Z poézie
Autor: Alexander Sergejevič Puškin
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy
Boh lemnoský ťa skoval, dáš sa do rúk Nemezis, čo v pomste konca nemá, ty kinžal kárania, voľnosti tajná stráž, ty sudca posledný urážky, potupenia. Kde mlčí Boha hrom, kde zákona reč drieme, ty plníš nádej, vieš krv s kliatbou pomiešať, pri trónoch skrývaš utajene sa pod sviatočným bleskom šiat. Jak pekelný si lúč, blesk hroma jagavý, zasvieti pred zrakom zlodejským ostrie nemé, on hľadí vôkol ustrašene uprostred zábavy. Tvoj úder istý je a všade najde ho, na suchu, v kostole, na mori, pod šiatrami i za tajnými za zámkami i v jeho dome spiaceho. Pod nohou Caesara už hučí Rubikon, Rím padá vládnúci, ľud pľuje na zákon, lež Brutus vstal, čo voľnosť ľúbil… A Caesar mŕtvy je a padnúc stíska on Pompeja mramor hrdý, — tys’ ho zhubil! Potomstvo buričov chce zlostne zavrieskať. Krvavý, mračný, pohŕdavý slobody nad trupom bez hlavy vyrástol zohavený kat.[2] Zlovestný apoštol, ty podsvetiu bez stydu si prstom ukázal len, kto má zahynúť, lež prišiel a dal vyšší súd teba a devu Eumenidu…[3] Ó, mladý poctivec, ty sudbou volený, ó, Sand,[4] ty mrieš na popravišti, no svätej ctnosti hlas ten zostal čistý, hoc váľal si sa po zemi. A v Germánii si sa večnou tôňou stal, vyhrážajúc sa zlostnej sile, vše na víťaznej na mohyle sa kinžal bez podpisu zablyšťal. 1821
