ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef Sojka nechodil vždy s olezlou, umúčenou tľapkavou čiapkou na hlave, v šedých plátených nohaviciach, zarastený, rozstrapatený ako divý muž. Nechodieval po poli v zalátaných starých topánkach, na ktorých zpod šuviksu vykukovaly miesty červenasté fľaky. Ani sa nemusel hádať s mlečmi o kilo zrna či rozpraškov, babrať sa s usmolenými knižkami spustlých vandrovných tovaryšov, aby zvedel, čím sú a odkiaľ sú, a nevyhadzoval nadarmo svoj šestákový „fedrunk“. Síce ani tak neinvestoval ho najlepšie, lebo veď šesták vandroval beztak do najbližšej krčmy, skôr aby svlažil večne vyprahlé, večne smädné hrdlo otrlého svetobežníka, než aby vplával do jeho vnútorností v podobe starého salámu alebo syra, na ktorom sa len pred chvíľou rojily muchy.

Ešte pred štyrmi rokmi chodieval Jozef Sojka v čiernych šatoch, so zlatými hodinkami vo veste, ťažké zlaté prstene s kameňmi na prstoch ľavej ruky, v pravej ebenová palica, okovaná na rukoväti striebrom, na hlave tvrdý okrúhly pinč po staroslávnom meste, prijímal pozdravy zprava i zľava, oslovovaný statočnými remeselníkmi a obchodníkmi. Ba i hrdá rodina bývalého architekta, čo mal za ženu „osvícenú paniu“, lebo veď bola, čo i schudobnelá, rodená vojvodkyňa, oslovovala ho významným, veľmi honosným titulom „pán domový“, na ktorý si rozšafný mešťan Jozef Sojka veľmi potrpel, najmä keď znel s tak jemne krojených pier napudrovanej, namyslenej obstarnej šľachtičny, čo ohrnovala nos nad celým okresom.

Jozef Sojka nosieval husté hnedožlté vlasy pečlive zastrihnuté, sčesané na strany, fúzy zľahka natrené, nakrútené, bradu zaokrúhlenú, zarovnanú; jasné modré oči hľadely zpod hustého obočia smelo, veselo do sveta, akoby chcely povedať: „Chvalabohu, trúfam si, mám úspech, darí sa mi, čo do ruky vezmem. Už som sa dožil pekných výsledkov, a dožijem sa azda ešte väčších.“

Jozef Sojka nebol z rodu pohodlných, tupých prežúvavcov, čo žijú chvíli, spokojní, neteční, nestarajúc sa o zajtrajší deň. Nebol to slaboch, čo predčasne ochabuje v podujatí, zmýlený, znechutený najmenšou prekážkou, otrávený prvým nezdarom.

Terajší mlynár na Zelenom bol z rodu silákov, smelcov, z rodu dobyvateľov, rozmnožovateľov, raziteľov nových dráh, objaviteľov nových pokladov, nových tajomství života.

A nebolo toho mnoho, s čím začal, všetkého spolu dvanásť stovák, čo dostal z domu jako rodičovský podiel, a stará chalupa s pár úzkymi skalnatými roličkami, čo vyženil. Trvalo to hodne dlho, kým vysbieral z nich skalie, vyoral z nich pýr a zahradil ich od poľnej cesty tŕnim, aby im nezabehla do ďateliny alebo žita každá hus, každá krava, čo ju tade hnali alebo sa v tie strany zatúlala.

I so súsedmi sa nadoháňal, keď objavil pod chrenovým listím, burinou a nanosenou prsťou medzníky a presviedčal ich, že medza musí byť rovná a súsedove brázdy nemôžu zabiehať v oblúku hlboko do jeho zemí len preto, že sa chorľavý tesť posledné roky života zabudol proti tomu ohradiť.

Bol to skoro zázrak, že mladý Sojka pustil sa so ženou o krátkych pár rokov stavať veliký dvojposchodový dom. Lebo veď nemal do toho o mnoho viac, než holý grunt a voľačo rumoviska zo zborenej chalupy po ženiných rodičoch. Nagazdovať za tých pár rokov vlastne ani nestačili, čo by sa boli drali každý deň od svitu do mraku.

Po otcovi zdedil síce Sojka pár fliačkov polí, ale tie si vlastne draho zaplatil, lebo veď, chudera, mať vydrankala od neho po troche celých dvanásť stovák, čo bol dostal ako podiel. Bola vždy v súre o groš, vyhovárala sa, že potrebuje pre dcéry…

— Tebe, Jožino môj, veľa neubudne, — hľadela to zahladiť — beztak už voľačo máš a ešte ti Pán Boh požehná. Máš súcu ženu, žiadnu mantľu. —

A syn sa ani veľmi nebránil. Ako čo by už vtedy bol cítil v sebe železnú silu a húževnatosť, čo mu ľahko vynahradí úbytok.

Ťažko, veru, uhádnuť, z čoho tí Sojkovci vlastne žili a toho nahonobili. Lebo veď na tých pár škvarkách sa toho nebárs veľa urodilo i v ten najlepší rok. A stroviť, sa len strovilo, decko za deckom pribúdalo. Síce nespoliehali len na role, ale zaviedli si čoskoro aj obchod s drevom a uhlím. Nerobili s tým veľké komedie. Uhlia a dreva namestilo sa do chlievov a pod kôlňu. A rozvážať sa rozvážalo vlastnými koňmi. Aspoň nebolo treba za furmanku platiť. Ale i tak to boly tvrdo zarobené peniaze, lebo nekupčili s tým v meste sami.

Dvojštokovec stavať! Ono sa to povie. Horšie je zdolať takú stavbu. A keď si sa raz do nej pustil, musíš vytrvať, aby si sa o poslednú košeľu nedoniesol. Lebo veď rozostavaný dom nedáva ani prístrešia ani úrokov nedonáša, iba čo dažde, horúčavy na ňom materiál nivočia.

Keď si dal Jozef Sojka staviteľovi nakresliť plán a spýtal sa na rozpočet, skoro odpadol od prekvapenia. Ukázalo sa, že, čo by celý život nejedol, nefajčil, nepil, celý život by toho toľko nenagazdoval, a čo by hneď sto rokov žil. Musel toho hodne odjednať, ba vlastne vziať vec celkom ináč do rúk. Vyhrabal si jamu na vlastnom poli a dal si do nej postaviť dve pece na pálenie tehál.

Počali čoskoro po žatve a váľali tie tehly, krájali, sušili, pálili od konca leta cez celučkú jeseň až do novembrových vetrov a pľúští. Ešte, že bola jeseň taká teplá. Veru, neraz ich pri pálení i noc zastihla. V jame sa pálil materiál na dom a pred jamou sa piekly zemiaky, plniac kraj sýtou domáckou vôňou. Sojka s nádeníkmi vyzerali v ožiarenej jame, klobúky vrazené do očí, jako dáki lúpežníci vo svojom brlohu.

Narobila sa dosť i žena, trebárs mala i domácnosť na starosti. Sojkovci hasili si na stavbu sami aj vápno, vozili piesok, zarábali maltu, podávali tehly, a, veru, pomáhali neskôr i tesárom pri práci.

Síce tak zčerstva to nešlo. Sojkovcom neraz trešťala hlava starosťami, čo ďalej?!

S ťažkým síce srdcom, ale preca museli raz prestať stavať skoro celý rok. Ešte, že múry boly zväčša pod strechou. Sami pretĺkali sa najviac u mužovho brata, ktorý zdedil otcovizeň. Sojku bolelo srdce, že stavba zaháľa. Staviteľ ho potešoval: „Aspoň vám lepšie vyschne.“ Nechybelo rád s tej i onej strany: „Čo sa máte, ľudia, tak trápiť, od úst si odtrhovať, čo sa máte pechoriť?! Predajte to tak, ako je, nedostavané. I tak zarobíte. Niečo sa vám už trafí kúpiť. Nemusí to byť akurát dvojštokovec“ — dalo sa vycítiť z dobrej rady aj trochu závisti.

Ale húževnatý chlap nepopustil. A verne vytrvala s ním i žena. Mužove túžby boly jej túžbami, jeho plány boly pre ňu pevným záväzkom.

Potom to už išlo, ako sa dalo. S krvácajúcim srdcom predali kus parcely. Lakomý liehovarník, čo ju kúpil, využil nesvedomite ich súru. Ešte, že miesta bolo dosť, i na dvor i záhradu zvýšilo. A nepomáhalo nič, museli sa dať i na obligátory a rodinu na podpis sháňať. Poľutovať každého, čo je na takého niečo utisnutý. Keď už prekonali to najhoršie, trafil sa starý architekt na odpočinku. Vymienil si v nedostavanom dome byt, celé druhé poschodie — vari, aby sa pani vojvodkyňa mohla na svet zvysoka dívať — a zaplatil árendu vopred na tri roky.

Na tretí rok stálo veliké vysokánske stavisko preca a trónilo celému námestiu.

Húževnatý majiteľ nebárs slevil zo svojich pôvodných plánov: pivnica bola sklepená, vycementovaná, miesto drevených trámov na povalách oceľové šíny. Taký dom nemal hneď tak páru v hrdom staroslávnom meste, kde zato bolo za starších dôb pár dôkladných múranísk, že sa im nevyrovná hneď tak dnešný drahý nový dom ani od ozajstného staviteľa, nie to od zlodeja.

Hej, tvrdo sa to stavalo, tvrdo. Sojkovcom sa zdalo, akoby už ani domova nemali. Neraz si ani dobre neoddýchli, i jedlo odbavili všelijak. Veď žena si koľko razy ani rúk necítila od hroznej únavy. Ba bolo ešte horšie. Skoro by boli o život prišli. Ktorúsi noc, hneď prvej zimy, čo boli u brata v rodičovskom, skoro sa podusili. Muselo sa niečo v komíne alebo v kachliach zapchať. Voľáky sladký dym ich omráčil. Ešte, že sa Sojka prvý spamätal a doliezol ku dverám. Žena, chudera, chrčala, a synovia boli už vari polomrtví. Keď všetko pootvárali, museli ich octom treť, kým prišli celkom k sebe. Ale žena si to odniesla preca len najväčšmi. Chytila zápal pľúc, a len len že vyviazla. I tak tmolila sa ešte pár týždňov ako tôňa. A poriadne sobrala sa vlastne až na jar na slniečku.

Keď sa konečne sťahovali Sojkovci do svojho, nie čudo, že srdce statočného hrdloša pretekalo šťastím a sebavedomím. Ako by bola v ňom ožila a znásobnila sa stará meštianska hrdosť. Svet sa im hneď počal lepšie klaňať, a so Sojkovou počaly sa púšťať do reči aj hrdé dámy. Jeho by boli vyvolili trebárs do mestskej rady, keby bol o to stál. Aspoň len v Meštianskej besede, medzi ostrostrelci a ešte so piatich lepších spolkoch ho chceli mať. Ale Jozef Sojka hrdinsky odvolával „poctám“, šípiac v nich svody a nástrahy pre svoje vrecko. Nezabúdal, že je na to ešte dlžen a že najlepšie je vôbec chybeť v knihách dlžníkov. Dom pekne vynášal. O kvartielnikov nebola núdza. Byty boly zadané o mnoho skôr, než bol dom hotový. Jeho statný, sebavedomý majiteľ mal dosť práce, aby sa ubránil návalu uchádzačov o byty, krámy a dielne. Neraz mu až hlava brnela od vymýšľania výhovoriek, aby si nikoho neodradil, daromne nerozhneval. A, veru, nebolo ani ľahko vyberať medzi rodinou, kamarátmi z detských rokov a vplyvnými úradníkmi, ktorých nepriazeň mohla ľahko znamenať mrzutosti a škodu.

Ale dom sa zaplnil skoro, a pomaly sa zaplatily i neveľké dlžoby. Uhliarsky obchod počal až v novom dome ozajstne skvetať. A na polia prišly dobré roky, hojné úrody. Nie div, že niektorým ľuďom nešlo do hlavy, ako sa tí Sojkovci mohli tak zmôcť. Jeho podiel nestál skoro ani za reč. Jej zostala síce po rodičoch stará chalupa, ale z tej musela ešte i bratom čosi doplatiť. A ani tá nebola ešte čistá, keď sa brali.

Zo zemí, z tých pár škvariek nemali čo nagazdovať. A to uhlie s tými pár zlatkami zárobku na vagóne, to nebola tiež žiadna zlatá baňa. Kým sa to predalo, porozvážalo, kým sa za to dostaly peniaze, zjedli, čo okolo toho robili, iste viac než pol zárobku. A kde sú dane, kde prirážky?! A kone tiež stoja niečo, a voz tiež večne nevydrží.

— Iba ak by tým Sojkovcom zmok nosil! — hádaly staré baby. — On vyzerá naozaj taký tajnôstkár. S nikým sa nezastaví, žiadne kamarátstva nevedie.

Iní hádali, že to bohatstvo Sojkovcov má celkom iný prameň. — Nie je kšeft ako kšeft. Povie sa: uhlie a handluje sa, s čím sa chce. Len aby to nikto nevidel. Veru, ten Sojka púšťa k sebe haviarov. Zavše vkĺzne k nemu predkom, ba v noci aj dvorom ktorýsi. Donesie zlato, striebro, alebo aspoň rudu. To najviac starí kartári, keď sú v úzkych. Odfeľajú to za bagateľ. A čušať musia ako hrob. A je to kujon, ten Sojka, vybíjaný. Nepustí ten k sebe korheľa, čo by kto vie aký poklad niesol. Ani dvoch chlapov naraz, iba jedného. A potom, vraj, usilovný, shánčlivý Sojka, prvý do roboty, posledný do odpočinku. To sú všetko láry-fáry, rečičky, aby nimi svetu oči zaslepil. Iný si ide prácou ruky po lakte zodrať a nezbohatne, čo by priam krv pľuval. Ale keď sa taký potmehúd spriahne s takými, čo berú, kde sa dá, potom mu už môže pribúdať.

A striehli závistliví susedia a spoluobčania na každého, čo sa v sojkovskom dome obrátil, na kupcov, čo chodili pre uhlie, na agentov, čo chodili novému majiteľovi na krk každú chvíľu, na podomných obchodníkov, potĺkajúcich sa po meste s batohami na chrbte, i na sedliackych príbuzných, ohorených, červených v tvári jako cvikla, s pestrofarebnými šálmi okolo svalnatých, žilnatých krkov a čižmami na zavláčajúcich nohách, čo nakukli k druhostupňovému bratrancovi či švagrovi raz — dva razy do roka, keď ich dáka povinnosť do mesta priviedla.

Potvárali aj ľudí, chodiacich k Sojkovie kvartieľnikom, najmä ku krajčírovi Martinkovi, ale vystriehnuť nevystriehli nič.

*

No, nepoznali Sojkovci len samý zdar a radosť zo svojho diela. Prikváčaly ich čoskoro aj starosti, trápenia. Najmä prvorodený syn Rudo narobil im žiaľu, že ho je ťažko vypovedať. Keby len dáka okamžitá nehoda, nemilá príhoda, nepoviem. Ale bola to dlhá, zamotaná, nechutná, poburujúca historia, ktorá otrávila život celej rodine na koľko rokov, vyvolávajúca v hrejivom, šťastnom rodinnom kruhu výstupy dotiaľ neslýchané.

Začalo sa to v škole. Vysoký, beľavý septimán počal sa zle učiť. Napomínacie listy z gymnázia počaly sa len hrnúť. V pololetí prepadol pán študent z troch predmetov. Bolo to jako blesk z jasného neba. Lebo veď tichý, skromný, poslušný chlapec učil sa do tých čias znamenite.

Otec obliekol sa do sviatočných hábov a šiel navštíviť synovho triedneho profesora. Tam sa dozvedel, že škola pátrala už dávno za príčinou študentovho ochabnutia.

Vo veci bolo dievča. Konečne sme ľudia, — uznával profesor, — ani ostatní študenti nie sú svätí, otočia sa za dievčatmi, chodia s nimi. Študenti chodia s dievčatmi na tanec, na prechádzky, ba už i to sa stalo, že u študenta v lavici našly sa verše, z ktorých vysvitlo, že je do fifleny zaľúbený. I to býva, že študent popustí v učení, z výborného žiaka stáva sa dobrý. Ba stáva sa, že mladí pochábeľovia dajú si sľuby.

Na šťastie, vykúri sa to obom čoskoro z hlavy. Študent je v láske nestály. Ľahko vytriezve z prvého opojenia a pritiahne zasa.

Ale nešťastný Rudolf, ako sa zdá, zpochabel sa do svojej Dulciney načisto. Na učenie zabudol skoro úplne. Do školy síce chodil, ale sedel v lavici nesvoj, oči uprené do diaľky, duchom neprítomný.

— Musíte urobiť s chlapcom poriadok, — radil profesor — lebo by to mohlo s ním ľahko zle skončiť. A mne samému by ho bolo ľúto. Veď som ho kladieval iným žiakom za vzor.

Účinok profesorových slov nevystal. Napaprčený otec vypráskal zaľúbeného študenta dôkladne lieskovicou.

— Dám ja ti za kľampou sa blazneť, učenie zanedbávať! Mater a ja sa ideme v práci zodrať, a tento holomok nám prepadá v škole. Nuž, či si už nič inšie nezasluhujeme na tom svete?!

A lomil syna a lomil, že mu žena musela ruku zadržať a uprosiť ho, aby už raz prestal a nezdarné dieťa neožobráčil. Ba i nasľubovala sa za syna, ako sa polepší a o fiflenu ani neozre. Vzala si syna na starosť i neskôr, keď vyprchal mužov prvý hnev, a chodievala sama k profesorom, aby sa obmäkčili a dali synovi príležitosť opraviť si známky. Nevynechala ani pána katechetu, ktorý mal veľký vplyv a bol na zamilovaných študentov, ak k tomu ešte vynechávali spovede, ako kat.

Ale nepomáhalo to. Pätorky sa mladému zaľúbencovi nebárs darilo oprávať. Keď vybŕdol z jednej, spadol hneď do druhej, jako nevidomý do jamy.

S tou láskou to vyzeralo vážnejšie, než si otec zprvu myslel. Milému Rudolfovi to dievča nie a nie z hlavy vybiť.

Hej, keby to aspoň bolo dievča z poriadnej, váženej rodiny, ctnostné, pracovité!

Ale keď to bol taký pochábeľ bláznivý, zjašený, dcéra baníka-korheľa, čo ho našli každú chvíľu v priekope, až raz tam v zime — zamrzol.

Nevyzeralo z tej rodiny nič dobrého. Jeden brat bol už so dva razy zavretý pre krádež, matkina staršia sestra bola hneď za mlada gazdinou u jakéhosi bohatého pána. V domácnosti neporiadok, nečistota, matka mantľa. Dievčatá len vždy pred zrkadlom, lenivé, rozpašmané a koketné už vtedy, keď ich skoro ani nebolo od zeme videť. Bolo ľahko predvídať, kde skončia, ak sa len niekomu na krk neobesia.

A hľa, už to začína. Neskúsenému Rudovi sa už vešia na krk jedna z nich, hneď v školských laviciach. Kto ho vie, či je dievča už také prebité a či je to matkino maslo. Stará šuta si robí laskominy: čo keby tak dcéru dostala za prvorodeného syna zazobaného Sojku!

— Však ti ho ja, potvora, z hlavy vybijem!

Jedného dňa podvečer natiahol si milý študent kabát, vzal pár kníh a sošitov pod pazuchu, narazil si klobúk na beľavé kučery a len len zbadzgať.

Ide sa, vraj, učiť ku kamarátovi.

— Ku ktorému?

Vraj, k Borivojovi Kopečných.

— Ahá-á-á — svitlo Sojkovi v hlave razom. — Teraz už viem, ako to prišlo, že mladý pán bol samé učenie, samá kniha, sošity, kamarát — a preca lietajú napomenutia, pokarhania jedno za druhým.

Aby to tak bola ten kamarát Lina Lebedovie, kľampa naničhodná?! To by som rád vedel, čo tí dvaja spolu študujú!

Nabadúrený otec nevedel sa doma udržať. Obliekol sa a v pravej ruke svoju milú, hrčovatú palicu, vykročil z domu. Osteň podozrenia, šibajúc ho jako jazdec koňa, popoháňal jeho kroky.

Chcel zajsť najprv ku kamarátovi. Aby syn bol tam preca? Ale zimničná túžba za istotou hnala ho rovno na horný koniec mesta do biednej úzkej uličky s nízkymi drevenicami a starými, ošarpanými domčekmi, čo sa im zpod vyrypnutej vakovky žltly jako z rozpáraného brucha lacné kotvice.

— Hej, aleže si si vybral, truľo naničhodný! — počala sa rozšafnému mešťanovi rozohrievať krv v žilách.

— Kde tu bývajú Lebedovie? — spýtal sa chlapca, váľajúceho si „bochníky“ z mokrého blata pod ktorýmsi odkvapom.

Chlapec ukázal na tretí dom z ľava. V Sojkovi zovrela krv. Drevenica nemala ani komína. Dusivý, hnedý dym vychádzal z povaly čiernej ani uhol.

Prebehol malým, kalužnatým dvorom, ktorého plot bol samá diera, ba so pár razy úplne prerušený. V temnej sieni zarazil ho známy zápach nečistotnej biedy, v ktorom vlhkosť, hniloba s plesňou splývajú v akýsi zvláštny stuchlinový nakyslastý parfum.

Zaklepal rázne na dvere miestnosti do ulice.

Tresk! Nastal šuchot, buchot, zavrzgal nábytok. K sluchu Sojkovmu doľahly splašené, tlmené hlasy.

Obtstarná, zavalitá ženská červenej tvári, šomrúc nevrle: — Ktože je to? — otvárala začadené dvere.

Povedal svoje meno. Zháčila sa, ale čoskoro spamätala sa a ponúkala vľúdne:

— Pekne vítam u nás. Nechže sa vám páči dnuká.

Vstúpil rozbúrený. Uhýbavé dosky podlahy zavrzgaly mu zlovestne pod nohami.

— Kde je náš Rudolf?! — hnevivé oči zavŕtaly sa na rusovlasé, bujne vyvinuté dievčisko v šedých hodvábnych šatoch, ako by ho chcely prebodnúť. Nozdry popudeného rodiča zachvely sa hnevom a opovržením, zavoňajúc príkru vôňu lacného parfumu.

— Neviem, — opätovalo dospelé dievča pohľad smelo, nebojácne.

— U nás nebol — odsekla matka pichľavo. Z odpovedi znela už urazená pýcha, ba vzdorné odhodlanie.

— Však sa ja naň, holomka, podívam — počal sa otec obzerať po izbe. Bola dosť skromne zariadená. Podlahu, ako bolo vidno, nebárs často umývaly… Zato na čipkovej dečke na stole stála modrá váza s umelými králikmi. Medzi neumytými okny stál honosný, toaletný stolík so zarámovaným zrkadlom. Po stolíku bolo rozhodené pár mašlí, ihlíc, škatuliek s krémy.

Ženské zostal ako na tŕní, najmä, keď Sojka neváhal sa zohnúť a pozerať i pod postele, svierajúc v pravici hrčovitú palicu. Už už by sa boly s hosťom pustily do vady, keď popošiel bližšie a podíval sa do kútov, zavešaných kabátikmi a zásterami, vlniakmi a napchatých obuvou, košíkmi a drevom.

— A totože je čo?! — zvolal zavádzaný rodič hnevivo, zočiac na lavici pri peci synov hnedý svrchník a zelený klobúk. Neprestával sliediť za synom.

Mladá ženská vybehla von. Staršia počala zpätkovať ku dverom.

Vtom čosi zavrzgalo. Nízka tmavá skriňa sa zakývala.

Sojka zodvihol palicu k úderu.

— Tak! Tedy tak študujeme, paskudník! Čo si sa schoval predo mnou ako zlodej? — odomykal synovi skriňu kľúčikom, čo bol v zámku.

— No, vylezieš, či ti ja pomôcť?! — doložil výhražne.

Kučeravý mladoň vyrazil dvere, rútiac sa von z izby. Ale i v letku stihol ho otec poriadne lupnúť po chrbte, že neborák zjajkol a vybehol na ulicu jako bez duše bez svrchníka, bez klobúka.

Ženské zjačaly. Boly už obe v sieni, ustupujúc do kuchyne v strachu, aby sa aj im nedostalo.

— Však vám ja dám, potvory, dieťa mi svádzať a pred otcom prekrývať ako dákeho galgana, čo ušiel z áreštu! — odľahčoval si Sojka, poberajúc sa za synom.

Stará zašomrala čosi o mrcha otcovi, čo by skoro zabil vlastné dieťa a do cudzieho domu vpálil jako zbojník.

*

Zaľúbený študent bol ozaj na poľutovanie. Pred rodičmi a profesormi musel sa tajiť so svojou láskou. K Lebedovcom zachádzal v zime iba za tmy, i to obzerajúc sa na všetky strany, či ho nik známy nevidí, v lete zasa obchádzal vo velikom oblúku polia, aby sklonil umučenú hlavu na bujnú teplú hruď plnobokej rusovlásky a zabudol aspoň na chvíľu na výstrahy profesorov, hrozby a dohováračky rodičov, posmešky spolužiakov a urážlivé klebety starých báb, ukazujúcich na neho skoro prstom. Doma necítil sa dobre, mladá krv pudila ho ustavične k milenke a zaplašovala myšlienky na učenie. V škole tŕpol hrôzou, že ho profesor zasa vženie do pätorky, jako prúd ryby do saku, a začne ho otravovať do omrzenia omáľanou predpoveďou o jeho žalostnej budúcnosti. On sám klopieval pri tom oči, aby nevidel uškŕňajúce sa tváre spolužiakov, ktorým taká profesorská kázeň bývala neobyčajne milou pochúťkou.

A necítil sa dosť voľným ani u milenky. Lebo rusovláska prešla po prvých pár objemoch a bozkoch čoskoro na otázky, ako sa mu vodí v škole, či prejde, kedy bude hotový. A čoskoro pritmolila sa i mater a počala vzdychať nad dcérou, ktorej, vraj, kazí povesť a do rečí ju privádza. Takými rečmi podarilo sa jej skoro vždy ešte väčšmi znechutiť a rozladiť utrápeného šuhaja, ale koniec pesničky býval skoro zakaždým ten, že kučeravý zaľúbenec počal ju uisťovať, že však si dcéru vezme a neupustí od nej, čo by ho mali hneď doma vydediť. Podnapitá banícka vdova pustila sa na také reči vždy do plaču, horekujúc, že z takých rečí nevyžijú a čože, vraj, budú mať z prepadnutého, z domu vyhnatého študenta, ak príde k nim bývať s prázdnou rukou?!

Nie div, že od samého trápenia spľaskly čoskoro bucľaté líca Rudolfove, z mladej, sviežej tvári zmizla zdravá červeň, ustúpiac smutnej bledosti, ba neskôr žlto-zelenavým škvrnám. Zaľúbený študent sa doma poriadne nenajedol, a maškrty a nápoje užité u milenkinej matky ho iba zmáraly. Profesori v škole potvárali ho z lumpačiek, rodičia doma zasa vyhúdali mu, že si podkopáva zdravie u dvoch „bosoriek“ — tak nazývali jeho snúbenicu a jej mater. Otec striehol blúdiaceho syna i naďalej a vysekal ho raz u tetky jeho mámilej, inokedy zas v bráne ktoréhosi obchodníka, kam sa syn ukryl pred otcovým hnevom. Chudák, Rudolf počal upadať do akejsi tupej ľahostajnosti. Trochu ožíval, rozhovoril sa iba v začadenej chajde biednej úzkej uličky na hornom konci mesta. Zato v škole a doma obrňoval sa zánovitou mlčanlivosťou, ovesiac hlavu, ako by chcel naznačiť, že mu je už všetko jedno.

Otec chcel mať z neho lekára. Ale keď v siedmej triede syn prepadol, bolo po vyšších štúdiach. Syn sa ich zriekol s ľahkým srdcom, veď horko-ťažko sa dostal po dvoch rokoch k maturite. I tú musel opravovať na jeseň. Bol však rád, že je konečne hotový, a s radosťou prijal miesto na bernom úrade, len aby sa mohol zbaviť rodičovského chomúta a oženiť sa so svojím dievčaťom. Beztak presťahoval sa k nastávajúcej testinej ešte hodne pred sobášom a domov chodil iba raz za čas mater pumpnúť o peniaze, keď ju vystihol samu.

Sojkovci boli proti synovej ženbe do posledku. Neboli ani na svadbe. Síce ich ani nevolal. Osobášiť sa dali na ktorejsi blízkej dedine. Svedkovia boli oba z mladuchinho príbuzenstva. Svadba bola iba taká chudopaholská. Veď beztak ledva vládali sohnať tých pár zlaták, aby sa vôbec mohli sobrať. Rodinu volať na také biedne veselie sa skoro okúňali.

Synov sobáš priniesol do života Sojkovcov nepríjemnú zmenu. Ako praktikant na bernom úrade so ženou biedne živoril. K tomu pribudlo do roka dieťa. Chudák, sháňal, kde sa čo dalo. Chodil večerami ešte písať k advokátovi, aby si k biednemu platu aspoň trochu prilepšil. Žena nevedela ani variť ani šiť. Zle sa to takým začiatočníkom bez výbavy, bez vena gazdovalo. Čosi-kamsi boli dlžni na všetky strany. Syn v trapiech zachodil potajomky k matke a hľadel vydriapať z nej posledný krajciar, čo vládala pred mužom schovať. Miesto poďakovania materi ešte dohováral, že ho odbýva jako žobráka zlatkami, šestákmi, pár vajcami. A Sojka doháňal na žene chybujúce peniaze a hádal sa s ňou, že pchá nepodarenému, nevďačnému synovi, ba vlastne tej jeho mantli, čo sa mu ani dobre najesť nedá. —

Hej, nebolo Sojkovi, sebavedomému majiteľovi hrdého dvojštokovca, tróniaceho nad námestím, nebolo pánu domovému osvícenej pani vojvodkyne, veru, vždy na závidenie. Materine úspory načínal syn, čo bol vždy v súre o groš. K nemu prišla zavše sestra, vydatá za mestským pokladníkom:

— Jožino, nemáš trochu uhlia a dáke to kolo dreva?

— Mám i nemám. Vieš sama, že musím zaplatiť každé kolo. A ešte mi na úrade každú chvíľu dane povyšujú.

— Jožino, prosím ťa, nemohol by si nám trochu toho kuriva poslať! Decko mám pri prsiach, a v celom byte nieto čím zakúriť. Ešte sa mi, chúďa, rozkašle.

A Jožino uhlia a dreva poslal, bárs vedel, že mu ho nikdy nezaplatí. Vedel dobre, že švagor je ľahkomyseľník a nestará sa o teplo doma, keď sedí s kamarátmi v teple v krčme.

Humno mali Sojkovci preč od domu. Tak to prikazoval mestský štatút, podľa ktorého nesmela byť vo vnútornom meste žiadna stodola, ale iba vo vonkajších uliciach. Humno stálo neďaleko mestského parku na kraji mesta v rade iných, čo sa tiahly až za cintorín.

Sojkovie humno klalo ľudom oči. Každú chvíľu bolo dakomu treba. Starý mešťan Horák, takto jarmočník, chcel si ta schovať so tri fúry ďateliny so svojej roličky.

— Už mi len urobte k vôli, pán súsed, — dodieval do Sojku, a býval od neho hodne ďaleko — veď sa tá troška strčí hocikam, vám toho miesta neubudne, dosť ho máte.

Švagriná si zasa chcela uložil v stodole pár snopov jarca, aby jej ho, vraj, doma pod kôlňou alebo v drevárni myši nežraly, alebo cudzie kury nezobaly.

Keď Sojka odoprel deliť sa o humno s inými, bolo hneď plno hnevu na všetky strany. I pošuškávania, upodozrievania: kto ho, vraj, vie, čo ten čudák tam má. Veru, by som nedal na to hlavu, že je tam nie dačo zakopané a pod. Príbuzní zasa šomrali, že veď vlastne na tú stodolu by mali aj oni právo, lebo že si za Sojkovej rodičov do nej slamu, seno ich tetky či strýcovia schovávali.

Že bola stodola na dostrel od rynku, mali zálusk na ňu i tí, čo chceli stavať. To preca neide, hovorili, aby bolo toľko slamy a sena skoro v prostred meste. Keby tak, nech Pán Boh chráni, horelo, však by to metalo horiace snopy na všetky strany, keby len vetríček zavial. Mesto by to malo vykúpiť. Ba vyvlastniť, keby za to mnoho pýtali.

Reči sa šírily. Sojkovie stodola počínala byť tŕňom v oku skoro celému mestu. Od nejakého času počali si na ňu zuby brúsiť hasiči. Veď je to humno ako stvorené za strážnicu. Miesta síce nemá nazbyt, ale dve veliké striekačky a jedna malá by sa ta dobre zmestily. Štvrtá stojí i tak vždy v mestskom dome na dvore. A dva skladacie rebríky by tam mohly byť tiež, i hadice skoro všetky. Kde by sa strážilo, kde by bola spolková miestnosť? Nuž, veď by sa to beztak muselo hnať do štoku. A malá vežička by sa postavila tiež. Hojoj! bolo by z nej dosť videť, veď ten rad je dobrých pár metrov nad rynkom.

Len mecenáša najsť, čo by tých pár tisíc na tú strážnicu obetoval! A ten červený kohút, keby mal tak rozum, keď zasa zakikiríka, a vedel v ktorú stranu zobák otvoriť!

A zločinné reči padly jako plevelové semä čoskoro na úrodnú pôdu. Jedného jarného večera ozvala sa hasičská trúba zlovestne: ho-rí! ho-rí!

Sojkovci povybehávali polovyzlečení, veď poberali sa už spať, na dvor, na ulicu. Zhrozili sa. Povyše rynku šľahaly jako hltavé jazyky červené plamene, ožiarujúc neuveriteľne jasne tmavú nočnú oblohu.

Sotva stihli skočiť do izby pre kabáty a klobúky, už uháňali na miesto požiaru.

— To ten rad humien horí, poniže cintorína — ozývaly sa cestou hlasy.

— Z ožiareného miesta ozval sa slabý výbuch. Nad domy vyrazil kúdol dymu, v ňom vznášal sa do výšky dážď iskier, uhlíkov, horiacich slamených stebiel a triesok.

— Sojkova stodola horí! — ozývalo sa čosi-kamsi zo všetkých strán.

Nešťastný majiteľ dobehol so synmi k ohňu neskoro. Humno už bolo samý plameň. Hasiči striekali iba súsedné humná. Sojkovci stačili už len pomáhať strhávať trámy a brvná, odskakujúc ďaleko na stranu pri každom buchnutí a zarachotení. I tak zahrávali si vlastne so životy a svojho nezachránili nič. Ešte, že nebolo vetra a oheň sa nerozšíril.

Pomáhali hasiť hodne cez polnoc. Keď zostalo zo stodoly len tlejúce pohorenisko, pomáhali aspoň pumpovať vodu do striekačiek, ktorými sa zalievala pahreba.

Druhý deň vstávali neskoro dopoludnia. Matka ich však privítala pri pozdných raňajkách s nebárs dobrou novinou.

Po meste sa, vraj, hovorí, že starý Sojka srazil horiaci trám schválne na Novotných malú Lujzu a hrozne dieťa popálil. Zaviezli ju do nemocnice, kde sa s ňou trápia traja doktori, preväzujú ju, natierajú, hlavami krútia nad chuderkou.

Sojka nevedel sa rozpamätať na nič iného, iba na jakési zajajčanie dievčaťa, sprevádzaného so dvoma ženskými, ako stupilo do pahreby a s krikom odbehlo i so ženami. Ale v tej trme vrme, vresku plesku, praskaní horiacich stĺpov a syčaní striekajúcej vody si toho, tuším, skoro nikto nevšimol. So dvaja hasiči zahrešili, že sa dievča tmolí, kam nepatrí, ba spomenuli nebárs po dobrom i sprievodkyne dievčaťa. To bolo všetko. Ale že by bol dievčaťu ublížil a to ešte naschvál, to mohol byť iba drzý výmysel. Tak osvedčoval sa všade, kde prišly popáleniny dieťaťa do spomienky.

Reči však šírily sa ďalej. Dievčaťu bolo čo raz horšie. A keď do troch týždňov zomrelo, zazreli Sojkovi pred svojím domom dopoludnia zástup ľudí, podivne zazerajúcich a výhražne rukami rozhadzujúcich. Hrozivé šomranie a mumlanie neprestávalo. Ktorési ruky ukazovaly na obloky Sojkovcov. Ba ozvaly sa aj výkriky:

— Bolo by ho vytiahnuť z pelechu, potvoru, postískať mordára!

Zaslepení rodičia dievčaťa starého Sojku ešte i zažalovali, že zavinil smrť ich dieťaťa. A, chúďa, dievčisko bolo už dávno, ba skoro od narodenia slabé, neduživé, vše ho zrádnik metal, kašľalo, zakrnelo vo vzraste. Iste toho mnoho nepotrebovalo. Silnejšie vzrušenie pri ohni, malé prechladnutie mu ľahko dodalo.

Na šťastie mal predseda súdu rozum. Odmrštil rodičov so žalobou. Načo sa, vraj, decko motalo v noci okolo ohňa? Nemalo tam čo hľadať. Požiar hasiť, na to sú dospelí. Malé chorľavé decko patrí večer do perín. A kto by mohol ešte žiadať od človeka, ktorému humno horí, aby v tom rozčulení dával pozor na zvedavcov, čo sa okolo ohňa potĺkajú?!

Sojka vybŕdol teda ľahko z procesu. Novotný museli zaplatiť trovy. Ale voľačo hany prischlo na nevinnom Sojkovi preca. Mnohí cítili so zarmútenými rodičmi. Ba našli sa i takí, čo upodozrievali neboráka pohorenca, že sudcu nebodaj podplatil, preto sa ho tak zastal.

Pomaly chystal sa stavať novú stodolu. Ale ju nepostavil. Na zhorenisko vybrala sa pekne krásne úradná komisia a uznala, že je to miesto pre stodolu nevhodné. Z požiarne-policajných dôvodov. Stodola viac na ňom stáť nesmie.

Na druhý deň navštívili Sojku dvaja čelní funkcionári hasičského spolku a navrhli mu, aby miesto predal na stavbu hasičskej strážnice.

Znechutený, zronený svolil. Ani sa dlho nejednal. Dal miesto odpoly zdarma, len aby jeho nepriatelia nemali zámienky podhuckávať verejnosť proti nemu. —

Jozefa Sojku prestal život v meste tešiť. Miesto vyhorenej stodoly kúpil inú, novú, polovičnú, v tom istom rade, ale blízko cintorína. Zomrel práve lekár na odpočinku, starý mládenec, čo ju zdedil s kúskom rolí po rodičoch. Dedičia bývali všetci ďaleko, nepotrebovali jej. Ale zaceniť si stodolu preca len zacenili a spúšťali veľmi pomaly. Nie div, že išly na ňu nielen asekuračné peniaze a sumička, čo dali hasiči za zhorenisko, ale Sojka musel ešte doplácať. Nuž, nebárs vysoko dal poistiť starú a teraz si to odpykal. Síce kto to mohol vedeť, že stodola bude svetu oči klať a zhorí?

Úrody boly slabé. Práve zatváral raz na stodole vráta na žrď a na zámku, keď vracala sa s pár hrsťmi jarca s poľa pre sliepky švagriná, Pepča Zahradníčková. Bola to švárna štyriciatnica, bujných havraních vlasov, zamatovohnedých očí, počernej opálenej tvári, plnej územčistej postavy. Kráčala maznavo ako mačka, čo sa vyhrievala konča sadu pod plotom a teraz, keď zem počína chladnúť, poberá sa, prestupujúc s labky na labku, pohodlne domov na pazderie, pritom každú chvíľku sa zastaví, poobzerá na všetky strany, učúva a zasa púšťa sa lenivo, pokojne ďalej.

Pepa Zahradníčková nebárs užila na tom svete zlého. Život ju láskal a maznal. Vydať vydala sa nebárs chýrne, iba za krajčíra, čo mu nešlo remeslo. Nové šaty ušlo sa mu šiť ak dva-tri razy do roka. Iba prešíval a žehlil, i to len zrána a večer. Cez deň písal u advokáta, ba neskôr i doma, keď si vyzískal u sveta dôveru a dedinčania začali chodiť k nemu na byt a dávať si prosby, daňové odvolania písať, aby usporili na trovách.

— Veď som sa ja len vydala! — posmeškovala Pepina zavše muža. — Nie si ani poriadny pisár, iba taký pokútny, čo by mohol mať opletačky, keby sa zvedelo, že sa fiškálom, notárom do remesla pletie. A remeslo tiež len fušuješ, dostane sa ti iba, čo iní vziať nechceli. Nuž, a pláca vyzerá tiež podľa toho.

Ale nehovorievala tak z hnevu ani zo žiaľu. Lebo veď nebárs mohla sa ponosovať. Muž Vinco bol hrdloš dobrák, že mu nebolo tak hneď páru. Čo zarobil, odovzdával žene do krajciara, iba že vše vydrankal od nej pár krajciarov na polliter piva.

Bolo naozaj záhadou, ako mohla táto zažitá, vypočinutá ženská domácnosť obstarať, dvoje detí chovať, ba ešte i na poli pomáhať. Síce kto ho vie, koľko tej práce pripadlo na chudáka Vinca. Ešte, že sa priženil do domu, čo i malého a starého, ale preca len do domu, a že mu slúžilo zdravie a zárobky trvaly, ba i čo to sa zgazdovalo.

Zastala pred samými humennými vráty usmiata, preťahujúc sa, ako by si narovnávala údy, pružne ako lasica. Boly časy, keď sa Sojkovi páčila, vykrúcal ju pri muzike, aj ináč pozeral za ňou. Vedela o tom i jeho žena. A možno, že iba preto si ju neobľúbila, bárs vydala sa jej za vlastného brata. Neobľúbila, trebárs muž nezavdával k tomu príčiny.

Teraz však oči Jozefa Sojku spočinuly na vysmiatej kyprej švagrinej záľubne. Posledné časy mal akosi samé mrzutosti. Samému zdalo sa mu, že už zabudol, čo je radosť, čo je dobrá vôľa. A driečna veselá žena javila sa mu odrazu akoby hrejivým slnečným lúčom, čo sníma mu s pliec všetku ťarchu, starosť, hojí v srdci ledva zajazvené rany, ktoré mu zadali neprajníci, zavedený svet.

— Dobrý deň! — ozvala sa a pozrela na švagra šibalsky.

— Dobrý deň! Čože tak skoro s poľa? Veď slnko ešte nezapadlo.

— Musím ísť deťom dať jesť, i Vincovi. Veru, tak, nemám ešte syna ženatého, ako vy, pán švagor, musím ho chovať. Pre nás je pole malá starosť. Tá škvarka sa ľahko obrobí. Ba ani tých pár krížov žita nemám si kam, biedna stvora, uložiť. Ešte nám zamokne alebo ho kury, holubi zozobú, kým sa dá niektorý súsed nakriatnuť, aby nám ho do záčinu prichýlil… Čože je vám, vám to inak rodí, máte vždy plnú stodolu.

— No, tohoto roku nebárs, — zadíval sa do zamatových zorničiek — najmä zrna bude po mále.

— Skoro by sa pozabudla a zaprosila vás, Jožko, znovu — oslovila ho schválne krstným menom, ako za slobodna, akoby chcela vzkriesiť iskričku z pahreby zaviatej životom. — Ale keď ste ma už raz tak tvrdo odbyli, radšej ani neidem — podívala sa na neho nežne, akosi melancholicky. Vedel, kam cieli, prefíkaná koketa, nuž zaváhal, či sa má spýtať. Ale nesnímala s neho pohľadu, tak že mu bolo hanba mlčať.

— Zaprosila? A o čo? — spýtal sa skoro nevrlo, aby zakryl, že cit zápasí u neho, zápasí tuho s rozumom.

— Chcela som vás, Jožko, prosiť, či by ste nemali v daktorom kúte trošku miesta pre to moje žito — vyslala k nemu svoj najkrajší pohľad. Hneď však sklopila oči v rozpakoch, hanbiac sa jako mladé dievča.

— Nuž, ak ho je nie mnoho, kúsok toho miesta sa najde — rozhodol sa.

— Horkýže mnoho, so dve tri fúry, štyri ani netrúfam — zasvietily jej oči radosťou a počaly Sojku hladiť, láskať, ako vedia iba vďačné zamatové ženské oči. — Beztak sa to vymláti a vezme domov. I tej slamy sa do sviatkov polovica vynosí — sľubovala v obavách, aby čoskoro neobanoval svojho rozhodnutia. — Pán Boh vám to, Jožko, odplatí — popošla k nemu celkom blízko a vložila do jeho tvrdej mozoľnatej ruky svoju teplú, mocnú, nebárs vyrobenú.

Dych zašlých chvíľ, sladký, omamný ho ovial. Skoro obanoval, že bol pred chvíľou taký opatrný a zavrel pred ňou, blížiacou sa, vráta stodoly, šípiac jej vtieravé úmysly so žitom. Mohol vráta ešte raz otvoriť. Svedčalo sa preca ukázať švagrinej miesto v záčine, čo jej prepúšťa na žito. Nepokojne tlčúce srdce, cítilo, že v tom útulnom, voňavom ovzduší nakupených plodov zeme, plodov práce mozoľnatých ľudských rúk, posvätených znojom, v tom útulnom prítmí ovial by ich dych, prudký dych mladosti, hruď prilnula by k hrudi, rty ku rtom, aby saly zo seba balzam úlevy, zabudnutia.

Očarenému tými hladiacimi zamatovými očami, tak radostne sa usmievajúcimi, zdalo sa mu, že nebolo by ani teraz pozde vytiahnuť z vrecka kľúč, odomknúť zámku, sosňať ju, vypnúť žrď, otvoriť humno a pričariť opojný sen blaha.

Ale zdalo sa mu to iba chvíľku. Premohol sa včas, vymaniac šikovne, skoro nepozorovane ruku z jej ruky, odvrátiac oči od vidiny, čo ho rozpaľovala. Zamrzelo ho všetko, stretnutie i sľub.

— Musím ešte skočiť ku kováčovi, — hľadal si zámienku, aby nemusel ísť so švagrinou — či mi ten riad opravil. — Uznal, že by nebolo hodno ukazovať sa svetu nápadne s tou, ktorú za mladi vykrúcal a za ňou pozeral. — Nuž, čo, pani švagriná, kedy si to doveziete? Zajtra? — zaplašil otázkou kúzlo, čo počínalo ich strhovať do svojich krážov.

— Veď, hej, — podívala sa smutne — vy ste vždy samá robota, samá starosť, ako by po vás, keď vás raz nebude, i tak tej roboty dosť nezostalo… Hej, kedy si to dovezieme? Musím sa spýtať Vinca. Prídem vám to včas povedať, aby som vás pre tých pár snopov daromne z práce nevytrhovala… Tak ešte raz ďakujem. S Pánom Bohom! — odoberala sa, už ani ruky nepodajúc.

— S Bohom! — odchádzal Sojka druhou stranou, trochu nadvihujúc klobúk. Ale nezašiel ďaleko, aby sa neobzrel aspoň na chvíľku za vlniacimi sa sukňami a pružnou chôdzou plnobokej ženy, rozkvitajúcej možno už naposled pred jesenným zvädnutím. Kráčala s pár hrsťami obilia v červenej šatke pomaly, nenáhlive, jako veľké hravé dieťa, čo našlo si v poli voňačku pre potešenie, chcelo ju jemu ukázať, pochváliť sa s ňou, ale on sa odvrátil, naivnej detskej radosti neporozumel. Odvrátil sa znovu, aby jej už nevidel, len zhlboka vydýchol, zamýšľajúc sa nevdojak nad svojím životom, plným plánov, lopoty, odriekania, životom ženúcim sa jako kalná horská rieka medzi vysokými skalnatými brehy, nevšímajúca si rozkvitnutej šípkovej ruže, žiariacej do kraja svojou skromnou červeňou, čo vzblčala prudko, jako marná, divoká túžba v nerozumnom ľudskom srdci.

*

O Pepinom jarci povedal Sojka žene až na druhý deň. Presúšala po raňajkách na dvore periny.

— Tak toho žita je šesdesiat tri krížov. Keby tak dal každý kríž pätnásť kilo zrna, ako predlanským, bolo by to skoro deväť a pol metráka, keď dá po dvanástich, bude vyše siedmich metrických centov. Ale toľko ho nebude. Mĺkvych klasov plno, len aby ho bolo šesť. S pšenicou vyzeráme horšie. Zato jarca bude dva razy toľko. Keby aj slabo sypal, bude aspoň slamy na krm. A myší plno. Aby sme čím skôr vymlátili, kým nám zbožie všetko nerozsekajú — referoval Sojka žene o úrode, motajúc sa, drevená fajka medzi zuby, okolo ženy.

— Hej, aby som nezabudol. Musíme pustiť Vincovcov do humna. Pepe som včera dovolil, aby si uložila k nám pár mandľov jarca.

Bielu tvár dlhej chudorľavej Sojkovej obliala vara. Sčervenela, nemôžuc hneď vydýchnuť od rozčulenia. Tak! Veruže sa dožila! Čo jej to muž hneď včera večer nepovedal? Ako by nevedel, že sa taká vec nedá zatajiť.

— Ba ešte! — zvolala náruživo. — Ani nám inšie nechybelo, len aby sa nám tá mantraga ta nanosila! — zabúdala, že sú na dvore, kde ich môže každý počuť.

— Nekrič! — zahriakol Sojka ženu. — Hneď máš plno sveta pred bránou — odpľul si mrzute a poberal sa do kuchyne.

Žena poberala sa za ním.

— Čo ti je? — ozval sa znovu, už medzi štyrmi stenami. — Azda som stodolu predal, či zbožie odfeľal? A či by si bratovi kus toho miesta pre tých pár snopov nedopriala?

— To sú všetko daromné reči, Jozef — neuznala Sojková mužove námietky ani za hodné odpovedi. — Radšej povedz, kde ťa tá škuliba vycerená vystriehla. Takého muža! Keď sa naň taká mazna vyležená začne trochu uškŕňať, je hneď celý znáchorený, ako čo by mu dal ošiaľ vypiť. Hneď si ho môže omotať okolo malého prstu. Že ti je nie hanba, starým otcom si už, ale usmiať sa na teba taká opica, dáš jej to posledné.

— Prestaneš už raz! — domrzelo to muža. — Čo jej ubližuješ, keď nemáš príčiny? Cudzí ľudia im mohli toho miesta pre to zbožie dopriať, len ty, jeho vlastná sestra nie! Radšej som jej ani nemal sľúbiť, keď robíš z takej pletky hriech. Ale keď som raz sľúbil, nebudem brať nazad slovo.

Vyšiel von, buchnúc dvermi. Sojková pustila sa do usedavého plaču. Tak sa bola tešila tej novej stodole, s takou láskou si ju obzerala znovu a znovu, ten rovný mlat, ako na kolkárni, vysoké záčiny, voňajúce senom, biely uholný kameň z ulice i tiché pohodlné vráta, čo ani nevrzly pri otváraní.

Teraz jej to akosi všetko odpadlo od srdca. Jedno humno zhorelo, do druhého sa votrela zmija. Nikde je nie človek doma, sám pre seba, o všetko aby sa s iným delil. Načo sa vlastne trápi, čo má z takého života?!

*

Jozefovi Sojkovi počínala sa už prejedať meštianska sláva i s celým dobrým bydlom. Zatúžil za dobrým, pokojnejším životom. Zunovala sa mu ľudská malichernosť. Zatúžil za voľnou prírodou, kde sa ľahšie dýcha, veselšie pracuje a človek človeka nedohliadne.

Stárnuci zámožný mešťan túžil za tichým, prírodným životom niekde pri potoku, medzi horami. Narodil sa síce v meste, ale rodičia prišli ta z dediny, prečarajúc krásny veľký majer za starší poschodný dom v meste neďaleko brány, kde kývala na pocestného zďaleka zelená krčmárska viecha.

Čím bol Jozef Sojka starší, tým viac dozrievalo v ňom presvedčenie, že rodičia urobili nebárs dobrú čaru s tým presťahovaním. Vonku si mohli žiť v dostatku, v pohodlí jako malí králi vo svojej ríši. Tu sovrely ich medzi seba jako kliešte vysoké tmavé mestské múry. Úzke roličky v meste boly iba škvarky oproti širokým čiernym lánom okolo majera. Tam vonku slúžili len sebe, tu prichodilo im v hostinci slúžiť cudzím, trpeť, ako sa im rozťahujú, rapocú, hulákajú vo vlastnom dome. Zasekly, vyschly čoskoro predošlé dobré dôchodky, počaly sa prázdniť sýpky, komory. Spať sa chodilo neskoro, služebníctvo menilo sa každú chvíľu, známejším ľuďom muselo sa dať trebárs na bradu. Nie, nebol to život pre hrdých statkárovcov, naučených si voľkať na svojom rozsiahlom majeri ani dáki zemani.

Ťažko bolo vôbec pochopiť, ako sa mohli rodičia odhodlať opustiť to hrdé vidiecke kráľovstvo za pár mestských kamenných múrov, medzi ktorými potĺkali sa už potom až do smrti jako kavky s obstrihanými krídly. Otec aspoň zostal až do posledka rýdzim, neprerobeným dedinčanom. Ešte i na prechádzke po meste sliedil iba za bránami a dvormi v bočných uliciach, odkiaľ oviala ho vôňa sena alebo hnoja, obe jemu tak milé a upomínajúce ho na najkrajšie roky života. Nerád chodil po tvrdej kamennej dlažbe, čo mu nohy unavovala, ale zabočil najradšej hneď niektorou uličkou k poliam alebo rybníkom a prekračoval si labužnícky s nohy na nohu po pružnej uťapanej prsti, vrúbenej modrou čakankou, červenokvetým bodľačím alebo dúžnatým kolocierom.

Matka bola celkom inakšia. Nepokojný, stále vlniaci sa cholerický temperament, milujúci ustavičnú zmenu, rozptýlenie. Presťahovačka do mesta bola vlastne jej maslo. Lesnícka dcéra, vychovaná v ústave a dopisujúca si aj po návrate domov ešte roky s bývalými kamarátkami, žila vonku na dedine iba telom. Myseľ zalietala znovu a znovu do mesta, na promenádu, bály a kávové olevranty priateliek, poklebetiacich si pri tom tak od srdca, až to duši lahodilo a dávalo jej pocítiť aspoň na chvíľu slasť zo života.

Dedinskí sedliaci boli jej prihlúpi, šľachtické domy veľkostatkárske však vo svojej nadutosti o ňu ani nezavadily. A tak cítila sa byť opustená, večne neukojená, ako nádherná parková rastlina presadená do poľa. Neprestávala túžiť za mestským spoločenským šumom a ruchom, za komplimentami šviháckych mladých úradníkov, za dôverným šepotom každodenných verných družiek, za nedeľným odpoludňajším korzom, kde človek bezstarostne sleduje neprestajné koketovanie sviežich i menej sviežich temperamentných krásavíc s hrdými mladými lvi, nevmestiacimi sa, keď ohreje zem prvé jarné slnce, vo svojej uverenosti už skoro ani do vlastnej kože.

Osud, veru, nebárs splnil matkino očakávanie, jej luzné, vzdušné sny. Nevýhodnou čarou majetku zhoršily sa ich pomery a spľaskla čoskoro až povážlive rodičovská statkárska hrdosť a povýšenosť nad všednú háveď, plniacu ulice. V posledných svojich rokoch javila sa zvädlá, zostarená matka Jozefovi Sojkovi už hodne zlomenou, slevivšou zo svojich mestských túžob, starajúcou sa o deti ešte i vtedy, keď by už bola skôr sama potrebovala ich pomoci. Videla sa mu byť vtáčkom, uväzneným v neveľkej klietke, čo si už zvykal na svoj žalár a zhynul by bez neho. Veru, zavše bolo mu jej až ľúto.

Nie, to je nie život pre neho. To aby bolo všetko, čo človek môže dosiahnuť? Čím viac blížila sa staroba, tým horúcejšie počal Sojka túžiť za voľnosťou vidieckej prírody, za horami, dolami, lesy, za bujnou zelenou lučinou, posiatou voňavým pestrým kvietim.

Ten krajší, lepší, radostnejší svet zamiloval si už za chlapca. Vo vnútri duše bola dosiaľ oviata dákym poviestkovým kúzlom rozpomienka na prvý väčší výlet so starším bratom na dedinu. Putovali ta, šestnásťroční a dvanásťroční chlapci od obedu až skoro do tmy cez dediny, háje, mestečká, popri osamelých cintorínoch, preskakujúc jarky a vznášajúc sa po pružných oblúkových doštených lavičkách ponad spenené horské potoky. Tá cesta popri topoľoch a vŕbach hore sviatočne tichou dedinkou, tešiacou sa na zajtrajšie hody, srdečné svítanie s príbuznými v mlyne konča dediny a celá tá milá, na radosti bohatá nedeľa počala v niektorý zimný podvečer, kým nerozsvietili, dušou stárnuceho snaživca tiahnuť jako ďaleká sladká ozvena mladosti, zapadlej za hory za doly.

A rozpomienka na láskavú, dobrú obstarnú tetku, čo privítala chlapcov milo, so srdečnou teplotou, akoby ich bola znala už dávno a neuvidela ich toho večera po prvý raz, nezostala v srdci naskrze osamelá.

Jozef Sojka nemal kedysi ani tušenia, že bude v hrdom dvojštokovci pánom, domovým pani osvícenej a hŕby iných kvartieľnikov. Jozef Sojka sa kedysi ani vo snách nechystal otĺkať pár razy do dňa tvrdú, v lete až páliacu mestskú dlažbu.

Jozefa Sojku určili sami rodičia za dedinčana. Dali ho vyučiť v neďalekej dedine za mlynára a sekerníka. Mladý Jozef načúval po celé štyri roky lomoznú hudbu mlynských strojov, nasýpal zrno a odťahoval zpod cylindrov plné vrecia, vysekával v zime ľad z mlynského kola alebo moril sa na jar samotretí, samoštvrtý po kolená vo vode, s kamením, prsťou, kolíkmi a barany pod haťou, aby vyplnil, vymúral, čo ľady a prívaly vymlely, postrhávaly.

Ani sám nevedel, ako sa to vlastne stalo, že nezostal pri mlynárstve. Azda to bola dlhá vojenčina, čo ho z toho vytrhla, či známosť s Aničkou Zahradníkovie, s ktorou vyženil chalupu s peknou veľkou záhradou v prostred meste.

Od tých čias, čo im vyhorela stodola a mali s Novotnými pre to nešťastné dieťa proces, počal túžiť za prírodou ešte väčšmi. A keď vtrela sa do humna s trochou toho jarca švagriná, aby bol z toho iba hriech v dome, zastrájal sa rezký ešte mešťan neraz:

— No, neboj sa, Anna, pôjdeme bývať von, do polí. Aspoň ma prestaneš potvárať s tou osobou, s ktorou nič nemám. Dakam za hory doly, aby si ma nemala s kým pokúšať.

*

O Zelenom mlyne počul Sojka po prvý raz od svojej kvartieľnice, čo mala hudobnú školu. Do školy chodila na klavír aj rapavá bucľatá dcéra Amerikána, čo gazdoval od lanska na Zelenom. Veliký, rozložitý chlapisko vo voľných konfekčných kockovaných šatoch, do dvojitého bieleho goliera vrazená čierna motýľová mašlička, na bruchu hodinky so zlatou reťazou. Fajčil drahé, voňavé cigary. Vopchával si ich do úst a vynímal ľavou rukou tak, aby bolo vidno ťažké zlaté prstene so žiariacimi kameňami, čo mal nastokané skoro na všetky prsty ľavej ruky, na niektorý i po dvoch. Inak veľmi milý, ale až smiešne sebavedomý človek. Keď sa poriadne rozrapotal, nepripustil iného k slovu. Chyba bola, že sa rozrapotal skoro vždycky a hovoril zväčša len o sebe. Aby svetu zaimponoval, rád sa chválil. Hovoril povýšeným tónom, akoby sa bol v Amerike bratril najviac so samým prezidentom a povestnými milionármi. Bezohľadne všetko kritizoval, zalamujúc rukami nad malosťou krajových pomerov, zaostalosťou ľudí a nedostatkom podnikateľského smyslu. Sám hľadel vzbudiť dojem človeka väčšieho formátu, rozprával mnoho o burze, o kšeftoch na vagóny a o tom, ako treba vydržať a nepustiť tovar, čo by ceny jako padaly, lebo veď v zime, najneskoršie pred jarom, musí ísť tovar tak či tak do ceny. Svojich konkurentov nazýval trochármi a zaostalcami a vychvaľoval podnikanie vo veľkom.

Na okolí nemal najlepšiu povesť. Hovorilo sa, že si v Amerike nagazdoval kšeftovaním s nápojmi na uholnej okolici, kde majneri s hrdlami vysýchajúcimi celý týždeň vysúkali v sobotu po výplate hocijaké slievky, nespytujúc sa veľa na ich pôvod a ročník. Len keď pálily a zahrievaly preziabnutý, majnovými plynami otrávený život. —

Peňazí si priviezol z Ameriky dosť. Keď sa so ženou a deťmi vrátil domov, dlho sa nevedel rozhodnúť, čo by mal začať. Najprv ponavštevovali rodinu a známych, pocestovali si „po kraji“. Onedlho počal milý Amerikán pomýšľať, že si zariadi kníhtlačiareň v daktorom okresnom meste. Že sa tomu remeslu neučil, to nič neznamená. V Amerike sú najlepší advokáti často z tých, čo o univerzitu ani nezavadili, ale chodievajúc do súdnych siení len zo zvedavosti, pocítili v sebe schopnosť a povolanie vrhnúť sa na obhajovanie obvinených bližných. I kňazmi a to chýrnymi, stali sa už v Amerike ľudia bez vyšších škôl. Vezme si do tlačiarne skúseného faktora a bude to.

Už behal po pražských agentoch, obzeral si hotové tlačiarne, mal popísané stroje a náradie, čo bude do tlačiarne hneď potrebovať, už sa i jednal na dom, v ktorom zariadi svoj kultúrny podnik. Len složiť závdavky.

Ale po pár mesiacoch to milého Amerikána prešlo. Dozvedel sa, že by v okresnom meste nebol sám, ale mal by konkurenta. Ba konkurentovi už i teraz, trebárs je sám, tlačiareň nebárs ide. Musí si vypomáhať kníhkupectvom a papiernickým obchodom. Popri tom vydáva miestny časopis, týždeník. Úradné objednávky má zaistené. Čo by vlastne popri ňom robil?

Rozmyslel si to ešte včas, a čoskoro počal sa zaoberať podnikom výnosnejším. Ktosi mu poradil, bolo to, tuším, v niektorom hostinci, aby si zariadil špeditérstvo a furmanstvo v neďalekom, trochu odľahlom mestečku, kde končí vicinálna železničná trať a na ostatné strany nieto poriadneho spojenia. Podnik môže byť opravdovou zlatou baňou, len sa poriadne rozkývať.

Malý Amerikán dostal do toho chuť. Ale akýsi klamár, sľubujúci mu vykonať koncesiu, opálil ho o pár tisícok. Ba ani koncesie nedostal.

Ale privatizovania sa nabažil. Kúpil prvé gazdovstvo, čo sa mu triafalo. Nemýlilo ho nič, že bol na ňom aj mlyn. Nevídali! Trochu toho mlynárskeho kumštu on, rozhľadený, sveta skúsený Amerikán hravo odkuká. A konečne bez tovaryša i tak nebude mleť. A gazdovstvo? To on zveľadí do dvoch rokov trebárs ľavou rukou lepšie, než všetci predchodcovia dohromady, a čo by sa hneď boli plahočili od svitu do mraku. Lebo veď tu v kraji nemajú ešte ani potuchy o tom, čo sa dá zo zeme vyťažiť! On videl v Amerike na farmách stroje, čo úplne nahradia človeka, stroje, o akých sa tu ľuďom o sto rokov začne ešte iba snívať.

*

Keď viezol sa milý Amerikán po dvoch či troch rokoch z mesta s Jozefom Sojkom, aby mu ukázal mlyn a hospodárstvo, hovoril už trochu ináč.

— Poviem vám úprimne, ja sa do gazdovstva nerozumiem. Kdeže som mal do toho nazreť? Azda v krčme, či v spolku? Nuž, zanedbalo sa to, ako sa nemalo.

— Čeľaď tiež skoro na to príde, že pán ledva rozozná pšenicu od ovsa, lucernu od ďateliny. Nuž, rozkazuj im potom, hriešny človeče!…

*

— Čo vy? Keď na to len pozrete, už to bude hneď inakšie vyzerať. Viete, odborník nadovšetko. Moje gazdovanie? Hlúpe trochárenie, nehodno ani spomínať. Neumelý majster hotový kat. Neutrafil som ani oračku ani siatie. Raz som kázal orať za veľkého sucha, nuž, nemalo to konca-kraja, statok mal paholok všetok znivočiť, dva pluhy skazil a preca to len tak svrchu porýpal, ani na pol prsta zhĺbky. A keď sa orala zem rozmočená, boly zasa šúplatiská jako centy, každú byľku udusily. — Mlyn, ten ešte šiel ako tak, len keby tovaryšia tak pre seba nehrabali, zbojníci voľáki! Ale mleči sú na mlyn naučení. O tých nebudete mať núdzu. Mlyna samého je dosť na živobytie, keď sa človek do toho rozumie, nemusí sa iba na cudzích spoľahnúť. A z píly by sa tiež dalo niečo urobiť. Nad mlynom hory a hory, i stavia sa v obci aj po dedinách. Sedliaci by sa naviedli sem chodiť po laty, po dosky. I pre stolárov by sa mohol najsť materiál. Len odo mňa nič takého nechceť. Či ja rozumiem drevu? Mne je dub, javor, brest všetko jedno. Na to musí byť inakšie oko, iná ruka.

*

Na stanici čakal ich koč. Kočiš bol asi so štyricaťročný, vysoký chlap, trochu zanedbaný, zarastený, zdivočelého výrazu.

Nad stanicou bolo vidno veliký záhon repy. Okopával ju rad žien s vysúkanými belasými, hnedými a červenými sukňami. Záhon bol ohradený od koľajníc plotom.

Ako vykročili zo stanice, ovial Sojku ostrý, korenný horský vzduch. Keď zodvihol hlavu, zočil pred sebou nad domami a zelenými poľami hnedé, krovinasté kopce a nad nimi, ohradený pár pásmami tmavej hory, dosť vysoký vrch s belasým skalnatým štítom. Na úpätí vrchu, na hodnom rozložitom kopci belely sa rady chalúp s červenými strechami.

Sadli si do koča. Amerikán sa počal vopred ospravedlňovať.

— Cesty vás, pán Sojka, nesmú mýliť. Sú nanič. Ale to len, že mnoho pršalo. Síce aj rieka sa rozvodnieva a vymyje z cesty posledný šútor. Ale tu sa voda, blato dlho neudrží. Za deň dva to vsiakne, vietor blato vysuší a je zasa všetko jedna radosť. … Ostatne, mňa sa to ani tak netýka. Mlečov mám zväčša s tej druhej strany, od hôr. Tam sú cesty, ako by ich do skaly vysekal.

Viezli sa poľnou cestou, pomaly odbočujúc od železnice cez potok k horám. A už vhupli mostíkom, vedúcim ponad hlboký, bublavý potok do celkom iného sveta. Výhľad sa razom zastrel, s oboch strán obklopila ich jakási riedka polhora, skláňajúca sa k pažiti nad širokou bujnou riekou.

Sojka bol celý očarený. Stárnucím srdcom zalomcovala mu búrlivá ozvena mladosti, sladká a opojná. Tu je ten jeho vysnený kraj, tajomný, pôvabný, opojný svojou kúzelnou vôňou, lahodiaci duši, že s nej padá všetok kal a rmut všedných trápení a starostí.

Sojka sa nezdržal a soskočil s koča, vidiac, že kone ťahajú závozom do brehu. Vybehol na vŕštek nad rieku a zahľadel sa do kraja. Ohromná zelená lúka, siahajúca k železničnému násypu, roztvorila sa pod ním ako dlaň. A hore nad hlavou tiahly sa ostredky pozdĺž vysokých brehov, vybiehajúcich stále vyššie a vyššie k horám a k sivému končiaru vrchu, haliaceho sa práve do bielych pár. Rieka v hlbokom úzkom koryte pod nohami hučala a penila sa, divoko uháňajúc napred ako nejaký kaňon v Kalifornii.

O pár minút stáli už pred vysokou oblúkovou múranou bránou, vybielenou vápnom. Široké drevené vráta sa rozovrely. Sojku ovialo z ohromného dvora jakési hlboké sviatočné ticho. Na dvore sa nič ani nepohlo. Dlhé tmavožlté mlynské stavisko s vysokánskou bridlicovou strechou čupilo sa k zemi jako nejaký bujný hríb so širokým klobúkom, učupený v hore pod stromom. Všetko bolo čisté, spláknuté dažďom, navlhlé: dlhá, šedá stajňa so dvoma či troma dvermi, so senom, vykukujúcim z polkruhového otvoru v tmavej škridlovej streche, i vysoká kôlňa pred humnom, opierajúcim sa skoro o múraný plot vľavo, s obielenými chlievci i kôlňovitou priestranou pílou, vypínajúcou sa ponad priehlbeň vedľa hnojiska jako nejaký povetrný kolos, čo spadol z oblakov a zaryl sa po členky do vlhkej žltej hliny. Všetko sviežosťou len žiarilo.

Vedľa ľavej stodoly viedly dverce do hustého, tônistého ovocného sadu. Žblnkotal ním pomedzi hustú, bujnú trávu, vyhúknutú z vyvýšeného briežku, bystrý mlynský potok.

Vpravo oprela sa o biely domček vedľa cesty druhá stodola. Pod ňou ukázala sa cez rozzavené nahnilé vráta veliká zelená lúka jako široký, dlhý pruh jasavého slnečného svetla.

Amerikán povodil ho všade. Nezabudol miesty vyrukovať s celým radom výhovoriek. Maštale sú, pravda, poloprázdné. Ale grunt uživí ľahko ešte raz toľko lichvy. Sám musel pár kusov predať, potreboval dcére na výbavu. I nové mostiny by sa zišly. Ale jemu posledné časy už neprichodilo púšťať sa do nových trov. Tu, v tejto miestnosti vedľa stajní je sečkovica, kolieska a žrď z gepľa, i trochu zelenej krme tu máva na vozíku. Seno, ďatelina? Zmestí sa ho trebárs tricať fúr sem na povalu domčeka. V sade je hlboká múraná pivnica na burgyňu, kapustné hlúby a zemiaky. Konča sadu je na ne ešte osobitná sušiareň.

Ovocia? — Ale áno, rodí sa ho dosť. Predlanským len jabĺček predal kupcom päť metrických centov. Malináče, kožovky a renety. Vlani síce nebárs obrodily, to si už taký strom rád oddýchne. Ale tohoto roku ich azda zasa bude hojnosť. Aj slivák je dosť, bystrických i durandzií na lekvár.

Ale Jozef Sojka nebárs vnímal reči svojho ochotného sprievodcu. Ten deň, v ktorý vstúpil prvý raz do blízkosti Zeleného mlyna, bol ako vo vytržení. Nevšímal si puklín a škár na staviskách, prehnilých mostín v stajni, dier v plote, myšiny v stodolách, ani chybného kanála v priehlbni vedľa píly. Jeho duša letela do sveta, do čarovne vábnych priestranstiev voľnej božej prírody, do lúk a do polí. Či by mal ozaj vlastniť celú tú zelenú kvetnatú nádheru až skoro nahor k horám, celý ten raj?

Keď vracali sa o pár hodín do mlyna a slnko, skláňajúce sa k západu, oprelo sa ešte raz o vyhriate, opojne sýtymi výparmi rodnej hrudy voňajúce úvrate a zbujnelé vetve stromov a kríkov so sľubne naliatymi dúžimi pukmi, odohrávala sa v zmladenej duši Sojkovej veliká, slávnostná zmena. Cítil sa nevdojak pripútaný k tomuto čarovnému kútu. A preniknutý do najhlbších hlbín srdca vytušil, že svitne raz deň, teplý a vlahý, keď slnko bude radostne žiariť a otcovsky zahrievať všetko tvorstvo, poľakaného ružového červíka, medeného behúňa i tie naliate konáre a puky hrušiek a jabloní. Úvrate budú voňať omamnou túžbou otvoreného lona večne mladnúcej nevesty — zeme, vtáci budú šveholiť sladko, jasave. V taký požehnaný, krásny deň zavreš raz k večnému spánku svoje úprimné, hľadením na radostné i žalostné výjavy tohoto pozemského života unavené modré oči, zavreš ich naposledy bez výčitky, bez bôľa. Lebo veď omamná vôňa jara a radosť zo splnených túžob nedajú vniknúť do tvojho ochabujúceho srdca žiaľu ani bôľu; z mladej stromovej miazgy a ožívajúcej teplej hnedej úvrate sať budeš balzam smierenia, víťazný dobyvateľu, budeš sať sladkú istotu, že tvoje hrdé sny sa splnily.