ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad Zeleným mlynom ubiehal čas ani voda. Matka-výmenkárka zomrela. Sestra Mariša vydala sa do Plzne za profesora. Už i syna sa dožili. Iba práce a starostí neubúdalo.

V teplé augustové odpoludnie sa zrazu rozpršalo. Keď dážď prešiel v leják, nechal sedliak Čihák orania, zapriahol kone do voza, naložil naň pluh, šibol medzi kone a spustil sa dolu poľnou cestou na mlynský dvor. Domáci vovádzali mu kone i s vozom pod kôleň, gazdu pozvali si dolu do kuchyne, kde práve dráždila nos vôňa dovárajúcej sa olovrantovej kávy.

— Vidíte, čo sveta sa k nám nachodí, i z piatej dediny. Skoro každého poznáme podľa mena, len vás iba podľa videnia, čo ste aj ztadiaľto, z Vadovíc.

— Ja som Čihák. Máme grunt tam vedľa Votýpka.

— Ahá! Čo vám otec pred nejakými troma rokmi zomrel, však?

— Veru, je tomu už päť rokov.

— A čiu máte ženu? — spytovala sa mlynárka.

— Ale Markovie z Chrásťa, tú prostrednú, ak sa tam vyznáte.

— Veru, slabo, ale Marka som poznal, tam na vyšnom konci. Neveľký gazda, ale árendoval aj od panstva.

— Áno, ten; nuž, toho ja mám dcéru.

— A čo ste sa, pán Čihák, neprišli skôr ratovať pred dažďom?

— Ja som myslel, že to prejde. Ktože vedel, že začne tak liať.

— Veru, tak, pán Čihák — predkladala mlynárka kávu a krajec chleba nahodilému hosťovi so zablatenými čižmami, čo nechávaly na včera umytej dlážke zreteľné stopy. — No, nech sa vám páči!

— Ďakujem, nerobte si pre mňa škodu.

— Ale akú škodu? Len nás neohrdnite.

— Nebudem — zdráhal sa so štyricať päťročný sedliak zánovite. Nebola v tom zdráhaní hanblivá nesmelosť, ale skôr vyzývavé pohŕdanie, ktoré ranilo, urážalo. Najútulnejším kútom v celom mlyne, teplou, práskania horiaceho dreva plnou kuchyňou zaviala jakási cudzota. Vľúdné, prívetivé shromaždište rodiny zmenilo sa razom v jakési nemé javisko ťažko skrývanej nevraživosti domorodca k prišelcom. Nemý výstup stával sa napínavým, bolo v ňom niečo zo zduseného, prehriateho ovzdušia, po ktorom nasleduje búrka.

Domáci: mlynár, mlynárka a najstaršia dcéra prestali jesť, akoby boli razom stratili chuť. Urazený mlynár obrátil sa k nevľúdnemu hosťovi trpko, vyčítavo:

— Čože ste, prosím vás, taký pyšný?

— Prečo?

— Že robíte pre trošku tej žbrndy také komedie.

— Ja?! — Pekná svieža plná tvár zdravého sedliaka, tvár krv a mlieko, s ktorej dosiaľ nebol sotretý pel šťastného, bezstarostného bucľatého decka-maznáka, čo sa ešte vždy môže schovať, keď by bolo treba, materi pod sukne, táto zdravá svieža tvár zapálila sa až po uši. V tej chvíli iste obanoval, že nezostal i s koňmi radšej vonku na daždi alebo aspoň pod kôlňou. Alebo aby aspoň hneď vstal, povedal „s Pánom Bohom!“ a odišiel preč vo svojej urazenej pýche?

Záchvat hnevu prešiel ho však hneď. Zdravý instinkt gazdu, milujúceho seba i kone, sa v ňom ozval. Čože?! Sami ho ťahali dnuká. A potom akáže dohromady milosť?! Keď je leják, má na ten kus strechy nad hlavou právo hocijaký vandrovník, ba šupasník, nie to on, írečitý, zazobaný gazda, čo na dostrel od mlyna seje, ore na svojom. Trochu sa upokojil. Ale zato mlynárova výčitka, čo bola jako zaslúžená, neprestávala ho škreť. Najradšej by mu bol odsekol niečo štipľavého. Nevedel však, čo.

Mladá dcérka mlynárova nespúšťala so sedliaka, očí. Javil sa jej ako votrelec, čo narušil odrazu sladký mier pekného mlynského zátišia. Blúdila zrakom po mokrých stupajoch, otlačených na podlahe, a špinavých kalúžkach, čo sa po nej roztiekaly. Aký je smelý, ba drzý!

— Však ste u nás ešte nikdy nemleli!? — spýtala sa nevľúdneho hosťa vyčítavo.

— A čo je viac, keď som nemlel! — zazrel sedliak na dievča. Najradšej by ho bol v tú chvíľu prebodol očima. — Môžem mleť, kde sa mi páči.

— Akiste ani neviete, kde ste, ako sa k nám volá — štebotalo dievča všetečne ďalej.

— Čo by som nevedel. Do Zeleného mlyna. Ale my hovoríme iba „do Prežraného mlyna“. Lebo tu sa nikto dlho neudrží. Dosiaľ aspoň všetci zbankrotovali, jeden za druhým — zdravý driečny chlap vystíhal účinok svojich pichľavých slov na mračiacich sa tvárach domácich. Vidiac, že ich ranil, vyceril rozpustilo zuby a ledva vládal potlačiť úsmev, čo mu pošklbával kútikmi úst.

Všetci sa zamysleli nad urážlivým názvom. Mlynár mal už už na jazyku poriadne štipľavú odpoveď. Ale uznali, že nehodno sa babrať so surovcom.

— Ale už musím ísť — nútil sa sedliak do vstávania, ledva sa však odlepil od mäkkej stoličky, potiahnutej čiernym remeňom. Cestou ku dverom vzal do ruky klobúk, pohodený na odstreďovačke, a vraziac si ho na hlavu, zamrmlal: „S Bohom!“

— S Bohom! — opätovala pozdrav mlynárka, ostatní mlčali akoby strnulí. Bolo im zrejmé, že Čihák odchádza iba preto, lebo sa pre svoje urážlivé reči cíti u nich ako na tŕňoch. Veď vonku sa ešte lialo, čo i trochu menej.

Mlynár vyšiel na dvor. Zrazu sa mu zachcelo vojsť do maštale, pohladiť lichvu, počúvať chvíľku krochtanie prasníc a potľapkať po bokoch a krku hržiace hnedé kone, čo sa na nich leskne hustá drobná srsť, jako čerstvo vyleštený riad u kotlára. Po posmešných potupných slovách toho drzáňa, čo sa vrezávaly hlboko do duše, bolely, pálily, pokorovaly, cítil potrebu obsiahnuť zrakom i hmatom svoj majetok, presvedčiť sa, že Zelený mlyn ešte žije, dýcha, hrží, dupoce kopyty, mlynské stroje lomozia a hučia, kolesá sa krútia, remene sa točia a veliká dlhá lúka, čo jej nedovideť konca, sa dosiaľ sľubne zelená.

Dnes po rokoch pocítil zasa, pocítil neklamne, aký cudzí je tomuto kraju a jeho ľudu. Sedliak Čihák poučil ho o tom s brutálnou úprimnosťou, až to zamrazilo v duši. A jemu i s bratom Fraňom, keď sa sem dostali s rodičmi z mesta, keď počali orať, siať, žať v potu tvári a s krvavými mozoľmi plahočiť sa na svojom, im sa zdalo, že v tento krásny kút sveta zavial ich sám milostivý osud, aby splynuli v láske a súsedskom priateľstve s ľudom tohoto kraja. Im zdalo sa už po pár týždňoch, že sem patria, že korenia tu najhlbšími, najvnútornejšími vlákny svojich dôverčivých sŕdc; pozerali na svojich rovesníkov ako na kamarátov, bezolstne bratrili sa s tunajšími mládenci na hody a pri muzike, kývali im na pozdrav, hotoví im pomáhať, keď treba vytiahnuť fúru zo závozu alebo zadržať zdivelé kone, čo sa vypriahly z voza na poli. K tomuto kraju prilnuli oba s horúcou láskou svojich mladých duší, hotoví ho boli obrániť na cestách i po šenkoch pred pomluvačmi, ratovať jeho ľud pred ohňom, povodňou, lúpežníkmi, trebárs s nasadením vlastného života.

Sklamali sa i s bratom kruto, bolestne. Zamilovali si svoj nový domov, ale kraj si nezamiloval ich; zostali nemilí, cudzí. Neprijal ich za vlastných synov, ba ani za pastorkov. Nie sú jeho rodní, deti podľa jeho srdca, jeho vôle, vidí v nich iba príživníkov. Keď sa čoho domôžu, nepraje im to, ba bolí ho to, jako by to bolo uchvátené jeho vlastným synom, ktorí majú byť ukrátení o podiel, čo pripadol privandrovalcom nevolaným, nevítaným.

Matúš Sojka zablúdil zamyslený, skoro sám nevedel, ako, do brezového a osikového hája pod humnom, skláňajúceho sa dolu brehom nad divokú kalnú rieku. Rozhliadol sa ponad stromy, penivé vodné prúdy a zelené lučiny do diaľky. Z končitého strmého vrchu vystupovaly biele pary. Pod ním kudlil sa špinavý tmavý dym fabrických komínov. V modravej diaľke černel sa železný most, klenúci sa ponad priepaste. Práve rachotil po ňom ťažký nákladný vlak, upozorňujúc na seba tiahlym poplašným piskotom, čo odrážal sa o vysoké skalnaté stráne.

Čomu sa úfaš v tomto smutnom, nevľúdnom kraji, medzi vyjúcimi vlkmi, čo ceria krvilačné zuby na každého tvora, nepatriaceho do ich kŕdľa?! Na čom chceš budovať svoju budúcnosť, aké dedictvo chceš zanechať svojim deťom, ty streštený mlynár?! Chceš im poručiť pohŕdavú nenávisť sedliakov Čihákovcov, ktorými sa hemží táto zasmušilá dolina, plná sebeckých odľudov? Či ich chceš zanechať v tejto divokej púšti medzi horami napospas žobráckym vydriduchom a závistivým súsedom trochárom?

Otče, vy prísny, tvrdý otče tam pod zemou, čo ste vedeli tak hnevivo zježiť obrvy a tak divoko zazreť na človeka, keď vám nebol po vôli, vy húževnatý dobyvateľ, čo by bol radšej klesol na zem osudom zdeptaný, zmorený, než by bol popustil, otče, vy silný výbojca, vy vytrvalý budovateľ, kde je ovocie vášho dlhoročného znoja, kde vaše víťazstvo? Všetku svoju silu vybili ste v neprestajných rozhorčených zápasoch so zvlčilými synmi týchto hôr, v úporných bojoch s odvekými živlami, čo boly a vírily v plnosti svojej prasily, keď duša prvého vášho pradeda ešte iba driemala, skrytá niekde v tajomnom lone večnosti, a ktoré budú víriť a zúriť do vôle, keď už dávno zapadne vrchami prachu posledná stopa vášho najďalšieho prapotomka. Všetku svoju silu vybili ste v bojoch, beznádejných, márnych, kde vaše víťazstvo, i keď bolo vybojované horúcim potom a krvou, nemôže mať trvania, iba skorý, neodvratný zmar. Mňa, svojho syna, postavili ste do sveta slabého, neobrneného, bezbranný terč útokom neprajníkov nášho rodu. Nemám, otče, tvojich mohutných oceľových ramien a preca sa musím potýkať so všetkými tvojimi nepriateľmi, k tomu so všetkými tými, čo som si ich znepriatelil sám. Neviem ani odolať, klesám, a nikto mi nepomáha, mne, úbohej obeti tvojej silnej vôle, čo ťa zahnala, otče, v tieto siré končiny, kde tvoj slabý, malomyseľný syn ani neožíva ani neumiera, len živorí biedne, zbabelo, prijímajúc drtivé údery od iných, sám však nevie sa zmôcť ani na jediný obranný šľah.

Prečo som nezostal radšej pri svojom remesle, prečo som sa dal zlákať opojnou vôňou bujnej kvetnatej lúky, bublaním potoka, čo krúti sa, rozráža o skaly a pení, aby každý jeho špľachot utíšil rozbúrenú dušu jako nová a nová kvapka hojivého balzamu? Prečo som podľahol svodom klepotajúceho mlynského kola, uspávajúceho tak zázračne svojím lomozom?! Ach, otče, prečo si vtedy podľahol našim chlapeckým túžbam, prečo si nás nenechal radšej všetkých v pohodlnom velikom dome v meste a nestrávil tam s nami pokojne, bezstarostne zrelé roky svojej staroby?! Lopotil si tu, bojoval, ale koreňov nezapustil. Ani po smrti odpočívať tu, medzi týmito neprajníkmi sa ti nesladilo, ale vrátil si sa k otcom, kam patríš. A ja tu stojím, tvoj slabý potomok, v tomto mori nepriazne a nenávisti jako maličký pník na sihoti, podmývaný prívalom vĺn a čakajúci na chvíľu, kedy ho prúdy vyrvú i s koreňmi a schvátia do svojej moci napokon.