ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na lýre poet povzbudený nedbalo rukou zabrnkal. Spieval — ľud chladný, namyslený ho počúval, nezasvätený kol’ neho bez myšlienok stál. Vravela sberba tupá v duši: „Čo rozzvučal sa jeho hlas? Uráža iba darmo uši, k akému cieľu vedie nás? O čom to brnká? Čomu učí? Prečo nám srdcia vlní, mučí, jak čarodejník svojhlavý? Jak vietor spev ten slobodný je, no ako vietor bezplodný je, bez úžitku a zábavy.“ Básnik. Ty, národ hlúpy, nerob krik, rab starostí, bied, nádenník, tvoj drzý hlas mi srdce sviera, ty pôdy červ, nie nebies syn! Na vážkach zisk ti odvážim! Ty modlu ceníš z Belvedera, ak zisku niet v nej, robíš kríž. Ten mramor — Boh je!… Načo reči?… Veď hrniec drahší ti je v peci, v ňom sebe krmu navaríš. Sberba. Nie, akže si ty nebesami sem poslaný, dar nimi daný ty k nášmu blahu rozdávaj a srdcia bratov naprávaj, my úzkoprsí sme a ľstiví, nevďační, zlí a nehanbliví, so srdcom škopca, žobráci, klebetníci a hlupáci, v nás neduhov sú roje celé, ak ty chceš blížneho mať rád, tak lekcie nám dávaj smele, my budeme ťa počúvať. Básnik. Len preč, preč! Mierny básnik neni na to, by obmäkčoval vás! Len kamenejte v rozvrátení, vás neoživí lýry hlas! Ste protivní jak tôňa hrobu, pre vašu hlúposť, vašu zlobu padaly na vás údery žalára, biča, sekery, dosť vás mám, nechcem otročinu! Hľa, zametajú prach a špinu s ulíc a bytov — pre zisk váš, zabudnúc na slúženie sväté, na oltáre a na obete, do ruky metlu má brať kňaz? Nie pre starosti každodenné, nie pre zisk, nie pre bitiek hluk, sme narodení pre nadšenie, pre modlitby a sladký zvuk. 1828