúnok. Vezme on rád i peniaze, len aby sme mu ich dali.

Netušil, že svojím chovaním urazil do duše uľúteného chlapa, ktorý šiel do mlyna jako na isté.

Takto však hrozilo mlynu súsedstvo ešte nebezpečnejšie: najprv murárska a tesárska, a čo ja viem aká háveď a potom rad domčekov s robotníkmi, nádeníkmi, ak nie šupasníkmi, čo ich svet vráti obci na krk. Akože sa obstojí pred takým hydom mlynárov jačmeň, zemiačisko alebo ďatelina?

*

Na kraj padly už prvé mrazy. Od vŕšku ozývaly sa výstrely poľovníkov, keď sa sušický burzián Karol Máčalka objavil v Zelenom.

Prišiel nevhod. Mlynár bol otrávený hmotnými starosťami. A pani Helena — ležala v zadnej izbe.

— Čo je švagrinej? — spytoval sa hosť mlynára v kuchyni.

— Čo jej je?! — uškrnul sa domáci pán trpko. — Nesmieš jej preložiť cez posteľ chlapské nohavice, aby neoťarchavela — naznačil cynicky. — Baba ju musí učiť rozumu, doru sprostú — odpľul si z fajky.

Karol Máčalka trhol sebou od prekvapenia. Azda sa Helena len nehnevá na neho?!

Šiel sa na ňu podívať i so švagrom. Ležala na posteli bledá, skoro mrtvolne bledá, mdlá. Sotva odpovedala, usmievajúc sa trpko.

— A robota stojí. Dcéry ju nezastanú. Márne ich iba mazne — odľahčoval si mlynár, odchádzajúc s hosťom od ženy. — Ale čo sa trápiť?! Najradšej zapľuvať to všetko!

— Čo sa ti stalo, že si taký namosúrený? — šípil Sušičan správne, že zelenáka trápi krem ženinej chorľavosti aj dačo iného.

— Tu máš, čítaj! — siahol Matúš do výklenku a hodil pred švagra na kuchynský stôl písmo. Bol to prípis od záložny, v ktorom vyzýva Sojku, aby zaplatil ako kavent desaťtisíc korún.

— Kto je to ten Bedrich Valenta v Holomlatoch?

— Ale pekár. Chodil sem i so ženou, že budú od nás všetku múku, krúpy kupovať, ak sa za nich zaručíme. Stavali dom, a on bol práve pohnevaný s bratom.

— Nuž, a?

— Dom postavili aj s novou pekárňou. Ale bolo na tom mnoho dlžoby, nuž, urobili bankrot. Ešte i za múku sú mi dlžni trinásť stovák.

— A rodičov nemajú ani jeden?

— Majú oba. Však sa tí za nich už naplatili. Veď ten chlap nezbankrotoval po prvý raz.

— Trebárs. Nesmieš im dať pokoja. Nech ti to vynahradia. A jemu tiež pohroz. Ale medzi štyrmi očami, nie v liste.

Potom sa ponosoval Matúš na nového stárka, čo im spreneveril dvanásť stovák, s ktorými ho poslali do Vadovíc vdove Vitáskovej za žito zaplatiť. Dali ho síce preč na hodinu. Ale čo so škodou? Veď ten človek je samá žaloba. On ako zamestnávateľ musí platiť za neho alimenty, že mu ich nesťahoval zo mzdy. A to na ženu a dieťa, s ktorými galgan ani nežije.

— Čo budeš robiť?! — uprel Máčalka oči tázavo na švagra.

— Nič nebudem robiť — vyhrklo to z mlynára. — Zapľujem to a najdem si dačo v meste. Radšej nejaký skliepok alebo krčmu árendovať, ako sa dať okrádať na tomto vyhnanisku.

— Skoro máš pravdu — podotkol Máčalka naoko nevinne a počal kombinovať.

— Len aby si na to kupca dostal. Na to sa ti každý hneď neulakomí… Ja by za to nedal ani stotisíc — doložil po dlhej prestávke.

Prišiel obed. Voľáka trudnomyseľnosť zaľahla na všetkých. Ešte i na dievčatá a chlapca, ba i pehavého paholka, jediaceho mliaskavo v kúte na malom stolíku pri kredenci.

Karol Máčalka predbehol dievčatá a zaniesol polievku, pripravenú na tácni, do zadnej izby švagrinej sám.

— Načo sa ustávaš? — pozrela Helena na neho vďačne.

Pohladil ju po hlave nežne. — Ty nevieš, čo by pre teba neurobil, Helén! — zašeptal vrúcne. — Ukážem ti svet. Po kúpeľoch, Tatrách ťa budem voziť. I k moru si zajdeme — privinul ju k sebe dojatú, žiariacu už vopred vďačnosťou.

Až o chvíľku zašeptala. — Veď to, možno, i pre teba ležím, Karol.

*

Na druhý týždeň prišli do Zeleného kupci. Kupovať — grunt.

Prišli z Prahy. Viedol ich majster Novák z Burkhardtovej fabriky z doliny. Pán otec spomínal, že sa chce Zeleného zbaviť a presťahovať sa do mesta. Novák nelenil. Zašiel do Prahy k bratovi, poisťovaciemu agentovi, ktorý mu poradil kupca. Odmena lákala. Novák ju mal vyjednanú na oboch stranách.

Poobzerali si staviská i mlynské stroje. Čo kolo? Dá sa preč. Na miesto neho príde i tak turbina. I na nákladné autá treba miesta. Ešte, že je dvor priestranný.

Potom sa pustili lúkou proti vode, popredku Novák, za ním malý zavalitý prešedivelý červenolíci chlap v šedých kockovaných šatoch, fabrikant sám. Jeho tajomník či právny zástupca, štihlý brunet s ohromnými americkými okuliarmi na čľapatom nose a pán otec kráčali za nimi.

Novák upozorňoval fabrikanta na výhody gruntu. Na papiereň je ako stvorený. Dobrá stála vodná sila, miesta dosť, lesy, stanica takrečeno pod nosom. Mzdy nebude treba platiť veľké. A mlynár je na groš utisnutý, pustí grunt lacno.

Keď sa vrátili, pustili sa ešte obzerať zdnuká maštale a stodoly. Fabrikant nelenil ani premeriavať. Ba vyšli si aj na povaly a prezerali trámy, ako by bola kúpa istá.

Až keď prišla reč na cenu, stal sa malér.

— Nuž, tak dám za to dvestopädesiattisíc — ozval sa fabrikant po stručnej porade s dôverníkmi.

— Zlatých či korún? — udrela mlynárovi do hlavy zdedená hrdosť.

— Korún, rozumie sa — zadíval sa pán s okuliarmi na mlynára zarazený.

— Tak nebude z nás nič — rozhodol sklamaný zelenák nakrátko. — Od štyristotisíc ho nedám.

Kupci odchádzali i s Novákom šomrajúc.

*

A prišly časy ešte horšie.

Najmladšie dieťa, sedemročné dievčatko, prišlo domov zo školy spotené s horiacou tvárou. Nechcela jesť, sililo ju do vracania.

V posteli cítila sa ešte horšie. V noci počalo dieťa blúzniť zo sna.

Privolaný lekár našiel týfus. Zakázal domácim zo studničky piť a z domu vychádzať.

Okresný lekár nariadil, aby malú zaviezli do okresnej nemocnice.

Zaviezli ju na koči v perinách, blúzniacu. Iba na školu sa chvíľami rozpomínala, že si má domácu úlohu písať. Až pri lúčení nevedelo sa decko od otca odtrhnúť.

Nad Zeleným zavisol čierny mrak. Jeden lebo druhý z rodičov zabehol síce každý druhý deň navštíviť dcérku. Ale čo, keď jej nebolo lepšie. Skoro ich už ani nepoznávala.

Zvesť o nešťastí zelenákov rozšírila sa po celom kraji. Mleči prestali chodiť. Čeľaď postávala so založenými rukami. Do školy sa tiež nechodilo. A keď sa ktorý zo zelenákov objavil v mestečku, vyhýbal im svet zďaleka. Kupec, mäsiar predával im akoby z milosti.

Nevyslovované temné obavy zmenily sa onedlho v istotu.

Dieťa v nemocnici zomrelo.

Vtedy obľahla znovu i mlynárka. Ledva sa bola trochu zmátorila a bola pár dní hore, pochytila týfus i ona. A darmo hľadeli zatajiť pred ňou smutnú zvesť. Vytušila ju z ich usedavého plaču i cez steny. A nielen to. Počalo ju hrýzť svedomie. Čo, ak ju to Boh tresce pre jej hriešnu lásku?!

Mlynárovi nastával pohreb i prevoz ženy do plzenskej nemocnice.

Lebo o okresnej nechcela ani počuť. Ba ešte i dievčatá a chlapec zanevreli na špitál, čo im, ako boli presvedčení, zahubil sestričku.

Pred prevozom zavolala Helena k sebe muža.

— Poď sem! — kývla na neho, a keď sa nahol k nej bližšie, pošeptala mu do ucha:

— Pošli von deti!

Vyhovel zarazený. Zavzdychla a ozvala sa tíško:

— Matúš, neviem, či sa živá vrátim — blkotajúce oči zdaly sa nachvíľu neobyčajne veľkými. — Podaj sem tú škatuľku so šperkami z tej skrine! — pokynula.

Poslúchol. Siahla chvejúcimi sa prstami do skrinky a z bielych papierov vymotala — vkladnú knižku.

— Pomôžte si, keď vám bude treba. Je v nej vyše ôsmich tisícok — podávala mu.

Matúš cítil sa jako vo videní.

— Skoro od samej svadby som sporila, od úst odtŕhala, aby bol dáky krajciar, keby bolo najhoršie — šeptala rozrušená, horúčkovitá.

Sklonil sa k nej a počal jej bozkávať ruky, rozplačúc sa.

— Aká si dobrá! Aká šľachetná! — vzlykal dojatím. Márne odťahovala ruky… — Nechaj, prosím ťa! — súc si dobre vedomá, že zamlčala pred ním pravý cieľ úspor. Lebo veď maly ju zabezpečiť, keby sa s mužom rozišla alebo ovdovela.

*

Na pohrebe — mŕtvolku previezli do Klatov — bol iba otec s dvoma deťmi. Jedna z dcér zostala pri matke.

Príbuzní pozerali na pohrebný koč iba z oblokov. Opatrnosť neškodí. A potom nákazlivá choroba je nie žiaden žart.

Iba so dve staré babky sa pripojily. Najväčšmi bolo užialenému Matúšovi ľúto, že neprišiel ani brat Fraňo, trebárs mal tak blízko. Voľáko sa im odcudzil, najmä odkedy sa po tretí raz bohate oženil a vo svojom meštianskom blahobyte zlenivel, zpohodlnel.

A uložili malú dievčičku, celí otupelí od žiaľu a bolesti, do rodinnej hrobky.

Mlyn zostal bez gazdinej a matky. Všetok život ako by bol zrazu zamrel. Deti, keď otec nebol navštíviť ženu v Plzni, túlily sa k nemu ako kuratá ku kvočke, nevediac, či ešte dlho budú takto pospolu, či nečihá na niektorého z nich čierna Smrť.

Do mlynárovho srdca vrátila sa všetka niekdajšia láska k žene. V nemocnici márne ho zadržiavala ošetrovateľka. Rútil sa do izby k žene a túlil si ju k sebe, hotový vďačne s ňou umreť, keby bolo treba.

*

Karol Máčalka sa na smutné zvesti zo Zeleného zháčil. Počalo ho mrzeť, že si nedal obligátory už dávno na mlyn zaintabulovať. Veď on tých ľudí chcel zapriahnuť do roboty, nie aby mu poumierali.

Ktorýsi týždeň vracal sa s pražskej burzy domov cez Plzeň. Skočil pozreť Helenu. Kúpil jej drahú kyticu kvetov. Neodvážil sa však zajsť k nej do izolačného pavilonu, márne ho ošetrovateľka povzbudzovala: „Môžete vojsť. Veď je tam dezinfekcie dosť.“

Karol zostal dolu na dvore a ztadiaľ kýval, keď sa Helenina tvár objavila na chvíľku pri obloku.

Usmievala sa trpko. Za bezsenných nocí a dlhé týždne nečinnosti napremýšľala sa o živote i plytkosti Karolovej náklonnosti. Vytriezvela z neho, prestávala veriť jeho sľubom, najmä odkedy jej bolo zrejmé, že samoľúby burzián špekuluje vlastne na ich majetok.

*

Začiatkom mája bol sojkovský sad v Zelenom samý kvet. Prvé včely veselo bzučaly poletujúc z kalicha do kalicha. Všetko rozvoniavalo sladkou vôňou jara.

Karol Máčalka prišiel navštíviť ozdravelú švagrinú. Tak aspoň hovoril, zvúc ju k nim, prekvapený, že choroba tak málo ubrala jej sviežej krásy.

A preca do Zeleného priviedla ho vlastne starosť o peniaze. Umienil si, že musí už raz prísť s tou intabuláciou na poriadok.

Ale keď zazrel Helenu, zalomcovaly ním staré sladké rozpomienky. Posadla ho stará náruživosť. V príhodnej chvíli vkĺzol za ňou do prednej izby. — Moja si, Helén, moja! Pre mňa si zostala na žive! — zašeptal vášnivo. Rozbehol sa, že ju schváti do náručia.

Zvážnela, ustúpiac na dva kroky. — Daj pokoj, Karol! — ozvala sa rozhodne, prísne. — Netýkaj sa ma!

Zastal pomýlený, nechápajúci, čo to má znamenať. — Čo ti je, Helén?! — vykoktal zo seba po chvíli s námahou.

— Nič. Len mi prišly na um tvoje falošné bozky a márné sľuby — zadívala sa na bývalého milenca vážne. — Ako si ma svádzal, pošpinil moju ženskú česť. Ale to bolo naposledy — zašeptala, odvracajúc sa. V očiach sperlily sa jej slzy.

— Čo to hovoríš, Helén?! — počal sa tváriť nechápavým. — Čo sa ti robí, prosím ťa?!

— Daj pokoj! Už viem dobre, Karol, ako si to so mnou myslel — dodala trpko. — Keby ťa radšej nikdy nebola videla! Iba čo ma Pán Boh za to tresce — vychádzala z izby von, sraziac ho pohľadom.

Nasledoval ju zmätený do kuchyne. Čo ju to nadišlo tak zrazu?!

Bolo mu, akoby ho bol niekto praštil po hlave polenom. Pokúšala sa oň mdloba. Ovial ho čudný vnútorný chlad, cudzota, ktorej ešte nikdy nepocítil v týchto miestach. Ako ochladla odrazu, potvora falošná! A jako prudko vedela sa k nemu vinúť ešte pred pár mesiacmi, šelma voľáka! Čo jej to len vliezlo tak znezrady do hlavy?! Či to tá choroba vzbudila v nej také kajúcne myšlienky? Alebo farár jej to nabulíkal, ak sa mu z toho vyspovedala, dora bláznivá?! Naposledy to ešte i mužovi vysrabolila, hlupaňa voľáka! To akoby bola dostala do hlavy motolice a pochybovala na rozume. Ešte si sadne a vyspovedá sa v liste Betty, čudák voľáky! No, však jej to on odplatí i s úrokami! Akou svätou robila by sa odrazu, potmehúdka! Akiste si myslí, že sa bude pre ňu súžiť. Musí jej ukázať, že sa prerátala. Dá jej najavo ľahostajnosť, pohŕdanie, tým ju najlepšie potresce.

A ešte niečo prišlo mu na um. Aká je hrdá a požičiavať si od neho vedeli! Požičiavať a nevracať.

Nadišla ho zlosť. — Počkaj, však vás ja vženiem do úzkych! — zastrájal sa.

— Prosím ťa, Matúš, už dávno som ťa chcel o to požiadať — vyrukoval konečne s tým, po čo prišiel. — Reku, tie obligátory by ste mi mohli lepšie zaistiť. Čo, aby sa zaintabulovaly?

— S tým si už, švagre, nemusíš robiť starosti — ozval sa Matúš sucho. — Práve nám tuná píše klatovská sporiteľňa, že nám požičajú, ako sme žiadali, päťatricaťtisíc. Za drevo dostaneme pätnásť stovák od stolára z Vadovíc. Už je nahotovené. A ostatok ti doplatíme až na jeseň, keď sa vymláti a čo-to predá. Azda sa len nebudeš báť o tých pár stovák — doložil skoro posmešne.

*

Jasavé júnové slnko ožiarilo velikú mlynskú lúku v Zelenom už zaľudnenú. Hrejivé lúče neuspely osušiť dúhové perly rosy na steblách kvetov a trávy, čo klesaly do dlhých vlnitých riadkov, ranené na smrť.

Proti kvetnatej zelenej nádhere postupovali s blýskajúcimi bojovnými nástrojmi plánovite kosci, svlečení až po pás do košele, ktorý holohlavý, ktorý s natrhnutým zažltlým klobúkom, zarudlí skoro do brunátna. Iba neveľký, ramenatý pán otec žmurkal sebavedome zpod bielej šatky, čo mal okrútenú okolo hlavy až hlboko do čela. Dodávala mu akéhosi hrdinského výzoru.

Rozmach svalnatých pravíc, rovnomerný a neúprosný svedčil o jednomyseľnosti bojovníkov. Iba zavše zaostal z nich niektorý naklepať si alebo nabrúsiť kosu, aby hneď napnul sily, ponáhľajúc sa dohoniť druhov.

Ale už vyrojily sa s výskotom zadnými vrátami na lúku hrabačky, medzi nimi mlynárova mladšia dcéra, aby spestrily pováľané riadky trávy farbami svojich šiat.

— Pán Boh pomáhaj!

— Pán Boh uslyš! — vymenily obe skupiny medzi sebou pozdravy.

Iba obstarný Plaček sa nezdržal štipľavej poznámky:

— A to ste tak dlho drichmaly?

— Ale čoby! Neboly by sme maly čo hrabať. I tak sme vám hneď v pätách — nedaly sa ženské. Ale hneď sa pustily do svojho rozhovoru.

— To budú inakšie kopy, ako vlani — ozval sa mlynár k svojmu súsedovi.

— Aby neboly. Koľko tých fúr ste sviezli s tejto lúky, pane otče, vlani?

— Šestnásť.

— Teraz ho bude aspoň štyriadvacať.

Mlynár si utrel rukávom spotené čelo. — Bude ho — pomyslel si. — A s hornou lúkou a s otavami aspoň štyricať. A kde je ešte lucerna a ďatelina?

*

Obedoval s kosci na lúke. Vypriahol až okolo olevrantu a pobral sa domov s kosou na pleci na kávu. Kráčal pomaly, znovu a znovu obzerajúc sa nazad. Sedem chlapov rozoháňalo sa svojimi blýskavými nástrojmi tak prudko, ako by ešte dnes chceli skosiť všetko až k horám, černejúcim sa nad dolinou.

A to všetko i s roľami s druhej strany mlynského potoka a hore nad cestou i s húštinami poniže mosta patrí jemu, jemu! Hruď šírila sa mu blahom, sebavedomím.

Kráčal popri rieke. Zavše ho ovial od nej príjemný chlad. Vdychoval plnými pľúcami trpkosladkú vôňu leta.

Stretol sa so štrnásťročným synom. Akiste prišiel zo školy a rozbehol sa zo zvedavosti na lúku.

Tľapol ho po pleci. — Kedyže si staneš medzi nás? — drnkol po kose.

— Na rok — chlapil sa syn.

Doma sa pochválil s výhľadmi na štyriadvacať fúr sena žene.

Zažiarila jej tvár šťastím.

— No, čo, Helena, pôjdeme bývať do mesta? — zažartoval veselo.

— Zasa začínaš?! — pozrela na muža s úsmevom. — Ja, že ti to už dávno z hlavy vyfúkalo.