E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Z poézie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov

Priateľovi básnikovi

Aristid, služobník Parnasa chceš byť i ty! Chceš sedlať Pegasa, čo býva zanovitý, k vavrínom náhliš sa záludným chodníkom a smelo do boja sa púšťaš s kritikom! Uver mi: nechaj tak to pero, priateľ milý, zabudni na riavy, na lesy, na mohyly, a v chladných pesničkách ty láskou nezahor, bys’ s vrchu nespadol, choď do dolinky skôr! Bez teba poetov dosť bolo, je a bude, keď vyjdú v tlači, svet ich, myslíš, nezabudne? I teraz, môže byť, od kriku vzdialený a s Múzou hlúpučkou na večnosť spojený, pod tichým pokrovom egidy Minervinej sa druhý otec skryl Telemachie inej. Maj strach pred účasťou bezdarných básnikov, čo ubíjajú nás hromadou veršíkov! Daň pozdných potomkov je k básňam spravodlivá. Na Pinde vavrín je, no žíhlava tiež býva. Bezslávia ľakaj sa, veď ak to Apolón počuje, že ty tiež chceš liezť na Helikon, s odporom potrasie hneď kučeravou hlavou a tvojho genia ponúkne dobrou trávou? No, čo? Ty chmúriš sa a so zlou poznámkou: „Prosím ťa, — povieš mi, — nač toľko márnych slov, keď som sa rozhodol raz, nespravím ti k vôli; znaj, kocka padla už, ja som si lýru zvolil. Nech súdi o mne svet, jak chce, nech hromží on; srď sa, krič, nadávaj, ja som — tiež básnikom.“ Aristid, básnikom je nie, kto verše sype, kto papier nešetrí, kto perom stále škrípe; napísať dobrý verš, ver, musí ťažšie byť, jak Wittensteinovi Francúzov poraziť. Hľa, pokým Dmitrijev, Deržavin, Lomonosov, tí veční básnici i česť i sláva Rossov, sú umu zdravého, tí učia vediac viac: čo kníh tu zapadne sotva sa narodiac! Veď diela hrmotné Grafova, Ritmatova i s ťažkým Birbusom hnijú u Glazunova, nikto ich nespomnie, nik hlúposť nečíta, pečiatka prekliatia je na nich pribitá. Povedzme, na Pindos sa niekto vyrediká, a že je básnikom mu nikto nevytýka, každý si s pôžitkom ho hľadí prečítať, nemysli, ku nemu že už aj tečie snáď, keď poetom sa stal, bohatstva potok bájny, že za poéziu on skúpi celé kraj’ny, že v truhlách železných hneď zlato bude mať a, ležiac na boku, spokojne jesť, piť, spať? Nie sú tak bohatí, môj priateľ milovaný, im palác z mramora je osudom nie daný, ni truhla so zlatom ich pohľad neteší. Chatrče pod zemou a byty v podstreší i pyšné paláce i veľkolepé siene básnikov vychvália, no žurnál hlcú denne. Fortúny koleso nezvŕta tento rod, nahý sa rodí Rousseau, nahého kladú v hrob, Camoes so žobrákmi spí vedno na posteli, Kostrov mrel v podstreší a ani nevedeli, rukami cudzími je pochovaný v zem, ich život — nárkov rad, ich slávy hrmot — sen. Tak zamyslel si sa a pomaly sa budíš. „Ach, čoby! Všetkých ty tak strašne prísne súdiš, uvážiac všetko to, jak nový Juvenál si o básnikoch mne tak čo-to povedal, sestrám na Parnase sa nahnevaný rúhaš, chcel bys’ ma poučiť a sám ty verše strúhaš. Čo je to s tebou? Veď v tom ladu-skladu niet.“ Aristid, bez ďalších slov dám ti odpoveď: Žil na dedine raz s prostými pozemšťanmi kňaz starší, šedivý, bol ctený, milovaný a so susedmi vždy tak krásne nažíval, že prvým mudrcom sa na dedine stal. Raz išiel so svadby po jedení a pití pod večer, domov už, tak trošku podnapitý, a stretol sedliakov. Tí vravia ku nemu: „Báťuška, počujže! Nám — ľudu hriešnemu poraď a pouč nás — ty nám piť zakazuješ, byť triezvym každému a všade prikazuješ, my sme ti verili, a dneska si ty sám…“ On na to hovorí: „Vám dobrú radu dám: jak v cirkvi učím vás, tak, prosím vás, i žite, dobre sa držte a — mňa nenapodobnite.“ To isté povedať ti i mne prichodí a ku výhovorke sám nemám dôvody. Je šťastný, ku veršom kto nemá náklonnosti, prežíva bez smútku svoj život, bez starosti, svojimi ódami dá pokoj denníkom a týždne nesedí nad každým veršíkom, nerád má prechádzky vo výške na Parnase, nehľadá čistých Múz, nesníva o Pegase, nemôže Ramakov mu plašiť nádeje, má pokoj, veselosť, on — básnikom nie je! No, dosť už Aristid, viac nebudem ťa nudiť a trýzniť naďalej a satiricky súdiť, ja som ti, priateľ môj, len radil úprimne. Tak necháš píšťaľku, zamĺkneš a či nie? Rozmýšľaj o všetkom a vyber najcennejšie: byť slávnym — dobre je, spokojným — ešte lepšie. 1814




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.