ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán otec v mlyne vstával toho dňa dosť neskoro. Deti sa v kuchyni práve umývaly, ponáhľajúc sa do školy. Žena šomrala, premáhajúc sa pred deťmi: — To je dosť, že si sa už uráčil. Ja som myslela, že budeš drichmať do obeda.

Bolela ho hlava, v ústach cítil akúsi odpornú kyslú horkosť. Zabavil sa minulej noci trochu dlhšie v krčme. Dnes bol celý otrávený, nevrlý. Nebolo hodno ani vstávať. Vonku sa smoklilo, dolu dvorom stiekaly jarčeky kalnej dažďovej vody. S okna na kuchyni, odkiaľ sa nedalo teraz dohliadnuť ani do polovice stromoradia nad nádržkou, stekaly veľké kvapky, brázdiac sklo, jako slané slzy utrápenú ľudskú tvár.

— Ideš ho! — kopol zlostne do čierneho psa, čo vyhrieval sa pod sporákom, že sa mu vlhká čierna huňa len tak parila. Pes zakňučal a vyrazil von dvermi.

— Čo ho tak kopeš, ešte úbohé zviera ožobráčiš! — zastala sa psa mlynárka. Deti, jediace za stolom kávu s krajcami chleba, ľútostivo pozeraly za vykopnutým psom.

— Čo tu má hľadať, mrcha blchatá! Hnáty jej prelámem, ak mi tu príde do cesty. Či pes patrí do kuchyne, há? — zastrájal sa mlynár, mračiac sa do okrúhleho zrkadielka, čo ležalo na obloku, a vykrúcajúc si fúzy.

— Však ty tiež neraz zalezieš do tepla, keď je vonku zlý čas. A robota vonku stojí.

Deti sa vychytily z domu, kapsy s knižkami na útlych chrbátikoch.

— Veď ty by si človeka len vždy durila do toho hrdloviska! — osopil sa mlynár na ženu. — A daromné je to všetko v tejto nešťastnej diere. Čo by si človek ruky po lakte zodral, ničoho sa nedorobí a tebe nevyhovie.

— Ba keby si sa radšej po krčmách netúlal, keď máš drichmať! — nedala sa mlynárka.

— Už ťa zasa mrzí, že nezdochýňam! — vyčítal mlynár žene. — Len vypšikať z domu človeka tými svojimi jedovatými rečmi! Pre teba by ma mohli zlosynovia voľáki trebárs na smrť orútiť.

— Nemusíš sa im v noci do cesty pliesť — odsekla mužovi, narážajúc na jeho minuloročné dobrodružstvo. Pribehol domov celý zadychčaný, polovytriezvený od ľaku. Ako sa vracal, podopierajúc sa vo tme o bakuľu, z krčmy domov, zastavily ho pri húštine pred samým mostom voľáke surové mužské hlasy. Tmou mihly sa so dve podozrivé postavy. Jedna z nich priblížila sa k nemu s nevinnou otázkou: „Koľko je hodín?“ „Nemám žiadnych“ spamätal sa hneď. — „Počkám vás, súsed, poďte“ — zavolal, ako by niekto šiel za ním, a pomalým, vážnym krokom poberal sa cez most, stískajúc úzkostlivo hrčovitú bakuľu. Pot zalial mu čelo, že musel vyťahovať šatku, aby sa utrel. Až hodne za mostom nabral do vrecák z cesty pár hodných kamienkov a pridal do kroku, neopovažujúc sa obzreť nazad. Ale keď sa našiel doma na chodbe a ohmatal chladné rúry flínt, čo visely na stene, bol by sa najradšej vrátil s nabitou dupľovkou cez plece neznámym opovážlivcom naproti, keby sa nebol ozval z izby ženin vyčítavý hlas, z ktorého skrsla čosi-kamsi náruživá hádka.

Dnes, keď sa bol už vyspal, rozpomínal sa na včerajšie dobrodružstvo znovu. Nezdalo sa mu už také strašné, jako v noci. A trebárs to pred ženou nespomenul ani slovom, preca sa mu len tie včerajšie hrozivé hlasy zdaly dnes dákymi známymi. Možno, že to bol iba nepodarený žart šarvancov z dediny, ktorí vedeli dobre, koho majú pred sebou. Ešte dobre, že ich v ľaku niečim neorútil; boly by z toho iba daromné opletačky.

Sedel nad hrncom teplej kávy, do ktorej si nadrobil chleba, keď si odrazu všimol, že mlyn nemele.

— Čo robí Venco? Prečo nemele?

— Ale pomáha Militkému. Idú, vraj, s Jozefom melivo rozvážať.

— A zasa nič nedovezú, ako tamten týždeň. Vracali sa na posmech sveta s pár kilami v mizerných dvoch či troch vreckách. Iba čo si ľudia darmo z nás posmech robia, keď to vidia.

— Čo by si nerobili! Aký pán, taký krám. O nič sa nestaráš, všetko na iných nechávaš. Iba durdiť, na mňa osopovať sa vieš.

— Mrzí ťa, že som si k raňajkám sadol? — Ako by ja nevydržal bez tej tvojej bryndy — vstával mlynár namosúrený od stola. — Je to chova pre chlapa?! A o tom by som ti mal hrdlovať od rána do poludnia, nedbala by si, čo?! — Hodil na seba kabát, narazil si čiapku na hlavu a hybaj do mlynice hore schodmi.

— Dobré ráno, pán otec! — vítal ho stárok, bledý obstarný chlap s riedkou briadkou a zanedbanými ovisnutými fúzami, šmýkajúc vrece po doskách k môstku, aby ho spustil k ostatným na voz, čo stál pred mlynom i s koňmi, zakrytými na chrbte hrubými vlnenými dekami.

— Dobrý deň! — odvrkol mlynár, zbadajúc osteň v neskorom stárkovom dobrom ráne. — Kam sa trepete v tej pľúšti?

— Však to hneď prejde, pán otec, už sa počínajú mraky trhať. Ľaľa, nad horou sa už vyjasnieva. Reku, skočíme s Jozefom dačo mletia sohnať a čo je zomleté, rozvezieme.

— Aby ste mi na tú starú Petáčku v Újezde nezabudli! Včera či predvčerom bola si tie krúpy súriť.

— Újezd nemáme dnes v ceste. Skočíme, reku, na Huť, Novú Ves, Holomlaty a Lobzy. Krúpy budú až dakedy v sobotu, keď bude viac jačmeňa.

— Ďakujem pekne za takú robotu! — popudila mlynára stárkova odkladavosť. — Takým činom mi čoskoro posledných mlečov odradíte. Každú chvíľu máte s niekym galibu pre tie svoje nešťastné praktiky… Komu je tá múka?

— Tomu pekárovi do Holomlat, — jedno vrece nuly, jedno jednotky a vrece ražnej.

— Keby radšej platil, odkundes. Už zasa visí dákou poldruhou tisíckou. Ale deti, ženu parádiť vie, ako by mu patrily so tri majere.

— Každý si robí, ako myslí. My ten svet, pán otec, nepreinačíme — uškŕňal sa Militký, ceriac riedke sčernelé zuby.

— Len tuho inkasovať, z borgov nevyžijeme! — pripomínal mlynár.

— Však ja robím, čo môžem. Preca ľudí nemôžem hrdúsiť, ako ten v Biblii „Zaplať, cos’ dlužen!“

— Popraškov máte po členky, smetí až hrôza. Čo nepoduríte Venca?

— Smetie sa to všetko ešte dnes, pán otec, nemajte strach. Len aby tých popraškov bolo. Budú dobré pre prasce, pre husičky.

Mlynár by bol úlisného stárka najradšej poriadne zahriakol. Hľadel vybiť nahromadenú zlosť prudkými krokmi po mlynici.

Dobre mu padlo počuť ozvenu svojich strmých krokov, rozliehajúcich sa po mlyne. Lebo veď v týchto miestach necítil sa dosiaľ náležite svojím pánom. Bola to ríša stárka Militkého, ktorý tu vládol celé roky neobmedzene, bez dozoru, bez kontroly. Mlynár sám nevedel, ako sa to vlastne stalo. Bolo to akiste mlynárkino maslo. Muž jej nikdy neulahodil s múkou, keď sám mlel. — Nie, preca je len nie taká, akej vie narobiť Militký. Neviem, prečo, ale ty, Matúš, sa na to preca len nezmôžeš. Azda to zrno nevieš tak ošpicovať. — A pred sestrami vzdychala neraz: — Neviem, čo je to. Do gazdovstva je ten Matúš ešte ako tak, ale v mlyne by sa radšej nemal ani ukázať. Iba čo mi je darmo hanba, keď sa mu tam tovaryšia vysmejú.

Možno, že mlynár sám začul vše niečo z takých rečí, čo daromne ubíjaly v ňom sebadôveru. — Nech si robí, ako chce, — myslel si zavše o Militkom. — Však uvidíme, kam to s ním dotiahneme. — A vyhýbal mlynu úzkostlive, len aby darmo nenarazil. Časom však počal šípiť, že to v tom mlyne vyzerá nebárs dobre s kostolným riadom. Nuž, rád ta vbehol zavše nečakaný, pofrflal na neporiadok, na pomalú robotu. Úštepačné poznámky naoko zdvorilých tovaryšov ho iba popudzovaly a utvrdzovaly v úmysle, že sa zmocní silou mocou sám vlády nad mlynom. Však im on ten ich špinavý myší brloh, čo je samý prach a pavučina, raz tak rozhádže, že ho ani do troch dní nedajú dohromady, rozkopne im na všetky strany tie ich hromady a hromádky všelijakých odpadkov, deravých vriec a pokazených súčiastok z mlynských strojov! Alebo pôjde to po jeho, alebo tam sú dvere! Pani mlynárka nesmie ani ceknúť a bude variť, piecť z múky a rada, ešte ako rada, z múky, jaká sa jej dá.

Zastavil sa pri pulte vedľa váhy a počal sa hrabať v mlecích výkazoch. Hneď však nimi praštil, skočil k decimálke, poshadzoval s nej závažie a buchol do nej, keď ju nemohol dostať ani po pár pokusoch do rovnováhy. — Aha, — vytriasal prach, múku a zrno z misky — pán stárok manipuluje s váhou! A potom sa nemajú mleči ponosovať. Či sa to len natrúsilo pri vážení?

Vychytil sa k zadným dverom, čo viedly na mostík nad mlynským kolom. Podíva sa na lúku, či sa mu zasa nemihne krovím dáka baba s nošou trávy na chrbte, čo nakmásala potajomky, ako onehdá.

Sotva vykročil, počal sa potkýňať o voľáke staré rámy a zaprášené deravé vrecia, že mal skoro padnúť. Odkopol zlostne staré haraburdy a otváral za hrdzavú kľučku neveľké staré dvere, keď zavadil o stojace vrece, oprené v polotme o špinavý tmavý múr.

— Čo to?! — pozastavil sa mlynár, lebo vrecia sa odjakživa kládly na druhú, suchú stranu.

Ohmatal vrece rukou. Múka, čože by iného. A nie je ešte ani zaviazané. Siahol doň v úžasnej zvedavosti, zachvejúc sa od vzrušenia. Z vreca vytiahol neveľké zavinuté biele vrecko s krúpkami.

Pod ním z akejsi plátenej tanistry vytiahol mlynár z pár premastených hnedých papierov so dvojkilový pôltik slaniny.

Zalomcoval ním šialený hnev. Chytil zlodeja, čo ho okráda už roky, možno od prvého dňa, čo je tu.

Prišlo mu na um Militkého hospodárenie vo vojne, čo sa mu o ňom dostalo do uší. Žilo sa, vraj, Militkovcom vo vojne znamenite. Stará vypekala každú chvíľu. Ustavične si držala pár prasiec. On vzal si do mlyna za mládka vlastného syna. Toho, čo už sedel pre krádež a mal opletačky pre únos či svedenie už so dva razy s rodičmi dievčat. Vo vojne mal, vraj, stále plné vrecká peňazí. Celé vrecia múky zanášal krčmárom. Svet sa nad tým pozastavoval. Raz lumpoval, vraj, o púti dva dni a dve noci. Z poldediny dievčaťom dary pokupoval. A v krčme sa rozhadzoval až hrôza; rozumie sa, platil za celý stôl, papierové banknoty bral medzi prsty pohrdlivo, jako nejaké smeti. A on, mlynár, majiteľ 35-jutrového gazdovstva a válcového mlyna dostával na vojnu od ženy koláče z čiernej múky, že mu bolo hanba ukázať ich kamarátom. Ba, keď sa naposled dostal z frontu ku kádru do Prahy a sišiel sa so švagrom Máčalkom, ten otváral oči, aké to dostáva z domu chudopaholské balíky. On, Karol si ujedal husie stehienka a plnené, na smotane zarábané buchty, čo len tak svietily bielosťou. Vtedy si namýšľal, že mlyn slabo ide, žena, stárok sú nešikovní, dali si, hádam, primnoho zrna a múky zrekvirovať. Ale teraz počal odrazu i o tom pochybovať. Keď takto odnáša po celých vreciach teraz, čo ten zbojník mohol vyčíňať cez vojnu?! Akiste odvážal toho celé fúry a slaniny celé pôlty. Dobre, že žena s deťmi hladom nepomrely. Hej, teraz už rozumie, prečo sa iným hrnuly cez vojnu peniaze, dlžoby si poplatili, tisíce naodkladali, dcéram celé výbavy poskupovali, staviská obnovili, synom, zaťom na vojnu po celých stovkách posielali, dobre si žili a ešte im zvýšilo. Iba Zelený mlyn mal takú pijavicu, čo mu sala špiky, strebala krv.

Žiadalo sa mu vykríknuť, celý dom vzbúriť a usvedčiť ho za horúca. Lebo veď nepochyboval, že zlodej je stárok Militký.

Chcel vykríknuť akoby na poplach, ale hlas uviazol mu v hrdle. Chcelo sa mu rozbehnúť za ničomníkom, chytiť ho za krk a vytriasť z neho tú dušu ohavnú čiernu, aby viac medzi ľudmi nemátala, a vyliať svoju mnohoročnú horkosť, čo sa sbierala v srdci, v gágore, ústach pomaly, ale ustavične cez toľké časy, na opovážlivom kmínovi, čo kradne drzo za bieleho dňa, ba nie, nekradne, ale zbíja a prisvojuje si jednu vec za druhou so srdcom baživým, rukou hrabivou, akoby ho, dedičného majiteľa chcel obrať ako zbojník, vyzliecť do naha a takého vyhnať surovo, bezcitne na zimu, na mráz, do šíreho, neľútostného sveta. Drancuje ho vo dne, drancuje ho v noci, ich i deti, aby ich jedného dňa vyhnal, zapudil ako žobrákov so slovy: „Practe sa! Tu som ja pánom!“

A rozľútostnenému, ubolenému otcovi chcelo sa zvolať: „Pomoc! pomoc! lotri!“, ale z udychčaného, úžiaceho sa hrdla vydraly sa iba slová:

— Militký, kde ste? Poďte sem!

Znely však hlucho, chripľavo, bez sily a hrozivosti, čo chcel vliať do nich rozpajedený okrádaný mlynár.

— Čože je?! — vracal sa stárok od vozu. — Azda len nehorí?

— Čo to má byť?! — ukazoval Sojka na vrece a ostatnú lúpež. — Pre koho je to?!

Militký sa zarazil a zbledol. Až potom dvíhal oči na mlynára, škúliac naň akosi placho, neiste.

— Nemajte za bánosť, pre mňa, pán otec. Trochu múky a kúsok slaniny, čo zvýšilo z tých dní, keď som nemal predobeda.

— Kto vám to dovolil, človeče opovážlivý?! Moja Helena nemá múky často ani na zápražku, a vy budete celé vrecia odvážať?!

— Aké vrecia? Tých pár kilov? Veď pre mňa môže sa mi odrátať z toho, čo mi patrí každý týždeň.

— Veď je to krádež? Čo trepete, človeče, daromné reči!

— Aká krádež, prosím vás? — uškrnul sa stárok s prešedivelou kozou briadkou posmešne. — Keby ozaj chcel kradnúť, nebudem to strkať každému do cesty, — a chcel šmýkať vrece smerom k vozu. —

— Neopovážte sa na to siahnuť, drzáň voľáky! … lebo pôjdete hneď!

— No, to si, pán otec, azda ešte rozmyslíte.

— Nepotrebujem si rozmysleť, mám vás už až po krk.

— No, len pomaly, pán otec! A tú múku si pre mňa zjedzte, aby vám nebolo ľúto.

— Ešte budete drzý, nehanblivec voľáky nehanblivý! Četníkov môžem na vás zavolať, keď chcem. —

— Môžete, trebárs hneď, ani sa vám s miesta nehnem. Aj kvartieľ mi môžete celučký celý prehliadnuť, nik vám nebude brániť, nemajte strachu. Ja sa nebojím.

— To vám verím, keď ste to bohvie kam zašantročili.

— Len aby ste nezašantročili vy! Rozdáva sa ustavične na všetky strany.

— Do toho vás nič, opovážlivec voľáky!

— Ja len, aby ste to všetko nesvaľovali na mňa. To by bola divná vďaka za moju pomoc.

— Akú pomoc, prosím vás?! Nebojíte sa, že na fľaku do vás hrom udre?

— Že som vás vytrhol, keď ste boli v najväčšej súre. Kto sa tu trápil, babral s prvým posledným?

— Pekne trápil…

— Tak som teda ležal ustavične na pupku, čo?!

— Dajme tomu radšej pokoj.

— Veď bude najlepšie.

Na mlynára dochodila slabosť. Kolená sa mu počaly podlamovať. Cítil sa jako vypráskaný pes, hanbiaci sa sám pred sebou. Tak vypálila tá rozhodná srážka so starým záškodníkom, na ktorú sa skoro až tešil! Prišliapnutý had otočil skoro proti nemu svoj sypiaci jazýček a len len, že ho neuštipol. I tak však uvrzol so zdravou kožkou.

Čo je to s ním?! Ká mura ho to tlačí, ký zákerný červ podkopáva jeho energiu! Či už nebude nikdy vo vlastnom mlyne pánom?!

Mladší tovaryš na dvore pozrel na neho zrejme s malým rešpektom, nebodaj bol i on svedkom jeho porážky.

— Tak ide sa, pán otec, či neide? — ozval sa stárok po chvíli, dávajúc i svojím pokojným, pevným hlasom najavo, že si z potýčky so svojím chlebodarcom nebárs veľa robí!

— Pre mňa a za mňa… — zašemotil mlynár nevrlo.

Kočiš praskol bičom medzi kone. Voz s melivom a stárkom sa pohol.

Mlynár sostupoval po schodíkoch do kuchyne znechutený, zronený.

— Počula si? — obrátil sa k žene, obšmietajúcej sa okolo platne.

— Ale počula, ako si sa doháňal s Militkým pre dákusi múku.

— Azda som mal čušať, keď ju odnáša po celých vreciach?!

— Domov, či svetu?

— Domov a či svetu, čert ho tam vie, len keď odnáša naše, čo nikdy nezaplatí.

— Prosím ťa, to azda ani nemôže byť.

— Hej, nemôže byť, tebe nič nemôže byť, pre teba by mohol celý dom rozkradnúť. Poď sa podívať, keď neveríš — ťahal mlynár ženu za ruku hore schodmi.

— Netrhaj ma tak, zásteru mi roztrhneš, — bránila sa mlynárka. — Ešte sa mi tam niečo pripáli.

— Veď ty pre tú platňu ani ďalej od nosa nevidíš. Keď som v poli, môžu si tu tí holomci robiť, čo chcú. — — Tak vidíš, koľké vrece?! Samá nulka je v ňom. No, a krúpy, slanina a čo ja viem ešte. Tak, je to pre mleča, či pre militkovskú patoru?! — ukazoval mlynár na vrece a tarisňu, strkajúc ženu dopredku.

— Bože! — zarazila sa mlynárka. — Čo ten človek stvára! Na mizinu by nás doniesol.

— No, vidíš, dora sprostá — odľahčoval si mlynár. — A ty len ak strýc Militký tak strýc Militký a mňa by si zateľúzovala, že sa do mlyna nerozumiem. Ten sa rozumie, ale do zlodejstva, lotor lotrovský!

Mlynárka vracala sa do kuchyne. — Že to myši nenačaly, taký kusisko slaniny — čudovala sa. — No, čo s tým?

— Nebudem to žrať po tom starom psovi prašivom! — odriekal sa ukradnutých vecí mlynár. Robil sa, akoby sa mu hnusily. Zatiaľ hanbil sa sám pred sebou, že sťahuje chvost, netrúfajúc si vyrvať vlkovi lup, čo bol i z jeho vlastnej komory.

— A čo Militký? — spytovala sa mlynárka od platne. — Hrklo v ňom, keď si ho pristihol, čo?

— No, díval sa trochu sproste, keď som mu ukázal na vrece. Ale pristihnúť som ho nepristihol. Škoda! Mal som počkať, kým to začne nakladať na voz.

— Veru, mal si. Takto ešte môže všetko odtajiť.

— Čo odtajiť?! To by som sa podíval. Naša slanina medzi mlynskými strojmi, akože by sa to dalo odtajiť! Iba ak tebe. Veď hej, na teba sa odvolával, že to si, vraj, vzal usporenú slaninu, čo nezjedol na predobedy.

— Že sa Boha nebojí, cigánisko cigánsky voľáky, také zlodejské reči! Aby ten desiatu premeškal, to by muselo byť. I dva tri razy nazre pred obedom sem, či mu niečo chystám, potvorníkovi.

— A na múku povedal, že sa mu môže odrátať, akoby si bol vybral na pár týždňov po tých piatich kilách, čo mu patrí.

— Nuž, veď naposledy…

— Tak ty tak, vraj, naposledy?! Tak naposledy, aby nám, zbojník voľáky, naložil na voz celú komoru, a my aby sme sa šli pásť, hé?!

— Prosím ťa, len neprekrúcaj! Odráta sa mu a dá sa naň lepší pozor. Čo sa má s ním robiť, tchorom starým?

— Vyšmaril by ho na hodinu a četníkom oznámil.

— No, veď si môžeš. Ktože ti bráni? Mal si to urobiť radšej hneď, za horúca, ale najprv ho pristihnúť.

— Júj! Človeka by porantalo. Nuž, a či som ho nepristihol?!

— A pustil si ho s melivom. Oznámiť ho, četníci to beztak zapatrošia, iba si ho ešte väčšmi proti sebe popudíš.

— Najlepšie zažmúriť oko, čo? alebo ešte sa mu poďakovať, že sa tej múky a slaniny ujal, a ruku mu pobozkať? Ty máš rozum; daj sa s ním vypchať.

— A čo s ním urobíš? Tohoto dáš preč, a dostaneš trebárs ešte horšieho zlodeja.

— Tak radšej nech nás okráda Militký, čo?!

— Len aby iný nebol desať razy horší. Každý vezme a ešte tebe, čo sa vše o mlyn aj týždeň neotreš.

Ženine posledné slová vrazily mlynárovi do hlavy jako klin. „Každý vezme.“ Veď hej, voľáky taký svet nastal, že každý kradne, čo môže. Ale, že mu vyčítala znovu nedbalosť, to nevedel prežreť bez poznámky.

— A ty tu drichmeš, či čo? Nemôžeš sa vše podívať do mlyna, čo sa robí?

— To by si si bol mal, môj milý, od počiatku tak zaviesť. Ja som mohla zapisovať, čo sa komu vydá.

— Ty by si to z neho vytiahla, ty, z holomka starého! Že som ho nevedel vykopnúť, psov do neho zahuckať, keď sa tu prvý raz objavil, paskudník nenažraný. Veď ten drchniar slova z úst nevypustí, aby nezalhal. A keď si ešte pomyslím, že ten Venco nie je trebárs ani o mak lepší, a že ma tak okrádajú trebárs koľké roky! Človek si môže ruky po lakte zodrať a preca sa nedorobí. Ja by som urobil tomu všetkému najradšej krátky koniec.

— Aký koniec?! Azda nie sebe, Matúš?!

— Trebárs. Aspoň by nevedel o ničom.

— To sú reči! Že sa Boha nebojíš?!

— Ty na človeka len s Pánom Bohom. Ak je, vyžijete aj bezo mňa.

— Čo ti je, Matúš, prosím ťa? Máš svedomie tak hovoriť?!

— Ale daj mi radšej pokoj! — odchádzal mlynár zronený. — Sťa mi tak sťa onak zdochnúť — mrdol plecom vo dverách a zabočil dvorom na lúku.

Mlynárka vybehla za mužom na dvor.

— Matúš!

— Čo je? — odvrkol nevrlo, zastaviac sa pred vrátkami.

— Poď si niečoho zajesť.

Zaváhal. Ale preca sa len obrátil a pohol pomaly za ženou.

— Nemohla si mi to povedať, kým som bol v kuchyni? Tebe tiež príde všetko neskoro na um! — hundral mlynár, mrziac sa, že ani žena neberie vážne jeho zastrájačky, že si dačo urobí. A on nemá odhodlania do ničoho: ani stárka vyšmariť, ani ho četníkom oznámiť, ani zapľuť tento gápel a pôjsť svetom alebo najsť si dáku pevnú haluz, čo by ho udržala.