ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

XL Je na severe naše leto karikatúrou južných zím; blyskne, a niet ho, poznáme to, hoc sme i nespokojní s tým. Jesenným chladom nebo zvialo, slniečko redšie zajagalo, sa kratším stával deň čo deň a hájov tajuplná tieň sa smutným šumom vyzliekala, líhala na polia si hmla a karavána potiahla už husí na juh: prikrádala sa doba neveselá ver’ — stál na dvore už november. XLI V hmle chladnej zora pozde vstáva, zatíchol v poliach práce hluk, sa za korisťou v cestu dáva s vlčicou svojou hladný vlk, kôň cíti ho a zhrží hbite a cestovateľ ostražite uteká v strachu do hory, nevyháňa už za zory pastier to svoje stádo z chlieva a na poludnie nevolá ho rohom svojím dokola, v izbičke pradúc spieva deva, zapráska, vo tme zablinká druh zimných nocí — lúčinka. XLII A práskajú už mrazy dúže, striebristý je už polí stred… (Čitateľ čaká na rým — ruže: na, vezmi si ich teda hneď!) Nie! Parket toľko lesku nemá jak riečka v ľady oblečená, chlapčiskov preradostný rad brusľami zvučno reže ľad, chcejúcu plávať, vykŕmenú hus pri vode tam vidno stáť, pozorne stúpa, skúma ľad, sa kĺže, padá, k potešeniu vije sa, krúti prvý sneh a hviezdičkami bieli breh… XLIII Čo počať v samote v čas taký? Prechádzať sa snáď s radosťou? Dedina znudí dušu, zraky tou svojou jednotvárnosťou. Či na koni ísť v stepi nemé? Kôň podkovy má otupené, neisto zachytáva ľad, čo krok, si myslíš: lom i pád. Seď pod strechou ty osamelý a čítaj: hen Pradt, Walter Scott! Či nechceš? Účty prezri toť, sŕď sa a pi a večer celý akosi prejde, zajtra tiež, a slávne zimu prežiješ. XLIV Jak Childe-Harold i Eugen hľadá dedinskú zádumčivú lieň, hneď zrána do vane si sadá s ľadom a potom celý deň sám do účtov je pohrúžený, on tupým dákom ozbrojený na biliarde od rána v dve gule dá sa do hrania. A keď sa obloha už zmráka, tak nechá biliard i kôl, pri krbe prikrytý je stôl. Prichádza Lenskij, Eugen čaká… Tu trojka rujných koní, hneď ho hostiteľ zve na obed. XLV Vdovička Cliquot — vlaha svätá, Moeta víno šľachtené v buteľke zmrzlej pre poeta je zrazu na stôl nesené. Ono sa iskrí Hippokrénou, ono so svojou hrou a penou (čomu ho pripodobniť mám?) mňa obájilo vždy a zaň som posledný groš často dával, a pamätáte, priatelia, na velebný tok veselia, čo hlúpostí on niesol nával, čo vtipov, veršov bolo v nich, čo sporov i snov nadšených! XLVI Pien šumivých prúd sladkokyslý je zradný pre môj žalúdok, dnes bordó — vínu múdrej mysli dám prednosť a ctím jeho mok. K Ai je duša nie viac súca, Ai, jak deva milujúca, je vetrom šitá, blýskavá, živá i prázdna, svojhlavá… No bordó, podobný si druhu, čo v biede, smútku máš nás rád, si vždy a všade kamarát, vždy hotový nám na úsluhu a deliť s nami prázdny čas. Nech žije bordó, priateľ náš! XLVII Už zhasol oheň. Popol kryje tenúčko uhlia zlatý lem, nebadateľnou strujkou vije sa para, teplotou len-len že dýcha kozub. Dym sa ťahá z fajočiek v trúbu. Vína vlaha na stole sipí v pokále… Izba je vo večernej hmle… (Milujem srdca celým blkom klebety družné, vína čaš, priateľskú v tento milý čas, čo zvú: „čas medzi psom a vlkom“, a prečo tak, už neviem ja.) A besedujú priatelia: — — 1828

XXVIII Nepriatelia! Či dávno delí smäd krvi dobrých priateľov, čo neraz spolu posedeli si za večerou veselou, vymieňali si mysle, diela? A teraz ako nepriatelia, sťa v strašnom, nerozumnom sne, potichu, zlostne, vzájomne si chystajú smrť chladnokrevne… Nemali by sa zasmiať, kým sa nestane čin krvavým, rozísť sa s láskou, a nie hnevne? No divoký jo svetský blud, ľaká ho zavše lživý stud. XXIX Už pištole sa zablyšťaly, kladivko tresklo o náraz, v točené rúry gule dali, kohútik štrkol prvý raz, prach sype sa sťa strujka šedá, zubatý kremeň dobre sedá, keď vrtia ním, si ochranu pre dušu hľadá zľakanú Guillot a za pňom stojí zdatne. Shodili plášte priatelia, tridsaťdva krokov odmeria Zarieckij vážne, akurátne, odvádza druhov ku kraju… Zbrane sa v rukách blýskajú… XXX „Teraz sa síďte!“ Chladným okom necieliac ešte v seba hneď, pomalým, rovným, pevným krokom na štyri kroky išli vpred, štyri to stupne ku pokoju večnému… Vtedy pištoľ svoju, bez toho, že by v chôdzi stal, už Eugen dvíhať započal. Päť krokov ešte postúpili a Lenskij, žmúriac ľavý zrak, tiež začal cieliť. Zrazu však Oniegin strelil… Zazvonily hodiny smrti — strašný zvuk: poetu padá pištoľ z rúk. XXXI Na prsia kladie ticho ruku a padá. Hmlistý jeho zrak smrť vyjadruje, a nie muku. Snehová hruda padá tak, kĺžuc sa tíško svahom hory. Obliaty chladom chvíľkovým, k mladíku beží Oniegin, naň hľadí, zve ho… Darmo!… Leží… A niet ho… Mladý básnik ten predčasne našiel večný sen. Zadýchla búrka, kvietok svieži uvädol rannej za zory, plam na oltári nehorí. XXXII Nehybný ležal… Tôňa kryla mu čelo divná, mieriaca, pod prsia sa mu guľka vryla, krv tiekla z rany dymiaca… Jedinké jedno okamženie, čo bilo v srdci za nadšenie, nenávisť, nádej, ideál, krv kypela a život hral! Teraz jak v dome opustenom tma, mlčanie je dovôkol, dom naveky už zamĺkol, na okne vápnom zabielenom zavreté stavne. Gazdu niet. A kde je? Boh zná. Zmizol sled. XXXIII Je na tom mnoho príjemného môcť druha vtipom urážať, je príjemné, keď vidíme ho, že by nás na rohy rád vziať, pred zrkadlo sa niekdy stavať, v ňom seba nikdy nepoznávať, je príjemnejšie, priatelia, keď zareve druh: To som ja! A ešte príjemnejšie má byť mu čestne, mlčky, veselo a ticho cieliť na čelo, z šľachetnej diaľky chcieť ho zabiť, no k otcom poslať ho, to nie, to sotva bude príjemné. XXXIV A čo, keď výstrelom ste istým zabili druha mladosti, čo pohľadom vás nenávistným, vtipom a či už z hlúposti urazil azda pri pohári, či chvíľkového hnevu v žiari vás hrdo na boj vyzval sám? Povedzte svedomite nám, čo za cit vašu dušu zvládne, keď pred vami je na zemi, nehybný v smrti znamení, postupne kostnatejúc chladne, keď na zúfalé volanie odpovie hluchosť, mlčanie? XXXV Pozerá Eugen na Lenského a pištoľ stíska, pocíti, že žravý bôľ sa vkráda v neho. „Čo robiť? Koniec. Zabitý!“ usúdi sused. Zabitý je! Ten výkrik päsťou srdce bije… Oniegin povoláva ľud. Zarieckij v sane kladie trup. A s mŕtvolou už zľadovelou sa v smutný pochod dávajú. Mŕtveho cítiac, fŕkajú a pnú sa kone, penou bielou zavlažia uzdy z oceli a letia jak dva výstrely. XXXVI Priatelia, vám žiaľ za poetom, veď plný nádejami bol a, nevyplniac ich pred svetom, v chlapčenských šatách uvädol. Kde oduševnenia, sú chvíle, kde túžby jeho ušľachtilé, myšlienok, citov mladistvých, vysokosť, nežnosť, smelosť ich? Kde milovania búrne city, smäd po vede a po práci, kde hanba, kde stud strašiaci, kde blúznenie o večnom žití, nezemskej cesty vidiny a svätej poezie sny? XXXVII Byť môže, že bol narodený pre šťastie sveta, slávy kmit, že lýra, pretrhnutá v znení, mohla i časom prevýšiť, byť môže, na schodíkoch sveta vysoký čakal azda schod. Včul s jeho tôňou na odchod sa berie svätá tajnosť darov a pre nás, úbohých, v ňom zas životaschopný umrel hlas, nemôže za mohylnou čiarou dôjsť ku nej hymna vznešená a požehnanie plemena. XXXVIII Skončený život od otravy, on, mnoho dobra nespraviac, nebude vstave plný slávy vypĺňať noviny už viac. Poúčajúc a v bratskom lhaní pri búrnom tlesku, preklínaní vykonať mohol hroznú púť a posledný raz vydýchnuť v presvedčení, že bude ctený, jak Nelson lebo Kutuzov, Bonapart, hnaný na ostrov, či jak Ryljejev obesený. XXXIX Môže byť i to: na poeta že čakal osud čodenný, prešly by mládenectva letá, plam duše by bol schladený. A v mnohom, mnohom by sa zmenil, sa s Múzou rozlúčil a ženil, v dedine šťastný, s rohami, prešité nosil župany, poznal by život ozaj celý, v meru liet podagrist by bol, zíval, pil, jel, tyl, ochradol a v konci umrel na posteli uprostred detí premilých, lekárov a báb plačlivých. XL Čokoľvek bolo by, tu snivý mladík, v ňomž láska kypela, filozof, poet zádumčivý, zabitý rukou priateľa! Je miesto vľavo od dediny, kde žil a zvonivými rýmy syn Múzy spieval nadšene, kde sosny dve sú srastené, pod nimi potok s čistou vlahou, tu býva oddych pastiera, tu mladá žnica načiera v čas letný vodu do krčahov, pri potoku je hustý krík, v ňom stojí prostý pamätník. XLI Pri ňom (keď dážď sa pustí v lete, je mokro v poliach, po svahoch) si pastier pestré lapte pletie, spieva o volžských rybároch, meštianka mladá zo zábavy, keď leto na dedine trávi, vyjazdí z domu, od zvôle sa strmhlav nesie cez pole, sa na chvíľočku tuná staví, natiahne uzdy remenné, očami pátra po mene, odhrnúc biely závoj s hlavy, a pohľad jej hmla zatôni, zavzdychne, slzu vyroní. XLII A krokom ide v čistom poli a myslí, myslí na neho, ju duša dlho, dlho bolí, je plná sudbou Lenského. Rozmýšľa: „Čo sa s Oľgou stalo? Jej srdce veľmi postrádalo? Či slzy viacej neleje? A sestra ozaj kdeže je? Kde ten, čo sa tak ľudí stráni, krásavíc módnych módny strach, pošmúrny podivín a vrah, čo básnika tak na smrť ranil?“ O tomto všetkom časom vám ja súčtovanie riadne dám. XLIII No teraz s pohľadu ho stratím, hoc hrdinu rád svojeho, však napokon sa k nemu vrátim, v tej chvíľke nič ma do neho. Roky sa k chladnej próze klonia, roky verš rozšialený honia, a priznám sa so vzdychnutím, že lenivšie sa vlečie rým. Ochoty starej pero nemá letiace lístky počmárať, už iných chladných myslí rad a iná starosť v hlave stená a za šumu i tíšiny sen mojej duše plaší mi. XLIV Hlas iných túžob pre mňa zneje, bôľ iný v srdce sa mi dal, pre predošlé som bez nádeje, no starého mi smútku žiaľ. Preludy! Kde je vaša radosť? Kde praveký k nej rým je, mladosť? Či ozaj, ozaj by už bol jej veniec vskutku uvädol? Či ozaj koniec krásnym časom? Bez elegickej tóniny už prešlo jaro mojich dní (čo dosiaľ žartom tvrdieval som)? Či ozaj nevráti sa zpät? Či mám už skoro tridsať liet? XLV Poludnie tu. Sa tajiť nedá, priznám sa, pravda zreteľná. Vzájomne rozlúčme sa teda, ó, mladosť ľahkomyseľná! Nuž ďakujem ti za pôžitky, za milé muky, smútok, britký krik, búrky, hody, plesy, žiar a za každý tvoj milodar. Ďakujem… Tebou samopašnou a plnou hlučných, tichých chvíľ natešil som sa, nasýtil. Dosť! Koniec! Teraz s dušou jasnou začínam svoju novú púť od prešlých dní si oddýchnuť. XLVI Pozerám nazpät. Pán Boh s vami, samoty tiene milené, kde tiekly dni mi, duše snami, strasťou a lieňou plnené. Lež ty, ty mladé nadchýnanie, vše rozviň mojich predstáv hranie, oživuj driemajúcu hruď, prilietaj častejšie v môj kút, nech nezamĺknem ochladený, nech nezdiviem, nech neuschnem a v konci v kameň nestvrdnem v mŕtviacom sveta upojení, uprostred prázdnych panákov, uprostred hrdých hlupákov, XLVII uprostred detí rozmaznaných, úskočných, chabých, bláznivých, zlodejov smiešnych, nudných, planých, svárlivých sudcov, tupých, zlých, koketiek uplakaných zvykov i dobrovoľných nevoľníkov, scén módnych, denných častokrát, láskavých, úctyplných zrád, výrokov chladných ľudských tvorov nemilosrdnej prázdnoty, zlobiacej večne sprostoty zámyslov, dúm i rozhovorov — v tej hnojnici, kde s vami ja sa kúpam, milí priatelia… 1826 — 1827