ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kníhkupec. Veď veršíky vás iba bavia, len sadnúť si, či trošku prejsť, a už aj prihrmela sláva a najpríjemnejšia s ňou zvesť: Hotové dielo básnikovo, plod nových myšlienok je tam… Tak na vaše tu čakám slovo, označte jeho cenu sám. My verše Múzy milovníkov v okamih v ruble zmeníme, za lístky vaše, podľa zvykov, vám sväzok banknôt vrátime… Čože ste si tak zavzdychali, či vedieť smiem? Básnik. Ach, bol som v diali a na mysli tie časy mal, keď nádejí som nosil stovky, keď bezpečne som písaval len z nadšenia, nie za bankovky. Zas vidím útočištia skál, samoty strecha v nich ma kryje, sem na hostinu fantázie som kedy-tedy Múzu zval. Moj hlas tam sladšie zunieval. Tam dolu vidín rad sa sháňa a s krásou neobjasnenou vije sa, liece nado mnou v čase polnočného nadchýnania. Vlnilo všetko nežný um: luh kvitnúci, hviezd ligotanie, vo vetchej izbe búrky šum, starenky divné rozprávanie. Akýsi démon ovládal hry moje, moje prázdne chvíle, kde som šiel, za mnou lietaval a čudné zvuky šeptával, neduhy ťažké, zasmušilé ponapĺňaly hlavu mne, ňou samé preludy sa hnaly, z nej v strojných tokoch vytekaly tie moje slová poslušné a zvonným rytmom končievaly. Mne v harmonii súperom bol lesov šum a víchor bujný, žlna so svojím nápevom a nocou mora huk a ston a šepot riečky tichostrujnej, v ten čas som nechcel rozdeliť si s iným svoju prácu, cit, by niečo z nich i luze vrhol, a dary Múzy ponížiť tým na predmety hnusných trhov, chránil som ich so skúposťou tak, ako s nemou hrdosťou od očí sberby plných hany dar milej s opatrnosťou milovník poverčivý chráni. Kníhkupec. No sláva nahradila vám myšlienky tajné, čo vy radi, vás dávno predaného mám, kým iných hádžem na hromady, bo próza ich a verše ich čakajú darmo zvedavých a hnijú v prachu bez náhrady. Básnik. Šťastný, kto v sebe zatajil výtvory duše veľkej ceny a od ľudí jak od mohýl nečakal, by bol odmenený, kto mlčky ako básnik žil a na tŕň slávy nemal chuti, kto tupým davom zabudnutý bez mena svet ten opustil. Sny nádejí sú iba lhanie. Čo sláva? Čitateľa vzdych? Nízkeho nedouka hnanie? Či vytrženie nahlúplych? Kníhkupec. To Byrona ste recitoval, i Žukovský tak hovoril, no veľké diela ich svet ctil a ocenil a zakupoval. Ach, každý vám vše závidel: veď básnik drtí, vence vije, zlodejov hurtom večných striel ešte i v následníkoch bije, hrdinov spevom teší on, s Korinnou na kyterský trón tú svoju milovnicu nosí. Chvála je pre vás nudný zvon, lež srdce ženy slávy prosí: Píšte vy pre ne, unesú sa lichôtkou Anakreona: nám, keď sme mladí, drahšie sú ruže, jak vavrín Helikona. Básnik. V márnomyseľnom blúznení šialení mladí radosť majú, života svojho za hurhaju chcel som byť krásou cenený. Tie moje slová, moje spevy so silou ľstenia na ústach vedely mierniť srdce devy, keď vlnil sa ním stud a strach. Jej krásne oči čítavaly i vo mne s lásky úsmevom, nádherné ústa šeptávaly tú istú reč, ňouž spieval som. Dosť! Za voľnosť viac neprisľúbi im rojko riadka zo speva, nech teraz mladík zaspieva, s nímž príroda sa maznať ľúbi. Čo do nich mňa? Som stranou, v nej sa s tichosťou môj život mieša, ston vernej lýry nedotkne sa ich duše ľahkej, vetrnej, ich fantázia kaly množí, neporozumie nikdy nám, oduševnenie — príznak boží je cudzí, smiešny u tých dám. Keď spomeniem si mimovoľne vnuknutú nimi chválu slov, zatrasie sa mi srdce bôľne, hanbím sa svojich idolov. Kam spela túžba nimi hnaná? Pred kým som deptal hrdý um? Koho som ohňom čistých dúm uctieval hanbou zbožňovania? Ach, lýra, lýra! Ach, že ty si moju hlúposť rozhlásila! Ach, keby Leta pohltila myšlienok mojich polety! Kníhkupec. Rád mám váš hnev. Hnev básnika! Príčiny vašich rozhorčení mne netreba znať, ale neni u milých tých dám výnimka? Či ani jedna hodna nie je náruživosti, nadšenia? Či vašim piesňam neprispeje všemoc krásneho stvorenia?… Vy mlčíte? Básnik. Nač’ básnikovi znepokojovať srdca sen? Jalove pamäť mučiť len. Nač’ svetu vyjadriť sa slovy? Som cudzí všetkým. Chráni-li mi duša ešte obraz cenný? Či lásky sny sa splnily? Či dlhým smútkom utrápený som slzy tajil v tíšine? Kde bola ona, ktorej oči, jak nebo smialy sa len mne? Je život jedna, či dve noci? — — — — — — — — — — — — — — Och, nudný je už lásky ston, zdá sa, i v tom, čo vravel som, je šialenca len zajakanie. Ho zná len srdce vľúbené, kým striasa sa a slza kanie: už sudbou je tak určené. S kým deliť svoje vytrženie? Hej, bola jedna, iba tá mi dala čisté opojenie, v ňomž poézia presvätá. Tam, tam, kde tôňa, háj kde laská. kde vlny tečú potôčkom, tam plála nebeská mi láska, tam smädom lásky horel som. Myšlienka o tej duši zvädlej by mohla zmladiť život môj, sny poézie byvšej, svetlej vyplašiť znova ako roj! A ona bv len rozumela nejasnosť, akou spieval som, ona by v srdci plamenela ľúbosti čistej lampášom. No, daromné sú moje priania! Odvrhla moje zaklínania, modlitby duše horúcej: krik pozemského nadchýnania, jak božstvu nie je treba jej. Kníhkupec. Tak teda láskou utrápený, znudený rečmi ohlasu odďaľujete zavčasu lýru a tým i spev váš cenný. Zanechávajúc hlučný svet, múzy a premenlivú módu, nač’ pomýšľate? Básnik. Na slobodu. Kníhkupec. Krásne. No radu dám vám hneď: Je tu i praktičnosti téza, čas — kupec, v čase zo železa slobody bez peňazí niet. Čo sláva? Tá len pestro pláta speváka biednu parádu, vám treba zlata, zlata, zlata, po hrob ho kopte v hromadu! Viem, že je iná vaša snaha, no znám vás, páni uctení, tá vaša tvorba vám je drahá, kým roboty na plameni vám fantázia kypí vrelo, no ochladne, vy studení najdete vychladnuté dielo. Dovoľte rovno povedať: nie nadšenie, čo vykypelo, rukopis možno odpredať. Nač’ otáľať? Sa ku mne trepú už čitatelia zvedaví, a žurnalisti vôkol sklepu, básnici chudí, spevaví. Ten hladá pokrm pre satiru, pre dušu ten, pre pero ten, priznávam sa, chcem vašu lýru, s ňou mnoho dobra dosiahnem. Básnik. Máte úplnú pravdu. Tu je môj rukopis. Dohovoríme sa. V Michajlovskom 26. septembra 1824