ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letia mraky, vietor duje, mesiac, za chmármi je hoc, letiaci sneh osvetľuje, mútne nebo, mútna noc. Veziem sa ja v čistom poli, zvonec zvoní: cin, cin, cin… Strašne, strašne proti vôli je prostred tých pustatín! „Pohni, jamščik!…“ Nieto moci koňom by sa ťažko šlo, metelica sliepa oči, všetky cesty zanieslo. Nech ma mŕtvica tu raní, zblúdil som, šľak zmizol zas, vidno, že na všetky strany dokola bes vrtí nás. „Pozri, pozri: hrá sa, píska, duje, pľuje na mňa on, teraz do závejov tíska, zdivel naplašený kôň. A tam stĺpom nebývalým vyrástol priam voči mne, tam sa iskrí ohňom malým a zas zapadol hneď v tme.“ Letia mraky, vietor duje, mesiac, za chmármi je hoc, letiaci sneh osvetľuje, mútne nebo, mútna noc. Krúžiť sa viac sily nieto, zastal kôň, zvon zmĺkol, hen v poli v diaľke čože je to? „Kto ho vie?“ Vlk lebo peň. Metel zlostí sa a plače, zafrkol kôň zbesnene. Pozri: do ďaleka skáče, horia mu len oči v tme… Kone zacválaly znova, zvonček zvoní: cin, cin, cin… Vidím: ušli zloduchovia uprostred tých pustatín. Nekonečne, nepobožne počas luny mútnej hry krúžily sa besy rôzne ako listie v novembri… Koľko ich! Niet konca honu, že tak smutne spievajú? jak keď niekto umre z domu, lebo strigu vydajú? Letia mraky, vietor duje, mesiac, za chmármi je hoc, letiaci sneh osvetľuje, mútne nebo, mútna noc. Letia besy, roj za rojom v nekonečnosť výšiny, s piskom, vytím, nepokojom rozdierajú srdce mi. Boldino, 7. septembra 1830