ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno vstal Karol Máčalka voľáky omarený, s hlavou hučiacou ako za smutnej tmavej noci horská rieka.

Sen minulej noci mátal ho znovu, rozpaľoval hlavu, búril krv a plnil mu dušu ťažkou dumou.

Sen bol neobyčajne živý, sladký a hrozný zároveň. V ňom zablyskol sa nejak jako vo velikom čarovnom zrkadle celý jeho terajší život.

Behal či viezol sa zasa svetom. Vlak unášal ho zeleným krajom, zaliatym slnečnými lúčmi, i hlbokými tmavými zárezmi a tunelmi, kde zo skalnatých stien, ožiarených vše fantasticky, kvapkala — znelo to jako tikot akýchsi večných hodín — chladná voda.

Kvapky počaly splývať v nepretržitý prúd. Voda liala sa cícerkom, ba preplnily sa i podzemné žriedla, prúdy vody vyrútily sa na povrch, zem dala sa do pohybu, brehy sa sosýpaly, vŕšky sošmykly do doliny. Masy hlinačky a dravé kalné prúdy strhly ho a vliekly tunelmi, priepasťmi stále nižšie, až kamsi k hlbokému Zelenému mlynu, kde zastihol hotové božie dopustenie. Dravé vody podmyly mlyn, a poschodia i s ťažkými lomoziacimi strojmi zrútily sa do temnej hlbiny s ohromným rachotom, za bedákania ľudí a ručania statku v maštaliach.

A zatiaľ, čo na všetkých stranách dookola zúrila hrôza a besnely sa divoko živly, on, Karol Máčalka prežíval znovu vášnivý sen lásky s Helenou, usmievajúcou sa jakýmsi nadzemsky blaženým úsmevom. Mohutné drevené stĺpy pod prudkým návalom vôd vše zaprašťaly — zakvílily, v divom zúrení živlov zhasly posledné svetlá a nastala jakási osudná tma. Len rozpustené prstence čiernomodrých vlasov Heleniných žiarily magicky svojím tajomným leskom, opájaly vôňou, jej mäkké bielostné telo elektrizovalo a vynášalo ho na vrcholy slasti a blaha, prehýbalo sa a spínalo jako mohutná vlna, dĺžilo sa, šírilo, prehlbovalo a klesalo zázračným prílivom a odlivom, plniac ho, svojho krásneho, kýmsi divom omladlého milenca sebavedomím titána, z ktorého jediného vášnivého objatia má sa zrodiť nové, ozrutné ľudské plemä, ohromujúce silou a hlaholiace do šírych diaľav svojím bezmedzným šťastím.

A keď opadly vzbúrené vody, zazelenaly sa znovu okolo starého kamenného mlyna lúky a polia a horúce slnko oprelo sa o vysoké piesočnaté nánosy, pokrývajúce sad a dvor, podarilo sa konečne čeľadi vyhrabať, vyloviť zo smetiska nešťastného majiteľa mlyna, Matúša, čo so špinavou fajkou medzi zhnedlými zuby a rty nasiaknutými močkou, s vyhaslým okom, zapustený, na pustovníka zarastený driemal medzi kovovo lesklou chrobačou svoj večný sen. Niektorí z mlynskej chasy videli vraj, keď sa bolo najväčšmi zatmelo, ako z mlynára vyšľahly modrastým plamienkom dlhoročné nápoje a jako sa počal rútiť s mlynskej strechy, kam ho rozbúrené vlny zavliekly, akoby do hlbokej priepasti.

Zhynul v onú osudnú noc biedne, nedôstojne, nikým neoplakaný, nepoľutovaný.

Lebo veď krásna pani Helena — tak snívalo sa Karolovi Máčalkovi — už dávno sa od svojho muža odvrátila.

Karol Máčalka zamýšľal sa nad smyslom svojho sna. Chvíľami sa mu videlo, že vo sne zjavily sa mu pomery v Zelenom jasne, ako na dlani.

Helena nemá Matúša rada. Kto by sa jej divil? Veď malý, bradatý Matúš s chlpami ako jež, pichľavými drobnými šedomodrými očami ani nevyzeral nikdy na zamilovanie.

Koho má tá svodná černookaňa, s vlasy tmavými jako noc a telom bielostným jako úbeľ, koho má tá žena vlastne rada?!

Toho, kto vysoko rúbe, kto sa vie vyšvihnúť, skrášliť jej život, povzniesť ju — odpovedal si sám.

Dosiaľ si však myslel, že príťažlivá černovláska bojuje sama so sebou, nevediac sa rozhodnúť medzi mužom a ním, medzi manželskou vernosťou a mileneckými túžbami. Zmieta sa jako ryba, trpiaca, nerozhodná.

Dnešný sen odhalil mu ju, ukázal v novom svetle. Ohromil ho… Bolo by to ozaj pravda, že Helena lne k nemu celým telom a celou dušou, smeruje k nemu všetkými svojimi vášnivými túžbami a rozdychtenými pórami a záchvevy?! Bol by to, ozaj, sám mocný, neúprosný Osud, čo ich vháňa tak neodolateľne jedného druhému v náručie?!

Skoro sa zľakol myšlienky, že by sa celý jeho život mal tak prudko vyšinúť zo svojej doterajšej koľaje. Ako by sa mu otváraly nové, krajšie, vábnejšie svety, s novými, sviežimi farbami a ohromujúcimi diaľavami.

Dušu zastrel mu podivný smútok. Musí sa zriecť ženy, detí, aby bola jeho, navždy jeho pôvabná Helena?! Gazelie hnedé oči oboch dcér zadívajú sa na neho vyčítavo, s úžasom, že im ide zaplašiť rukou surovou a bezohľadnou blaživý sen detstva, naplniť slzami bôľu tie láskavé mamine oči, čo sprevádzajú ich, odkedy uzrely svet, úzkostlivo, starostlivo a neskonale nežne.

Chodil po dome, mlyne i pekárni, vydával, odoberal a zapisoval, dohováral a dával rozkazy na zajtrajší deň. Prešiel sa po meste, zašiel do kaviarne i k hostinskému, do spoločenstva i na prechádzku. Vracal sa domov na obed a bolo mu tak čudno, tak nevýslovne clivo, že sám seba nepoznával.

Sprítomňoval si, čo sa to s ním v Zelenom posledné mesiace stalo a pocítil akúsi sladkobôľnu úzkosť. Bolo to všetko tak dráždivé, nové. Cítil však, že sa to pustil do osudnej, nebezpečnej hry, v ktorej stráca rozvahu i sebadôveru. Bolo mu ako plavcovi, čo pustil sa trúfalo do rozvodnenej rieky svojím vlastným smerom a spamätáva sa až, keď ho už unáša dolu vodou skoro bezmocného divoký, dravý prúd.

Boly časy, keď si to všetko ináč predstavoval. Kedysi, pred mesiacmi, týždňami bláhal si, hovejúc si v posteli, kým nezaspal, aké by to bolo zvláštné, divokrásné a osudove veliké, keby tak — ach, keby sa tak náhle odtrhol od zemegule kus, trebárs len Zelený mlyn i s utešeným okolím, keby len pársto jutár polí, lúk, lesa, a počal sa točiť vo vesmírnom priestore ako malá planeta, či nový zemský mesiac ďalej. A keby osud tak chcel, že na požehnanom zelenom úlomku Zeme zostala by iba Helena s ním, s gazdovstvom, mlynom. Ach, aké by to bolo velebne krásné! Život začínal by sa znovu, a oni by sa stali prarodičmi nového ľudského pokolenia, ktorého osudy boly by písané vo hviezdach. On by oral i sial, vyháňal na pašu statok, kosil i žal, svážal i mlel, rúbal by les, uvádzal do pohybu mlyn a vynášal zpod cylindrov plné vrecia bielej i zlatožltej múky a načervenalých krúpov. Jemu by pripadol vznešený úkol starať sa o zachovanie ľudského rodu v tých osamelých končinách.

A zatiaľ zemeguľa sa točí s beznádejnou pravidelnosťou ďalej vo svojej starej dráhe, celistvá, plná. Zelený mlyn so všetkými svojimi pôvabmi pripútaný je desatorakými železnými kamennými i drótenými húžvami, hučaním medených drótov i závratne rýchlymi obratmi gumových kôl a vybuchujúcich motorov k ostatnému svetu. On, vysnený tvorca nových dejín tuchne, zožiera sa márnou, ničivou túžbou vo svojom manželskom a rodinnom zajatí, a na divukrásnom pošumavskom mlyne kraľuje a dožíva sa nového a nového rozhojnenia rodiny chlpatý, mumlavý jazvec Matúš či deväťhlavý šarkan, držiaci vo svojom mučivom objatí bielolícu černovlásku Helenu, čakajúcu márne na vysloboditeľa.

Zavše mával pocit, že márne hlivie, uťahuje sa, trčí ako syseľ vo svojej sušickej skrýši. Osud sa blíži pevným, trebárs bezhlasným krokom. Každým dňom môže zaklepať na dvere mlyna znenazdajky obávaný a preca vytúžený posol: modrošatý listonoš s nežným i ustaraným listom švárnej mlynárky, prichádzajúcim neodvratne jako smrť, trebárs prinášal blaživú zvesť o blížiacom sa novom živote.

*

Nestalo sa však nič. Helena písala, ale hodne neskoro, i to len svojej sestre Betty. A v liste bola reč skoro o samých ženských a rodinných veciach, o šití nových šiat, švadlenách, o tom, ako prechorelo nedávno v Zelenom najmladšie dieťa, a jako nevedia, čo by si mali počať s najstaršou dcérou, čo práve vychodila meštiansku školu.

— To sú starosti! — paprčil sa Máčalka. — Dievča by chcelo brať plat, šatiť sa, koketovať s chlapci, asekurovať sa proti starému panenstvu. Ale gazdovská práca, fiflene, smrdí.

— Nečuduj sa, Karol, — zavracala muža šedivovlasá žena s červenými lícami, prechádzajúcimi trošku do fialova. — Deťom sa chce zmeny. Chcú užiť inšieho, ako v čom vyrástly. Život na samote sa mladému dievčaťu ľahko preje.

— A mne sa neprejedol, čo bol aký tvrdý. Rástol som v biede, gápli, otĺkaní. Začali sme s málom, a zmajetneli sme. A preca hrdlujeme dodnes.

Ukázalo sa čoskoro, že Betty chcela by pomôcť sestre a vziať dievča, kým vychodí v Sušiciach obchodnú školu, k sebe na byt.

Chvíľku odporoval. Ale hneď prestal.

*

Nie, netreba sa starať ani trápiť — skrsla odrazu nová nádej v srdci Máčalkovom. Žena nech si robí, čo chce, čo jej sesterské srdce káže. Všetko, čo má prísť, príde samo. Matúš a Helena sa na Zelenom beztak neudržia. Už sú mu dlžni osematricaťtisíc. Ledva stačia úroky platiť. A beztak im mnoho neráta. Čože je to 6%?! Taký milosrdný by k nim nikto nebol. Ešte, že vzal tých zelenákov na obligátor. Dať im tak podpísať zmenku, musel by ich pod chvíľou žalovať. Lebo i tých 2280 korún ledva vládzu splácať. Síce je toho trochu viacej. V zime posielala im Helena — už ako za čakanie — hus-dve, z jara pár kureniec. A teraz v lete poslali si k ním tri barančatá na pašu.

Matúš kúpil na splátky voľáku novú stolicu. Deti rastú, každým rokom viacej stoja. Staviská bude treba opravovať. Tí ľudia sa zadlžia ešte väčšmi. Na dane sa tiež ustavične ponosujú a strachujú sa, že príde exekúcia. Teraz na to dievčisko tiež nebárs budú vládať platiť.

Tým lepšie. Uviaznu v tých dlžobách ako mucha v pavúčej sieti. Jedného dňa to praskne. Sosype sa na nich berný úrad, fabrika, čo im stolicu predala, keď zameškajú splátky; príde zasa niečo na tie kobyly, trafí sa planý rok. Keď ich načne jeden, sosypú sa všetci ako ovadi na hovädo. Nie, tí ľudia ten mlyn neudržia. Licitácia ich neminie.

Škoda, že si nedal tých osematricaťtisíc na mlyn intabulovať. Svoľovací formulár by tí ľudia podpísali bez veľkého reptania. Takto aby behal každého polroka do klatovskej pozemkovej knihy podívať sa, či je Zelený mlyn dosiaľ čistý. Dosiaľ síce ešte je. Ešte div, že tí ľudia to tak udržali. Len dokiaľ to potrvá?!

A potom aby ho na licitácii vysoko nevyhnali! Pod rukou Matúš lacno nepredá. Ešte, že je tu švagor Šilhán. Ten by vedel so pár licitantom ústa zapchať, čo by malo aj pár tisíc trešťať. Nuž, len čihať a neprepásť. Zelený mlyn musí byť jeho. Jeho i s Helenou. Potom už nebude chodiť za ňou ukradomky, ale budú žiť spolu. Svoju Betty na staré kolená zaopatrí. Možno, že sa pomaly so všetkým smieri. Veď sú sestry. A potom načo si ho mladšieho brala?! Zvädlá, zostarená ženská si nemôže preberať. Beztak sa nepotrebujú rozsobašovať.

Len či sa s tým Helena smieri?! Dnes by ešte otvárala oči, keby zvedela, ako to s ňou myslí. Ale keď bude v úzkych, popustí aj ona. Však si ju bude peľchať, drahé šaty jej kupovať. Robotu porobia zväčša slúžky. Môže si chodiť ako páva. S Matúšom sa jej nebude chceť hladovať. A bude hľadeť aj deťom pomôcť. Síce aj ten človek mu zostane na starosti. Čo s ním?!

Karol Máčalka sa zamyslel. Hľadal rozuzlenie. I srdce sa v ňom hnulo, i trochu svedomia. Veru, musí sa zaujať i toho nedbalca, čo mu je aký protivný.

Hop! Svitlo mu v hlave. Keď dostane Zelený, presťahuje sa doň. Najde si súceho šafára alebo stárka, čo sa i do gazdovstva rozumie. Sušický mlyn a pekáreň odovzdá beztak synovi. U toho môže Matúš celkom dobre stárkovať. Cudziemu bude museť poriadne robiť, i keď sebe nevedel. Daktoré dieťa bude s ním, aby sa mu tak necnelo a nedal sa na pitie.

A jemu sa bude žiť v Zelenom so svojou holubičkou, a čo by boly hneď dve! Kúpia si auto a budú sa vše rozvážať po kraji. Mlyn prestaví, aspoň obytnú časť, na hotový kaštieľ. Burze dá tiež pokoj. Bude si žiť iba sebe, svojmu šťastiu. Zpočiatku budú síce reči, klebety, svet sa bude za nimi obzerať, posmeškovať. Ale nech si majú, nech sa hlúpi ľudia tešia, keď im to robí radosť! Veď to bude vlastne iba závisť.

A jakože by svet nemal závideť jemu, smelcovi, víťazovi, čo ho sprevádza samý zdar?!