ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ceny žita počaly pomaly klesať.

Karol Máčalka mal ho kúpené väčšie množstvo. Jednu-dve noci nepokojne spal a, bdejúc v prestávkach celé štvrťhodiny a polhodiny, stihol sa zamysleť sám nad sebou.

Pozoroval sa v tom úplnom nočnom tichu, prerušovanom iba tikotom jeho hodiniek a hlbokým spánkom, neskôr odfukovaním ženy na vedľajšej posteli. Mohutný dlhý chlap počal pozorovať svoj vlastný dych a kontrolovať si pulz.

Znepokojil sa, ba preľakol. Lebo veď dych bol voľáky krátky, akoby ho trápila dýchavičnosť a či počiatok záduchu. Vydychovať zhlboka ho nemálo namáhalo.

Ešte väčšmi znepokojilo ho srdce. Ako by búchalo priprudko o svoje steny.

Striaslo ho. Rozpomenul sa na divadelný kus, čo videl v Prahe. Už vtedy mu to šlo na nervy a prežíval to tak živo, že sa mu to vrylo do pamäti nevyhladiteľne. — Mladý úradník, ktorému doktori vypovedali, prišiel z vidieku do veľkého mesta „užiť trochu života“ cez zbývajúce mesiace. Vo svojej hotelovej izbe nakloní sa nad svoj kufor, aby si z neho vybral, čo potrebuje. Dostane však srdečný záchvat. Natiahne sa, ruku na srdci, na kufor, a trvá to hodnú chvíľu, kým sa zasa spamätá a do strnulého tela vráti sa mu vláda.

Kto to môže s hercom tak veľmi prežívať, nemôže mať zdravé srdce, pomyslel si až teraz. Strhol sa z driemot, ležiac na ľavom boku, a šklbol celým telom neobyčajne prudko. Šklbnutie zdalo sa mu akýmsi zárodkom zrádniku.

Čo to všetko vlastne má znamenať? Vyzerá to, ako by bol chorý, vážne chorý, ba chybný. Kam tie nepokojné pohyby smerujú? Kto vie, či sú to nie predzvesti blížiaceho sa šľaku! Lebo veď po týždňoch alebo mesiacoch môže to nepokojné srdce zabúchať ešte prudšie, dych sa skrátiť a telo šklbnúť osudne prudko, aby sa mozog zahalil v hmlu bezvedomia.

Žily na sluchách počaly mu prudko biť, na horúcom čele vyvstala mu mokrá vara.

Skočil s postele na rovné nohy, nemôžuc vydržať hrôzou.

Na dupot nôh strhla sa na posteli zo spánku žena.

— Čo ti je? Čo nedáš pokoj? — vybuchlo to z nej.

— Ale nemôžem spať — počal sa ponosovať, kráčajúc po spálni.

— Prečo nemôžeš? — ozvala sa už mäkším, starostlivejším hlasom. — Aha! Teba máta to žito nešťastné.

— Ešte môže spadnúť na polovicu. Čo sa človek natrápi a teraz to máš — požaloval sa trpko.

— Čo sa máš trápiť? Pôjdeš do Prahy na burzu a strasieš sa ho.

— Veď ale koľko na ňom prerobím! — zastenal.

— Nuž, prerobíš. Ako by si nebol už koľko razy zarobil tisíce. Len aby ťa nič horšieho nepotkalo. Koľkože ho máš, toho žita?

— Tri vagóny.

— O koľko ti spadlo?

— O dákych šesť tisícok. Ale každým dňom môže byť horšie.

— Len sa hneď tak neplaš! Koľko razy si už strachy mrel, a dobre to vypálilo. A keby aj, o pár týždňov to máš z pekárčiny doma.

— Nuž, veď azda…

— A teraz to pusť z hlavy a ľahni si. Noc na spanie, deň na pechorenie.

Uložil sa poslušne, ako na komando. Odkiaľ sa berie v tej starnúcej, hasnúcej žene s veľkými tázavými očami toľko sily, toľký pokoj? — zamyslel sa nevdojak. Čo je v nej taká stálosť, istota? — A či verí v jeho šťastnú hviezdu, verí v neho väčšmi, než on sám?

Pocítil k nej neobyčajnú vďačnosť. V tej vďačnosti bolo však i niečo z citov syna k dobrej, starostlivej materi. Koľký podiel má tá starnúca a preca skoro vždy vľúdne usmievavá Betty na tom, že z ľahkomyseľného, parádivého vetroplacha, biedneho tovaryša stal sa terajší bohatý majiteľ realít a vážená osobnosť v meste i v okolí, známy i v hlavnom meste!

Usínal preplnený vďačnosťou k tej stelesnenej ochrane a starostlivosti k nemu.

*

Až ráno, keď pocítil v údoch zasa niekdajšiu jarú krepkosť a blaživé zvlnenie odpočinkom omladlej krvi, precítol k vedomiu, že tá vädnúca Betty s tým odovzdaným úsmevom na perách je mu už viac rodičom, než ženou.

Pocítil zreteľne, na čo nechcel dosiaľ ani mysleť, že k tej múdrej, odhodlanej žene púta ho skôr vďačnosť, úcta, ba i trochu súcitu, než ozajstná ľúbosť.

Telo, jeho prudké smysly, ohnivá obrazotvornosť schvacujú ho cele inam. Ta za hory, doliny, ta do tej tmavej tichej stromovej aleje, kde sa ponad dravými spenenými prúdmi klenie z vysokánskeho brehu na breh ľahučký, skoro vzdušný most, ba skôr pružná, hojdavá lavička, akoby upletená z dlhých zelených stebiel lúčnych tráv a dúhových papršlekov žiariaceho slnka. Ta, k tej smaragdove zelenej nádržke, na ktorú hľadí cez lesklé obločné sklá, vyzerajúce do kraja jako tykadlá, dvoje roztúžených a preca tak blaživo hrejivých zamatových očí, čo zachvely sa v jeho dlaniach prekvapene, tázavo a preca povzbudlivo.

Obliekajúc sa, naťahoval s pocitom jarej sily mohutné ramená, tešiac sa na chvíľu, keď v nich sovre vytúženú. Hlavou blyskla mu rozpomienka na nočnú hrôzu, storé obavy a starosti. Bolo mu to všetko tak nepochopiteľné, hlúpe, pohrúžené akoby do ďalekej minulosti navždy, nenavratne. Áno, raz príde i to, dych sa počne krátiť, ruka a srdce stuhne, a hlavu ovanie omamný závrat. — Ale kdeže je ešte tá chvíľa?!

Ešte toho dňa vychytil sa statný ramenatý pekár Adolf Máčalka do Prahy predať na burze, čo ho ťažilo a zavinilo mu pár bezsenných nocí.

Zo štyroch vagónov žita predal tri. Škodoval sedem tisícok. Ku koncu ceny spevnely. — Čo, aby si ten posledný vagón nechal?

Ale cestou na stanicu si to rozmyslel. Radšej sa zbaví aj toho, trebárs to už tak zle nevyzerá. Čert nespí. Na budúcej burze môžu sa ceny rútiť dolu znovu. Cestou domov staví sa v Tábore alebo skočí do Budejovíc. Kupec sa už najde, najmä keď ceny prestaly padať.

Až vo vlaku sa rozhodol, že vsolí žito na krk švagrovi na Zelenom. Nech si ho chytro zomele, napečie z neho chleba a predá. Že žito zatiaľ zlacnie ešte väčšmi? Môže ho porozvážať kupcom a pekárom po okolí a čo by hneď na dlh, a keby ho hneď mlel a rozvážal zadarmo. Síce Matúš je pomalý, ťažkopádny. Kým sa ten rozkýva, padne žito trebárs o celú tretinu. Bude to bedákania, možno aj výčitiek.

Ale vzal to parom! Čo má vždy mysleť toľko kus napred a trpeť za cudzie hriechy? Predá vagón Matúšovi a basta! Ten nech si s ním robí, čo vie. Naposledy, prečo by muselo žito, keď sa raz zastavilo, ísť dolu? Kdeže je to písané, že by sa ceny nemohly trebárs zotaviť? Ako môže švagor prerobiť, tak môže i zarobiť. Guráž, Karol, guráž. Horšie bolo a nechválili. Naposledy ak Matúš vonkoncom nebude chceť kúpiť, hrdúsiť ho nebude.

Vlak dorazil do Vadovíc už skoro za tmy. Ale Karla Máčalku to neznechutilo. Keď sa tak za niečim zaprel, cítieval v sebe neobyčajnú silu a pružnosť. Na nebi trblietaly sa hviezdy.

Bolo ticho, iba z diaľky ozvalo sa zagáganie husí a sentimentálné zvuky harmoniky, splývajúce tak podivne s náladou kraja.

V mlyne sa svietilo. Pani maminka práve ukladala deti spať. Tie zazrúc sváka, chcely nasilu hore, ale Karol ich upokojil.

— Však sa uvidíme ráno — naznačil mlynárke, že zostane.

— Matúš síce spí, ale zobudím ho, švagre. Prišly naň driemoty, mlelo sa hodne cez polnoc.

— Daj mu ty, Helén, chudákovi pokoj. Nech sa vyspí. Iba ak by sám precítol.

— Nuž, veď ako myslíš — zriekla sa pani maminka skoro svojho úmyslu. — Ale ten by si rád pobesedoval, beztak v tomto zapadákove dohromady nikoho nemá — zahovárala. A preca jej bolo od prvej chvíle, čo zazrela švagra, tak divne. Najprv sa bála, že sa švagor zabudne a oblapí ju pred deťmi. Potom kráčala za ním prednou izbou dolu schodíkmi, tŕpnuc, že sa švagor zvrtne a pokročí k nej. Kto vie, či by sa mu vymanila tak ľahko z objatia, ako pred mesiacom. Teraz zatúžila, aby sa vedela dlho a dlho premáhať, oslyšiavať so sebazaprením jeho náruživé vzdychy a roztúžené šepoty, aby chvíľa splnenia trblietala ešte dlho, dlho nad nimi jako na nebi ohromne ďaleká ligotavá hviezda.

Zastali v pitvore pri samých otvorených kuchynských dverách. V kuchyni horela lampa, tu i tu zažmurkala. Nebolo však počuť ničoho, iba chrapot pána otca, natiahnutého cez dlhú lavicu nad zobutými čižmami, a tichý žblnkot vody, valiacej sa vonku pod oblokom. Len zavše ozvalo sa z búdky na dvore slabučké zavrčanie čujného psa, strhávajúceho sa zo sna.

Karol zadíval sa do tmavých kútov pitvora. Hľadal tajomne sa lesknúce oči pani Heleny, ktorých svit počínal cítiť čo raz určitejšie. Zrazu zablyskly sa, a bolo mu, jako by sa pred ním rozovrela tajomná jaskyňa, ožiarená magickým svetlom. A zas bola tma, čierna, hustá; lesklý pár očí zmizol a preca priťahoval k sebe divnou neodolateľnou silou ako magnet.

Popošiel ich smerom po prstoch. Čierne havranie vlasy švagrinej vydaly zo seba čudnú omamnú vôňu. Nahol sa k nežnému bielemu ušku a zašepkal ledva sa premáhajúc:

— Celý mesiac som na teba myslel, Helén sladká, drahá. Tak ťa mám rád!

— Vždycky si sa mi páčil — ozvala sa pokojne, skoro chladno. — Ale čo z toho, keď patríš inej? — zavyčítala trpko, bodavo.

— Patrím a nepatrím. — Čo ja za to môžem, že ťa mám tak rád?

— My by sme sa vlastne ani nesmeli mať radi — ozvala sa znovu.

Pritlačil oko k jej oku, že musela rýchle zažmurkať.

— Si necitná! — zažalostil. — Prečo by sme sa nesmeli? — zaznelo to z jeho pier skoro vzdorne.

— Je to moja sestra, dobrá sestra — sklonila hlavu, akoby zdrtená krutosťou svojho osudu.

Pokročil nazad. Zastanúc vo tme, nahol sa ku dverám, aby pozoroval spiaceho.

Ten odfukoval zhlboka, obrátený na stranu s roztiahnutými nohami.

Zvŕtol sa tíško a blížil sa pomaly k Helene.

Neucúvla. Zostala stáť ako primrznutá, až keď ju sovrel vášnivo v náručie a počal sa jej vpíjať v túžbou rozochvené pery, zaupela tíško, tichúčko:

— Karol… preboha… Karol… prosím ťa!…

Ale vtedy boli už k sebe prisatí kŕčovite, omámení, očarení sebou a svojím čarovným snom.

Preca sa mu však v poslednej chvíli vykĺzla z náručia.

Odstúpila na dva kroky rozochvená, mysliac na jeho nový možný útok.

— Tak som sa ľakla. Čo, keby sa Matúš zobudil?! Musíme mať, Karol, rozum — podívala sa naň smierlivo, chlácholivo.

Karol Máčalka zaváhal. Zprvu myslel, že schváti to pružné vábné telo do náručia znovu. Vysoko nad seba ho vyzdvihne, aby sa ani zeme nedotklo. Popýši sa so svojou korisťou vo výške sám pred sebou, dá jej pocítiť jej bezbrannosť za to, že si s ním už po druhý raz tak nemilosrdne zahrávala, sovre ju do svojich mohutných ramien, že sa jej dych zatají, poženie sa s ňou víťazný, silný — poženie — ale kam? —

V izbách spia deti, v kuchyni chrápe švagor. A úzky pitvor so svojou chladnou kamennou podlahou a tvrdými stenami je jako tesné väzenie necitný k ich srdciam, preplneným túžbami.

Pocítil k černookani zlosť. Najradšej bol by sa vychytil a odišiel, obrátiac jej chrbát, bez slova, bez pozdravu. Všetko sebavedomie udrelo mu do hlavy.

Ale čoskoro schladol. Znepokojenou mysľou mihlo sa mu jeho nešťastné žito. Uznal, že svoj vagón žita sotva vsolí mlynárovi bez mlynárkinho súhlasu.

Obrátil sa k pani Helene vľúdne, podíval sa na ňu vrúcne, žiadostive. Popošiel k nej a oblapiac nežne jej vlasatú hlavu, pritúlil ju k sebe citne, ale bez náruživosti.

— Helén, moja Helén! — zašeptal.

Pritúlila sa k nemu vrúcne.

— Vidíš, tak ťa mám rada — spínala k nemu hlavu.

Vypustil ju z náručia sám a vošiel hrmotnými kroky do kuchyne.

— Ten Matúš ešte i súdny deň zaspí — ozval sa schválne nahlas, aby sa švagor zobudil.

Spáč prestal chrápať a počal si preťahovať údy.

— To on tak dosť často — pritakávala mlynárka švagrovi. — A potom nedajbože zaspať v noci.

— Čo je? — ozval sa mlynár, pretierajúc si oči.

— Ty si pekný! Švagra má tu už vyše hodiny a nedajbože ho zobudiť. Aj oči otvorí, ale hneď zašomre, obráti sa na druhý bok a už aj funí ako mech.

Mlynár vyskočil a svítal sa s hosťom.

— Prečo ste ma nezobudili?!— Mohol si ma potriasť, ako na vojne.

— Nemal som to srdce, keď som ťa videl tak chutne odfukovať.

— A ty tiež vieš, čo sa patrí — osopil sa na ženu. — Ani hosťa ničím neponúkne.

— Keď švagor nechcel dovoliť, aby si sa zobudil.

— A ono mi cigáni kuvali v bruchu — zahováral Máčalka svoje dlhé čakanie.

— Veď si ty aj švagor čudný, neúprimný — dohováral mu domáci pán. — Počkaj, ani ja u vás nevezmem do úst, aby si vedel.

— Veď ja vezmem, ja ti budem jesť, nemaj starosť — posadilo sa statné chlapisko za stôl, vidiac, že švagriná rozložila oheň v sporáku a chystá sa čosi kuchtiť. — Že si, vraj, skoro celú noc mlel? No, len keď je čo.

— Ale čerta je! To iba Zatloukalovi tuná, veľkostatkárovi. Má so tri vagóny obchodného mletia, pšenice, a voľáko sa v jeho mlyne oneskorili, nuž, poslal sem so tri fúry. V pondelok sa to bude odvážať kamionmi vojsku do Písku. Nuž, ale smotánku si sobral sám, nedoprial nám zárobku skoro nič, sotva bude na rozprašky a pre čeľaď. Len práve, aby mlyn nestál, som to vzal. Také sú tuná všivavé kšefty, švagrík môj.

— Hej, a o tých kobylách ti už Helena rozprávala? — rozžialil sa Matúš. — Človek tu alebo robí, drhne zadarmo, alebo príde do nešťastia. Len nie a nie zarobiť na niečom.

Karlove oči sa sňaly s mlynárkinými. V jej zraku mihlo sa upozornenie: daj si pozor na reči! Jeho pohľad sľuboval: dám.

— Rozprávala — prisvedčil pokojne.

— Bude sa ti, švagre, praženice páčiť? — spýtala sa.

— No, čo na to povieš? Hodno sa nám tu plahočiť? — vyrazilo z mlynára rozhorčenie.

— Čo na to poviem? To na to poviem, že by si si mal už raz dať na tie kobyly pozor — nevedel Karol ešte vždy, čo sa vlastne stalo.

— Pozor, pozor! to sú vaše reči, keď človeka nešťastie stihne. Ale akože si dáš pozor, keď sú na svete takí zlodeji, čo ti predajú kone, že sa ti vidia byť bujné, len by tak nohami hrabaly, a ono sú to geby na zdochnutie!

— Keď si ty, Matúš, taký ľahkoverný. Nie a nie sa poradiť s dákym poriadnym človekom, čo sa do koní rozumie, iba s takými galganmi voľákymi nesvedomitými, čo nevypustia z úst slova, aby nezaluhali.

— S kýmže sa tu poradíš, človeče hriešny, keď je tu proti nám všetko ako spiknuté?! Súsed zhora, súsed zdola samý konkurent, v lyžičke vody by ťa utopili. Mladého Zatloukala by sa darmo radil, to je horenos, ani si človeka nevšimne zo svojho vysokého sedla na paripe. A sedliaci — tí so mnou na konský jarmok nepôjdu.

— Radšej od takých hundravých, nevľúdnych strýcov kúpiť, ako od loptošov kedajakých, zlodejských. Nuž, a čo chceš s koňmi robiť?

Robiť? Nuž čože teraz už môžem robiť, keď jeden zdochol a druhý zdochýňa?!

— A čo zverolekár? Veď azda bol pri ňom?

— Bol, bol, veď som mu musel hneď peniaze vysoliť. Aj lieky mi predal, aj injekcie koňovi dával, a všetko nadarmo.

— A čo je s koňom? Stojí, či leží?

— Stojí, ale kto ho vie, dokiaľ bude. Každú chvíľu sa môže zasa zrútiť. Poď sa naň podívať.

— Nechoďte. Švagor si najprv niečo zje. — Nechže sa ti páči! — ponúkala mlynárka hosťa.

Drabálny Karol pustil sa do rajnice praženice.

— Čudujem sa vám, ľudia, že ste si takúto starosť spískali. Načo ste vy vlastne kupovali kone? — hovoril iba tak do vetra, s chuťou si ujedajúc.

— Vidíš ho, on sa nám čuduje! — odľahčoval si Matúš trpko. — Hja, to máš tak: komu je dobre, ten nevie pochopiť, prečo je tomu druhému horšie — dokladal obrátený k žene.

— To máš tak, švagor, — počala sa muža zastávať mlynárka — s tými starými sa už vôbec nedalo nič robiť. Ani ťahať ani orať to nechcelo. Iba aby pchal človek do nich. Jeden bol už, myslím, pristarý, však to po zuboch poznať. A ten druhý bol akýsi dýchavičný, ledva potiahol, už bol mokrý. Nuž čo s tým? Vláčiť sa s tým na trh, to ti je nie pre Matúša. Svet by ich trafil pohaniť, geby špatné voľáke, ešte by ich tam nechal, taký je divoch. Robota by sa zameškala, aj útrova by bola. A teraz ešte kupovať nové. Kde ich sháňať? Či po trhoch behať, či konských kupcov navštevovať? Ani keby sám chcel, by ho nepustila. Ešte by ho dakto o peniaze obral, ani by trebárs trhu nevidel.

— A takto je lepšie, keď vám to zgegíňa? — zašomral švagor posmešne. Vychytil sa i s mlynárom do maštale.

— Nuž, čo je s tým koňom? — obzeral si veliké nafúknuté konisko, uviazané pri okne práve proti dverám. Bola to ťažká brna, mohla voľakedy slúžiť u dákeho špeditéra. — Čo sa tak spína?!

— Ale bolesti musí mať v črevách a či v čom. Zavše príde naň taká triaška, ako by sa mal zasa svaliť.

— Ba v tomto prievane keby si ho nenechával — dohováral burzián švagrovi. — Vyzerá poriadne prechladnutý.

— Horké jeho prechladnutie. Zadok má voľáky nevládny. Spadol naň hneď na tretí deň, čo som ho od tých locíg naničhodných kúpil. Hriadlom sme ho vyťahovali so súsedom Červenkom, celá chasa nám ho pomáhala ťahať, zmorili, spotili sme sa. Ako sme ho mali na nohách, hneď sa zasa svalil. Ani doktorove injekcie nepomáhaly. Až keď sa ten klatovský mäsiar naďabil a kázal mu sparený ovos vo vreckách na ľadviny prikladať, sa do druhého dňa voľákosi zmátoril a vstal sám od seba.

— Či už bude z neho niečo, či zdochne, môžeš ho do šiestich týždňov vrátiť tomu, čo ti ho predal.

— Kdeže ja budem tú perepúť sháňať, prosím ťa? Tá karavána zlodejská je už iste dakde na Morave alebo ešte ďalej.

— Aká karavána?

— Nuž, cigáni, čo som ich od nich kúpil oboch — dozvedel sa Karol Máčalka konečne podstatu veci.

Skoro mu zastal na chvíľu rozum nad švagrovou ľahkomyseľnosťou. Mimovoľne predstavil si, jako sa cigáni s vozmi, šiatrami a koňmi utáborili tam kdesi konča mlynskej lúky v tej chrasti nad vodou. Konáre jelší a osík spestrely od farebných handár a bielizne, čo ta navešaly rapotavé cigánky. Cigánčatá rozbehly sa na nezrelé ovocie do sadu, a starý cigán so synom pustili sa, vedúc staré geby za uzdu, rovno do mlyna.

Striaslo ho pri tej neuveriteľnej myšlienke. Švagor že by im bol sadol na lep ako blázon?!

— Ty si to vyviedol! — obrátil sa k Matúšovi káravo i položartovne. — Tých, veru, teraz môžeš sháňať. A čo si dal za kone?

— Štyritisícpäťsto.

— A čo ti dali za staré?

— Nuž, veď som im dal staré a polpiatej tisícky.

— Ty si mi pekný kšeftár! Čímže ťa tak omráčili? Kone si vykračovaly ako bujné žrebce, čo?

— Vykračovaly. Červenka vraví, že iste im dali tí farahúni zlodejskí bodľačia lebo čo takého do uší.

— A čo bolo s tým druhým?

— Ten zdochol hneď na druhý deň. Voľáke kŕče dostal.

— Ba tvoj mozog sprostý ich dostal! — pomyslel si Karol o švagrovi, obzerajúc si velikánskeho koňa ľútostivo. — A žere? —

— Málo, len tak nasilu. Veď je celý skazený, iste ho vyhnali, pchali potvoru arzénom, len sa tak leskol.

— No, tí ťa dostali! Tak či tak, škodu máš poriadnu, a čo by sa ti tento hneď vystrábil.

— Nemyslím — ovesil Matúš hlavu. — Aj peniaze som opálil a nemám čo zapriahnuť. Ak ma niekto neratuje, som stratený.

— Daj pokoj takým rečiam! — chlácholil Karol švagra.

Ale samému bolo mu skoro milé, že sa Matúš opúšťa. — Ja ti pomôžem — umienil si, — aspoň sa strasiem žita.

Taká radosť ho zrazu nadišla, že sa musel premáhať, aby sa neprezradil. Nebude mu azda museť to obilie vôbec natískať, prepustí mu ho akoby zo súcitu. A Helena bude jeho, musí byť. Veď musí sa jej zbridiť tento hlúpy ľahtikár, večne sa žalujúci nespomožný babrák, musí, ak ho vôbec kedy mala rada.

Vracali sa do kuchyne.

— No, čo povieš na toho koňa, švagre? — spytovala sa pani Helena naoko smutne. Ale ako sa jej oči stretly so švagrovými, zablysklo sa v nich trochu šibalstva.

— Stará mrcha je to nepodarená, šľakom či čím trafená — ozval sa znalecky.

— Vidíš, vidíš — obrátila sa mlynárka k mužovi.

— No, neopúšťajte sa — ozval sa hosť znovu. — Musím vám dáko pomôcť — sľuboval.

Matúš zdvihol hlavu, zahľadiac sa na švagra nedôverčive. Mlynárke zažiarily oči nádejou.

*

Pri raňajkách, keď odišly deti, odoberajúc sa od sváka, do školy, začal Karol vážne, skoro slávnostne:

— Musím vám pomôcť, ľudia. Ale, medzi nami rečeno, hotových nateraz nemám. A platenia mám na všetky strany až hrôza. Iba ak by som vám vagón žita prepustil.

Sojkovci podívali sa na seba prekvapení.

— Mal som ho štyri vagóny. Tri som predal na burze, toto som chcel zomleť sám. No, nič to, však sa ja zatiaľ dáko zaobídem.

— Nerob si, švagre, škodu, — zdráhala sa mlynárka naoko prijať švagrovu pomoc — keď ho sám potrebuješ.

— Veď pár kilov doma, azda, ešte mám. A mne sa trafí kúpiť každú chvíľu. — Nuž, dám ti ho poslať ešte tento týždeň. Na druhý týždeň si ho odvezieš so železnice, zomeleš, porozvážaš po pekároch, sám ho vypečieš do mesiaca-dvoch pekných pár centov. Bez peňazí nebudeš.

— Ďakujem ti, Karol, — zatriasol sa Matúšovi hlas. — Stisol švagrovi vrelo pravicu.

— Nikdy ti to nezabudneme — dokladala pani Helena, pohladiac „dobrodincu“ vďačným pohľadom.

— Je po 132 korunách, ale budem vám ho rátať rovných 130. To je pri 100 metrických centoch rovných trinásťtisíc. Zaplatíte mi, až keď budete môcť; nemusíte si robiť starosť.

— Ako sa ti len odvďačíme, švagre? — zvlhly Sojkovi oči. Všetka krv udrela mu od dojatia do tvári.

— Čo sú to za reči, Matúš? — dohováral hosť. — Či sme nie švagrovia?! Ak ja budem kedy v pomykove, pomôžeš mi — usmial sa veselo, vyťahujúc formulár „šlusbrífu“ z náprsnej tašky, aby ho vyplnil a dal podpísať Matúšovi.