ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým užaslý svet, čujúc chýr, že umrel, hľadí na Byrona, a chóru európskych lýr si všíma s Dantem jeho tôňa, mňa privoláva iná tieň, už bez plaču a piesňopenia, čo odišla v dňoch utrpenia s popravišťa na večný sen. Ty spevec dúbrav, milovania, sveta a vyšších úmyslov, zvučí ti lýra nepoznaná a nesie kvety na tvoj rov. A sekera, čo ustala, sa díva na novú obeť, nový skon. Ten spevec čaká, lýra zádumčivá mu zaspievala napokon.^[5] Je poprava — a ľud sa teší v shode, no lýra pevca mladého o čomže spieva? Spieva o slobode — do konca nezradila ho! „Ja pozdravujem ťa, ty milé svetlo, tvoj božský obraz slávil som, keď iskriaci sa rodil on, keď do búrok si novú zoru vmietlo, ja slávil som tvoj svätý hrom, čo v kusy rozváľal tú pevnú tvŕdzu hany, moc hrdú rozmetal, čo mali páni, so stydom, s popolom. Občianska odvaha mne myšlienkami tanie, čo zrel som v bratských obetiach, ja vidím slávne prisahanie, odpoveď tyranu, čo nepoznala strach. Ja videl som, keď mohutné ich vlny odvliekly všetky násilia, keď tribún, nadšený vpred, riekol ohňom plný, že sa zem preporodila. Už jagal sa tvoj múdry genij, už v nesmrteľný panteon sa vracal vyhnancov sbor mŕtvy, posvätený, a zpod tkaniva poblúdení sa vyzliekal už vetchý trón. Okovy padly. Na zákon, čo, oprúc sa o voľnosť, všetkým rovnosť hlásil, sme hľadeli a skríkli: „On nás spasil!“… Ó, žiaľ! Si šialeným len snom! Kde voľnosť? Zákon kde? Nad nami je jedine len topor pán. My cárov svrhli sme? My kata so zhubcami volili za cárov. Ó, úžas, beda nám! „No sloboda ty naša svätá, bohyňa čistoty, nie, nie si vinnou ty, v poryvoch bujnej slepoty, keď luza odpornou besnotou bola jatá, — ty skryla si sa len. Tvoj kalich liečivý je pod odevom skrvaveným… No, prídeš ty sem zas so slávou a so mstením, vrah opäť padne zlobivý. Národ, čo ochutnal raz nektár posvätený, vždy opiť sa ním bude chcieť, sťa Bacchusom by rozjarený, on blúzni, keď ho trápi smäd… Tak! Teba nájde on. A pod rovnosti krovom on v tvojich objatiach si sladko spočinie, a mračná búrka pominie… „No, ja vás neuzrem, dni slávy… Idem k rovom. Pred popravením som… Spomínam na časy posledné… Zajtra smrť… Triumfujúcou rukou kat zdvihne vysoko mi hlavu za vlasy nad rovnodušnou, chladnou tlupou… Nuž s Bohom, priatelia! Môj bez domova prach v tom sade neľahne, kde sme dni trávievali bezpečné v učení a niekdy v hostinách, kde miesto náhrobkov si vopred určievali. No, druhovia, ak sviatosti má o mne vaše spomínanie, vyplňte ostatné a vrúcne moje prianie: oplačte, milučkí, môj osud v tichosti, bojte sa zobudiť hoc slzou podozrenie, v náš vek, vy uznáte, sú slzy — prehrešenie: žalostiť za bratom už nesmie ani brat. A ešte prosbu mám. Ste čuli mnohokrát verše, tie výtvory dúm lietajúcich skromné, dedičstvo rozličných fárb, čo ostáva po mne z tej mojej mladosti. V nich nádej na žitie, blud, láska, preludy a slzy. Lístky tie sú mojim životom. U Abela, u Fanny^[6] ich všetky najdete, ich Múza dávala mi. Tie lístky soberte. Reč hrdá, prísny svet sa o nich nebude chcieť i tak dozvedieť… Ach, hlava predčasne mi padne a môj genij, nedozrúc pre slávu, zapadne v pokolení. A umrem skoro ja. No, ľúbiac moju tieň, vy chráňte rukopis a sebe držte len! Keď búrka prejde zas, vy shromaždením verným sa niekdy sídete nad svitkom malicherným a čítať budete ho, poviete: „To on! To jeho reči sú.“ Sa octnem nad hrobom, k vám prídem neslyšne, vašimi so slzami sa opijem… A snáď i láskou poteším, a snáď i Zajatá,^[7] o ktorej zvonil rým, v samote prebledlá čuť bude lásky piesne…“ Tu, zrazu preseknúc tie svoje spevy nežné, mladušký spevec ten si s hlavy sklonením spomenul vesny čas, s jej láskou, túžením, mu mihol pred zrakom… I krások temné oči i piesne s hostinou i rozpálené noci. To všetko ožilo a srdce lietalo ďaleko… Veršov sa zurčanie rozlialo: „Kde umom vraždiacim, kde som to zavlečený, ja pre slasť, pre lásku a pokoj narodený! Len prečo zanechal som žitia tajnú tieň, slobodu, priateľov a nasladkastú lieň? Rozmaznal osud mi tú moju zlatú mladosť, keď rukou bezpečnou ma venčievala radosť, ty, múza, spoločný sme zvykli na nápoj, pri hodoch z priateľov najlepší priateľ môj, tak sladko napĺňal som so smiechom a rýmy sieň vždycky chránenú bohami domácimi. A keď som umdlieval Bacchusa poplachom a zrazu plameňom zas novým vzbĺkal som, nad ránom napokon som prišiel k milej deve a nachádzal som ju vo zmätení a hneve, keď vyhrážala sa so slzou na očiach, čas preklínajúc, čo som zmámil v hostinách, jak hnávala ma preč a v sváre odpúšťala, jak sladko doba tá sa liala, utekala! Prečo zo života čo lenivý a prostý ja vrhol som sa ta, kde sudby úžas hostí, kde vášne divoké, kde hlúposť rozbujnená, kde zloba s korisťou! Ó, túžby, kdeže ste ma zavliekly! Nemožné sa vyrvať z objemu mne, láske, tíšine a básňam vernému. Na nízkej postati s vojakmi odpornými! Ja mal by správu viesť nad koňmi urputnými a strmo napínať a držať opraty? Čo zanechám, až prach môj bude rozviaty? Bezumnú žiarlivosť a drzosti krik divý. Zhyň, hlas môj, a ty tiež s ním strať sa, prelud lživý. Ty, slovo — pustý zvuk!… Ó, nie! Buď hrdým, básnik, teš sa slávou! Reptanie chabé, zamĺkni: Nesklonil si sa slabou hlavou pred potupami našich dní. Prezrel si svojho nepriateľa a tvoja fakľa vzplamenela, ňou si ty všetkých ožiaril: bezslávnych vládcov mocnú radu, tvoj bičík svišťal, týral, bil tých katov a ich samovládu, verš tvoj tie spupné hlavy ťal, volal si Maratovmu hydu Nemezis, spomnel na kinžal a s ním i devu Eumenidu. Keď hlavu kráľovskú zpod noža odtŕhal raz rukou stuhnutou už starec posvätený, a ty si obom ruku dal, jak pred vami sa triasol, bál ich areopág rozbesnený. Ó, pevec, hrdý buď! A ty, ty ľúta zver, hraj sa mi s hlavou, ber ju, ber! Som v tvojich pazúroch. Lež počkaj, diabol čierny, môj krik, môj jarý smiech nech tvoj je pohonič, krv našu pi a ži a nič: ty piadimužík malicherný! Veď príde čas… A neďaleký je: ty tyran, padneš! Zanevrenie sa vzchopí nakoniec. A vlasti žalostenie lós vzbudí ustatý a ožije. Ja idem už… Je čas… Ty stúpaj za mnou pritom. Ja čakám ťa!…“^[8] To spev je teplý básnika. Už ticho. Lampáša kmit slabý zabliká a bledne pomaly už pred raňajším svitom, van rána v temnicu tichúčko zaveje a poet ku mrežiam obráti očí lúče… Hluk… Prišli… Nazvali… Niet viacej nádeje! Štrkocú zámky len a kľúče… Volajú… Počkajže… Len deň… Len krátky čas: a popráv nebude… A voľnosť svitne z neho pre všetkých… Bude žiť veliký občan náš tu u národa velikého. Nečujú… Mĺkvy je chod… Kat sa dostavil… Priateľstvo^[9] smrteľnej tej cesty bolesť sníma… Na popravišti je… A slávu pripomína…^[10] Kvíľ, múza, kvíľ!… 1825