ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Licin, či vidíš tam: na bystrom na končiari, venčený vavrínom, plášť purpurom mu žiari, v ňom rozvaleného Vetula mladíka? Jak v tlupy národa po hradskej preniká? Jak hlavu každý z nich až po zem pred ním skláňa, jak liktor národ ten nešťastný rozoháňa! Hľaď! Senátorov tam a krásiek dlhý rad, jak každý zavesiť sa mu chce na pohľad, so srdcom tlčúcim mu lovia smiech, dvih očí, ako by čakali žehnanie božskej moci, i deti malinké i starci v šedinách sa pred tým idolom bez slova valia v prach, pre nich i kolies sled, čo v blate vytlačený, je azda pamätník už slávou posvätený. Ó, národ Romulov, si dávno padol? Vrav, kto ťa tak pokoril, kto mocou okoval? Kviriti do jarma si hrdé hlavy dali, komu, ó, nebesá, komu sa odpredali? (Povedať?) — Vetulu! To domoviny stud, že mladík bez mravov smie v radu zasadnúť, miláčik despota náš slabý senát gniavi, a Rím náš, ujarmiac vlasť, veru neoslávi. Vetul — cár Rimanov!… Ó, väčšej hanby niet! Či na skazu má vyjsť už azda celý svet?… Kto je ten shrbený, čo vychádza von z brány, s palicou do cesty, plášť jeho otrhaný, cez národ hučiaci sa tlačí, v tvári mrak? To Damet, mudrc náš! Kde sa ty náhliš tak? „Kde? To ja neviem sám. Už dávno mlčím, vidím, preč z Ríma naveky, otroctvo nenávidím!“ Licin, môj dobrý druh, ver, lepšie je i nám pokorne pokloniť sa šťastiu, túženiam, príkladu šedého cynika podrobiť sa a s mestom rozvratným tiež radšej rozlúčiť sa, kde všetko predajné je: zákon, pravda, trest, i konzul s tribúnom i krásota i česť. Nech Gliceria a jej mladá, vábna krása, spoločná pre všetkých jak kolujúca čaša, si loví v najatú sieť iných, a nie nás! Je hanbou slabým byť, keď v čele vrásky máš, nech svieti mládeži márnivej slastí dúha, nech nehanebný Klit, nech Kornel, pánov sluha, trhujú s podlosťou, od pánov k boháčom s čelom, v ňomž hanby niet, sa plazia z domu v dom! Ja srdcom Riman som, mne voľnosť kypí v hrudi, veľkého národa duch vo mne vše sa budí, ponáhľajme sa preč od starostí a bied, od hlúpych mudrcov a krás, v nichž pravdy niet! Nedbajúc osudu na závistlivé šľahy, v dedinu prenesme si našich otcov prahy. Tam v lesov chládočku a mora nad brehom tak ľahko najdeme si skromný, svetlý dom, kde strašiť nebude nás národa viac vrenie, kde v púšti na starosť si sami oddýchneme, kde ticho, prisadnúc si v kúte príjemnom, pri dube plamennom, v kozúbku pálenom, spomnieme starý čas otcovským za pokálom, ja ducha rozpálim si ostrým Juvenálom a hanbu v satire pravdivej zobrazím, v nej mravy storočia potomstvu obnažím. Ó, Rím, ty hrdý kraj zlodejstva, rozvrátenia! Deň príde úžasný, deň pokuty a mstenia. Veľkosti hroznej pád zrem v budúcnosti tmách: všesveta koruna, viem, padne, padne v prach. A mladé národy so synmi strašnej zbrane pozdvihnú na teba i s mečmi mocné dlane, i hory s morami, keď prejdú, zastavia sa, vrhnúc na teba, ťa riekou zaplavia. Rím zmizne, zastrú ho hrubé a ťažké tiene, a pútnik, pohľadiac už iba na kamene, vykríkne myšlienok do chmáry vhĺbený: „Slobodou rástol Rím, rabstvom je zničený.“ 1815