Z poézie
Autor: Alexander Sergejevič Puškin
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy
Môj druh, už zabudol som stopy dávnych liet i mojej mladosti dni v toku neurvalom. Neopytuj sa ma viac na to, čoho niet. čo bolo dávané mi k pôžitkom i žiaľom, čo ľúbil som a čo ma zradilo. Nech by sa moje šťastie zmútilo, no ty si nevinná, tys’ rodená žiť v šťastí. Ver jemu bezpečne, mih každý jeho chyť, ty žiješ pre priateľstvo, lásky cit a sladkých celovaní slasti, ty v duši čistá si, ty smútok nepoznáš, svedomie mládencov je deň, čo slnko zláti, nač’ náruživosti a nerozumu čas nezajímavý spomínať ti? Reč taká tichý um tvoj by len vzrušila a srdce zatriaslo by sa ti od vzlykania, bezpečnosť dôvery by duša stratila a, môžbyť, bála sa i môjho milovania. Môžbyť, i naveky… Nie! Chytá sa ma des. aby si poslednú slasť lásky neotrávil. Nežiadaj odo mňa, aby ti všetko zjavil: Dnes teba milujem a šťastlivý som dnes! V noci 24. — 25. augusta 1821
