ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bež, strať sa s očí, v ukrytí citery kráľka roznežnená! Ty hrôza cárov, kde si ty, pejúca voľnosť hrdá žena? Príď! Strhni veniec so mňa! Príď mi rozbiť lýru, nech jej niet tu! Chcem o slobode spievať svetu a hanbu s cárskych trónov smyť. Šľachetný ukáž i mne sled vozvýšeného toho Galla, ktorému prostred veľkých bied si smelé hymny diktovala. Kŕmnici božej pomoci, tyrani sveta, pozor dajte! A vy sa vzmužte, počúvajte a vstaňte — padlí otroci! Kamkoľvek sa mi skĺzne zrak, bič so železom straší v zlosti, hanebný zákonov je tlak a chabé slzy nevoľnosti, skrivodlivá moc zasadla, a v zhustnutej hmle skostnatený panuje otročenia genij a slávy náruživosť zlá. Nad cárskou hlavou národov nestraší len tam utrpenie, kde so svätou sa slobodou zákonov mocných pári ctenie, kde slúži každému ich štít, svieraný dlaňmi oddanými, keď nad hlavami rovnakými ich meč vie jagať sa a biť. A sráža priestupníkov zlých zvysoka spravodlivým vzmachom, kde nepodkupná ruka ich lakomou skúposťou a strachom. Vládcovia! Korunu a trón získate zákonom, nie rodom — a ak stojíte nad národom, ste pod večným vy zákonom. Beda a beda plemenám, kde spiaci zákon kladú v lože, kde už či národ, či cár sám ho znásilňovať chce a môže. Volám ťa, za svedka mi poď, čos’ za blud predkov trpel muku, čo hlavu kráľovskú v búr hluku si vyniesol na ešafot. Vychádza k smrti Ludvik kráľ, a potomstvo sa neohlási, pod nôž, čo hlavy sotínal, bez venca hlavu podkladá si. A zákon mlčí, mlčí ľud, sekera skrvavená padá, a hľa! Už zlodej na trón sadá a Galla sväzujú do pút. Ty zlodej samovládny, ty! Rod tvoj a teba nenávidím, keď berie skaza deti ti a teba, s potešením vidím. Do tvojho čela vpálený znak prekliatia je, svet ho číta, ty hrôza, hanba nezakrytá, výčitka Boha na zemi! Keď na Nevu už na mračnú polnočná hviezda svetlo roní a k uspokojivému snu sa bezstarostná hlava kloní, pozerá pevec pohnutý: tyrana pomník v hmle sa zračí, opustený a hrozne spiaci, a palác pozabudnutý. Počúva. Cliin volá hlas tu nad strašnými múriskami, posledný Caliguly čas on živo vidí pred očami, on vidí v stužkách, vo hviezdach, vínom a zlosťou opojení sa kradnú zabijači k sieni, v ich lícach drzosť, v srdciach strach. Jak mlčia stráže neverné! Most zdvižný tíško opustený. Otvára bránu v nočnej tme zradca a zbojník podkúpený… Ó, hanba, úžas našich dní! Dnu vtrhli janičiari — zvery!… A úder padá na údery — a lupič zhynul venčený! I dneska, cári, učte sa: Nie trest, nie pocta vami daná, krv temníc, oltár, nebesá vás bezpečne a verne chránia, keď do vašich zas búšia dvier. Skloňte sa prví pred zákonom, a bude večným strážcom trónom, národov sloboda a mier. 1819