ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O fašiangoch mlynár Sojka počal polihovať.

Už keď zabíjali, ponosoval sa, že ho bolí žalúdok. Jaternica — a bola robená podľa jeho zamilovaného receptu — mu, vraj, akosi zaľahla.

Akási slabosť, zomdlenosť naň prišla. Chvíľu ležal. Potom sa zasa zmátoril a počal sa starať o mlyn a gazdovstvo, i keď nevládal priložiť ruky k dielu. Zavše preležal, deň-dva a zase bol hore a zapisoval do výkazov, rozdeľoval prácu a staral sa o zajtrajší deň.

Keď domáce lieky nepomáhaly, zašiel si chorý, keď mal v Klatovoch prácu, k lekárovi.

Sám bol zvedavý, čo mu vlastne je. Posledné týždne zažil hodne mrzutosti. Synovia nebárs poslúchali. Fraňo, keď mu žena znovu obľahla, zanedbával robotu. Neraz sa stalo, že keď bol v noci pri žene alebo pre doktora, počaly ísť mlynské stroje, najmä válce v porcelánke naprázdno. Ešte že ho, starého, podozrivé cenganie zvonca zobudilo, takže vyskočil a šiel nasýpať sám. Ale oprava otrelých válcov vyhnala mu zas pár groší z vačku.

Najmä ktorýsi deň ho Fraňo nahneval. Opovážlivec, trúfal si pred neho predstúpiť s návrhom, aby mu dal prepísať mlyn a utiahol sa na výmenok.

Aká drzosť! K tomu Sojka šípil, odkiaľ vietor fúka: že podarený návrh vyliahol sa v kotrbe urodzenej pani testinej.

Otec odbyl syna zprudka. Namosúrený syn odstúpil zanovite do výklenku, akoby toho dňa chcel vzdorovať a nepúšťať sa ani do roboty.

Napajedený otec pochytil do rúk sedemdesiatkilovú násypku a chytil sa do nasýpania.

— Jaj! — vtom však zastenal, ako podťatý. Od tých čias počal vlastne prechorievať.

Klatovský doktor hovoril čosi o chorých obličkách, a všimnúc si mlynárovho kašľa, o súchotách. Ale pomôcť nebárs pomohol. Všetkého spolu predpísal chorému — hofmanské kvapky.

A prešla zima a krajom zasvietilo a rozvoňalo sa nové jaro. A Jozef Sojka obľahol, aby viacej nepovstal.

Synovia počali sháňať lekárov. Zavolali miestneho i z blízkeho mesta.

Lekári krútili hlavami a konštatovali — zanedbaný zápal pobrušnice.

Rodina bola presvedčená, že sa otec pri nasýpaní zrna strhol.

Čo robiť?! Lebo veď prášky a syrupy, predpisované doktormi, neboly vážnou medicínou.

Najlepšie bolo by ísť do Prahy k špecialistovi. Azda by sa to dalo operovať — mienil jeden z lekárov.

Starý mlynár, rozumie sa, ani počuť o takom niečom. — Ja sa nedám rezať! — bolo jeho námietkou na všetko dohováranie synov, ktorí mu vyhúdali deň po deň.

Koncom marca sa Sojkovi zhoršilo. Ba ktorúsi noc sa mu všetko v hlave rozležalo. Počal sa starať o gazdovstvo, miešať sa synom do osevného plánu i do mlyna.

— Tie telce sa nepredajú, pristavia sa — rozhodoval, ako predtým. — A mäsiara si vôbec nikdy do maštale nepúšťajte. Ani nijakého cudzieho človeka. Iba čo vám dáku nákazu dovlečie.

— A na toho Hladíka pozor, aby zasa nesproboval brázdy odorávať tam pod horou. Ešte by sa ich jeho deti mohly dakedy domáhať, že sú vydržané.

V sobotu dopoludnia preháňal sa statok po dvore. Kydal sa hnoj, paholok behal, aby sa mu to všetko nerozutekalo.

Iba keď sa tu kôň Caesar, pekný, lesklý fako, žrebec so štyriročný opre o slabé nízke zábradlie predo dvermi pod laterňou a natiahne peknú bujnú hrivu ponad schody, skoro až do pitvora. Zábradlie povolilo, a kôň hybaj hore. Zastal až v kuchynských dverách, zahľadiac sa uprene na hospodára, ktorý ho vychoval. Museli ho nasilu odvliecť za kantár.

Inokedy zatúlalo sa k starému mlynárovi až k samej posteli teliatko. —

V utorok pred Kvetnou nedeľou prebudil sa mlynár veľmi zoslablý. Pár razy bôľne zavzdychol. Potom poslal pre starostu a dvoch súsedov na dedinu.

Prišli, prerušiac prácu. Pekne, skoro veselo sa s chorým svítali. Mlynárka ponúkla ich rascovou a zákuskami. Tváre zvážnely, až keď sa mlynár ozval zlomeným hlasom, že chce spraviť testament.

Poručil majetok žene. Urobil ju univerzálnou dedičkou.

Až keď boli starosta a obecní radní preč, rozplakal sa trochu, hladiac žene ruky. Vystríhal ju pred povoľnosťou a hovoril, že by sa musel v hrobe obrátiť, keby jeho mozole maly ísť na tie Malinovské lačné pýchy. Fraňo mlyn dostať nesmie. Radšej nech sa dostane Matúšovi alebo tomu dievčaťu.

— Ale nepúšťaj si nič z rúk, dokiaľ nebudeš museť, Anna moja drahá! — potlačil slzy náhle, vystríhajúc ženu.

Návštevy počaly sa hrnúť, až to bolo protivné. Dedinčania, príbuzní, známi. Ani mlynári — súsedia nechybeli. I z Klatov prišiel každý deň niekto. Šťastie ešte, že naďabil sa raz na to lekár a povedal prítomným doprosta, aby chorému dali pokoj, že on, doktor im to nakazuje.

Iba stará Malinka neopovážila sa do kuchyne v mlyne ani nakuknúť.

Ktorýsi večer predstúpil pred otca Matúš.

— Chcel som vám, otecko, niečo povedať.

— Čo je? — zadíval sa na smrť chorý otec na syna.

— Viete, že som si urobil známosť s Helenkou Rybákovie.

— Počul som.

— Nuž, aby ste nemali, otecko, nič proti tomu.

— Nemám, syn môj.

Druhého dňa dopoludnia bol starý mlynár už nebohý. Zomrel ticho, bez bolesti. Dcérku nestihli prv zavolať. Posiala bozkami už iba otcove chladné ruky.

Syn Rudo so ženou prišli na telegram prví, trebárs boli najďalej. Obzreli si otca v rakvi a už vychytili sa dáke mlsy sháňať. Popoludní zasa vyspevovali na vŕšku, akoby nič.

Ani nie div. Tešili sa, že zbavili sa kazára, že konečne prišiel čas, keď sa zo Zeleného požijú.

Pohreb bol v piatok. Sveta bolo plno. O nebožtíkovi neskrblili chválou ani jeho najväčší protivníci. Zatĺkla sa rakev, v ktorej spal svoj večný sen fúzatý, bradatý, šesdesiatročný chlap. Medzi hustými hnedými vlasmi nebolo jediného šedivého. I zuby mal všetky. Iba vrásky na čele a okolo očí prezradzovaly, že sa v živote dosť natrápil, nastaral.

Keď vynášali rakev z domu na dvor, aby ju zaviezli do rodinnej hrobky v Klatovoch, ozvalo sa smierlivé rapotanie mlynských kol, pustených naprázdno.

Súsed mlynár Červenka sa zamračil. — Dnes mne, zajtra tebe — ozval sa k svojmu sprievodcovi, mlynárovi Vitáskovi.