ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do izbičky vbehly deti, strhly otca do kola: „Otec, otec! V našej sieti človekova mŕtvola!“ „Čerti malí! Cigánite,— otec na ne zavrčal, — len mi ešte s takým príďte! Kde by sa tam mŕtvy vzal! Lež súd príde, vinovatý gazda, dávaj odpoveď. Čože robiť? Gazdiná ty, daj mi kepeň, pozrem hneď. Kdeže mŕtvy?“ „Tuto, ľaľa!“ ukazujú na neho. Vskutku, kde sa rieka hnala, vidno v piesku mŕtveho. Trup je beztvárny a strašný, zpopolavel, napuchol. Aký chudák prenešťastný svoju dušu vydúchol? Či to rybár, odnesený odniekade vlnami? Opilec? Či okradený kupec, tuná neznámy? Komu by sa hádať chcelo? Čo ma robiť, úbohý? Hľadiac dokola, on telo vlečie do vĺn za nohy. Veslom brežnej so strminy odtisol ho nasilu, mŕtvy pláva do hlbiny najsť svoj kríž a mohylu. Mŕtvy vo vlnách sa hádzal, knísal, plával, sťaby žil, on ho zrakom odprevádzal a sa domov navrátil. „Šteňatá vy! Pozor dajte! Koláčom vám odplatím, a len niečo rozprávajte, bičiskom vás vymlátim!“ Búrka na noc prihrmela, rieka hučí, bedáka, lúčinka už dohorela v dymnej chate sedliaka. Deti spia a matka drieme, gazda leží na šope, búrka vyje, v zatvorené okno ktosi zaklope. „Kto tam?“ „Gazda, pusť ma dnuká.“ „Čo mi, kto mi kazí sen? Kain to blúdi?“ gazda húka… „Ký čert priniesol ťa sem? čo ma po tebe!“ mu šprihá. „Tesný, tmavý je môj dom.“ Pomaličky oblok dvíha, kto je to tam za oknom. Zpoza mrakov mesiac hľadí. Čože? Holý je pred ním. Leje sa mu voda s brady. Škúli zrakom nehybným. Všetko vraz v ňom onemelo, spustil ruky v údesu. V napuchnuté jeho telo račice, hľa, vpité sú. Gazda zavrel okno. Žasol, ako poznal holého. „Pukni!“ Šepol a sa striasol, pot ho zalial celého. Myšlienky sa pomiešaly, zubmi začal drkotať, a do rána neprestali búchať do okna a vrát. V národe chýr počuť strašný: od tých čias vraj každý rok čaká hosťa prenešťastný gazda náš, keď príde srok. Zrána hneď sa mračí, dúcha, v noci búrka prichváta, holý utopený búcha na oblok a na vráta. 1828